ČO BY SME MALI VEDIEŤ O KLIEŠŤOCH ALEBO NIE JE KLIEŠŤ AKO KLIEŠŤ

Article image

Globálna klimatická zmena už dlhodobo vplýva na zmenu rozšírenia kliešťov v Európe, najmä nárastom populácií v horských oblastiach, s čím súvisí aj zvýšený počet chorôb prenášaných kliešťami v týchto oblastiach. Návštevnosť prírody v súčasnosti narastá aj v súvislosti s fyzickou relaxáciou i psychickou hygienou počas pandémie Covid-19, čím stúpa riziko napadnutia kliešťom s možnými následnými zdravotnými problémami. Je preto namieste pripomenúť si základné informácie o kliešťoch a ako sa pred prenášanými chorobami chrániť.

Úvod

Kliešte na seba upriamujú pozornosť odbornej i laickej verejnosti na celom svete už dlhodobo, a to vďaka vírusovým, bakteriálnym, protozoárnym i helmintóznym chorobám ľudí a zvierat, ktorých pôvodcov prenášajú. Významným medzníkom výskumu kliešťov na Slovensku bola takzvaná Rožňavská kliešťová epidémia v roku 1951, keď po konzumácii nepasterizovaného kozieho mlieka ochorelo 660 ľudí (1). Objavili sa nové ochorenia, ktoré dostali prívlastok „emerging“, čiže vynárajúce sa, ktoré na danom území neboli alebo sme o nich nevedeli (2), ale aj prívlastok „neglected“ pre skupinu podceňovaných alebo zanedbávaných chorôb, ale aj rezervoárov a vektorov (prenášačov) (3). Vďaka pandémii Covid-19 sa zvyšuje návštevnosť prírody a riziko kontaktu ľudí s kliešťami sa dostáva do nových rozmerov, čo vyvoláva stres z výletov do prírody. Tento strach je o to väčší, čím menej o kliešťoch vieme. Preto prinášame klasické i nové poznatky o kliešťoch na Slovensku vo vzťahu k človeku.

Čo sú kliešte

Kliešte sú obligátne, krv cicajúce vonkajšie parazity (ektoparazity). Sú príbuzné pavúkom, s ktorými vytvárajú spoločnú systematickú triedu Arachnida (pavúkovce) v podkmeni Chelicerata (klepietkavce), s ktorými majú rovnako 4 páry nôh a klepietka (chelicery) ako súčasť ústnych ústrojov. Samotné kliešte sú roztoče (podtrieda Acari), ktoré vytvárajú samostatný systematický rad Ixodida, kliešte. Od pavúkov sa morfologicky líšia najmä tým, že ich telo a hlava sú zrastené do jedného útvaru, z ktorého vyrastajú len nohy a ústne ústroje. Niekedy ich ľudia nesprávne považujú za hmyz, od ktorého sa na prvý pohľad líšia tým, že dospelý hmyz (napr. muchy, komáre, chrobáky) má len 3 páry nôh a telo delené na hlavu, hruď a bruško.

Kliešte doma a vo svete

Doposiaľ bolo vo svete opísaných 907 druhov kliešťov, ktoré sa delia do troch čeľadí (4). Najpočetnejšiu čeľaď s počtom 720 druhov tvoria Ixodidae (kliešťovité), uvádzané aj ako ixodidové, v angličtine tiež označované ako tvrdé kliešte (hard ticks), keďže ich chrbtovú časť tela pokrýva chitínový štítok, pričom ústne ústroje vyčnievajú dopredu a sú dobre viditeľné zhora. Delia sa do 12 rodov, z ktorých v strednej Európe a aj na Slovensku žijú zástupcovia troch rodov: Ixodes (kliešť), Dermacentor (pijak) a Haemaphysalis (kliešť) (Obrázok č. 1). Ďalšie dva rody – HyalommaRhipicephalus môžu byť na naše územie zanášané sťahovavými vtákmi alebo zvieratami zo Stredomoria, napríklad psami dovolenkárov alebo „tajne“ donesenými korytnačkami. V našich podmienkach však nie sú schopné sa ďalej rozmnožovať. Zástupcom ďalších čeľadí a rodov sa teraz venovať nebudeme, väčšina z nich v Európe nežije alebo je pre človeka nevýznamná. Z pohľadu ohrozenia človeka je v Európe i na Slovensku z tohto spektra kliešťov nebezpečný najmä jeden druh z rodu Ixodes, a to kliešť obyčajný. Len veľmi ojedinele sú pozorované na ľuďoch parazitujúce aj iné spomenuté druhy kliešťov, ale ich častými hostiteľmi sú pasúce sa hospodárske zvieratá (dobytok, kozy, ovce, kone a v niektorých krajinách aj domáce ošípané) a domáce psy a mačky.

Ekológia kliešťov

Ekológiu kliešťov definuje ich vzťah k prostrediu, kde žijú a vyvíjajú sa a vzťah k hostiteľom, na ktorých číhajú a pijú z nich krv. Podľa toho sa delia na dve skupiny. Prvú tvoria tzv. hniezdno-norové (nidikolné) kliešte, ktoré žijú v hniezdach a norách svojich hostiteľov, odkiaľ na nich naliezajú, pijú krv a po nacicaní odpadávajú a v rovnakom prostredí metamorfujú na vyššie vývinové štádium, dospelé kliešte kopulujú a samička znáša vajíčka, z ktorých sa liahnu larvy. K nim patria napríklad kliešť myší, ježí, syslí, vtáčí alebo netopierí. Tých je väčšina a človek sa s nimi bežne nestretne. Na Slovensku ich žije asi 11 druhov (5).

Druhú skupinu, približne 20 % druhov, predstavujú externé alebo exofilné kliešte, označované aj ako pastviskové. Žijú v lesnej hrabanke alebo trávnej mačine a na svojich hostiteľov číhajú a napádajú ich na prízemnej vegetácii, na tráve, opadanom lístí, rastlinách, nízkom kroví, do výšky 70 – 80 cm, zriedka vyššie. Na Slovensku ich máme 6 druhov. Vyznačujú sa širokým spektrom hostiteľov, rôznou ročnou dobou aktivity, keď napádajú hostiteľov a vyvíjajú sa, a tiež vzťahom k určitému typu prostredia, podľa čoho dostali svoje slovenské mená: kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), pijak stepný (Dermacentor marginatus), pijak lužný (D. reticulatus), kliešť lužný (Haemaphysalis concinna), kliešť lesostepný (H. inermis) a kliešť stepný (H. punctata). To sú druhy, ktoré napádajú najmä domáce a hospodárske zvieratá a prenášajú na nich pôvodcov aj smrteľných chorôb.

Kedy kliešte spia

Počas zimných, ale aj teplých a suchých letných mesiacov väčšina z nich zastaví príjem potravy i vývin a „spí“, upadá do takzvanej diapauzy. Sú však výnimky (kliešť lesostepný je zimný kliešť), keď dospelé kliešte za slnečných dní vyliezajú nad sneh na konáriky krovia a tam číhajú na hostiteľa. Tento má len letný spánok od mája do októbra, ale larvy a nymfy sa vyvíjajú v lete. Na druhej strane, kliešť lužný je typicky letný druh, zimný spánok má dlhý, od októbra do konca apríla. Naše dva druhy pijakov počas miernej zimy len „driemu“, preberú sa hneď po roztopení snehu s teplotou len jeden stupeň nad nulou, niekedy je to aj počas celej miernej zimy bez snehu. Znesú aj dvojmesačné záplavy a krátke mrazy do -5 °C. Zato majú výraznú letnú diapauzu, ktorá začína v máji až júni, keď kvitnú agáty a prebúdzajú sa podľa počasia koncom augusta až v septembri, pričom na rozdiel od kliešťa obyčajného majú jesenný vrchol aktivity aj výraznejší ako jarný (6).

Biológia a vývin kliešťa obyčajného

Všetky ixodidové (tvrdé) kliešte počas svojho vývinu od vajíčka po dospelého kliešťa prechádzajú dvomi vývinovými štádiami – larvou a nymfou. Z vajíčka sa vyliahne len 6-nohá, sotva voľným okom viditeľná larva. Počet nôh u larvy je výnimkou, čím pripomína skôr hmyz. Larva sa musí dostať na hostiteľa, ktorým sú u kliešťa obyčajného najmä drobné hlodavce (myši), ale aj jašterice a vtáky, na ktorých pije krv 1 až 2 dni. Po nacicaní odpadne z hostiteľa do vonkajšieho prostredia, kde sa v závislosti od teploty a vlhkosti za niekoľko dní až týždňov premení (metamorfuje) na 8-nohú nymfu, veľkú asi jeden a pol milimetra. Tá sa opäť musí dostať na hostiteľa, napiť sa krvi, odpadnúť z hostiteľa a metamorfovať sa na dospelého kliešťa, ktorý je už oddeleného pohlavia – samec, alebo samica. Larvy a nymfy nemajú oddelené pohlavie. Samička kliešťa obyčajného je 4 – 6 mm veľká, s hnedým chrbtovým štítkom (scutum) siahajúcim do polovice bruška, ktoré je červenej farby. Podobný štítok majú aj larvy a nymfy. Samček je asi o tretinu menší ako samička. Jeho chrbtový štítok (conscutum) pokrýva takmer celú chrbtovú časť tela a je celý čierny.

Z dospelých kliešťov obyčajných krv pije najmä samička, pije 10 až 14 dní, pričom svoj objem zväčší aj viac ako 200-násobne. Samček krv nepije, alebo len veľmi krátko, hostiteľa vyhľadáva, aby na ňom našiel samičku a počas jej cicania krvi ju oplodnil. Plne nacicaná samička odpadne z hostiteľa a vo vhodnom tienenom prostredí nakladie 2- až 4-tisíc vajíčok, z ktorých sa asi po mesiaci liahnu larvy. Tento vývinový cyklus trvá zvyčajne 2 až 3 roky, ale v miestach alebo rokoch s nedostatkom hostiteľov a v chladnejších oblastiach sa môže predĺžiť aj na 6 rokov.

Prežívanie kliešťov

Z tých 2- až 4-tisíc lariev v dlhodobom priemere v stabilnej populácii prežije do dospelosti a založí novú populáciu len jeden pár kliešťov, jeden samček a jedna samička. Ostatné zahynú buď suchom, alebo sa nedostanú na hostiteľa. Kde prežije viac párov, tam sa bude populácia kliešťov zväčšovať, kde menej, tam sa bude populácia zmenšovať, možno aj zanikne. To sa dnes stáva už aj na Slovensku. Južné Slovensko trpí nedostatkom vlahy a kliešťov tam ubúda, v horách je teplejšie a viac prší a kliešťov tam postupne pribúda. K nárastu populácie kliešťov vo Vysokých Tatrách prispela aj veterná kalamita v roku 2004, kde umelo vysadené a vyvrátené smrekové lesy prirodzene nahradili pôvodné listnaté dreviny, ktoré vytvorili vhodné pôdne podmienky pre život kliešťov.

Kedy sa kliešť nakazí

Tieto „naše“ kliešte sa počas svojho individuálneho vývinu musia napiť krvi trikrát, a to vždy na inom hostiteľovi. Preto sú označované ako trojhostiteľské kliešte. Práve táto ich vlastnosť spôsobuje, že sú prenášačmi pôvodcov chorôb. Nakazia sa počas cicania krvi na rezervoárovom hostiteľovi v štádiu larvy a/alebo nymfy a pri následnom cicaní krvi infikujú nového hostiteľa vrátane človeka. Patogény v kliešťovi pretrvávajú aj počas metamorfózy, ale len zriedka prenikajú do vajíčok a lariev. V Afrike a Amerike žijú aj dvoj- i jednohostiteľské kliešte, kde vývinové štádiá (larvy a nymfy) neodpadávajú po nacicaní a celý vývin prebehne na jednom, prípadne dvoch zvieratách. Nákazu sú schopné preniesť už infikované larvy.

Kde žijú kliešte

Kliešť obyčajný je mezofilný druh, to znamená, že obýva oblasti s mierne teplou a mierne vlhkou klímou. Je rozšírený od hôr Atlasu v Severnej Afrike cez celú Európu až po severnú Škandináviu a od Portugalska a Anglicka po Kaukaz (7). Na Slovensku sú to predovšetkým listnaté a zmiešané lesy od nížin po horské oblasti, na južných svahoch do výšky 1 200 až 1 300 m nad morom, ale na severných svahoch len do 750 až 800 m nad morom. Najvyšší nález dospelého kliešťa obyčajného registrujeme z hrebeňa Veľkej Fatry (Smrekovica) z výšky 1 470 m nad morom (T. Molčányi, osobný nález). Pred 30 až 50 rokmi sa jeho výšková hranica pohybovala okolo 600, ojedinele do 800 až 1 000 m nad morom, ale ojedinele sú v tomto období známe aj nálezy z horských oblastí, o čom svedčia viaceré vedecké práce (8). Prenikajú aj do mestských parkov vďaka narastajúcemu počtu túlavých domácich zvierat a mestskej fauny (veverice, ježe, vtáky).

Vo svojom biotope sú skoncentrované na okrajoch lesov, na lesných priesekoch a čistinkách a na bezprostredných okrajoch chodníkov. Na suchých piesčitých a podmáčaných pôdach a v smrekových monokultúrach sa nevyskytujú, ale môžu prežiť v okolí potôčikov s porastom vŕb a rôzneho listnatého krovia. V dubovo-hrabovom lese v optimálnej výške okolo 800 m nad morom je ich relatívna hustota v šírke 1 metra pozdĺž chodníkov v priemere okolo 100 kliešťov na 100 m2 (9). V súvislom lese, už niekoľko metrov od chodníkov a lesných okrajov, je ich rádovo menej a na veľkých plochách aj úplne chýbajú. Pre kliešťa obyčajného je typický mozaikovitý výskyt aj v jeho optimálnom biotope, čo je spôsobené okrem iných faktorov aj fyzikálnymi vlastnosťami podložia a vegetáciou.

Ako a kedy číhajú kliešte

Nymfy a dospelé kliešte I. ricinus vyliezajú z pôdy na konce listov tráv alebo vetvičky krovia, kde čakajú na svojho hostiteľa. Jeho príchod registrujú zmyslovými orgánmi, predovšetkým Hallerovým orgánom, umiestneným na konci prvého páru nôh. Postavia sa do číhajúcej polohy s natiahnutým predným párom nôh a čakajú, až sa ich hostiteľ dotkne. Zachytia sa na kožu, srsť, perie alebo šatstvo pármi pazúrikov na koncoch nôh a reflexne sa šplhajú smerom hore v snahe dostať sa na zakrytú kožu. U človeka sa nepricicajú na obnaženej koži, ale takmer vždy pod šatstvom.

Kliešť obyčajný sa prebúdza po zimnom spánku, keď sa nočná teplota udržuje nad 7 °C. V prírode to signalizujú rozvíjajúce sa jahňady na vŕbach a osikách. Sezónny vrchol aktivity majú v apríli až júni, pri „Medardovej kvapke“ do polovice júla, potom na juhu Slovenska príde výrazný útlm aktivity (letná diapauza), kliešte zaliezajú do pôdy, aby sa chránili pred suchom, ktoré je ich najväčším nepriateľom. Opäť sa objavia na vegetácii v septembri až októbri, ale v oveľa menšom počte ako na jar. V horských oblastiach je určitá časť populácie aktívna aj v letných mesiacoch a ani cez prázdniny sa im nevyhneme. V jarných a jesenných mesiacoch číhajú na hostiteľa po celý deň, v lete zrána a podvečer, kým teplota vzduchu nepresiahne 23 °C alebo až klesne pod túto teplotu.

Niečo z anatómie kliešťov

Telo kliešťa zrástlo do jedného plochého oválneho útvaru zvaného idiosoma. Z neho vyčnievajú len ústne ústroje a nohy. U ixodidových kliešťov sa nachádzajú ústne ústroje (gnathosoma) v prednej časti tela, dobre viditeľné zhora a oddelené od tela brázdou. Sú často zamieňané za hlavu kliešťa. Neobsahujú však nervové gangliá, čo je pre hlavu príznačné. Kliešť teda hlavu nemá.

Problém „hlavy“ vyriešili sami vedci, keď dali jednotlivým častiam tela latinské názvy. Tvrdú chitínovú základňu ústnych ústrojov odborne nazvali basis capituli, čo sa prekladá ako základňa hlavičky (Obrázok č. 2). Kliešť má teda hlavičku. Základňa hlavičky má množstvo tvarových variácií, preto je veľmi významná pri určovaní kliešťov a dôležitá pre správne vybratie kliešťa. Z jej spodnej časti vyrastá centrálny nepárový tvrdý, skobe podobný útvar hypostóm (latinské hypostoma znamená spodná časť úst) s niekoľkými radmi malých, dozadu otočených zúbkov (Obrázok č. 2, vpravo). Hypostóm v slovenskej literatúre nazývame aj chobôtik alebo rypáčik.

Na chrbtovej strane nad hypostómom vyrastajú zo základne hlavičky párové klepietka (chelicery) s vysúvateľnými pošvami (Obrázok č. 2, vľavo). Klepietkami kliešť rozreže kožu a spätným zaťahovaním pošiev sa hypostóm posúva hlbšie do kože. Chelicery a žliabok na hornej strane hypostómu vytvárajú kanálik, ktorý ústi k ústnemu otvoru na základni hlavičky. Týmto kanálikom kliešť nasáva krv a vylučuje do rany sliny. Po bokoch základne hlavičky vyrastajú párové pohyblivé 4-článkované hmatadlá zvané palpy aj pedipalpy. Majú svoj význam pri vyhľadávaní miesta cicania i kladení vajíčok a pre svoju tvarovú rozmanitosť aj pri určovaní kliešťov.

Prečo kliešť drží ako kliešť

Keď sa kliešť zavŕta do kože hostiteľa nadoraz, vylúči v slinách z cementových žliaz bielkovinovú, rýchlo tuhnúcu látku zvanú cement. Má povahu sekundového lepidla. Týmto cementom sa v rane celým povrchom hypostómu, chelicerami a základňou hlavičky prilepí. Palpy sú pritom voľné a roztiahnuté do strán. Kliešť sa doslova v koži „zabetónuje“. Potom už kliešť drží ako kliešť. Spoznáme to až pri jeho vyberaní (Obrázok č. 3).

Kliešť a človek

Človek je slepým článkom vo vývoji kliešťa, náhodný a neželaný hostiteľ a pre kliešťa tragický omyl. Človek ho na tele nájde, odstráni a zabije. No nie každý človek je pre kliešte rovnako atraktívny. Podľa jednej našej štúdie (10), vykonanej v troch anketách v rokoch 2000 – 2008 na 2 801 respondentoch od 15 do 88 rokov, až jedna štvrtina opýtaných (26,0 %) uviedla, že doposiaľ na sebe nemali pricicaného kliešťa a 62,1 % len ojedinele. Desatina opýtaných (10,3 %) mala každoročne pricicaného minimálne jedného až 10 kliešťov a len 1,6 % bolo pre kliešte vysoko atraktívnych s každoročným počtom prisatých kliešťov nad 10, pričom v týchto dvoch atraktívnych skupinách bolo 2,5-krát viac mužov ako žien. Štvrtina opýtaných respondentov uviedla, že do lesa chodí len príležitostne, pravidelne lesné oblasti navštevovala viac ako polovica opýtaných, v lese bývala alebo pracovala pätina respondentov.

Aspoň jednu kliešťovú epizódu uviedlo 2 114 respondentov, pričom viacerí označili niekoľko miest prisatia kliešťa. Za najčastejšie miesta pricicania na tele respondenti označili brucho a pás (25 – 40 %), potom stehná (24 – 30 %) a hlavu a krk (24 – 30 %), nasledovali lýtka, ramená, pazuchy, hrudník a slabiny (10 – 18 %), ostatné miesta označilo menej ako 10 % respondentov.

Na oblečení záleží

Miesto pricicania kliešťa do značnej miery závisí od oblečenia. Prichytávajú sa najmä na predkolenie. Pri „bermudách“ a krátkych nohaviciach sa kliešť pricicia na lýtku, stehne či v slabinách. Pri dlhých nohaviciach s tričkom prehodeným cez pás sa kliešť dostane na kožu v oblasti pása a brucha, ak je košeľa alebo tričko zahrnuté do nohavíc, kliešť sa vyšplhá až na ramená a na kožu sa dostane cez golier alebo krátke rukávy, prípadne prejde až na hlavu do vlasovej časti za uchom. Preto je pri používaní repelentov najdôležitejšie naniesť ich najmä na topánky a ponožky, resp. na holé nohy (pozor na alergie), nohavice, pás alebo opasok a tiež na golier a krátke rukávy.

Čo s pricicaným kliešťom

Odstránenie pricicaného kliešťa z tela je malá veda. V praxi sú odporúčané či používané rôzne pomôcky či metódy považované za dobré, menej dobré i úplne nevhodné. Po skúsenostiach s vyberaním kliešťov a prenosom patogénov sme dospeli k záveru, že nech už použijeme akúkoľvek metódu, kliešťa treba odstrániť čo najskôr, aj za cenu, že v koži ostane jeho hlavička alebo ulomený hypostóm. Tú môžeme vybrať ako triesku aj neskôr, hypostóm už asi nevyberieme, no ďalšie riziko infekcie už nehrozí.

Medzi „dobré“ pomôcky patrí tvrdšia pinzeta, napr. z manikúry, špeciálne klieštiky na kliešte, slučky, háčiky (podberáky), ale aj gély alebo zmrazovače. Pri použití pinzety pozor na jej konce, nesmú plocho na seba nasadať a nesmú byť ostré. Plochou pinzetou by sme kliešťa rozpučili. Ak by boli hrany pinzety príliš ostré, kliešťovi hlavičku odstrihneme, v lepšom prípade len hypostóm.

Lepšie je použiť špeciálne klieštiky na kliešte, no nie všetky dostupné na trhu sú na vyberanie rovnako vhodné. Dôležité je ich zakončenie, ktoré musí byť dostatočne tenké a oblúkové, aby sme stlačili len základňu hlavičky. Pružina musí byť primerane silná. Ak bude tento koniec hrubý alebo plochý a pruženie slabé, kliešť sa nám pri vyťahovaní vyšmykne.

Pri použití háčika (Obrázok č. 4) na vyberanie kliešťa v tvare dvojzubej vidličky ho musíme zasunúť pod kliešťa tak, aby sa do zárezu dostala základňa hlavičky, s ktorou je hypostóm pevne zrastený.

Lepšie je kliešťa vykývať ako ho vytočiť!

Nech už použijeme ktorúkoľvek pomôcku, zásada pri vyberaní kliešťa je rovnaká. Pinzetu, klieštiky alebo háčik držíme kolmo proti koži. Uchopíme ho čo najbližšie pri koži za základňu hlavičky a najprv kliešťa niekoľkokrát pootočíme. Najviac jednu otáčku striedavo na obe strany, aby sme uvoľnili cement a následne jemne ťaháme kolmo proti koži. Ak to stále nejde, pootáčanie opakujeme a mierne zvyšujeme ťah. Stáva sa, že pricicaná samička naozaj „drží ako kliešť“ a pri pootáčaní sa ulomí, hrot hypostómu ostane v koži. To nie je dôvod na paniku ani návštevu lekára. Môžeme sa pokúsiť vybrať ho ihlou ako triesku, ale nič sa nestane, ak v koži ostane.

Háčiky sa zasúvajú pod kliešťa tak, aby sa základňa hlavičky dostala do zárezu. Sú špeciálne menšie pre nymfy, väčšie pre samičky. Ak kliešťa pri vyberaní uchopíme vyššie, za mäkké bruško, kliešťa roztrhneme a hlavička nám ostane v koži.

Gély na vyberanie kliešťov s éterom na usmrtenie kliešťa, s rozpúšťadlom cementu a dezinfekciou sa nanesú na pricicaného kliešťa vo veľkosti kvapky, počká sa niekoľko minút a pricicaného kliešťa poľahky odstránime pinzetou. Tá je v súprave. Pri použití zmrazovača sa odporúča na kliešťa nastriekať zmrazovací sprej a kliešťa odstrániť priloženou pinzetou.

Alternatívne metódy

Ak nemáme po ruke žiadnu uvedenú pomôcku, pomôže aj leukoplast prelepený cez kliešťa a jeho „odtrhnutie“, aj s kliešťom. Hypostóm ostane v koži. Veľmi jednoduchou je metóda pomocou jemne navlhčeného vatového tampónu (napr. kvapkou tekutého mydla). Ten priložíme na kliešťa a jemným krúživým pohybom (s priemerom 1 – 2 cm) kliešťa z kože pomerne rýchle „vytočíme“, postačia 2-3 zakrúženia. Táto metóda je zdravotníckymi pracovníkmi veľmi často používaná i odporúčaná. Pri tomto spôsobe sa zvyčajne hypostóm ulomí a zostane v koži, čo sme dokladovali v jednej štúdii (11), kde až 85,4 % nýmf a 96,4 % samičiek malo ulomený hypostóm po vyberaní pomocou tampónu (Obrázok č. 5). No je lepšie odstrániť ho okamžite aj týmto spôsobom, ako zháňať pinzetu či háčik alebo čakať na lekársku pomoc do druhého dňa.

Ako kliešťa nevyberať

Určite sa neodporúča kliešťa pokvapkať olejom alebo natrieť krémom. Začne sa dusiť, sám sa bude snažiť z miesta uvoľniť a začne nadmerne sliniť, aby sa odlepil. Tým sa zvyšuje aj riziko infekcie. Žiadne mazanie!

Dezinfekcia rany

Veľmi dôležité je miesto po kliešťovi dobre vydezinfikovať. Najlepšie sú jódové prípravky (napr. betadine), ktoré preniknú aj cez drobnú ranu po hypostóme hlbšie do kože a dezinfikujú aj slinami infikované tkanivo. Prípadne môžeme ranu prelepiť leukoplastom s malým jódovaným vatovým tampónom a ponechať ho niekoľko hodín. Farebná škvrna po jóde časom vybledne. Gél na vyberanie kliešťov už má v sebe aj dezinfekčnú látku.

Ako zistíme, že sme kliešťa vybrali správne

Vybrať kliešťa správne a bezpečne znamená, že ostane nerozpučený, s hlavičkou a neulomeným hypostómom. Či sme to urobili správne, sa môžeme presvedčiť pomocou silnejšej lupy zo spodnej strany kliešťa. Musíme vidieť celý dlhý hypostóm (obr. č. 2, vpravo). Pri pohľade zhora uvidíme pošvy klepietok a hmatadlá, čo nás môže pomýliť.

Ak by sme kliešťa vytáčali do niekoľkých otáčok len na jednu stranu, tak mu jeho hypostóm „odkrútime“ asi v polovici jeho dĺžky (Obrázok č. 5). Zvyšok hypostómu v koži však nevyhnisá ako trieska, ale sa opuzdrí a v koži vytvorí malú hrčku, ktorá vydrží aj mesiace. Nebezpečenstvo infekcie však z neho už nehrozí.

Záver

Musíme si uvedomiť, že kliešť je vo svojom prírodnom prostredí „doma“ a my pri návšteve lesov sme jeho neželaným hosťom, pretože si nás mýli s jeho obligátnym hostiteľom. Preto je dobré poznať jeho biológiu, ekológiu, zvyky, reakcie a zásady ochrany pred napadnutím a keď sa už tak stane, mali by sme vedieť, ako si rýchle pomôcť a vyhnúť sa prípadným následným zdravotným, ale aj psychickým problémom. Tieto a ďalšie informácie sú aj v iných populárnych publikáciách (12, 13).

Poďakovanie
Táto publikácia bola podporená projektom APVV-19-0440 Vynárajúce sa zoonotické patogény prenášané opomínanými článkonožcami na Slovensku. Na projekte spolupracuje Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Prírodovedecká fakulta, Ústav biologických a ekologických vied (vedúci tímu I. Majláth).


Literatúra

  1. GREŠÍKOVÁ M. Kliešťová encefalitída – trvalý zdravotnícky problém. VEDA, vydavateľstvo SAV Bratislava (1999), 1. vydanie, 102 s.
  2. ROCHLIN, I., TOLEDO, A. (200). Emerging tick-borne pathogens of public health importance: A mini-review. Journal of Medical Microbiology 69 (6): 781-791.
  3. DUJARDIN J.C., CAMPINO L., CAÑAVATE C. a kol. (2008). Spread of vector-borne diseases and neglect of Leishmaniasis, Europe. Emerg Infect Dis 14 (7):1013-8.
  4. BOWMAN A. S., NUTTALL P. A. (editors) (2008). Ticks. Biology, Diseases and Control. Cambridge University Press, 518 s. www.cambridge.org/9780521867610
  5. http://saras-arachno.sk/saras_ixodid-check.htm
  6. PEŤKO B. (2021). Neželaní kuriéri. Quark, roč. 27, č. 3, s.24-27.
  7. https://www.ecdc.europa.eu/en/publications-data/ixodes-ricinus-current-known-distribution-january-2019
  8. STANKO M., SLOVÁK M. (2019). História výskumu ekológie kliešťov na území Česka a Slovenska do roku 2000. VEDA, vydavateľstvo SAV, 544 s.
  9. PEŤKO B., BULLOVÁ E., LUKÁŇ M. (2011). Changes in the distribution of Ixodes ricinus ticks in Slovakia in the past three decades and the assesment of its causes. Folia veterinaria 55, suppl I, p.12-13. ISSN 0015-5748.
  10. VARGOVÁ B., TREPÁČOVÁ T., BUBÁNOVÁ D. a kol. (2020). Preferencia miesta pricicania kliešťa obyčajného (Ixodes ricinus) u ľudí. NewsLab. - Bratislava: Medirex, ISSN 1338-9661. Roč. 11, č. 2 suppl., s. 93-95.
  11. PEŤKO B., VARGOVÁ B., BONA M. (2020). Riziká pri vyberaní pricicaného kliešťa. NewsLab. - Bratislava: Medirex, ISSN 1338-9661. Roč. 11, č. 2 suppl. (2020), s. 96-97.
  12. PEŤKO B., VARGOVÁ B., MAJLÁTHOVÁ V. a kol. Ide sa do lesa, alebo čo by sme mali vedieť o kliešťoch. Lekárnické listy, 2020. ISSN 1335-5821. Roč. 22,
  13. č. 5, s. 26-30.
  14. Denník Postoj, 5. 7. 2020: https://www.postoj.sk/57651/kliest-je-fajnsmeker-nenacicia-sa-na-hocikom?fbclid=IwAR09GqFX753f5cRDw9l--p2vAIT9tGEr--bjOC4t9aAptbA7nDorrSHKe1I

 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2021

Choroby z kliešťa

Práve sa pozeráte na letné číslo magazínu venované téme Chorôb z kliešťa. Leto je synonymom slobody, každý si ho chce užiť po svojom. Aj ono má však pár nástrah a práve s letným…

author

doc. MVDr. Branislav Peťko, DrSc.

Všetky články autora