HLAVA JE DÔLEŽITEJŠIA NEŽ TELO – ROZHOVOR S MATEJOM TÓTHOM, OLYMPIJSKÝM VÍŤAZOM V CHÔDZI NA 50 KM

Article image

Dá sa s ním baviť o všetkom. O tom, ako sa zmenila chôdza od čias Jozefa Pribilinca, o dopingu a červených krvinkách, o nízkosacharidovej strave a vysokohorskej záťaži, o jeho tajných zbraniach, ktoré nijako netají. Olympijský víťaz v chôdzi na 50 km, Matej Tóth.

Na naše stretnutie ste prišli z televízie, potom máte ďalšiu schôdzku a ráno idete do rádia. V Bratislave ste pomaly častejšie než doma. Nehovoríte si ešte: Bolo mi to treba vyhrať tú olympiádu?

Po minulom roku, keď som vyhral majstrovstvá sveta v Pekingu, sme už s manželkou vedeli, do čoho ideme. To bolo prvé, čo sme si vraveli, keď som vyhral, super, zase bude ťažká jeseň.

Kedy popri tom stíhate trénovať?

Teraz netrénujem vôbec. Mal by som prinajmenšom cvičiť s fyzioterapeutom, dnes ráno som stihol ísť aspoň na hodinku. Chodiť nemôžem kvôli zraneniu, už sa to ťahá osem mesiacov. Povedali sme si, že to nemá význam siliť a rozhodli sa pre operáciu.

Ako sa s takým niečím dá vyhrať zlatá olympijská medaila?

To neviem ani ja, bol to takmer zázrak, ako sa to podarilo. Určite to bolo obrovské nasadenie.

Brali ste nejaké utišujúce lieky?

Nie, snažili sme sa čo najviac regenerovať, stále sme tréning obmedzovali, ale 8,5 týždňa pred štartom sme si povedali, že buď odtrénujem to, čo mám, alebo nemá zmysel ísť do Ria.

Zmenil sa váš šport za tých 28 rokov, teda od čias, čo vyhral Jozef Pribilinec olympijské zlato v chôdzi na 20 km?

Máme oveľa väčšiu konkurenciu, špička sa vyrovnala, svet sa globalizuje, tréneri nemajú problém migrovať, tým pádom máme súperov z krajín, o ktorých ani nebolo zdania, že tam chôdza existuje. O to je to náročnejšie, ale máme lepšie podmienky, je to pretechnizovanejšie.

Zmenila sa aj technika chodenia?

Aj tá sa vyvíja, aj keď stále je to chôdza. Laik to možno nepostrehne, ale na záznamoch z 80. rokov, je ten rozdiel vidieť. Chôdza bola frekvenčnejšia, teraz sa viac dbá na dĺžku kroku.

Využívame koncept DNS, dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie, čo je vlastne snaha napodobniť, ako sa pohybujú deti, ktoré zapájajú svaly v jadre tela.

 

 

A čo športový výstroj?

Botasky z roku 1988 sú diametrálne odlišné od dnešných tenisiek. Obsahujú technológie, ktoré prenesú energiu z päty, na ktorú človek dopadne, do špičky, a tým pomôžu v odraze. Najväčší pokrok je asi v obuvi, hoci pri 50-ke je dôležitý aj dres, keď napríklad nasaje pot – je obrovský rozdiel, či má to tielko pol kila, alebo 100 gramov.

Sú ešte vôbec rezervy v možnostiach ľudského tela? Dá sa ešte niečo zdokonaliť, prekonať aktuálnyrekord?

Sú rezervy. Svetový rekord dnes nie je ľahký, je odskočený od ostatných svetových výkonov, ale keď to dokázal jeden človek, prečo by to v budúcnosti niekto nedokázal znovu? Navyše, ani Diniz vtedy nešiel úplne ideálne preteky, pokazil veľa detailov, takže je ešte v ľudských silách posunúť to. Ale netvrdím, že to bude rýchlo. Päťdesiatka má nevýhodu, že na jej výkon veľmi vplýva počasie, či je 15 alebo 30 stupňov, a väčšina top podujatí je v lete. Preto tam nikto nejde útočiť na rekord – tam sa ide umiestniť a vyhrať.

A kde sa ide na rekord?

Kvalitná súťaž je napríklad v marci v Dudinciach, tam som aj ja išiel super rýchlo. No ale tam sa zasa ľudia šetria, lebo keby išli na plný výkon, chýbala by im energia na olympiáde alebo na vrcholných súťažiach. To je iné ako šprinty alebo dvadsiatka.

Koľkokrát do roka vlastne dáte celých 50 km?

Raz, maximálne dvakrát. Šetríme sa a čakáme na vrcholné podujatie.

Čo je to šetrenie vo vašom ponímaní?

Samozrejme, makáme, ale v tréningu dáme maximálne štyridsiatku. Päťdesiatka je niečo extra, tam sa ide na hrane možností a energia sa musí vytiahnuť, ako sa hovorí, až z päty, všetky rezervy sa musia použiť. Zregenerovať sa dá po takom výkone rýchlo, za týždeň môže chodec ísť fantasticky kratšie preteky, ale na ďalšiu päťdesiatku treba načerpať energiu naspäť do tej päty.

Máte na to nejakú špeciálnu diétu?

Keď človek dospeje do určitého štádia výkonnosti, tak hľadá, kde by sa to ešte dalo zlepšiť a päťdesiatka je veľmi závislá od energie, lenže cukor na celú nestačí, väčšinou prichádzali energetické krízy. Vtedy treba buď rýchlo doplniť energiu, alebo spomaľovať. S novým trénerom Matejom Spišiakom sme sa nad tým začali zamýšľať. Skúsili sme podobne, ako je to pri paleo strave, preonačiť režim a pracovať viac na tuky. Prinieslo to výsledky. Odkedy to robím, nezažil som žiadnu energetickú krízu a z každého vrcholového podujatia mám medailu, takže asi to má niečo do seba.

V čom sa musíte najviac obmedzovať?

Nejem vôbec sladkosti a pečivo, ale nemám pocit, že je to nejaká obeta. Nastavil som sa a nevadí mi to, ani keď doma baby jedia sladkosti a rozvoniava čerstvé pečivo. Pritom tú vôňu milujem a keď to človek neje, vníma ju oveľa citlivejšie. Ale nemusím jesť, stačí mi vôňa. Úplne vylúčiť sladké sa nedá, cukor je všade, v ovocí aj v zelenine. Kedysi bol pomer sacharidov 70 % a zvyšok boli tuky a bielkoviny, teraz sa snažím aby boli sacharidy pod 30 %.

Bežci – maratónci vraj majú krízu na 33. kilometri. Vy ju máte kedy?

Vďaka môjmu nízkosacharidovému stravovaniu už krízy nemávam, ale tá tridsaťpäťka býva krízová.

A čo vtedy chodci robia?

Tí, ktorí sú závislí na energii, ju musia doplniť, alebo musia spomaliť, aby sa dostali na také tepy, kde môžu fungovať na tukovom metabolizme. A nerezignovať. Hlava je dôležitejšia než telo, to sa dokáže ako-tak spamätať.

Máte okrem stravovania ešte nejakú tajnú zbraň, ktorú iní chodci nevyužívajú?

Využívame koncept DNS, dynamickej neuromuskulárnej stabilizácie, čo je vlastne snaha napodobniť, ako sa pohybujú deti, ktoré zapájajú svaly v jadre tela. Deti úplne prirodzene štvornožkujú, prevracajú sa z chrbátika na bruško a naopak, len vekom to potom domrvíme, robíme to silovo, pomocou veľkých svalov, zhrbení, neviem ako. My sa snažíme vrátiť späť, spraviť krok prirodzene, čo najefektívnejšie, využiť čo najviac pohyb v kĺbe a čo najmenej zapájať svaly, ktoré v danom pohybe nie sú potrebné. Myslím, že v tomto sme priekopníci. Na olympiáde sa ukázalo, že môj krok bol dlhší a pritom energeticky efektívnejší než ostatných.

Prezradíte to konkurencii?

Moje záznamy z tréningov sú verejne prístupné. Je to určite veľké plus pre mňa, ale nikde nie je napísané, že to tak ako mne pomôže inému, alebo že to zvládne upraviť tak ako ja.

Ste schopný počas preteku rozmýšľať o tom, aký sval kedy zapojíte?

To sa nedá, musím to mať zautomatizované a na tom robíme dlhé roky spoločne s fyzioterapeutom. Pomocou cvičenia sa snažíme ­zautomatizovať dýchanie do bránice, využívanie rozsahu kĺbov, nerobiť pohyb len cez silu. To je celá veda, robia sa rôzne výskumy, snímania. Ide o čo najmenšiu osciláciu ťažiska, o efektívnu dĺžku kroku, nemá byť ani krátky, ani dlhý. Znie to pretechnizovane, ale chodec si to musí zaužívať tak, že to robí prirodzene. Na vedu má okolo seba tím, ktorý ho do toho musí dopracovať. Stojí to veľa driny, bádania, rozmýšľania, zmeniť techniku, zlepšiť ju.

Chodíte na tréningové sústredenia do Mexika a do Juhoafrickej republiky, prečo práve tam?

Kvôli hypoxickým podmienkam. Laicky povedané, je tam menej kyslíka. Čím vyššia nadmorská výška, tým redší vzduch. Naschvál si sťažíme tréningové podmienky a nútime organizmus sa na ne adaptovať. A organizmus na to reaguje tak, že začne zlepšovať krv, nadobličky vylúčia hormón erytropoetín (EPO), ktorý spôsobí vyššiu produkciu červených krviniek. Doping navodzuje tú istú situáciu, ale umelo. EPO je vlastne medikament normálne používaný pri chorobách krvi.

Nie je potom ten pobyt na horách istým spôsobom doping?

Ak by to bol doping, Mexičania, ktorí v takej výške žijú a majú ho zvýšený stále, by potom nemohli vôbec pretekať. Vlastne by sme nemohli ani trénovať, lebo tým si tiež zlepšujete kondíciu. Je to ako keď šprintér trénuje so záťažovou vestou. V podstate mu priťažíme, zlepší sa mu krv a potom sa cíti oveľa lepšie, keď sa reaklimatizuje na nížinu. Ale nejde len o to prísť na hory a hurá, mám super krv, treba tú možnosť správne využiť, vedieť sa aklimatizovať, trénovať inak ako na nížine. Tie skúsenosti mali ľudia už dlhé roky pred nami. My sme sa to snažili opäť len trošku zdokonaliť.

Vedel to už Pribilinec?

Táto myšlienka vznikla v roku 1968, keď bola olympiáda v Mexiku a všetci pochopili, že ak chcú v Mexico City vo výške 2 200 metrov nad morom kvalitne pretekať, musia sa na to pripraviť. A vtedy zistili, že pobyt v nadmorskej výške adaptuje telo a pomáha zlepšovať krv.

EPO je presne tá vec, za ktorú boli ruskí atléti vylúčení z olympiády?

Áno, dlhé roky to nevedel nikto zistiť. Dávali to do seba bez rizika, že ich niekto chytí. Ale aj antidopingový systém sa zlepšuje a dnes sa už dá zistiť, kedy ide o prirodzený a kedy o umelý stav.

Dá sa hypoxia navodiť aj nejako inak, bez cestovania do Mexika?

Existuje umelá hypoxia, hypoxické stany, kde generátor fúka dnu vzduch ochudobnený o kyslík. Ja si doma rozostavím stan v obývačke a spím, akoby som bol 3 000 metrov nad morom. Potom samozrejme fungujem v normálnej nadmorskej výške, Banská Bystrica je 300 m nad morom. Umelá nadmorská výška nikdy nebude dokonale nahradzovať skutočnú.

Viete bežným pohľadom rozoznať, že niekto poctivo trénoval vo vysokých polohách a niekto do seba nasypal EPO?

Nedá sa to vidieť voľným okom, ale antidopingoví komisári vedia zistiť, či je stav organizmu prirodzený alebo vyvolaný umelo. Existujú dopingové testy, kde skúmajú zakázané látky a potom existuje biologický pas, kde zistia, že sa vám za mesiac zmenila krv tak, že je nemožné, aby sa to udialo prirodzene. Nemôžete mať hemoglobín 130 a o týždeň 180. Takto dokážu zistiť, či tam nebola nejaká nepovolená manipulácia s krvou, respektíve aplikovaná dopingová látka.

Dva dni pred pretekom v Riu mi brali asi štyri ampulky krvi. Človek sa snaží celý rok mať čo najlepšiu krv a oni vám zoberú deci krvi, čo už nie je málo. A po preteku znovu.

Koľkokrát do roka vás mimo pretekov prídu ­skontrolovať?

Rádovo urobia desať mimosúťažných odberov za rok. Niekedy berú krv, niekedy len moč, niekedy aj aj.

Odbery vás predsa musia oslabovať!

Áno, tiež ma to irituje. Dva dni pred pretekom v Riu mi brali asi štyri ampulky krvi. Človek sa snaží celý rok mať čo najlepšiu krv a oni vám zoberú deci krvi, čo už nie je málo. A po preteku znovu. Nie vždy je to pravidlom, väčšinou berú dve ampulky pred pretekom a po pretekoch málokedy, ale toto bola olympiáda a bol som víťaz.

Americkí športovci mali povolené lieky v rámci ­terapie. Nie je to dvojaký meter?

O terapeutickú výnimku môže požiadať každý športovec. Keď má športovec, povedzme, autonehodu a pri záchrane života dostane nepovolené lieky, dopingový komisár za ním môže prísť aj do nemocnice, keď tam leží celý dolámaný. Alebo môže ísť o športovca, ktorý je onkologický pacient a ešte nechce končiť kariéru. Ale to je prehnané, bežne sa môže stať, že dostanete lieky, ktoré sú v zozname zakázaných látok. Vtedy to treba riešiť. Napríklad rôzne lieky na alergie.

Vy ste niekedy o takúto výnimku žiadali?

Nie, nikdy. Zatiaľ som nebol taký chorý, aby mi nepostačovali lieky, ktoré nie sú na zozname zakázaných látok. Ale je to oficiálny proces, neznamená to automaticky, že tí, ktorí žiadajú výnimku, sú dopingoví hriešnici, čo sa snažia podvádzať. Nerád by som to takto prezentoval, aj keď nie som naivný, aby som veril, že sa to nezneužíva. Veľmi populárne sú napríklad lieky proti astme a tam už je to na hrane, lebo niektorí pretekári tie lieky neberú stále.

Astma? S tou sa dá vo vrcholovom športe pretekať?

Aj veľmi ťažkí astmatici sú olympijskí víťazi. Môj tréner je astmatik, tiež bol účastník Majstrovstiev sveta, ono sa to nevylučuje.

Občas sa ironicky hovorí, že športom k trvalej invalidite. Máte pri vašom športe niečo ako tenisový lakeť, typické následky chôdze?

Nespomínam si, že by mali chodci chronické problémy s niečím konkrétnym. Ale zranenie holene, ktoré mám teraz ja, je dosť častá komplikácia, keďže doskakujeme na pätu a odrážame sa od špičky, rozsah pohybu členku je veľký, najmä v ťažkých podmienkach sa tá šľacha veľmi namáha. Samozrejme, vrcholový šport vyčerpáva organizmus a to už naozaj nie je športom k zdraviu. Ako všetci vytrvalci, aj my máme zväčšené srdcia, preto sa odporúča hýbať sa ďalej aj po skončení kariéry, aby srdce stále pracovalo. Inak hrozí dosť veľké riziko srdcovo-cievnych komplikácií.

Ako sa regenerujete po výkone?

V prvom rade regenerujeme pohybový aparát, teda masáž, vodoliečba, perlička, vodná masáž, sauna, stačí to zanedbať 2-3 týždne a telo si vypýta svoju daň, hneď začne niečo pobolievať. No a potom je potrebná regenerácia vnútorného prostredia. Po ťažkom tréningu treba vyplaviť veľa odpadových látok a to najmä kvalitným pitným režimom a doplnkami výživy.

Koľko je u nás vlastne chodcov?

Máme veľa detí, ale keď prechádzajú na strednú školu, zostávajú len tí, ktorí sa dokážu dostať na majstrovstvá Európy a sveta. Beh môžete robiť aj ako hoby, aj na rôznej úrovni, stále je možnosť si zabehať rôzne preteky, ale chodci majú len zopár pretekov. Okolo desať chodcov je u nás na takej úrovni, že sa môžu postaviť na štart.

Cítite nárast záujmu detí o chodenie, odkedy ste ho spopularizovali vašimi úspechmi?

Atletické krúžky vraj majú návaly detí, ktoré by ju chceli robiť a dopočul som sa, že si chcú vyskúšať špeciálne aj chôdzu. Ale to je špecifický šport, na to je čas. Najprv sa treba naučiť správne behať, zák­lady atletiky, aj ja som začínal ako atlét všeobecne. Atletika je základ každého športu, aj lyžiari, bežkári, korčuliari, hokejisti, futbalisti, všetci musia mať atletickú kondičnú prípravu. Až časom sa vyprofiluje, či má niekto predpoklady na takú vytrvalostnú disciplínu, akou je chôdza, aj či ho to vôbec bude baviť.

Často v rozhovoroch spomínate otca, ktorý vás pri športovaní od malička podporoval. A čo mama?

Ale nie, snažím sa spomínať rovnako oboch, len otec je na pretekoch asi viac na očiach. Keďže som najprv nemal profesionálneho trénera, nemohol so mnou chodiť stále na sústredenia, a tak sa často striedali s otcom. Mama ma vždy podporovala, ale radšej bola v ústraní. Ani teraz netúži po popularizácii. Ona je obrovský športový fanúšik a všetko sleduje.

Tá reklama „olympijskí športovci ďakujú mamám“ je presne o nej?

Určite áno. Keď ma kedysi videla trpieť na nejakých pretekoch, kde mi to nevyšlo, vytrápil som sa a skončil zle, tak sa zaťala, že už nikdy nechce vidieť naživo, ako budem pretekať. Pre mamu je ťažké vidieť takto svoje dieťa. Ale teraz, keď videla, že už mi to prináša viac radosti, tak povedala, že zase začne chodiť na preteky, ktoré sú tu v okolí.

Máte vôbec niekedy čas aj na iné veci ako na šport?

Nemám nič také, akože rád zváram a zaváram. Rád sa venujem prácam okolo domu, pokosím, ugrilujem niečo, ale nie je to moja vášeň. Moje zamestnanie je moje hoby, to je veľká výhoda, a potom byť s rodinou. Keď som doma, tak sa snažím 100 percent voľného času venovať deťom. Najradšej si s dcérami čítam rozprávky, hoci staršia už prečítala veľa kníh aj sama, ale to je taký náš rituál, ľahnúť si spolu do postele s oboma dcérami a prečítať si niečo. Už sú väčšie, už sa s nimi nedá len tak hrať, keď sa dá a nie som pred súťažou, chodím s nimi na korčule, na bicykel, na lyže, do mesta na zmrzku, alebo im pomáham s prípravou do školy.

Nikdy som nerozumel tomu, prečo ľudia hovoria, že najväčší rozdiel je medzi prvým a druhým miestom. Mne sa zdalo, že najväčší je medzi tretím a štvrtým – mať a nemať medailu.

Na ruke máte i-watch, počítate si nimi kroky?

To som dostal z Dukly za titul. Máme pokrokového riaditeľa Riša Galoviča, on vie, že mám rád vymoženosti techniky. Ale na sledovanie svojich výkonov to nepoužívam, na to mám svoje športové hodinky Garmin, majú aj hrudný pás, ktorý meria aj tepy, toto sú viac-menej spoločenské hodinky, aj keď mi to meria kroky, teda snaží sa počítať. Zvykám si na ne, ale mám aj normálne hodinky. To sú také moje neresti, urobiť si radosť, ale nie je to úplná márnivosť, nenabehnem do obchodu s autami a nekúpim si nové, na to nemám peniaze.

Viete vôbec leňošiť?

Som opak lenivosti, aj keby som si chcel oddýchnuť, vydržím tak 20 minúť a už vymýšľam, čo by som robil. Ale vždy sa snažím nájsť 5-10 minút, zväčša v posteli, a naozaj odložiť telefón a venovať sa len svojim myšlienkam. Najčastejšie to prežívam v aute, na rovnej diaľnici, prázdno, vtedy si triedim myšlienky. Je príjemne si všetko zrekapitulovať. Ale že by som si vyslovene ľahol, pozeral do blba, šťukal televízor, to zase nie. Neviem sa nudiť a vypnúť.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?

Ako malý som chcel byť kombajnista, ale to sa mi už splnilo. Otec bol agronóm a ja som ako 7-8 ročný jazdil na kombajne a veľakrát ma nechali kombajnisti aj šoférovať. Ako starší som už sníval o športe, takže sa mi už splnilo všetko. Mať všetky sny splnené v tridsiatke je zvláštne. Teraz nemám iný sen, len naozaj žiť normálnym životom. Ísť ráno do roboty a večer sa z nej vrátiť a byť dennodenne v rodine. Možno sa to zdá obyčajné, ale pre mňa je to ako pre iného skočiť si bungee jumping.

Hovorí sa, že pre športovca je najhoršie skončiť druhý. Súhlasíte?

Pre mňa je skvelé byť aj piaty aj ôsmy, keď viem, že som dosiahol maximum, čo som mohol. Také preteky, kde som bol druhý, som vlastne zažil len raz, Majstrovstvá Európy a vtedy to bola pre mňa prvá medaila a ten, čo vyhral, išiel svetový rekord, tak som sa tešil. Nikdy som nerozumel tomu, prečo ľudia hovoria, že najväčší rozdiel je medzi prvým a druhým miestom. Mne sa zdalo, že najväčší je medzi tretím a štvrtým – mať a nemať medailu. Ale teraz som už pochopil, že šampión je len jeden, ten je víťaz. Ten druhý prehral, aj keď len s jedným človekom a porazil ďalších 78. Teraz to už beriem inak, už sú aj iné očakávania. Ale ktovie, možno skončím druhý a budem sklamaný, alebo budem piaty a budem šťastný.

foto: Boris Németh, SITA, archív Mateja Tótha

 

 

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 04/2016

Hematológia

Tesne pred Vianocami vám prinášame jeden predčasný darček v podobe trinásteho čísla časopisu inVitro, ktoré je tentokrát venované hematológii. Aj v tomto čísle nájdete množstvo praktických odborných…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora