Anorexia mi zmenila jedálniček aj osobnosť

Keď mala 37 kíl a 16 rokov, do denníka si zapísala: Všetci ma chcú zničiť. Chcú, aby som pribrala. Pre Valentínu Sedilekovú sa na niekoľko rokov, keď ju ovládla mentálna anorexia, stalo jedlo len číslom, kalóriami. Dnes má konečne iné hodnoty než chudé, kostnaté telo. Svoje osobné skúsenosti s ochorením pretavila do knihy Chuť žiť, aj do rovnomenného projektu, prostredníctvom ktorého pomáha deťom a dospelým s poruchami príjmu potravy a ponúka rady, ako sa s tým vysporiadať.

Aké majú ľudia predsudky voči diagnózam, ktoré sa spájajú s poruchami príjmu potravy?

Najväčším problémom je zľahčovanie, podceňovanie diagnózy. Anorexia sa pripisuje modelkám a dievčatám v tínedžerskom veku, ktoré sa chcú páčiť chlapcom a túžia po štíhlej postave. Mnohí ľudia ju považujú za výstrelok, vrtoch, módny trend, lebo dnes je in byť chudý. Stačí sa vraj rozhodnúť a človek sa vylieči. Takéto nepresné vnímanie diagnózy však často komplikuje liečbu. Poruchy príjmu potravy sú vážnym duševným ochorením, ktoré postihuje najskôr myseľ a až potom telo. Sú to diagnózy s najvyššou úmrtnosťou a ich liečba vyžaduje odbornú pomoc.

Medzi anorexiou a bulímiou je tenká hranica. Čo majú spoločné?

Keď pacienti padajú do anorexie, zmenšujú si porcie jedla, začínajú sa ho báť. Z jedla sa stanú čísla, potraviny sa delia na dobré a na zlé a počet tých dobrých sa neustále znižuje. Napokon nie sú schopní zjesť takmer nič. Prichádza náročný proces liečby, počas ktorého sa jedálny lístok rozširuje a súčasne sa psychický stav zhoršuje, pretože pribúdajú aj kilá. Pri anorexii sa vyplavuje dopamín, keď hladujeme. Inými slovami, anorektička cíti uspokojenie pri hladovaní, je hrdá, že sa prekonala, je akoby vnútorne „silná“, v jej očiach má aspoň na sekundu hodnotu, ktorú inak odmieta vidieť. Pri bulímii sa, naopak, dopamín vyplavuje pri záchvatoch prejedania sa, keď sa človek nevie ovládať. Po nich nasledujú výčitky a kompenzácia – hladovanie, excesívne cvičenie alebo zvracanie či preháňadlá. Je to taký bludný kruh.

Kde sú hranice, keď obyčajná nespokojnosť s postavou prerastie do mentálnej anorexie?

Odbornú pomoc treba vyhľadať vo chvíli, keď nás naše myšlienky sústredené na telo a sebanenávisť začínajú obťažovať, keď nám komplikujú náš každodenný život, znemožňujú sústredenie, napríklad na učenie či prácu. Tiež vtedy, ak je strach z nadváhy taký silný, že jedlo nedokážeme zjesť, kvôli výčitkám svedomia neustále cvičíme, vedome si upravujeme kalorický príjem. Niektoré štatistiky hovoria, že 70 až 90 percent žien na celom svete nie je spokojných so svojou postavou. To však neznamená, že rovnaké percento populácie má aj poruchy príjmu potravy.

S anorexiou ste začali žiť veľmi skoro, v ôsmich rokoch. Je to výnimočne nízky vek alebo sa hranica posúva smerom nadol?

Psychológov už neprekvapuje, keď diagnostikujú poruchu príjmu potravy sedemročným dievčatám. Najmladším pacientom v ambulancii pedopsychiatričky MUDr. Marcely Šoltýsovej z Banskej Bystrice bol šesťročný chlapec s mentálnou anorexiou. Poruchy sa najčastejšie vyskytujú od desiateho do dvadsiateho roku života. Vek pacientov sa však neustále znižuje. Určite aj vďaka lepšej diagnostike a vnímavejším rodičom. Paradoxne, čím viac bojujeme proti obezite, ktorá je veľkým problémom našej spoločnosti, tým viac máme prípadov porúch príjmu potravy.

Nemáme bojovať proti obezite?

Vychovávať deti k zdravému životnému štýlu je určite správne, ale nie spôsobom, akým to robíme. Kampane proti obezite vyvolávajú túžbu po štíhlosti tam, kde to nie je potrebné. Sú cielené na deti, snažia sa vyvolať strach z tučnoty. Deti kopírujú dospelých a stravovacie návyky v rodine. Deti vnímajú, ak je mama nespokojná s postavou, ak drží diéty a jej partner nahlas negatívne komentuje jej vzhľad. Môže sa takisto začať zameriavať na svoj vzhľad a hmotnosť. Aj v škole majú deti týždne „zdravej výživy“, kde sa dozvedia, že nemajú jesť sladkosti, pretože inak budú tučné a to je zlé. V športových kluboch sa dávajú za príklad chudučké deti. Každý z nás má však inú predispozíciu a zdravá hmotnosť u detí, ktoré sú vo vývoji, má isté rozmedzie. Tento fakt sa ignoruje. Ani jeden extrém – obezita či podvýživa – nie je správny. Každý komentár typu „ako si schudla/si tučný“ vníma detská duša citlivo. Ak sa v hlave dieťaťa spojí sebahodnota so štíhlosťou – keď budem chudá/chudý, ľudia ma budú mať radšej, budú si ma viac všímať – problém je na svete.

Niektoré štatistiky hovoria, že 70 až 90 percent žien na celom svete nie je spokojných so svojou postavou.

Vyskytujú sa problémy porúch príjmu potravy aj u zrelých žien?

Určite áno, hoci toto ochorenie vzniká v detskom veku. Je však rozdiel medzi tým, kedy vznikne a kedy sa reálne prejaví. Mnoho duševných ochorení vypukne pod vplyvom ťažkých životných situácií – veľkého stresu spojeného napríklad s rozvodom či úmrtím v rodine. Taktiež máme chronických pacientov, ktorí sa trápia celý život.

Na desať dievčat s diagnózou mentálna anorexia pripadá jeden chlapec. Je tento pomer reálny alebo sú čísla vyššie?

Pri záchvatovom prejedaní je tento pomer iný, čísla sú vyššie, mužské pohlavie tvorí až okolo 40 percent. Asociácia NEDA (National Eating Disorders Association), ktorá pôsobí v USA, však uvádza, že počty pri mužoch sú poddimenzované. Počet mužských pacientov je v skutočnosti oveľa vyšší. Nie všetci sa však k svojim problémom priznajú alebo sú zle diagnostikovaní, pretože poruchy príjmu potravy sú v spoločnosťou vnímané ako ženská choroba.

Akým stereotypom čelia muži?

Predovšetkým rodovým. Traduje sa, že majú byť mužní, silní, nemajú prejavovať emócie. Mnohí chlapci túžia po svaloch, s vypracovaným telom sa spája vyšší sociálny kredit – každý mužský rozprávkový hrdina má veľké svaly. Túžba po nereálnom ideáli, ktorý v ich hlave tvorí sebahodnotu, môže ľudí dohnať k extrémnym bielkovinovým diétam, užívaniu anabolík či steroidov. Zvyšuje sa počet chlapcov a mužov, ktorí trpia bigorexiou – posadnutosťou kultom tela. Muži trpia pocitom, že ich svalstvo nie je dostatočne veľké, napriek tvrdému tréningu v posilňovni.

Ako sa dá predchádzať poruchám príjmu potravy?

Nie je na to jednoduchá odpoveď. Myslím si, že základom je výchova ku vlastnej sebahodnote. S deťmi treba tráviť veľa času, veľa sa s nimi rozprávať, chváliť ich za to, za čo si pochvalu zaslúžia. Viesť ich k pohybu a zdravému životnému štýlu, ale z jedla nerobiť strašiaka, nezakazovať, pretože nedovolené veci bývajú veľkým lákadlom. Dovoliť aj sladkosť či hamburger. Inými slovami, ísť ako rodič príkladom – ako správaním a sebaláskou, tak aj stravovaním a pohybom.

Aké varovné príznaky by najbližší nemali prehliadať?

Keď dieťa začne chudnúť, už je neskoro. Varovným príznakom je náhly záujem o zdravý životný štýl, o stravu, sledovanie receptov, prehnaný záujem o šport o pohyb. Ak poznáme jeho stravovanie, vidíme, že sa mení. Vynecháva potraviny, drží diétu a neustále rozpráva o jedle, o kalóriách. Pozorný treba byť tiež pri zmene osobnosti – môže sa uzatvárať, začne byť ustráchané, úzkostlivé, žije vo vlastnom svete, je náladové, nervózne, agresívne, odmieta hovoriť o citlivých témach, stráca záujem o aktivity, ktoré ho predtým bavili, izoluje sa, odmieta chodiť von, do spoločnosti, kde sa podáva jedlo. Samozrejme, čím viac sme mu bližší a čím viac nám dôveruje, tým lepšie mu môžeme pomôcť a tým skôr sa nám otvorí.

Čo by sme určite nemali robiť či hovoriť?

U pacientov s poruchami príjmu potravy by sme v prvom rade nemali komentovať postavu, ani slovami: Ako dobre vyzeráš. Pre človeka s mentálnou anorexiou to znamená, že pribral a toho sa bojí. Treba si odpustiť aj poznámky: Preboha, priber, vyzeráš ako z Osvienčimu, lebo to ho, naopak, povzbudzuje v chudnutí. Nemali by sme komentovať ani stravovanie. Keď sa človek lieči z mentálnej anorexie, má nastavený jedálny lístok s nutrične hodnotnými porciami. Ja sama som mala veľký problém zjesť šesť takýchto jedál denne. A bolo mi veľmi nepríjemné, keď spolužiaci komentovali, ako to dokážem, že oni by toľko nikdy nezjedli. Vyhnúť by sme sa tiež mali komentovaniu správania: Ty si čudná, nespoznávam ťa. Liečba trvá dlho a treba zvládnuť aj pády a zlyhania, okolie musí byť trpezlivé.

Mal niekto vo vašej rodine podobné ochorenie?

Moja teta trpela bulímiou a niekoľko vzdialených príbuzných trpí depresiami. Každé psychické ochorenie sa skladá z mozaiky genetickej predispozície, osobnostných čŕt, biologických, sociologických a psychologických faktorov. Je to súhra okolností a ak by jeden článok chýbal, choroba by sa možno nespustila. Ak desiatim dievčatám poviete, že sú tučné a škaredé, sedem z nich sa nad tým pousmeje a niečo si o vás pomyslí. Dve bude vaša poznámka trápiť, chvíľu sa ňou budú zaoberať, ale pôjdu ďalej. No a pre tú jednu to môže byť tá posledná kvapka v pohári a rozvinú sa u nej poruchy príjmu potravy.

Spomeniete si, čo sa vás najviac dotklo?

Posledným kamienkom, ktorý u mňa spustil lavínu, bolo, keď mi na jednom sústredení, kde sme sa pripravovali na majstrovstvá Európy v atletike povedali, že ak sa chcem zlepšiť, mala by som upraviť svoje telesné parametre – konkrétne percentuálny podiel tuku v tele. Nikto mi nepovedal, že mám schudnúť, ale ja som svoje telo už vtedy nenávidela a vyložila som si to ako jednoznačný signál, že ak sa chcem zlepšiť, musia ísť kilogramy dole. Napriek tomu, že som mala BMI úplne v poriadku a nemala som nadváhu.

Ako sa u vás porucha prejavovala, ako sa zmenilo vaše správanie, čo všetko ste robili a nerobili?

Začala som byť posadnutá výživou a zdravým životným štýlom, o ktorom som si veľa „študovala“ – teda googlila. Začala som šialene variť a piecť, kŕmila som všetkých ostatných, zbierala som recepty, vytvorila som si kuchársku knihu starých receptov. Začala som veľa športovať – tréning, ktorý trval aj tri hodiny denne, som si predlžovala, cvičila som aj po príchode domov. Začala som si počítať kalórie, energetický príjem. Potraviny som delila na dobré a zlé. Menil sa nielen môj jedálniček, ale aj osobnosť – uzatvorila som sa do seba, stratila som záujem o priateľov aj o koníčky. Prichádzali silné úzkosti, bola som depresívna, podráždená, nervózna. Bol to chorobný svet.

Ako veľmi anorexia poškodila vaše fyzické zdravie?

Telo sa dostalo do akéhosi záchranného režimu. Moje dlhé, zdravé, husté vlasy mi začali padať po prameňoch. Ostala mi z nich polovica. Keďže organizmus smeroval všetky živiny a energiu do životne dôležitých orgánov, pokazili sa mi zuby, lámali sa mi nechty, po tele sa mi tvorili malé, zle hojace sa ranky a modriny. Spomalil sa mi metabolizmus, z jednotvárnej stravy sa rozvinuli intolerancie na určité druhy zeleniny, pri prechode do bulímie sa mi poškodil tráviaci systém. Tri a pol roka som nemala menštruáciu. No najťažší bol pre mňa psychický stav. Zabudla som žiť, bola som akoby v takej tme. Rok a pol potom som sa nedokázala usmiať. Zabudla som, aké je to byť šťastná a cítiť radosť. No a takmer som si vzala život.

Ako dlho sa vám darilo tajiť problémy pred rodičmi, priateľmi a známymi?

Keď som schudla, moje kamarátky aj širšie okolie ma chválili. Obdivovali moje sebazaprenie, nepriamo ma povzbudzovali v zabíjaní sa, len o tom nevedeli. Nikto sa nezamyslel nad tým, prečo 15-ročné dievča so štíhlou postavou začína chudnúť. Reakcie sa zmenili, keď mi začali trčať kosti – už sa im to nepáčilo, už ma nechválili. Mnohí nevedeli, že to je problém. Mamka dlho verila tomu, že to je len puberta a ja chcem zdravo jesť. Keď som prestala jesť sladké, sestra upozornila rodičov, že niečo nie je v poriadku. Tatko ma obhajoval slovami, že sa chcem posunúť vyššie v slovenskej reprezentácii a je to v poriadku. Keď som schudla, rodičia išli za trénerom, pretože v tom čase som už nikoho nepočúvala. Nepomohlo to – bola som presvedčená o tom, že všetko robím správne. S chorobou som mala také sprisahanecké puto – my to nejako dáme a nikto nás nezastaví.

Ak desiatim dievčatám poviete, že sú tučné a škaredé, sedem z nich sa nad tým pousmeje a niečo si o vás pomyslí. Dve bude vaša poznámka trápiť, chvíľu sa ňou budú zaoberať, ale pôjdu ďalej. No a pre tú jednu to môže byť tá posledná kvapka v pohári a rozvinú sa u nej poruchy príjmu potravy.

Nepomohol vám žiaden odborník?

Keď tatko povedal všeobecnej lekárke, že má podozrenie na mentálnu anorexiu, poradila mi, že ak nechcem byť modelka, ale športovkyňa, tak mám jesť… Obvodní lekári sú pri týchto diagnózach často stratení. Až potom, čo som padla do silnej depresie a dostala som mononukleózu, rodičia vyhľadali psychiatra. Predtým im však volala moja teta, ktorá žije v Česku, že je najvyšší čas ísť k odborníkovi, pretože mám anorexiu.

Ako to vedela?

Chcela ma rozveseliť a zobrala ma na výlet do Berlína. Keďže v minulosti trpela bulímiou, všimla, si že niečo nie je v poriadku. Neustále som sa zaoberala stravou, nevedela som sa normálne najesť, bola som nervózna, agresívna a k tomu aj vychudnutá.

Mali ste šťastie na psychiatričku?

Vďaka Bohu áno. Spolu s rodičmi mi zachránila život.

Aká dôležitá je pri liečbe pacienta jeho rodina?

Výskumy ukázali, že najúspešnejšou liečbou pri poruchách príjmu potravy je rodinná terapia. Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu – to sa potvrdilo aj v mojom prípade. Mamka je učiteľka a počas letných prázdnin ostala so mnou doma. Robila policajta. Na začiatku to mala extrémne ťažké, lebo ja som sa nechcela liečiť – klamala som ju, manipulovala, kričala som na ňu, pri jedle som ju doháňala k slzám, aby odišla od stola, aby pri mne nesedela a ja som v jej neprítomnosti mohla jedlo vyhodiť alebo vypľuť. Je mi to veľmi ľúto a ťažko sa mi o tom hovorí, ale aj takéto správanie patrí ku chorobe. Najťažšie stavy úzkosti počas liečby prichádzali vždy po jedle a mamka mi ich pomáhala zvládnuť. Trávila so mnou celé dni, hľadala mi nové aktivity – učila som sa hrať na gitare, prechádzali sme sa spolu, rozprávali sme sa, hrali sme rôzne hry, tíšila ma, keď mi bolo zle. Postupne sa moja dôvera voči nej stala silnejšia než dôvera voči chorobe. Začala som veriť, že mamka mi zachraňuje život. A že keď jedlo zjem, bude na mňa hrdá a ja budem zdravšia.

Z čoho pozostával počas liečby váš jedálny lístok?

Každý pacient má iné potreby a iný jedálniček. Ja som musela jesť šesťkrát denne. Keďže som mala veľmi stiahnutý žalúdok, vstávala som o šiestej ráno, aby som si dala raňajky. Potom som ešte išla spať. O pol desiatej som mala desiatu, potom obed, olovrant, večeru a ešte aj druhú večeru. Žila som od jedla k jedlu. Rodičia mali byť ku mne veľmi láskaví, empatickí, mali ma tíšiť, ale čo sa jedla týkalo, mali byť striktní.

Chutilo vám jedlo?

V čase liečby nie. Sústredila som sa len na to, že porciu musím zjesť. Nebolo to jedlo, len číslo. Hmota s kalóriami, predstava energie, ktorú mám do seba dostať. Keďže som mala k jedlu silnú averziu, nedokázala som si ho vychutnať. V období, keď som padala na dno, som často mala chuť na koláč, na čokoládu či na šťavnaté kuracie stehno s prepečenou kožou. Užívala som si však to sebazaprenie, to, že odolám napriek tomu, že na jedlo mám chuť. Keď sa zdravý človek naje, vyplaví sa dopamín a prichádza spokojnosť, lebo základná potreba sa naplnila. Opakovaným hladovaním pri poruchách príjmu potravy sa tento proces otočí. Človek cíti uspokojenie vo chvíli, keď si jedlo odopiera – teraz som to zvládla, teraz som silná, dokázala som to, čo veľa ľudí nedokáže, teraz mám hodnotu a niečo znamenám… Ten pocit robí ľudí s poruchami príjmu potravy, najmä s anorexiou a bulímiou, šťastnejšími ako samotné jedlo.

Momentálne sa liečite na mentálnu bulímiu, anorexiu máte za sebou. Koľko ste dokázali zjesť naraz počas záchvatov prejedenia?

Veľmi veľa, no… Fuj! Rečou kalórií to bolo aj deväťtisíc naraz. Dokázala som do seba dostať liter mlieka, dve bonboniéry, kocku masla zmiešanú s práškovým cukrom, kilo múky, surové cestoviny. Pri záchvate človek nevníma, čo je. Ak nemáme v dosahu normálne jedlo, jeme aj nekonzumovateľné potraviny. Nectí ma to, ale v určitom čase bulímie som dokonca kradla jedlo spolubývajúcej. Zjedla som aj plesnivý koláč, omrvinky zo zeme, vyťahovala som jedlo z koša. Nevedela som sa ovládať. Záchvat prejedenia nie je len vrecko čipsov navyše. Je to stav, za ktorý sa extrémne hanbím. V tom je bulímia ešte zákernejšia. Pri anorexii som bola presvedčená o tom, že to čo robím, je správne. Pri bulímii je to naopak. Uvedomujeme si, že to čo robíme, je odporné, hnusné, ubližuje nám to, nechceme to robiť, ale ovláda nás to. Napriek tomu, že si tisíckrát povieme a sľúbime, že už to nebudeme robiť, lebo nám je po tom fyzicky aj psychicky zle.

Ako sa zmenil vzťah k vášmu telu? Máte ho už rada? Myslíte si, že ste pekná?

Keďže chcem byť pred sebou aj ostatnými autentická a úprimná, musím povedať, že som ešte nedosiahla ten vytúžený cieľ sebalásky. Nemyslím si, že som pekná alebo spokojná sama so sebou. Na tom musím ešte popracovať. Zmenilo sa však vnímanie sebahodnoty. Viem, že extrémna štíhlosť ani vychudnutosť nehovorí nič o tom, aký som človek, ani mi neprinesie šťastie. Či mám o 10 kíl viac alebo menej, nič to nemení na tom, kto som a aká som. Viem, že nechcem nekontrolovane chudnúť, hladovať, dostať sa do stavu, v ktorom som bola. Zároveň si svoj život vážim viac než kedykoľvek predtým a znovu objavujem, čo znamená byť zdravá. Aké to je, netrápiť sa hmotnosťou, nemať výčitky pri každom jedle. Učím sa ako dieťatko znovu normálne jesť, prestať sa prejedať a udržiavať svoju hmotnosť v zdravom rozmedzí podľa BMI.

Pomáha vám farmakologická liečba alebo to zvládate bez nej?

Pomáha mi od začiatku liečby. Teda takmer. Na úplnom začiatku som sa odmietala liečiť a dopadlo to takmer fatálne. Pochopila som, že horšie už to nemôže byť a pristúpila som na liečbu. Bola som na antidepresívach a dlhší čas som užívala antipsychotiká. Antipsychotiká už neberiem, antidepresíva mi menili už tretíkrát. Kvôli účinnosti aj zmene diagnózy. Na mentálnu bulímiu je totiž klasifikovaných veľmi málo antidepresív.

Detská psychiatria na Slovensku: máme len 45 pedopsychiatrov, čo je alarmujúci stav. Na termín sa čaká priemerne jeden až tri mesiace.

Vašou veľkou motiváciou k vyzdraveniu je projekt Chuť žiť. Kde sa zrodil tento nápad?

Keď sa liečite, najdôležitejšia je motivácia. Povedala som si, že keď sa z toho dostanem, pomôžem druhým. To ma motivovalo a stále motivuje bojovať. Už keď som mala šestnásť a liečila som sa, v mojej hlave sa zrodila myšlienka na projekt Stop anorexii. V roku 2017 som sa spojila s Robertom Slovákom a spolu sme začali budovať projekt Chuť žiť.

Aké sú ciele občianskeho združenia Chuť žiť?

Naše združenie má z dlhodobého hľadiska ambíciu znížiť počet pacientov s poruchami príjmu potravy na Slovensku. Chceme pomôcť zlepšiť podmienky v detskej psychiatrii a vytvoriť funkčné pomocné programy, ktoré pacientov zastabilizujú, kým sa dostanú k odborníkovi, prípadne im pomôžu v dlhodobej liečbe. Dôležitá je tiež oblasť prevencie – edukácie v oblasti porúch príjmu potravy – organizujeme edukačné kampane, workshopy, školenia, mediálne výstupy. Snažíme sa vzdelávať, informovať a búrať mýty.

Akí odborníci s vami spolupracujú?

Našou členkou je pedopsychiatrička MUDr. Marcela Šoltýsová z Fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici, odbornou garantkou je MUDr. Martina Paulinyová z Národného ústavu detských chorôb. Externe spolupracujeme s mnohými psychológmi a psychiatrami, najmä s klinikou na bratislavských Kramároch. V tíme máme tiež psychologičku Mgr. Alicu Hidgehéti či nutricionistky Ivanu Kachútovú, MSc, alebo dietologičku Evu Mrázikovú.

Ako bývalá anorektička a súčasná bulimička ste vytvorili projekt, v ktorom sa obklopujete ľuďmi s rovnakými diagnózami. Nie je to kontraproduktívne?

Pomáhanie druhým ma motivuje. Čím som zdravšia, tým viac môžem druhým pomáhať. Nie som však obklopená iba ľuďmi s poruchami príjmu potravy. Zaoberám sa aj projektovými úlohami – snažím sa nadväzovať medzinárodné vzťahy, určujem smerovanie projektu, vytvárame s tímom kampane, spolupracujeme s inými organizáciami. Môj život nie je len o poruchách príjmu potravy aj keď Chuť žiť tvorí jeho veľkú časť. Venujem sa tiež písaniu kníh, svojej práci v reklamnej agentúre aj priateľom.

Na facebookovej stránke projektu Chuť žiť jedno dievča písalo, že problémy spojené s pandémiou nového koronavírusu na ňu doľahli a jej stav sa zhoršil. Ako toto obdobie vplýva na pacientov?

Vplýva pomerne výrazne. Neisté obdobie koronavírusu a karantény môže byť posledným spúšťačom ochorenia. Okrem toho, niektorí pacienti, ktorí mali pravidelnú psychoterapiu, ju počas karantény nemohli mať. Ostali uzatvorení v priestore s minimálnym sociálnym vyžitím, nemohli sa stretávať s ľuďmi. To je priestor na vypuknutie depresie. Ľudia s poruchami príjmu potravy majú navyše veľmi špecifické obavy. Naruší sa im režim, boja sa napríklad, že zdravé jedlo sa vypredá, nemôžu chodiť cvičiť a to im spôsobuje veľký stres. Pre naše združenie bolo toto obdobie výzvou – hľadali sme spôsob, ako by naša pomoc fungovala čisto online. Spustili sme live-streamy a začali s online stacionármi. Karanténa bola na druhej strane mimoriadnou príležitosťou pre rodinnú terapiu, pre domácu liečbu. Rodičia sú so svojimi deťmi a môžu dodržiavať režim, čo býva inak pre väčšinu rodín náročné.

Ako je na tom detská psychiatria na Slovensku?

Zle. Na Slovensku máme len 45 pedopsychiatrov, čo je alarmujúci stav. Stáva sa nám, že je ťažké pacienta niekam poslať. Na termín sa čaká priemerne jeden až tri mesiace. Psychiatri majú denne až tridsať pacientov, nemôžu sa im dostatočne venovať. O psychiatriu nie je medzi študentmi medicíny záujem, pretože je to náročná práca. Liečba sa robí ústavným spôsobom, napriek tomu, že hospitalizácia sa z dlhodobého hľadiska ukazuje ako neefektívna, pretože predlžuje liečbu. Pacient sa neučí bojovať, žiť s chorobou v reálnom prostredí. Chýbajú denné stacionáre, komunitná starostlivosť a nepraktizuje sa rodinná terapia.

Ak má dievča či chlapec problém s anorexiou alebo bulímiou a nevie si dať rady, čo má robiť?

Pokiaľ si uvedomujú, že majú problém, to už je vynikajúci krok k liečbe. V prvom rade sa treba zveriť. Rodičom, ak majú blízky vzťah alebo priateľom, ktorým dôverujú. So svojím problémom by nemali ostať sami. Môžu sa obrátiť na nás, napríklad cez našu online poradňu. Stačí si zarezervovať konzultáciu na www.calendly.com/chutzit/konzultacia30. Poradíme im cestu či odborníka. Ak majú viac ako osemnásť rokov, môžu sami vyhľadať psychiatra.

Odporučíte odborníka, ktorý im dá termín o tri mesiace či o pol roka. A čo dovtedy?

Presne ste vystihli situáciu, v ktorej sa nachádzame. Je to silný pocit frustrácie, ktorý ma motivuje a zároveň hnevá, že sme to nechali zájsť tak ďaleko. Snažíme sa pomôcť pacientovi zastabilizovať sa aspoň do prvého vyšetrenia: ako si nastaviť režim, komu sa zveriť, koho vyhľadať a pod. V spolupráci s našimi psychológmi sa snažíme zabezpečiť dočasnú pomoc, ponúkame nutričnú terapiu, pracujeme na budovaní online terapeutického portálu.

Foto: Ivan Majerský

Hodnotenie článku

inVitro 1/2021

Zmeny telesnej hmotnosti

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2021 Zmeny telesnej hmotnosti. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro