Netúžil som len športovať, chcel som sa hýbať

Má rád nespútanosť hôr, ich ticho, hviezdy v sedemtisícovej výške. A zdolávanie prekážok. Jan Trávníček, jeden z najúspešnejších českých himalájskych lezcov, má na konte päť osemtisícoviek. Tiež boj s rakovinou močového mechúra a so psoriatickou artritídou. ,,Vrchol nie je všetko a v prvom rade sa treba bezpečne vrátiť. Keď si to uvedomíme, dá sa pracovať s našimi ochoreniami a limitami.”

Ako často ste v Nepále? Čím vás oslovila táto krajina a ľudia?

Hoci radi cestujeme aj do krajín južnej Ameriky alebo Talianska, Portugalska či Španielska, Nepál sa určite stal pre mňa a priateľku Miri naším druhým domovom. Pred koronavírusom sme v ňom trávili v hlavnej jarnej trekovej a lezeckej sezóne štyri až päť mesiacov v roku. Krajinu máme radi nielen kvôli horám, prírode, ale aj kvôli ľuďom. Máme tam veľa blízkych priateľov, ktorých považujeme za rodinu. Dajú vám prvé – posledné a neustále sa usmievajú. Miestni hovoria: Nesnaž sa zmeniť Nepál, Nepál zmení teba – a majú pravdu. Človek si veľmi rýchlo vypestuje od tejto krajiny závislosť.

Situácia v Nepále v súvislosti s Covid-19 bola dosť kritická. Ani vy ste sa vírusu nevyhli.

Nakazili sme sa na májovom treku okolo Mount Everestu. Nepálska vláda tvrdila, že údolie je bezpečné, nebola to však pravda. Na rozdiel od miest bola situácia v horách horšia, lebo tam chýba lekárska starostlivosť, ktorá je mizerná v celom Nepále. Neexistuje zdravotné poistenie, náklady na chorého financuje celá rodina, príbuzní sa starajú o pacienta aj v nemocnici. Neskôr uzatvorili celú kritickú oblasť, museli sa vyprázdniť základné tábory a výstupy na Everest sa zrušili. My sme sa nakazili vírusom v údolí Kumbu pod Everestom. Zistili sme to začiatkom mája, po návrate z treku. Ďalšie tri týždne sme strávili v karanténe, na hoteli v Káthmandu.

Mali ste vzhľadom na vaše ochorenie, psoriatickú artritídu, ťažší priebeh?

Nemal som ťažký priebeh, moja priateľka Miri na tom bola horšie. Teraz to chce len trochu trpezlivosti, než sa dostaneme do lepšej kondície a budeme schopní pripraviť sa na jesennú expedíciu na našu obľúbenú osemtisícovku Manaslu a potom budeme pokračovať na necelú sedemtisícovku Ama Dablan, na jednu z najkrajších hôr na svete.

Horolezci vo výškach bojujú s nízkou saturáciou krvi kyslíkom. Boli ste vďaka tomu lepšie pripravení na vírus, pri ktorom sa často vyskytuje podobný problém?

Vo vysokej nadmorskej výške s tým bojujeme všetci. Oximeter patrí do lekárničky každého vysokohorského turistu. Je pravda, že s Miri máme pomerne veľkú schopnosť adaptácie. Keď dodržiavame princípy správnej aklimatizácie a organizmus postupne privykáme, nemávame zásadný problém. Covid-19 si napriek tomu robí, čo chce. Máme mnoho kamarátov, veľkých športovcov, ktorým dal riadne zabrať a iní – nešportovci – ani nevedeli, že ochorenie prekonali.

Miestni hovoria: Nesnaž sa zmeniť Nepál, Nepál zmení teba – a majú pravdu. Človek si veľmi rýchlo vypestuje od tejto krajiny závislosť.

Aj vy ste športovali odmalička?

Bicykloval som, robil som beh na lyžiach, venoval som sa atletike, ale najviac času som trávil v prírode. Atletika ma vždy bavila, vlastne ma aj priviedla k športu. Nikdy som sa však necítil dobre, keď som bol do niečoho nútený. Keď som mal v pláne napísané, že mám hodiť päťdesiatkrát diskom, ktorý som musel potom hľadať niekde v snehu, to ma veľmi nebavilo. Aj dnes športujem, je to príprava na osemtisícovky, ale športoval by som aj bez nich.

Kedy vám do života zasiahla choroba?

V detstve ma netrápili žiadne ochorenia. V osemnástich rokoch sa mi začali na tele objavovať svrbiace šupinky. Mal som veľké ložiská psoriázy na tele aj vo vlasoch, ale netrápilo ma to, pretože ma nijako extrémne neobmedzovali. Samozrejme, všetky tie odporné masti a pobyty v nemocnici boli nepríjemné, ale bol to len kozmetický problém, s ktorým sa dalo žiť – a najmä najmä športovať.

Kožné ochorenie sa však v niektorých prípadoch zahryzne aj do kĺbov. Bol to váš prípad?

Bolesti kĺbov ma začali trápiť v dvadsiatich siedmich rokoch. Najskôr mi opuchli prsty na nohách, neskôr sa pridali aj problémy s rukami. Pevný úchop, taký dôležitý pri skalolezectve, sa stal minulosťou. Hoci som niekedy nevládal vyjsť ani po schodoch, športovať som neprestal. Nasledujúcich päť rokov som vyskúšal všetky dostupné lieky, ale želaný efekt sa nedostavil. Pomáhal som si analgetikami, obstrekmi, kortikoidmi, ale išlo to prudko dolu vodou.

Kedy ste sa dostali k biologickej liečbe, ktorá bola v tom čase raritou?

Bolesti sa zhoršovali. Už som netúžil robiť vrcholový šport, chcel som sa len hýbať. V roku 2005 mi doktorka Liliana Šedová z pražského Reumatologického ústavu, ktorá sa špecializovala na psoriatickú artritídu, navrhla novú, biologickú liečbu. Zaradili ma na čakaciu listinu.

Táto liečba sa predpisovala len pacientom v ťažkých štádiách ochorenia – bola vaša lekárka „osvietená“?

Asi áno, ale pravda je aj to, že môj stav sa začal rapídne zhoršovať. Opuchy kĺbov boli dosť fatálne a vo chvíli, keď sa psoriatická artritída zahryzla aj do chrbtice, tiež vzhľadom na môj nízky vek, som sa na čakacej listine k biologickej liečbe posunul na vyššie miesto. Predpisovať biologikum až vo fáze najhoršieho štádia sa mi zdá nie veľmi správne, ale nevidím do všetkých súvislostí…

Zlepšil sa váš stav po biologickej liečbe?

Začala účinkovať takmer okamžite. Už o pár týždňov mi zmizli prvé opuchy, do rúk a nôh sa mi vracala hybnosť a sila. Po dvoch mesiacoch mi odpuchli všetky kĺby a bolo aj po bolesti. Polepšilo sa mi natoľko, že som si začal plniť svoj sen – výstup na Gasherbrum v Pakistane s výškou 8 068 m nad morom. Pustil som sa do tvrdého tréningu. Beh som striedal s plávaním, korčuľovaním, bicyklovaním a bežkami. Ak bolo vonku zlé počasie, stačili aj schody v paneláku.

Ako reagovala lekárka, rodina a známi na to, že sa chystáte zvládnuť osemtisícovku?

Lekárka ma podporila. Známi mi tiež verili, vedeli, že som blázon, ale že sa snažím vždy prežiť. Mama sa trochu bála.

Kamaráti sa psoriatická artritída s extrémnymi teplotami ovzdušia a prudkými zmenami teplôt? Nezhoršuje sa vám v mrazoch opuch kĺbov?

Ak nevynechám žiadnu injekciu a som v top forme, ktorú treba mať, keď sa ide na osemtisícovku, o psoriatickej artritíde prakticky neviem. Nezažil som, ako by moje telo reagovalo, keby nemalo biologickú liečbu. Pri mínus štyridsať je ťažké posúdiť, či kĺby trpia ochorením, alebo veľkým chladom.

Vo vysokých nadmorských výškach sa zle hoja rany. Spôsobilo vám to niekedy počas výstupu problém?

Samozrejme, tam sa hojí všetko veľmi zle. Telo vydáva obrovskú energiu na to, aby vôbec mohlo fungovať. Nemá veľmi priestor na samoliečbu. Aj také hlúpe zádery alebo porezania nožom sa zle hoja. Musíme na to zabudnúť, prekonať bolesť. Ak je zranenie vážnejšie, treba zostúpiť do nižšej nadmorskej výšky. Ak sú to drobnosti, musia počkať.

