NA DRUHEJ STRANE SKÚMAVKY TREBA VIDIEŤ ČLOVEKA – ROZHOVOR S MGR. KATARÍNOU DUDOVOU, MANAŽÉRKOU CENTRÁLNEHO LABORATÓRIA – ZÁPAD V BRATISLAVE

Article image

Ako mladé dievča síce snívala o tom, že sa stane lekárkou, no verí, že zmysel má aj práca v laboratóriu, pretože ako sama hovorí, „možno práve na základe nášho výsledku zvolí lekár vhodnú terapiu a pacient sa vylieči“. Hoci jej práca v strese vyhovuje, dnes už dokáže aj oddychovať, k čomu ju „núti“ predovšetkým vnučka Viviana. Predstavujeme vám manažérku Centrálneho laboratória – ZÁPAD v Bratislave, Mgr. Katarínu Dudovú.

Centrálne laboratórium – ZÁPAD sa na Polianky presťahovalo len nedávno, ale zdá sa, že je tu už celkom rušno.

Áno, už naplno robíme, hoci niekedy ešte musíme doťahovať isté veci z predchádzajúcich dní alebo z rána, keď sa prijíma materiál z centrálnych laboratórií z Ružomberka a zo Stropkova. Ale inak je to fajn, máme tu väčšie priestory a aj zvozy vzoriek chodia skôr než do Vlčieho hrdla, keďže šoféri sa teraz môžu vyhnúť zápcham.

V akom štádiu je presun vyšetrení, ktoré boli realizované pôvodne v Laboratóriu špeciálnych metód a majú byť integrované do tejto prevádzky v rámci Laboratória klinickej biochémie a hematológie?

V prvom rade sme presunuli analyzátory zo Záporožskej sem do centrálneho laboratória, na ELISA metódu sme dostali ešte jeden nový analyzátor a aby všetko fungovalo tak, ako má, prijali sme nových ľudí – dve laboratórne diagnostičky a pani doktorku, ktorá bude mať na starosti interpretáciu výsledkov a komunikáciu s lekármi. Okrem toho sme ešte prestavili niektoré procesy, hlavne čo sa týka zautomatizovania prenášanie výsledkov, pretože to nebolo dobre nastavené.

Niektorým ľuďom práca v strese vyhovuje. Patríte medzi nich aj vy?

Áno. (Smiech.) Samozrejme, nevyhovuje mi to vždy, ale dokážem takto pracovať.

Dokážete si potom aj oddýchnuť?

Už áno. Pred pár mesiacmi nám do rodiny pribudla vnučka, môj malý poklad a tá ma takpovediac prinútila prehodnotiť priority a viac oddychovať, pretože je to niečo, za čím sa ponáhľam domov.

Za svoj kolektív môžem povedať, že aj keď je práce veľa, mám tu ľudí, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť. Nielenže tej práci rozumejú, ale robia ju aj so srdcom, za čo si ich veľmi vážim.

Ako inak vyzerá váš typický deň v práci?

Keď ráno prídem, najprv skontrolujem prevádzku, či je všetko v poriadku a potom začína normálny pracovný deň. Prichádzajú vzorky a odchádzajú výsledky, ktoré musím validovať a pomedzi to sa venujem vybavovaniu e-mailov, komunikácii s laboratóriami a lekármi, prípadne riešim iné veci, ktoré treba vybaviť. Trochu viac sa ešte venujem aj laboratóriu Vita-Test, ktoré je tiež integrované do tejto prevádzky, takže sa snažím zabezpečiť, aby boli všetky procesy nastavené správne. Moja srdcovka je však stále manuálna práca v laboratóriu. Teraz sa na mňa možno bude hnevať môj šéf, pretože my sme tu na to, aby sme boli manažéri, ale keď mám čas, vždy rada prídem aj k dievčatám do laboratória a trochu im pomôžem. Či už pri analyzátoroch, alebo na príjme.

Ako funguje validácia? Máte nejaký systém, ktorý vás upozorňuje na patologické výsledky a tie následne kontrolujete alebo musíte vidieť všetko?

Systém nás upozorňuje nielen na patologické výsledky, ale aj keď má pacient v porovnaní s históriou výsledkov zrazu vyššie alebo nižšie hodnoty daného parametra. Validujem však všetko. Máme aj systém automatickej validácie, v ktorom sú nastavené určité pravidlá a rozmedzia, na základe ktorých niektoré výsledky vychádzajú automaticky, ale v rámci klinickej validácie vidím aj tieto automaticky schválené výsledky.

Ako sa v práci vyrovnávate práve s patologickými výsledkami?

Nad patologickým výsledkom sa človek vždy pozastaví – hlavne keď je to malé dieťa – a povie si, panebože. Ale nemôžete to prežívať. Tých patologických výsledkov je dosť, takže inak by som tu prácu ani nemohla robiť. Mimochodom, keďže máme akreditované laboratórium, patologické výsledky podliehajú telefonickému hláseniu, takže lekár dostane výsledok skôr, ako keby musel čakať na výsledky v papierovej forme, hoci väčšina lekárov využíva aj WebLIS, v ktorom sa výsledky zobrazujú okamžite po klinickej validácii.

Do akej miery je pri interpretácii výsledkov pacienta dôležitá spolupráca kliniky s laboratóriom? A aká je prax? Zvyknú vám lekári telefonovať a radiť sa?

Myslím si, že komunikácia lekára s laboratóriom je dosť podstatná. Sú lekári, ktorí volajú. Buď majú nejaké pochybnosti, alebo sa chcú poradiť a prípadne vyšetriť ďalšie parametre. Samozrejme, ak ide o informácie, ktoré si vyžadujú medicínske vzdelanie, kontaktujeme našu odbornú garantku, pani doktorku Šimkovú.

Čím ešte – okrem schopnosti komunikovať a poradiť – je podľa vás definované kvalitné moderné laboratórium?

Samozrejme, všetky procesy musia byť správne nastavené, ale dôležitý je aj spoľahlivý a dobrý tím ľudí, ktorí dokážu posúvať laboratórium vpred a ťahať za jeden koniec. Laboratórium by malo mať internú aj externú kontrolu, v rámci ktorej sa môže porovnať s inými pracoviskami. Ale najväčšia prestíž je, keď laboratórium vidí nielen výsledky, ale aj súvislosti a vďaka tomu dokáže v maximálnej miere eliminovať chyby, ku ktorým dochádza nielen v samotnom laboratóriu, ale aj u lekárov. Na druhej strane skúmavky treba vidieť človeka, ktorý čaká na výsledok a možno práve na základe nášho výsledku zvolí lekár vhodnú terapiu a pacient sa vylieči.

V ktorom z týchto atribútov je podľa vás Alpha medical ako značka najsilnejšia?

Myslím si, že Alpha je silná hlavne v tom, že lekárom dokáže dať široké spektrum vyšetrení. Navyše si myslím, že podo mnou aj nado mnou pracujú ľudia, ktorým záleží na tom, aby tie laboratóriá mali prestíž založenú na tom, aké výsledky produkujú. Ja za svoj kolektív môžem povedať, že aj keď je práce veľa, mám tu ľudí, na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť. Nielenže tej práci rozumejú, ale robia ju aj so srdcom, za čo si ich veľmi vážim. Niekedy si hovorím, že som ešte stále tu práve preto, že mám okolo seba ľudí, ktorí za tú náročnú prácu stoja.

Ako sa z vášho pohľadu posunula diagnostika v oblasti biochémie a hematológie, odkedy ste začali pracovať v laboratóriu až dodnes?

Samozrejme, technikou, paletou vyšetrení a tým, že sa výsledky dostávajú k lekárovi skôr. Napríklad na výsledky interných predoperačných vyšetrení sa kedysi čakalo aj týždeň, pričom dnes má lekár kompletné výsledky už na druhý deň.

Akú úlohu v tom zohráva automatizácia? Má vôbec nejaké hranice, alebo je možné, že v budúcnosti odbor „vďaka“ robotom celkom zanikne?

Otázka znie, ako budú dané roboty na analyzátory nastavené. Budú roboty riešiť aj kalibrovanie či validáciu? Samozrejme, čím viac robotov, tým menej ľudí, ale podľa mňa sa v tejto oblasti nedá práca človeka úplne nahradiť. Sú vyšetrenia, v rámci ktorých je robot určite presnejší než človek, navyše robot nepodlieha únave, ale napríklad v patologickej a hematologickej diagnostike je ľudské oko nenahraditeľné.

Prečo ste sa rozhodli pracovať v oblasti zdravotníctva? Bol to detský sen?

Bol, hoci pôvodne som chcela byť lekárkou. Neskôr som si však namiesto gymnázia vybrala chemickú priemyslovku, vyštudovala som analytickú chémiu a kým som sa dostala na vysokú školu, získala som iný poklad – svoju už dospelú dcéru – a bolo dosť náročné skĺbiť materstvo so školou. Stále som však túžila pôsobiť v zdravotníctve, a tak som vyštudovala odbor zdravotnícky laborant na strednej zdravotníckej škole a v deväťdesiatom druhom som nastúpila do Laboratória klinickej biochémie a hematológie v nemocnici na Kramároch. Neskôr som pokračovala aj na vysokej škole.

Kedy sa váš život spojil so spoločnosťou Alpha medical?

Do Alphy som prišla v roku 2008 s pánom profesorom Kováčom (pozn. red.: bývalý medicínsky riaditeľ Alpha medical), s ktorým som predtým pracovala na Kramároch a ktorý ma oslovil s tým, že Alpha medical zakladá v Bratislave úplne nové laboratórium, v ktorom mi ponúkol miesto vysokoškoláka.

Kedy ste sa stali manažérkou laboratória? A ako ste sa s touto výzvou vnútorne pasovali, keďže vám je blízka predovšetkým manuálna laboratórna práca?

Myslím, že ponuka prišla koncom roka 2011. Bola to pre mňa výzva, najmä v zmysle posunutia laboratória niekam ďalej. Páčila sa mi možnosť dokázať niečo nové. Navyše, aj pozícia vysokoškoláka je taká polomanažérska, takže už som neprichádzala do styku s laboratórnou prácou do takej miery ako v minulosti. Keďže som ctižiadostivý človek a aj rodinne som na tom bola tak, že som si mohla dovoliť tráviť viac času v práci, tak som to zobrala.

Mali ste už aj konkrétne vízie, ako, respektíve akým smerom chcete laboratórium posunúť?

Tá vízia už bola z podstatnej časti daná, pretože práve v tom období dochádzalo k centralizácii laboratórií, dostali sme aj nový informačný systém. Ja som tieto zmeny mala v rámci laboratória v Bratislave realizovať.

Veľa lekárov svoju prácu vníma ako poslanie a aj vy ste pôvodne chceli byť lekárkou. Vnímate ako poslanie aj prácu v laboratóriu?

Určite áno. Vždy som sa ľuďom snažila pomôcť, ak to bolo v mojich silách a verím, že im pomáham aj v laboratóriu, hoci nie priamo. Detský sen bol síce trošku iný, ale aj táto práca ma napĺňa.

Stáva sa, aj napriek tomu, že nemáte priamy kontakt s pacientom, že lekár na základe výsledkov a interpretácie laboratória vhodne upraví liečbu a vašou satisfakciou je potom uzdravenie pacienta? Máte vôbec šancu dozvedieť sa o takýchto prípadoch?

O tomto za normálnych okolností nevieme, ale sú aj samoplatcovia, ktorí prídu priamo do laboratória a chcú sa poradiť, čo by si mohli dať vyšetriť. Spomínam si na jedno – asi trojročné – dieťatko, ktoré malo dlhodobo problémy, v noci stále plakalo, nikto mu nevedel pomôcť, a tak boli jeho rodičia už aj psychicky veľmi vyčerpaní. Prišli aj k nám a my sme na základe popisu rodičov navrhli vyšetriť protilátky proti kravskému mlieku a celiakii. Nakoniec to bola naozaj alergia. Dieťa dostalo diétu s vylúčením potravín s kravským mliekom a odvtedy je krásne, usmievavé, prospieva, žiadne ďalšie preplakané noci. Aj toto sú situácie, ktoré ma utvrdzujú v tom, že to má význam.

Ako manažérka sa určite musíte veľa vzdelávať. Ktorý z kurzov vás obohatil najviac?

Najzásadnejšie ma ovplyvnili manažérske školenia našej firmy zamerané na vedenie ľudí, zvládanie stresových situácií a podobne. Viedla to pani Makovinská a skutočne mi to dalo veľa. Keďže som cholerik, bolo pre mňa veľmi užitočné naučiť sa zvládať niektoré situácie bez toho, aby som vybuchla. Sama si uvedomujem, že to v minulosti nebolo dobré a riešila som veci emotívnym spôsobom. Myslím si, že pozitívnu zmenu postrehli aj moji kolegovia, keď zisťovali, či náhodou nie som chorá, lebo nekričím. (Smiech.)

Čo vás dokáže najviac naštvať?

Slová ako nedá sa to, nejde to. A to bez toho, aby sme sa o to vôbec pokúsili. Pochopiteľne, sú situácie, keď sa dajú hľadať kompromisy, ale takisto sú situácie, keď ten kompromis jednoducho nemôžete urobiť, pretože zodpovednosť je len a len na vás. Samozrejme, dnes už volím manažérsky prístup, vždy sa tým ľuďom snažím pokojne vysvetliť, čo a ako môžeme skúsiť, ako by to mohlo ísť.

Ako si počas náročných dní v práci dobíjate energiu?

Keď je toho stresu tak veľa, že mi už nestačí moja rodina, tak idem do obchodného centra. Niekto chodí do lesa, ja do obchoďáku. (Smiech.)

Takže ďalšia nákupná maniačka?

(Smiech.) Ja tam ani nemusím nič kúpiť, len sa pomotám po obchodoch, možno si pomedzi to dohodnem aj nejaké stretko s kamarátkou a pokecáme pri káve. Aj keď kabeliek nie je nikdy dosť.

A popritom vám z kabelky aristokraticky vykúkajú dve čivavy, ktoré máte doma?

Nie, nie, moje čivavky netrpia žiadnym shopping centrom, to neuznávam. Sú to normálne psíky a najradšej chodia k mojim rodičom, kde sa môžu prebehnúť po veľkej záhrade a dráždiť susedových veľkých psov.

Počul som, že jednu z nich ste našli na ceste. Je to pravda?

Áno, našli sme ju zrazenú po ceste k mojim rodičom. Utekali sme s ňou k veterinárovi, mala zlomenú panvu a dobitú papuľku. Chudiatko, bola v zúboženom stave. Keďže sme už jednu čivavku mali, vzali sme si ju s tým, že ju dáme do poriadku a potom darujeme do opatery dobrým ľuďom. Nuž, človek mieni a psík mení. Tak sa na nás naviazala, že sme nemali to srdce dať ju preč a stráži si nás ako oko v hlave.

Nežiarlia čivavy na vašu vnučku, ktorej teraz venujete pravdepodobne najviac času?

Práveže ju tiež milujú. Uvidíme, čo bude, keď začne malá behať a bude ich ťahať za chvost.

foto: Ladislav Rybár

Informačný list
invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2017

Infektológia

Témou štrnásteho čísla časopisu inVitro je infektológia, ktorá dnes naberá na dôležitosti aj v súvislosti so stále väčším prepájaním rôznych kútov sveta. Aj tentokrát tu nájdete množstvo…

author

Mgr. Jozef Kaščák

Všetky články autora