Už ako malý hovoril, že chce byť zlepšovateľ. Odmalička ho fascinovali veci, ktoré ľuďom uľahčili prácu a táto vízia ho neopustila dodnes. Dlhodobo výborný tím ľudí, zdieľané hodnoty a tiež vnútorná motivácia ho doviedli do Unilabs Slovensko aj po druhý raz. Keď potrebuje aktívne zrelaxovať, energiou ho teraz nabíja jeho záhrada. O tomto všetkom, ale aj o nezastupiteľnom mieste IT technológií v našich životoch a ich úskaliach sme sa rozprávali s Gabrielom Gajdošom, riaditeľom pre informačné a komunikačné technológie v Unilabs Slovensko.

Čo ste vyštudovali a prečo ste si zvolili práve daný odbor?

Vyštudoval som Ekonomickú univerzitu v Bratislave, špecializáciu zahraničný obchod. Od piatej triedy na základnej škole som sa rád zaoberal počítačmi (vtedy sme mali v škole počítače Didaktik Alfa československej výroby). Chcel som sa venovať počítačom aj ďalej, a tak som sa dostal na gymnázium so zameraním na programovanie, ktoré mi dalo veľmi dobré základy. Keď som si potom vyberal vysokú školu, zvažoval som, či ísť na elektrotechniku, keďže vtedy ešte fakulta informatiky na Slovensku nebola. Zhodou okolností však v tom čase končil jeden môj kamarát práve elektrotechnickú fakultu STU a odhovoril ma. Doslova povedal, že ak chcem robiť okolo počítačov, aj tak sa všetko musím naučiť doma, tá škola je pre mňa zbytočná. Tak som si povedal, že idem študovať ekonómiu, kde som si vybral údajne najťažšiu fakultu, a zároveň v danom čase z ponuky ekonomických fakúlt aj najprestížnejšiu. Ťažko sa v tých rokoch u nás hľadalo nejaké reálne vzdelanie v IT branži, preto som sa ďalej venoval informačným technológiám po svojej linke. Mal som aj svoj vedľajší študijný odbor týkajúci sa informačných systémov. Potom som nastúpil do prvého zamestnania ako mladý obchodník v strojárskej spoločnosti. Bežalo tam priebežne viacero väčších projektov, a keď ma do nejakého nasadili, „vyfasoval“ som vždy úlohy súvisiace s počítačmi, či už analytické, modelovacie, alebo prezentačné. Tak som sa jedného dňa rozhodol, že sa idem venovať tejto téme aj profesionálne a už som pri tom zostal.

Čiže zjavne ste boli ten typ, čo už od detstva vie, čo chce robiť a ide si postupne za tým…

Čo ma naozaj vždy fascinovalo a doteraz fascinuje, je zlepšovanie procesov. Ako malý som hovoril, že chcem byť zlepšovateľ. A istým spôsobom to robím doteraz, s menšími alebo väčšími úspechmi, prípadne neúspechmi. Ale IT technológie sú dnes naozaj o tom, že nám prinášajú novú kvalitu do života, do firemných procesov a v konečnom dôsledku sa už bez nich bohužiaľ v bežnom živote nezaobídeme. Je to oblasť veľmi perspektívna a ešte stále plná rezerv a príležitostí.

Ako by ste zhodnotili celkovú úroveň informatizácie u nás na Slovensku?

Ako mimoriadne nevyváženú. (úsmev) V niektorých oblastiach sme určite na vyspelej svetovej úrovni a v niektorých oblastiach sme zúfalo zaostali. Napríklad, niektoré naše banky s ich elektronickými službami patria podľa mňa k svetovej špičke. Z toho, čo som mal možnosť vidieť v zahraničí, viaceré elektronické služby našich bánk (vyvíjané vo veľkej miere slovenskými vývojárskymi domami) sú dokonca ďaleko pred mnohými západnými krajinami. Ako druhý pozitívny príklad by som spomenul tému počítačovej bezpečnosti. Ale ak pozrieme do zdravotníctva alebo do elektronizácie verejnej správy, tam je to, žiaľ, o inom. Napriek všetkým negatívam, Slovensko je na tom v porovnaní so svetom a najmä s krajinami V4 relatívne dobre.

Aká bola Vaša cesta do Unilabs Slovensko?

Nejaké obdobie som žil na vidieku a jedného dňa som dospel k tomu, že sa vrátim do Bratislavy a začal som si hľadať novú prácu. Na pohovor do vtedy ešte Alpha medical som išiel s tým, že nová, dynamická spoločnosť v zdravotníctve hľadá IT manažéra seniora, ktorý by pomohol nasmerovať strategické aktivity najmä v automatizácii a optimalizácii. Doteraz si pamätám pohovor s naším CEO, Petrom Lednickým, kde ho zaujala moja poznámka o tom, že v automotive sa čas výrobného robotníka počíta v sekundách pre každú jednu operáciu. Pretože keď sa niečo robí opakovane a vo veľkej frekvencii, tak doslova záleží na každej sekunde. Nie preto, že by niekto chcel zbytočne „trénovať“ zamestnancov, ale práve preto, aby sme hľadali a identifikovali veci, ktoré netreba robiť, nastavili technológie, pracovisko a aj celý proces tak, aby sme sa vyhli zbytočným krokom a zároveň dokázali mať všetko pod kontrolou. Toto je vlastne kľúč k úspechu s aplikovanými technológiami.

Hoci sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, Vy ste toto pravidlo porušili a vaše cesty viedli do Unilabs Slovensko až dvakrát. Ako si na toto obdobie spomínate, čo bolo pohnútkou opäť sa vrátiť?

Z Alpha medical som odchádzal síce dobrovoľne, ale nebol som presvedčený, že je to správny krok. Spoznal som tu dobrý tím, aj smerovanie spoločnosti bolo vždy zaujímavé. Na druhej strane, strávil som nejaký čas v spoločnosti, ktorá je dnes naším rozhodujúcim klientom a práve v čase, keď hľadali správnu IT stratégiu a potrebovali urobiť niektoré kľúčové reformy v riadení IT vrátane nastavenia vzťahov s laboratóriami. Toto bola hlavná výzva. Medzičasom ma osud zavial všelikam, naposledy som pracoval v spoločnosti Erste Group, vtedy zamestnávajúcej 15 000 ľudí. Procesy v takýchto veľkých korporáciách neboli ideálne. Keď sa mi preto jedného dňa ozval Peter Lednický, či by som nezvážil návrat do tímu Alphy, tak to rozhodovanie bolo veľmi rýchle. Pracoval som v rôznych segmentoch, ale z pohľadu hodnôt, ktoré firma vytvára, má zdravotníctvo jednoznačne najväčší zmysel, pretože je to o ľuďoch a pre ľudí. Drvivá väčšina ľudí, ktorí pracujú pre Unilabs Slovensko, žije prácou v zmysle, že to robia pre ľudí. Človek, keď dosiahne určitú prax, skúsenosti a vek, chce vidieť zmysel svojej práce a toto je to, čo Unilabs Slovensko reálne nepochybne dáva.

Už ste niečo naznačili, ale ak by ste mali vyzdvihnúť niekoľko kľúčových vecí, ktoré si najviac ceníte na práci v Unilabs Slovensko, čo by to bolo?

Mojím ďalším motivátorom v Unilabs Slovensko je tím ľudí. Jednotlivec môže byť akokoľvek dobrý, sám o sebe neznamená nič, alebo stále len relatívne málo. Preto je dôležité mať kvalitný tím, a nielen ten svoj. Ako riadiaci pracovník viem ovplyvniť fungovanie svojho tímu, ale neviem priamo ovplyvniť fungovanie iných tímov. Pokiaľ pracujem vo firme, kde aj ostatné útvary majú výborný ťah na bránu, majú skvelých kľúčových hráčov a majú vnútornú motiváciu, tak s takýmto tímom sa dobre pracuje a dosahujú sa aj výsledky. Inak, bolo zaujímavé, že keď som sa vrátil po 4 rokoch do Alphy, našiel som tu ten istý tím. Medzitým sa tu zmenil vlastník, ale kľúčoví ľudia viac-menej zostali, a to je vzácne. Myslím si, že oveľa dôležitejšie ako správne jednotlivé rozhodnutia, je kontinuita, to, že vieme, kam smerujeme. To neznamená, že nerobíme chyby, ale práve tá cesta, ktorou sme prešli, nám dáva určitú guráž na to, aby sme robili aj rozhodnutia, ktoré sa môžu ukázať ako chybné. A v neposlednom rade, čo si na Unilabs Slovensko ešte cením, je odborná erudovanosť a širokospektrálnosť mojich kolegov, s ktorou sa tu stretávam.

Oveľa dôležitejšie ako správne jednotlivé rozhodnutia je kontinuita – to, že vieme, kam smerujeme.

Čo je náplňou Vašej práce na súčasnej pozícii v Unilabs Slovensko?

Ak by som to mal zhrnúť do jednej vety, mám na starosti kompetencie v oblasti informačných a komunikačných technológií, teda od základnej počítačovej hardvérovej infraštruktúry, cez infraštruktúrne softvéry, ktoré tu prevádzkujeme, ďalej aplikačné softvéry, s ktorými žijeme, až po komunikačné systémy, ktoré sú niekde medzi tým (čiže dátové a telefónne siete).

V Unilabs Slovensko ste už dokopy asi 7 rokov. V čom podľa Vás nastal za ten čas najväčší posun v tejto spoločnosti?

Okrem toho, že spoločnosť sa mimoriadne rozrástla objemom vyšetrení a samozrejme aj počtom prevádzok a ľudí, je tu ešte jedna vec. Povedal by som, že v roku 2009, keď som sem nastúpil, to bolo niečo ako – hádam mi generálny riaditeľ odpustí – zhluk nezávislých laboratórií snažiacich sa fungovať pod jednou značkou. Dnes fungujeme ako reálna sieť laboratórií, ktoré aktívne spolupracujú, participujú a využívajú moderné technológie na úrovni doby. A čo je najzaujímavejšie, rozhodne neťaháme za kratší koniec ani v porovnaní s našimi európskymi kolegami zo skupiny Unilabs.

Je niečo, čo by ste chceli v Unilabs Slovensko zo svojej pozície presadiť, resp. čo považujete za najväčšiu výzvu v oblasti IT?

V rámci IT sféry samozrejme máme prehľad o technológiách, ktoré existujú, ktoré by dokázali veci zlepšiť, zjednodušiť, spresniť alebo zautomatizovať. Avšak, v konečnom dôsledku, musíme variť z toho, čo máme. Teda, ak tie technológie zatiaľ nemajú reálnu aplikovanú formu pre zdravotníctvo a špecificky pre oblasť laboratórií, tak ich k nám nasadiť nemôžme. Čiže, najväčšia výzva pre mňa je snažiť sa prinášať čo najviac technológií na úrovni doby do našej praxe. Akokoľvek jednoducho to môže z pozície laika vyzerať, toto je tá najťažšia práca.

Pracuje vaše oddelenie aj teraz na nejakých zaujímavých IT riešeniach, o ktorých môžete poodhaliť viac?

S našimi konvenčnými klientami máme rozbehnuté dlhodobejšie aktivity týkajúce sa elektronizácie – všade tam, kde je to možné, chceme komunikáciu elektronizovať, opäť ako súčasť stratégie digitalizácie. Konkrétne ide v rozpracovaných projektoch o rozbeh elektronických objednávok laboratórnych vyšetrení. Zároveň niektorí klienti postupne vítajú možnosť úplného oslobodenia sa od papierovej dokumentácie, keď im pre účely vedenia zdravotnej dokumentácie postačuje elektronický záznam, čo prináša benefity na oboch stranách.

Najväčšia výzva pre mňa je snažiť sa prenášať čo najviac technológií na úrovni doby do našej praxe.

O IT oblasti sa hovorí, že je skôr doménou mužov. Vy sám šéfujete desiatim ľuďom, v tíme máte aj dve ženy. Akú máte skúsenosť so ženami v IT?

Naučil som sa, že existujú významné rozdiely medzi mužmi a ženami, ale podľa mojich skúseností pracovne najlepšie fungujú práve zmiešané tímy. Našu kolegynku Martinu niekedy nazývam „ruža medzi tŕňmi“, a rozhodne nie je len na okrasu, ale nepochybne zohráva kľúčovú rolu vo firme aj mimo kompetencií IT oddelenia. (úsmev) A od januára naše kapacity posilnila ďalšia dáma. Keby sme sa mali pozrieť len na oblasť IT, stretol som sa s dobrými aj so zlými ženami, čo platí ale aj o chlapoch. Chlapov je samozrejme v tomto odvetví celkovo viac, ale ako sledujem trendy, tak sa to začína postupne meniť a IT oblasť začína byť postupne atraktívna aj pre ženské pohlavie a je to nepochybne obohacujúce.

Boli ste jedným zo speakrov na TREND konferencii Digital Healthcare 2019 so vstupom „Doba elektronická už (dávno) nastala“. Ako vnímate súčasnú úroveň digitalizácie v zdravotníctve, čo sa týka využívania dát v tejto oblasti? Prebieha skôr evolúcia alebo už revolúcia?

V rámci vývoja spoločnosti je pomerne málo príkladov úspešných revolúcií. Aj keď vznikne revolučný produkt, trvá obvykle minimálne 10 rokov, kým sa dostane do širšieho používania. Preto ja osobne v revolúcie neverím, rovnako ako ani žiadnym megalomanským plánom a víziám o radikálnych zmenách. To, čomu verím, je postupná evolúcia. Síce môžeme mať vízie o tom, čo bude o 10-20 rokov, ale pokiaľ tam chýba reálny krátkodobý výhľad do 1-3 mesiacov, tak často len prešľapujeme na mieste a strácame čas. A keď sa pozrieme na využívanie dát v zdravotníctve, tak v prvom rade, dáta, ktoré chceme využiť, musia mať určitú mieru spoľahlivosti a kvality. Téma kvality dát je v národohospodárskom význame často skloňovaná, ale ak by sme hľadali konkrétne kroky na zlepšenie kvality dát, hľadali by sa veľmi ťažko. Máme rôzne inštitúty, ktoré vedia robiť skvelé analýzy, majú aj kvalitných ľudí, ale musia variť z toho, čo majú. Jeden príklad: súčasný systém pravidiel racionálnej indikácie nastavený zdravotnými poisťovňami podmieňuje akceptáciu niektorých zdravotníckych výkonov – vrátane laboratórnych vyšetrení – určitými diagnózami. Lekár však väčšinou nemá absolútne žiadny problém prisúdiť pacientovi práve takúto suspektnú diagnózu alebo sám pacient príde s vymysleným symptómom len preto, aby sa dostal k vyšetreniu. Tie dáta sa samozrejme niekde zhŕňajú a vyhodnocujú. Ale ako je ich možné objektívne vyhodnotiť, keď sú tieto dáta do významnej miery iba účelové? Možno by sme sa v tomto mohli inšpirovať zahraničím, kde je samotná diagnóza až výsledkom diagnostického procesu a nie predpokladom na realizáciu diagnostických vyšetrení. Až potom majú dáta istú relevanciu a má zmysel riešiť národohospodárske štatistiky, na základe ktorých budeme formulovať strategické iniciatívy či už v prevencii, alebo v podpore konkrétnych terapeutických odborov.

Kedy slovenský pacient pocíti na vlastnej koži lepšie zdravotníctvo, aj vďaka moderným prístupom a novým technológiám?

Nechcem, aby to vyznelo, že v zahraničí je všetko lepšie, pretože krajiny by sa mali porovnávať predovšetkým v rámci svojho historického a geografického kontextu, čo pre nás znamená, že by sme sa mali porovnávať s krajinami V4. Špecificky v oblasti elektronizácie zdravotníctva medzi krajinami V4 svietime v pozitívnom svetle. Samozrejme, ak sa porovnáme s Estónskom alebo s Portugalskom, prípadne s Holandskom, tam budeme vyzerať ako „chudobnejší príbuzný“. Pri tom všetkom, čo som zažil v zdravotníctve od roku 2009, by som teda na takto položenú otázku najradšej odpovedal, že pacient pocíti lepšie zdravotníctvo vtedy, keď v ňom významne ubudnú politické rozhodnutia.

Ešte sa vrátim k Vášmu vstupu na Digital Healthcare 2019. Zaujala ma časť, kde spomínate článok „Prečo lekári nenávidia svoje počítače?“ z amerického magazínu New Yorker písaný chirurgom seniorom po výmene informačných systémov v nemocniciach v USA. Spomína sa tam aj nárast depresií a zvýšenie syndrómu vyhorenia u lekárov. Ako sa dá vyhnúť takýmto negatívnym dôsledkom po zavedení nových technológií? Je tomu naozaj tak, že lekári svoje počítače nenávidia?

Výstižnejšie by sa ten článok mohol volať skôr „Kedy lekári nenávidia svoje počítače?“. Odpoveď na túto otázku má viacero rovín, jedna je projektová. Vždy, keď zavádzame nové technológie, treba zvládnuť v rámci projektu mnoho rôznorodých aktivít, kam patrí aj školenie a vysvetľovanie. Zavádzanie novej technológie je vždy unikátna záležitosť, šitá na lokálne podmienky a ľudí. Tento proces je sprevádzaný rôznymi úskaliami, ktoré niekto opomenul a mali byť nastavené inak. Vieme tomu predchádzať pilotnou prevádzkou, tréningami kolegov, atď. Ale skúsenosť ukazuje, že proces zavádzania zmien je spojený aj s psychologickou rovinou. Osobnostne sme voči zmenám všetci nastavení inak. Sú ľudia, ktorí zmenu vítajú a tešia sa z nej – je ich možno 20 %. Takisto sú ľudia odmietajúci zmeny – možno majú názor, že všetko dobré tu už bolo, tých je tiež zhruba 20 %. Zvyšných 60 % je niekde medzi, ktorí sa priklonia na jednu alebo druhú stranu podľa toho, akú majú reálnu skúsenosť s novou technológiou. Avšak obvykle najviac kričia tí, ktorí zmeny odmietajú. Posledná rovina, ktorú musím spomenúť, je kvalita riešení a pripravenosť v rámci reálneho nasadenia. Musíme si uvedomiť, že lekári, programátori aj projektoví manažéri sú tiež len ľudia. Všetci robíme chyby, zabúdame alebo nedomýšľame. Zlyhanie ľudského faktora sa nám vráti aj vtedy, keď nasadzujeme novú technológiu. Povedal by som, že pri nasadzovaní nových systémov platí upravené Paretovo pravidlo: naozaj hladko funguje zhruba 20 % prvkov, ďalších 60 % sa dá relatívne ľahko a rýchlo dodatočne nastaviť či opraviť, no zvyšných 20 % je ukrutný boj. Vtip je v tom, že dopredu neviete, ktorých 20 % je ktorých. Niektorí ľudia pri stretnutí s tým, že im nefunguje práve „ich dôležité tlačítko“, odsúdia celý projekt a najhoršie je, keď tá frustrácia prekročí určitú hranicu, kde je potom obvykle veľký problém dostať frustrovaného človeka naspäť do hry v konštruktívnej rovine.

Projekt Digitálny doktor je nepochybne významným prvkom aj našej stratégie digitalizácie. Jediný papier, ktorý v procese naozaj potrebujeme, je etiketa s čiarovým kódom, ktorou je na mieste odberu označená vzorka biologického materiálu.

S týmto všetkým, čo spomínate, ste sa zrejme stretli aj pri spustení projektu nazvaného Digitálny doktor, čo je komunikačný názov pre online portál AlphaLAB, za ktorým v Unilabs Slovensko stojíte. Priblížte nám začiatky jeho spustenia a ako si zatiaľ počína.

V Unilabs Slovensko sa systematicky snažíme zefektívňovať procesy laboratórnej diagnostiky, a to hlavne jej postupnou digitalizáciou. Vďaka portálu AlphaLAB lekári získavajú možnosť plne digitalizovať vstupný aj výstupný proces spojený s vyšetreniami, čím sa práca maximálne zefektívňuje. Prvé základy sme postavili, keď sme začali interne v laboratóriách využívať čiarové kódy na skúmavkách a krátko na to sme spustili aj prvú komunikáciu elektronických výsledkov. O dva roky neskôr sme čiarové kódy začali využívať aj v komunikácii s externými partnermi – lekármi na označovanie vzoriek. Nasledovalo zavedenie a využívanie elektronických objednávok laboratórnych vyšetrení s identifikáciou vzoriek. A v roku 2017 sme spustili alphalab.sk – portál pre lekárov na objedávanie vyšetrení a s prístupom k výsledkom týchto vyšetrení. Našou snahou bolo rozšíriť portál AlphaLAB do plošného používania, aby sme všetkým klientom umožnili nielen elektronické objednávanie vyšetrení, ale aj elektronické doručovanie výsledkov. Vybrali sme pre pilotný projekt regióny Stropkov a Svidník, kde sme zabezpečili technické zázemie a postupy na to, aby sme každého jedného spolupracujúceho klienta priviedli k digitalizácii. Každá nová myšlienka sa spája aj s rôznymi bariérami, ktoré  sme v pilotnom projekte identifikovali a následne postupne eliminovali. Obrovský kus terénnej práce tu odviedli kolegovia z obchodného úseku, vďaka čomu sme často „za pochodu“ úspešne identifikovali reálne potreby a eliminovali bariéry uplatnenia elektronických služieb. Na konci roka 2020 nám pilotný projekt priniesol 100 % úspešnosť, teda môžeme s hrdosťou povedať, že vieme, aké to je poskytovať laboratórne služby bez zbytočnej papierovej administratívy. Na druhej strane, stále máme čo zlepšovať, ale teší nás, že klienti sú so zavedenými systémami z používateľského hľadiska spokojní. Projekt Digitálny doktor je nepochybne významným prvkom aj našej stratégie digitalizácie. Jediný papier, ktorý v procese naozaj potrebujeme, je etiketa s čiarovým kódom, ktorou je na mieste odberu označená vzorka biologického materiálu.

Často prevláda názor, že práve starší ľudia sa technológiám vyhýbajú a rýchlo ich odsúdia. Pravdou však je, že vek dožitia sa neustále zvyšuje, čo platí aj o veku odchodu do dôchodku. Generačný rozdiel a technológie – ako vnímate toto spojenie?

Hovorí sa, že mladí majú pocit, že prinášajú lepšiu zmenu a tí skôr narodení majú pocit, že to dobré práve s nimi odchádza. Ale faktom je, že v technologickej zručnosti sa vyššie ročníky nemôžu porovnávať s mileniálmi, ktorí nepoznajú svet bez mobilných telefónov, bez internetu a život bez technológií si nevedia predstaviť. Druhý pohľad je, že mladí majú tolerantnejší vzťah k chybám. Občas sa stane, že ideme nasadiť nejaký nový systém a jednoducho nefunguje. Tým mladším skôr vysvetlíme, že je to chyba, ktorú opravíme do týždňa a pokračujeme ďalej. Ale ľudia s väčšou praxou po takejto skúsenosti automaticky nadobudnú určitú mieru averzie a obáv. Súvisí to s tým, že mladí vďaka menším skúsenostiam aj menej zažili, a teda logicky zažili aj menej zmien. Zároveň platí, že každé zlepšenie je zmenou, ale nie každá zmena je zlepšenie. Logicky teda, čím sme starší, tým budeme nedôverčivejší k zmenám, pretože sme pravdepodobne zažili oveľa viac sklamaní. Na druhej strane, platí aj to, že snáď všetky moderné technológie sú aktívne využívané všetkými ročníkmi, hoci prirodzená afinita k nim je u mladších významne vyššia. Preto verím, že starší sa nebudú vyhýbať takým technológiám, ktoré ich dokážu presvedčiť o skutočných benefitoch.

Zavádzanie novej technológie je vždy unikátna záležitosť, šitá na lokálne podmienky a ľudí.

Máte informácie od lekárov, aké IT „vychytávky“ im uľahčujú život najviac, prípadne s ktorými sa zžívali najťažšie?

Čo im život uľahčuje, je napríklad, keď nemusia údaje vypisovať opakovane. Súvisí to s nižšou chybovosťou, vyššou rýchlosťou, väčším komfortom atď. Ak procesy dokážeme automatizovať, už len jednoduchým zosnímaním čiarového kódu, je to prínos. Na druhej strane, zisťujeme, že v praxi sú zavedené aj postupy, kde technológie nie sú úplne pripravené na hladké použitie. Jeden príklad zo slovenského elektronického zdravotníctva. Skvelou inováciou je, ak väčšina receptov funguje dnes iba v elektronickom svete, zjednodušuje to ich spracovanie, eliminuje množstvo chýb a aj poisťovniam priniesla lepší dohľad. Pacient si môže nechať predpísať liek po telefóne a nepotrebuje mať pri sebe papier, aby si liek vyzdvihol. Na druhej strane, benefity končia, keď zistíte, že na vystavenie takéhoto receptu lekár potrebuje elektronický preukaz zdravotníckeho pracovníka (tzv. EPZP kartu), fungujúcu čítačku, fungujúci počítač, fungujúci softvér a tiež internet. Hoci pre nás je internet samozrejmosťou, v niektorých budovách alebo lokalitách nie je až taký samozrejmý. Plus samozrejme, vyskytujú sa aj technologické výpadky. Alebo problém nastáva, pokiaľ si lekár svoju kartu jednoducho zabudne doma. Čiže aj technologická vymoženosť sa v prípade nepriaznivých podmienok môže pre lekára zmeniť na reálnu bariéru.

Teraz, keď robíme tento rozhovor, sme v druhej vlne pandémie, robíme na „homeofficoch“ a nikto nevie, ako sa bude situácia ďalej vyvíjať. Ako vnímate Vy, človek z IT prostredia, trend práce z domu a prázdne kancelárie? Stane sa z toho po pandémii nový normál, alebo je to len nutnosť na pandemické obdobie? Ako sa podľa Vás tento systém práce odráža na pracovnej efektivite?

My máme to šťastie, že môžeme pracovať z domu. Naši kolegovia v laboratóriách nie. Viaceré spoločnosti vo svete už pred časom objavili výhody nielen práce na diaľku, ale najmä stretávania sa na diaľku a fungovania vo virtuálnych tímoch. Covidu-19 môžeme vďačiť za to, že aj tí najväčší odporcovia technológií začali intenzívnejšie využívať virtuálne platformy. Vďaka Covidu-19 sa vlastne svet dočkal novej vlny digitalizácie. Samozrejme, virtuálne stretnutia úplne nenahradia ľudský kontakt a pravdepodobne sa nikdy úplne nevyhneme osobným stretnutiam a poradám tvárou v tvár. Na druhej strane, nájdeme novú kvalitu v tom, že sa vieme stretnúť rýchlejšie, a tým pádom aj skôr dohodnúť. Nájsť termín na virtuálne stretnutie je ďaleko jednoduchšie ako dohodnúť termín na osobné stretnutie, kde musíte brať do úvahy cestovanie, vzájomné zladenie kalendárov aj podľa geografickej prítomnosti. Ale vďaka internetu môžeme byť virtuálne spolu odkiaľkoľvek a kedykoľvek, pokiaľ tam funguje koncové zariadenie. Celkovo nám táto éra prináša úsporu času, ktorý toľko nestrácame cestovaním, keďže sme sa naučili, že mnohé veci dokážeme vyriešiť aj bez toho. Ale aj tento spôsob práce má samozrejme svoje úskalia s dopadom na efektivitu. Musíme mať na zreteli, že nie všetci, čo by pracovať z domu mohli, majú doma aj adekvátne podmienky. Dnes sa nám bežne môže stať, že potrebujú pracovať z domu aj traja ľudia naraz a nemusí to byť vždy ľahko dosiahnuteľné. Ďalší faktor súvisí so sebadisciplínou: aby sme jednak venovali reálne čas práci, ale zároveň si v rámci psychohygieny ustrážili aj primeraný čas práce. Môže sa stať, že človek sedí doma 12 – 16 hodín za počítačom, keď nemusí nikam odísť. Ak mám ale hovoriť za IT kolegov, prínosná je práve kombinácia práce z domu a možnosti vycestovať priamo do terénu podľa potreby. Firemný život sa odohráva v laboratóriách, nie v počítači…

Celkovo nám táto éra prináša úsporu času, ktorý toľko nestrácame cestovaním, keďže sme sa naučili, že mnohé veci dokážeme vyriešiť aj bez toho.

Čo je pre ľudí pracujúcich v IT podľa Vás kľúčové? Myslím tým na typ osobnosti, čím by mali takýto ľudia disponovať?

Osobne si na kolegoch najviac cením orientáciu na cieľ, snahu o pochopenie pohľadu používateľa, samostatnosť v riešení úloh a samovzdelávanie. IT tím však potrebuje disponovať širokým spektrom vlastností. Tak, ako sa nedá povedať, že správny „ajťák“ musí byť iba dôsledný puntičkár a detailista, tak sa nedá povedať ani to, že by to mal byť človek hľadajúci skratky a nedoťahujúci veci do konca. Pre konkrétne roly v živote sa hodia iní ľudia so svojím mentálnym a hodnotovým vybavením a tak je to aj v IT. Dnes máme technológie všade, je jedno, či si objednávame niečo cez internet, alebo voláme z mobilu svojej rodine. A všade sa uplatní iné spektrum špecifických vlastností IT ľudí, ktorí na konci dňa vytvoria nejaký produkt.

Hovorí sa, že ľudia pôsobiaci v IT majú svoj svet, ktorému tí ostatní ťažšie rozumejú. Prečo je tomu tak podľa Vás?

IT ľudia historicky boli páni v bielych plášťoch vo veľkých miestnostiach so sálovým počítačom rozprávajucím jazykom, ktorému nikto nerozumel, ktorých prácou bolo vytvárať programy v základných programovacích jazykoch. A to bol naozaj iný svet. Do výpočtového strediska sa bežne nechodilo, s IT človekom ste sa nestretli inde ako v spoločnej kantíne. A tam to podľa mňa vzniklo a odvtedy sa to traduje podobne ako vtipy o Chuckovi Norrisovi. (úsmev)

Akými typmi ľudí sa rád obklopujete?

Rád sa obklopujem ľuďmi, vďaka ktorým dokážem získať iný pohľad na svet. To platí ako v súkromnom živote, tak aj v práci. Hovorí sa, že nemá zmysel diskutovať s ľuďmi s rovnakými názormi. A niečo na tom bude.

Ako najradšej relaxujete a pri čom sa Vám darí najlepšie odreagovať z náročnej práce?

Ešte pred pár rokmi som behával a crossfitoval, ale momentálne mi to z časových dôvodov nevychádza. Snáď znova začnem po pandémii. (úsmev) Teraz je pre mňa najlepším relaxom záhrada. Keď človek stojí pred úlohou vykopať jamu určitých rozmerov, ostatné problémy jednoducho musí nechať niekde inde.

Čomu by ste sa venovali, ak by to nebolo práve IT?

Asi by som bol právnik a nenávideli by ma.

Toto číslo je venované zmenám telesnej hmotnosti. Zaoberali ste sa niekedy intenzívnejšie touto témou? Aký je Váš postoj k zdravému životnému štýlu a stravovaniu?

Myslím si, že platí – sme to, čo jeme. Neverím v nejaký ideál krásy ani ideál hmotnosti. Na druhej strane, lekári určite lepšie vedia, aká hmotnosť je pre naše telo fyziologicky optimálna. Na sebe mám odskúšané, že kalorická rovnica naozaj funguje, inými slovami, z mrkvy človek len veľmi ťažko priberie. Všetko ostatné máme v našich rukách, v hlave a v našich rozhodnutiach. V živote nie je veľa vecí, ktoré vieme absolútne ovplyvniť. Zloženie vlastného jedálnička k nim nepochybne patrí.

Máte nejaké životné motto, ktorým sa riadite?

Je ich viac, všetky sú originál v angličtine a nedajú sa ani doslovne preložiť, ale jedno sa mi páči obzvlášť: to, čo po sebe zanecháme, nie je také dôležité ako to, ako sme prežili svoj život.

Foto: Rastislav Blaško