Čo sa deje s ľudským organizmom v zóne smrti, v nadmorskej výške nad 8 000 metrov?

No umiera, preto je to zóna smrti. Telo vynakladá obrovskú energiu na to, aby ostalo pri živote. Hoci v stane len ležíte a nič nerobíte, vaše telo pracuje a siaha na energetické zásoby. Prvé zmiznú tuky, potom sa pustí do svalov a vnútorných orgánov. Nedostatok kyslíka v ovzduší spôsobuje odumieranie buniek, edém pľúc aj mozgu. V zóne smrti nikto nechce byť dlho, treba odtiaľ veľmi rýchlo zmiznúť.

Prečo je Annapurna označovaná za najnebezpečnejšiu osemtisícovku? Mali ste rovnakú skúsenosť?

Kvôli obrovskému objektívnemu nebezpečenstvu – medzi druhým a tretím výškovým táborom je obrovský lavinózny svah. Do žľabu padá sneh a všetok ľad, ktorý sa odtrhne na svahu Annapurny. Tým miestom musíme prejsť. A lavíny nemajú cestovný poriadok, padajú si, ako sa im zachce. Na tomto vrchole sa tiež veľmi rýchlo mení počasie, čo na pohode nepridáva.

Na Cho Oyu ste stúpali s nevidiacim Janom Říhom. Kto mal väčší strach – vy či on?

Myslím, že väčší strach som mal ja, pretože on to nevidel. Inak to bol skvelý zážitok, Honza je výborný parťák. Som veľmi hrdý, že sa nám to podarilo organizačne zvládnuť a Honza sa dostal do výšky 7 500 metrov. Boli sme výborný tím, pomáhali všetci.

Ak nevynechám žiadnu injekciu a som v top forme, ktorú treba mať, keď sa ide na osemtisícovku, o psoriatickej artritíde prakticky neviem. Pri mínus štyridsať je ťažké posúdiť, či kĺby trpia ochorením, alebo veľkým chladom.

Cítili ste sa niekedy pri výstupe beznádejne?

Veľakrát a nie vždy to malo dobrý koniec. Najhoršie som sa cítil vo chvíli, keď mi pred očami umieral horolezec a ja som mu nemohol pomôcť. To bolo obrovské zúfalstvo.

Za zachráneného francúzskeho horolezca Jean-Luca ste však dostali cenu Fair play.

V roku 2015 nás pri opakovanom výstupe na Manaslu zastavila záchranná akcia vo výške 7 400 metrov. Z dvojice horolezcov v núdzi sa nám podarilo zachrániť jedného, za čo sme spolu s Miri a ďalšími dostali cenu Fair play. So zachráneným Jean-Lucom sme sa o rok neskôr stretli v základnom tábore pod Cho Oyu. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote. Kam sa hrabe mávanie vlajočkami na vysnených vrcholoch. Aj ďalšie naše stretnutia boli veľmi silné, patrila k nim aj návšteva jeho rodiny vo Francúzsku.

Čo je pri výstupe najdôležitejšie – pokora, opatrnosť, rešpekt?

Asi všetko. Pre mňa je veľmi zásadná pokora, rešpekt voči prírode je dôležitý. Ľudia si myslia, že sú pánmi tvorstva, ale sme veľmi maličkí. Pozrite sa na živelné katastrofy, globálne otepľovanie, zemetrasenia. Keď sa zem rozhodne, že tu nebudeme, tak tu nebudeme. Ak sa ešte skôr nezničíme sami, čo sa môže pokojne stať.

Kvôli koronavírusu ste odložili výstup na Makalu aj otvorenie českého pubu v Káthmandu. Koho to bol nápad priniesť kúsok Česka do Nepálu?

Bol to nápad nášho kamaráta Bohouša. On aj mnoho ďalších kamarátov, ktorých sprevádzame na cestách po Nepále, si po treku túžilo dať dobré české čapované pivo a niečo českého pod zub. Rozhodli sme sa, že do toho pôjdeme, ale v nesprávnej chvíli. Českú hospodu sa nám podarilo otvoriť v apríli, ale len na tri dni. Pevne dúfame, že začiatkom septembra už otvoríme nastálo. Teším sa na tento priestor, kde sa budú stretávať trekujúci našinci, nielen kvôli pivu, v ponuke bude aj nepálske jedlo a miestne pivko. Bude to tiež miesto konzultácií a prednášok, kultúrne centrum.

Výstup na Makalu je pre vás príťažlivý aj preto, že nebýva cieľom komerčných výstupov. Skutočne sú manažéri s kyslíkom na osemtisícovkach tak často? Sú pre vás niečím nebezpeční?

Výstup na Makalu sme museli odložiť, lebo tam je sezóna na jar. Na jeseň nás čaká Manaslu, kam sa práve robia tie komerčné výstupy. Používa sa pri nich kyslík, ktorý znižuje nadmorskú výšku o 1 500 až 2 000 metrov a pomoc šerpov, ktorí nosia bomby, batohy, stavajú stany a varia. Keďže to tam už dobre poznám, dokážem náš výstup naplánovať tak, aby sme sa vyhli davom a čakaniam v rade. Pre horolezcov bez kyslíku, ktorý považujem za doping, je každé zdržanie nebezpečné. Kvôli komerčným výstupom, ktoré nás spomaľujú, trvá cesta do výškového tábora nie 6 – 7 hodín, ale oveľa dlhšie. Je to však naša voľba. Vieme, že na kopci to bude takto vyzerať a napriek tomu do toho ideme. Nemôžeme plakať, musíme si s tým poradiť.

Aj vašu priateľku Miri, partnerku pri výstupoch, trápi zdravotný problém, ktorý sa nie veľmi „hodí“ do zamrznutých hôr – Raynaudov syndróm, nedokrvovanie končekov prstov. Nie je to pre ňu nebezpečné?

Keďže sa toto ochorenie skutočne nehodí do zamrznutých hôr, prispôsobili sme náš pohyb v nich tejto skutočnosti. Snažíme sa po kopcoch chodiť vtedy, keď je tam viac slniečka a nie extrémne nízke teploty. Je to nebezpečné, ale asi tak, ako ísť autom z Plzne do Prahy. Jednoducho sa snažím jazdiť opatrne. Život nám dáva prekážky a treba si len problém urovnať v hlave. Vrchol nie je všetko a v prvom rade sa treba bezpečne vrátiť. Keď si to uvedomíme, dá sa s našimi ochoreniami a limitami pracovať.

Kde ste sa spoznali s Miri? Ako sa buduje vzťah v extrémnych podmienkach?

Stretli sme sa na ski-alpovej lezeckej túre v Alpách. Vtedy sme tam mali obaja svojich partnerov. Tvrdím, že pre mňa to bola láska na prvý pohľad, Miri to trvalo oveľa dlhšie. Dali sme sa dokopy až vtedy, keď sme boli obaja sami. Miri dodnes tvrdí, že som ju ukecal. Náš vzťah vždy funguje najlepšie v horách. Tam, kde máme pokoj a možnosť byť sami so sebou, kde nás nerušia vonkajšie vplyvy – práca, neustále presuny či mediálne výstupy. Patríme do kopcov, v prírode je nám dobre. To všetko sa odráža na kvalite nášho vzťahu. Spolu absolvujeme nielen expedície na osemtisícovky, ale aj sprevádzanie na trekoch po Nepále. Som vďačný Miri za jej pomoc, rady a životný optimizmus.

Ak sa dievča pre hory rozhodne, väčšinou je jej myslenie a konanie v stresových situáciách oveľa racionálnejšie než nás, mužov.

Hovorí sa, že žena do hôr a do kapely nepatrí...

Vyskúšal som si obidve situácie. Dlhé roky som robil manažéra kapely Znouzectnost, kde bolo dievča – tam to celkom po nejakom čase nefungovalo, ale nie je to vždy tak. Nemyslím si ani, že dievčatá do hôr nepatria, oni tam len nechcú chodiť. Majú v sebe zakódovanú genetickú informáciu v bezpečí sa postarať o rodinu a potomkov. Ak sa dievča pre hory rozhodne, väčšinou je jej myslenie a konanie v stresových situáciách oveľa racionálnejšie než nás, mužov.

Je vaša príprava na osemtisícovku iná, vzhľadom na váš zdravotný stav?

Jasné, že nezabehnem maratón týždeň po chemoterapii. Moja príprava je iná najmä preto, že každé telo, moje nevynímajúc, starne. Už nevydrží to, čo predtým, také extrémne dávky tréningov. Musím do cvičenia zaraďovať aj kompenzačné techniky – jógu, plávanie, dychové cvičenia a strečing. Čo si budeme klamať, od istého veku to samo nejde.

Je na každom výstupe lekár? Ako vám pomáha?

Na každom výstupe lekár nie je. My sami sme lekári. Už toho vieme celkom veľa. Je pravda, že pokiaľ by došlo k vážnemu úrazu alebo ochoreniu, asi to nezachránime. Na osemtisícovku ide každý sám za seba. Pomoc dostane len v základnom tábore. Vyššie je to už len na nás. Lezieme s partiou ľudí, ktorí si navzájom pomôžu, ale nie je to žiadna povinnosť. Na kopec neťaháme veľké lekárničky, len lieky na bolesť, akékoľvek zranenie je tam aj tak fatálne.

Injekcie s biologickou liečbou boli s vami aj počas výstupu na osemtisícovku. Ako ste ich ochránili pred nízkymi teplotami?

Veľkým problémom sú obrovské teplotné výkyvy a injekcie mohli byť len v teplote od 5 do 12 stupňov Celzia. Cez deň je v tejto oblasti aj päťdesiat stupňov a v noci mrzne. V noci som preto opatroval injekcie v spacáku a cez deň ich pred slnkom schovával v termoske na spodku batoha. Dnes už je to jednoduchšie. Vyskúšal som tri prípravky a posledný produkt, ktorý mám, sa tiež uchováva v chlade. Výhoda je však v tom, že si injekciu aplikujem nie každý týždeň, ale len raz za dva mesiace.

Nevylučuje sa biologická liečba s liečbou nádorového ochorenia?

Práve preto sme s lekármi hľadali takú biologickú liečbu, ktorá by bola veľmi ohľaduplná k nádorovému ochoreniu. Prípravkov na trhu je mnoho, dúfam, že sme našli taký, aby som s rakovinou už nemusel bojovať. A ak áno, tak sa s tým opäť popasujem.

Každé telo je iné a nebudem nikomu tvrdiť, že vegetariánstvo je vhodné pre všetkých. Treba len premýšľať a vedieť, čím nahradiť živočíšnu bielkovinu.

Bolí rakovina močového mechúra? Ako ste prišli na to, že niečo nie je v poriadku?

Dovtedy, kým som nezačal močiť krv, som nevedel o tom, že mám rakovinu močového mechúra. Až potom sa vyšetreniami zistilo, že nádor so mnou žil už nejaké dva roky, takže s veľkou pravdepodobnosťou bol aj na vrchole K2. Bolesti sprevádzali operácie cez močovú trubicu. Liečba s následnými chemoterapiami, ktoré boli lokálne v močovom mechúre, trvala dva roky. Aj preto, že ochorenie sa mi vracalo. Dnes som rád, že máme prímerie – uvidíme, čo povie ďalšia kontrola.

Je rakovina slovo, ktoré s vami zamávalo? Mali ste obavy?

Jasné, že som mal obavy a v hlave obrovský zmätok. Na začiatku diagnózy a na začiatku liečby hľadáte rôzne cesty. Mám veľa priateľov, známych, ktorí sa mi snažili pomôcť – či už klasickou, alebo alternatívnou liečbou. Najťažšie je rozhodnúť sa pre istú cestu a na nej zotrvať. Obavy som mal, ale je to len o vôli a o hlave, či chcem byť zdravý. Dnes som sa nastavil tak, že chcem byť zdravý a zabojujem s tým.

Okrem dvoch vážnych diagnóz vás trápi vyskočená platnička a operovaný predný krížny väz. Tam, kde by to iní vzdali alebo by minimálne spomalili, vy vymýšľate nové projekty, ako je napríklad zbierka pre Nepálčanov…

Vyskočenú platničku mám od roku 2014, bola so mnou na niekoľkých osemtisícovkách, prvou bola K2. Je dôležité vedieť, ako sa správať k svojmu telu, čo robiť a čo nerobiť. Veľa cvičím a moje problémy sa minimalizovali do miery, ktorá je akceptovateľná. Už som sa s tým naučil žiť. Predný krížny väz som si roztrhal pri zostupe z Gasherbrumu v roku 2009, keď som sa šmykol. Mal som veľké šťastie, že som ten pád prežil, ale čakal ma ešte zostup cez ľadovec plný trhlín… Pri preskakovaní som si veru aj poplakal. O niekoľko mesiacov som bol na operácii, pretože koleno bolo nestabilné a ja som chcel pokračovať v tom, čo robím – okrem bežných trekov a výletov do hôr najmä absolvovať výstupy na najvyššie kopce. A moje projekty? Nezdá sa mi, že robím niečo špeciálne. Malo by to patriť k základnému slušnému správaniu. Pokiaľ máme možnosť niekomu pomôcť, urobiť mu radosť, rozosmiať ho, tak to urobme.

Vo chvíli, keď sa uspokojíme s tým, čo máme a povieme si, že sme si splnili už všetko, naše životy idú do hája. Musíme mať pred sebou neustále niečo, čo nás ženie dopredu.

Spolupracujete aj s pacientskymi organizáciami?

V Česku spolupracujem s Revma Ligou, reumatologickáou pacientskou spoločnosťou. Som taký maskot, trochu mediálna tvár. Nebojím sa svoj príbeh rozprávať, nebojím sa povedať, ako to skutočne je. Niekto len poďakuje, že som pre neho inšpiráciou a môj optimizmus mu dodáva silu prekonávať problémy. Iný so mnou konzultuje veľa problémov, ďalší prosí o radu. Snažím sa odpovedať na každý telefonát, na každý mail. Niekedy dobré slovo a trochu nádeje vyrieši mnoho vecí.

Ako vám ochorenia zmenili život? Čoho ste sa museli vzdať, čo do vášho života prišlo?

Najhoršie sú začiatky, chvíle po tom, čo sa dozviete diagnózu. Rúca sa vám svet a vaše plány. Zrazu však prídete na to, že ak nemôžete behať, je tu bicykel. Keď som nemohol ísť na osemtisícovku, išiel som na trek. Pri rakovine, s ktorou som bojoval niekoľko rokov, som prekopal životné hodnoty. Ochorenie vás upozorní na to, že zdravie je to najdôležitejšie, čo máme, či je to zdravie naše, alebo našich blízkych. Veľmi často na to zabúdame, lebo normálne je byť zdravý, nie chorý. Zdravie vnímame ako automatickú záležitosť, ale nie je to tak. Treba sa o seba starať.

Ste vegetarián – nevylučuje sa to s horolezectvom? Kde berie vegetarián potrebnú silu, ako si budujete svalovú hmotu?

My sme s Miri už tridsať rokov vegetariáni a nemáme s tým žiaden problém. To by však bolo na samostatný rozhovor. Každé telo je iné a nebudem nikomu tvrdiť, že vegetariánstvo je vhodné pre všetkých. Treba len premýšľať a vedieť, čím nahradiť živočíšnu bielkovinu.

Na výstupy si sami pripravujete zmesi, ktoré zalievate vodou – čo obsahujú?

Obsahujú potraviny bohaté na energiu. Sú to rôzne sladké a slané kaše s chia semienkami, orechami, či miso pastou a ďalšími prísadami. Všetko máme odskúšané, lebo nemôžeme riskovať, že nám to nebude chutiť a prídeme o potrebnú energiu.

Splnili ste si už svoje najväčšie horolezecké sny? O čom snívate – aj mimo kopcov?

Vo chvíli, keď sa uspokojíme s tým, čo máme a povieme si, že sme si splnili už všetko, naše životy idú do hája. Musím mať pred sebou neustále niečo, čo nás ženie dopredu. Treba mať aj odvahu – keď sa otvoria nejaké nové dvere, skúsiť nimi prejsť a pozrieť sa, čo je za nimi. Jasné, že tam môže byť aj problém, niečo, čo sa vám nebude páčiť, tak z toho treba rýchlo vycúvať, ak to ešte pôjde. Môj kamarát, horolezec Marek Holeček, má skvelé motto: Pronásleduj svoje sny. Rád si ho požičiavam.

Hodnotenie článku

inVitro 3/2021

Teplota a človek

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 3/2021 Teplota a človek. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro