Počas svojej bohatej kariéry zažila vzostupy aj pády slovenského zdravotníctva. Adrenalín do života jej priniesli nielen Zajacove reformy, ale aj pneumotorax jedného z účastníkov summitu Bush – Putin v Bratislave, ktorý spolu so svojím tímom medicínsky zastrešovala. Predstavujeme vám doktorku Ivanu Revayovú, manažérku prevádzky ambulancií Alpha medical.

Aká bola vaša cesta k medicíne? Ak by ste neboli lekárkou, čomu by ste sa venovali?

Moja cesta k medicíne začala už v 14 rokoch, keď som sa prihlásila na Strednú zdravotnícku školu v Trenčíne, kde som absolvovala odbor detská sestra. Keď sme začali chodiť na prax do nemocnice, nadchla ma práca lekára, aj keď musím povedať, že prácu sestry mám svojím spôsobom veľmi rada. Keď som bola malá, mala som veľmi rada ručné práce, kreatívu a dizajn, takže, ak by som nebola lekárkou, zrejme by som sa venovala tejto oblasti. Chcela som sa stať aranžérkou. Nechcela som však ísť na školu bez maturity. Ako záľuba mi to ostalo do dnešného dňa – mám rada pekné veci, dizajn, či už interiérový, alebo aj floristický.

Ako prebiehala vaša pracovná kariéra po ukončení školy?

Skončila som Prvú lekársku fakultu Univerzity Karlovej v Prahe akurát v čase, keď sa rozdelili naše republiky. Vtedy som sa rozhodovala, či sa stanem občanom Českej republiky alebo sa vrátim na Slovensko. Vyhrala druhá možnosť. Nebolo to jednoduché, pretože v 93. bola taká situácia, že lekári nemali dostatok pracovných príležitostí a ja som sedem mesiacov po škole nebola zamestnaná. Potom som začala robiť prax vo vtedajšej Vojenskej nemocnici v Bratislave na internom oddelení, kde som sa postupne prepracovala k plnohodnotnému členstvu v tíme a zotrvala som tam 13 rokov. Odborne som sa posunula zo sekundárneho lekára na internistu, ambulantného lekára, konziliára, vedúceho jednotky intenzívnej starostlivosti. Vtedajší primár oddelenia ma nasmeroval na špecializáciu v odbore reumatológia. Paradoxne, kosti a kĺby som nikdy nemala rada. (smiech) Na druhú stranu, som si hovorila, wow, reumatológia! V nemocnici ju nik nerobil, takže som sa učila viac-menej z vlastných skúseností. Postupne som vybudovala reumatologickú ambulanciu.

A čo vaše manažérske skúsenosti?

Vo Vojenskej nemocnici začala aj moja dráha manažéra v zdravotníctve. V roku 2004 som sa dostala na post námestníčky pre liečebno-preventívnu starostlivosť. Neskôr som bola výkonnou riaditeľkou Vojenskej nemocnice. Za týchto 13 rokov som sa teda naučila veľa nielen z medicínskej oblasti, ale aj z tej manažérskej. Bola to pre mňa veľká príležitosť, ale aj veľká skúsenosť.

Čo z tohto obdobia vám najviac utkvelo v pamäti?

V roku 2004, keď začali platiť Zajacove reformy, som musela prebudovať celý systém, ktorý dovtedy fungoval v nemocnici, na nový systém. Vďaka finančným možnostiam bola táto nemocnica jednou z prvých, ktoré implementovali digitalizované rádiologické pracovisko. Mali sme CT prístroj najvyššej úrovne na vtedajšiu dobu. Celá nemocnica bola napojená na informačný systém. Robili sme progresívne marketingové aktivity – napríklad komplexné preventívne prehliadky počas sobôt. Ako prví sme implementovali ISO normu v riadení a v manažmente nemocníc, to bola veľká novinka. Pri samotnom otvorení bol aj náš prestížny pacient, vtedajší prezident.

Kedy ste prešli do súkromného sektora?

V roku 2009 som dostala ponuku ísť robiť medicínskeho manažéra do Európskej zdravotnej poisťovne. Jej trvanie však bolo veľmi krátke. Neskôr som prešla do nadnárodnej spoločnosti Medicover, ktorá v rámci svojich poliklinických zariadení v Európe vytvárala nové medicínske centrum v Bratislave. Bola som pri jeho zrode. Potom som sa vrátila do svojej profesie – reumatológie. Stala som sa námestníčkou pre liečebno-preventívnu starostlivosť a zástupkyňou profesora Rovenského v Národnom ústave reumatických chorôb v Piešťanoch. Tam som pobudla zhruba rok, počas ktorého som sa snažila zmodernizovať špecializovanú nemocnicu. Nastavovali sme nové procesy, implementovali modernú techniku, ale v tom období bola veľkou progresiou biologická liečba pre pacientov s reumatickými ochoreniami. Vytvorili sme prvé centrum biologickej liečby na Slovensku pre pacientov s reumatoidnou artritídou, Bechterevovou chorobou, psoriatickou artritídou a inými, už vtedy indikovanými diagnózami. Aj táto práca ma veľmi obohatila.

Prečo ste sa napokon presunuli naspäť do hlavného mesta?

Bratislava ma stále lákala. Pochádzam síce z blízkeho okolia Piešťan, ale dochádzanie mi nevyhovovalo. Prišla som do spoločnosti ProCare, kde som budovala polikliniky v rámci Bratislavy, napríklad poliklinika Betliarska. Medzitým som sa na krátku dobu vrátila do Piešťan na post medicínskej riaditeľky Slovenských liečebných kúpeľov, nuž a potom naspäť do Bratislavy, opäť do spoločnosti ProCare. Spoločnými silami sme vybudovali polikliniku Central. Na počiatku boli doslova len obvodové múry. Najskôr som teda bola skôr súčasťou stavbárskeho tímu. (smiech) Neskôr sme s využitím všetkých skúseností vybudovali polikliniku, ktorá sa nachádza na štyroch podlažiach, má skoro 50 ambulancií, disponuje rehabilitačným aj rádiologickým pracoviskom. Bolo to pomerne zaujímavé, pretože z troch budov a dvoch spoločností sme sa presťahovali do jednej budovy a zlúčili sme jednotlivé špecializácie. Niektorí lekári aj iní zamestnanci mali záujem s nami pokračovať, iní nie, takže to boli hodiny a hodiny rozhovorov. Napokon musím zhodnotiť, že tento projekt je dnes veľmi úspešný.

Potom vaše kroky už smerovali do Alphy?

Po zavŕšení budovania tejto polikliniky som sa presunula na centrálu spoločnosti ProCare, kde som pracovala ako medicínsky riaditeľ. V roku 2017 sa ProCare zlúčil so spoločnosťou Svet Zdravia, vznikli teda dva tímy. Takže jeden uvoľnil cestu tomu druhému a ja som si dala polročný sabatikal a následne som nastúpila na súčasnú pozíciu manažéra prevádzky ambulancií v spoločnosti Alpha medical.

Čo je náplňou vašej práce na súčasnej pozícii?

Starám sa o chod, fungovanie a prosperitu genetických a hematologicko-transfúziologických ambulancií. Teší ma, že sa nám v priebehu roku podarilo ambulancie zjednotiť a nastaviť na identické systémy. Postupne sa rozvíjame a máme pred sebou mnoho nových výziev.

Na ktorú manažérsku skúsenosť s radosťou spomínate?

Rada spomínam na to, keď sme organizovali vo Vojenskej nemocnici tím lekárov a sestier, ktorý zabezpečoval po zdravotnej stránke summit Bush – Putin, ktorý sa konal v Bratislave. Mali sme z Bushovho tímu jedného mladého politika, ktorý mal pneumotorax a dokázali sme mu pomôcť. Napokon odletel do Spojených štátov a zistilo sa, že podkladom bolo nádorové ochorenie. Jeho otec bol zhodou okolností hrudný chirurg a našu prácu ocenil. Rovnako ju ocenili aj z Bieleho domu, takže to bolo veľmi pozitívne. Potom som mala aj také zážitky, keď prišiel pán prezident do Vojenskej nemocnice a odviezla som sa s ním v limuzíne, aj to je pekná spomienka.

A čo lekárska prax? Zažili ste počas nej niečo, na čo sa nedá zabudnúť?

Tých výrazných lekárskych zážitkov je, samozrejme, vzhľadom na dĺžku mojej praxe, viacero. Pred 30 rokmi sa však stala jedna vec, ktorá sa mi skutočne vryla do pamäti. Ešte ako študentka 6. ročníka Lekárskej fakulty som v rámci stáže asistovala trom operačným tímom, ktoré museli mladej žene amputovať tri končatiny. To bol pre mňa skutočne hlboký lekársky zážitok. Ďalším bolo, keď som v službe počas celej noci bdela a liečila pacienta s obojstranným zlyhávaním srdca a tento pacient do rána vydržal a odišiel z nemocnice po vlastných. Veľkým zážitkom je aj to, keď príde reumatik, ktorý sa ráno nevie obliecť, bolia ho všetky kĺby, má ich opuchnuté a chradne. Keď spravíte správnu diagnózu a vhodne mu nastavíte liečbu, príde po dvoch mesiacoch rozkvitnutý a povie vám, že prišiel sám MHD, obliekol sa ráno sám a má sa dobre, je to obrovská satisfakcia pre lekára.

Ešte ako študentka 6. ročníka Lekárskej fakulty som v rámci stáže asistovala trom operačným tímom, ktoré museli mladej žene amputovať tri končatiny. To bol pre mňa skutočne hlboký lekársky zážitok.

Čo považujete za najväčší nedostatok nášho zdravotníctva?

Veľmi veľa ľudí, ktorí zdravotníctvu nerozumejú a sú z inej branže, sa našli v riadiacich pozíciách nášho zdravotníctva. Z ekonomického a právneho uhla pohľadu to dáva zmysel, no z medicínskeho nie. Ak ukrojíte jednu ruku, nemôžete očakávať, že bude výkon dvoch rúk. Najmä na začiatku sa stávalo, že sa povedalo – nebudeme robiť tento druh operácie, lebo je nákladná. A týmto deštruktívnym procesom počas rokov, ktoré plynuli od revolúcie, sa naše fungujúce zdravotníctvo zmenilo na nefunkčné. Nazeranie na pacienta holistickým spôsobom, od hlavy po päty, sa tu stratilo. Vznikla polypragmázia, pri ktorej pacient od každého špecialistu dostane nejaký liek, ale ani jeden z tých špecialistov už nepozerá na to, či podobný liek už pacient neužíva. Stalo sa mi, že prišla pacientka s výmenným lístkom, na ktorom bolo napísané: opuchy dolných končatín. Bola požadovaná diferenciálna diagnostika na internej ambulancii. Stačilo sa však pacientky spýtať, aké lieky berie. Brala nesteroidné antiflogistiká v dvojnásobnej dennej dávke, a tie spôsobili opuch dolných končatín. Ak by sa jej to spýtala všeobecná lekárka, pacientka by nemusela obsadiť miesto inému pacientovi, ktorý skutočne potreboval starostlivosť od internistu. Je tu strašne veľa negatívnych vplyvov. Azda sa pomaly dostávame na to pomyselné dno, z ktorého sa budeme musieť odraziť, aby sme sa znova dostali k zdravotnej starostlivosti na takej úrovni, ktorá je požadovaná v 21. storočí v európskej krajine. Upustili sme od hygienických štandardov, akoby sme zabudli, že existujú nozokomiálne nákazy. Ak nie je základná hygiena, základný postup, jednorazový materiál, prichádzajú komplikácie, ktoré výrazne predražujú celý diagnostický aj liečebný proces.

 

Kedysi bola hygiena v zdravotníckych zariadeniach lepšia?

Myslím, že áno. Keď sme chodili počas strednej školy na prax do nemocníc, prechádzali sme filtrom našej profesorky, ktorá nás učila ošetrovateľstvo. Základ bol – ani jeden vlas nesmie trčať spod čepca. Nechty museli byť nenalakované, nakrátko ostrihané, museli sme mať čisté ruky aj odev. V súčasnosti sa na to často zabúda. Mojím rituálom bolo, že pred každým pacientom som si umyla ruky. Niektorí kolegovia to nerobia. Stáva sa to denno-denne. Lekári sa dotýkajú viacerých ľudí bez toho, aby si medzitým umyli ruky. Takto sa prenášajú mnohé nákazy. Umývanie rúk je jednoduchá a lacná vec, ktorú však treba dôsledne dodržiavať. Rezistencia na antibiotiká v rámci Slovenska aj v rámci Európy a Spojených štátov je veľmi významná. Každé treťo- alebo štvrtogeneračné antibiotiká sú oveľa, oveľa drahšie a majú aj množstvo nežiaducich účinkov. Môže sa stať, že nám postupne prestanú zaberať antibiotiká, je to reálne.

Čo by mohlo pomôcť k tomu, aby sme smerovali k funkčnému zdravotníctvu?

Dôležité sú logické procesy v jednotlivých špecializáciách. Pre mňa je nepochopiteľné, keď pacienti požadujú, aby bola nemocnica na každom rohu. Ak operatér urobí 300 zákrokov za celý rok, čiže jeden zákrok denne, nemôže mať takú erudíciu ako ten, ktorý urobí 600 alebo 900 zákrokov ročne. Rovnako aj prístrojová technika a know-how sú najefektívnejšie využité, keď ich koncentrujeme na menší počet miest, ktoré budú poskytovať špecializovanú starostlivosť a vyššiu kvalitu. Jediným benefitom veľkého počtu nekvalitných nemocníc je azda len to, že rodinní príslušníci môžu ísť navštíviť pacienta a nemusia pritom cestovať ďaleko. V súčasnosti už máloktorý pacient leží v nemocnici dlhšie ako týždeň-dva. Je to aj vďaka jednodňovej zdravotnej starostlivosti, ktorá je poskytovaná už bežne. Ďalším nedostatkom, ktorý treba riešiť, je aj roztrieštenosť v ambulantnej sfére, nie každá ambulancia funguje na plný úväzok. Je to nekoordinované a nemá to logiku v procese diagnostiky a liečby. Kým dostanete výsledky vyšetrení, zdravotný stav sa často medzitým zmení. Ďalšia vec je opakovanie vyšetrení, ktoré boli už vykonané – to odčerpáva finančné zdroje – bez akéhokoľvek významu. V tomto vidím potenciálnu pomoc v podobe elektronického zdravotníctva. Ďalšou kapitolou sú lieky, ktoré naši pacienti chcú, ale neužívajú. Často nosia plné tašky nevyužitých liekov naspäť do lekární. Problémov je veľa, ale nie sú neriešiteľné.

Vnímate aj niečo pozitívne na našom zdravotníctve?

Mala som možnosť pozorovať aj zdravotnícke systémy v iných štátoch a musím povedať, že je. Veľkým darom je schopnosť našich sestier a lekárov improvizovať tak, aby čo najviac pomohli pacientom. Porovnajme si napríklad rakúske a naše sestry. Slovenskú zdravotnú sestru môžete poslať na interné aj na chirurgické oddelenie a vždy sa zorientuje, vždy vie, čo má robiť. Do týždňa je schopná poskytovať veľmi kvalitnú zdravotnú starostlivosť. V Rakúsku je sestra vyškolená na určitú činnosť – napríklad len na pichanie inzulínu. Samozrejme, aj my máme špecializované sestry – napríklad kolostomická sestra, antidekubitárna sestra a podobne. Ale vo všeobecnosti máme veľmi šikovné a všestranné zdravotné sestry.

Veľkým darom je schopnosť našich sestier a lekárov improvizovať tak, aby čo najviac pomohli pacientom.

Čo je podľa vás najdôležitejšou vlastnosťou dobrého ambulantného lekára?

Odbornosť, skúsenosti, erudícia a empatia voči pacientovi. V porovnaní s lôžkovým oddelením, na ambulancii lekár musí veľmi rýchlo rozhodnúť, čo ďalej, pretože za dverami má ďalších 30 pacientov, ktorí čakajú na jeho pomoc. Musí rýchlo získať informácie od pacienta a vnímať nuansy, ktoré možno iný človek prehliadne. Musí vnímať súvis medzi vecami a v rámci diferenciálne diagnostického postupu musí veľmi dobre načúvať, rýchlo sa rozhodovať a vysvetliť pacientovi, čo sa s ním ďalej bude diať. Žiaľ, niekedy je nutné prehľadať celú zdravotnú kartu, ktorá býva aj niekoľkokilová. Za tých pár minút, ktoré má, to býva heroický výkon. Keď som začínala v ambulancii, bol to pre mňa šok, pretože napriek tomu, že pacienta kompletne vyšetríte, musíte naplánovať, čo ďalej a vysvetliť to zrozumiteľne každému chorému. Ambulantný lekár musí obstarať aj administratívne záležitosti a nie je toho málo.

Je všetko, čo vyžaduje zákon do zápisu v lekárskej správe, relevantné?

Myslím, že áno. Na Západe má však špecialista pacienta u seba hodinu a údaje diktuje do diktafónu, aby ich následne mohol prepísať administratívny pracovník. To, žiaľ, u nás zatiaľ nie je bežné.

Aké problémy najčastejšie riešia ambulantní lekári?

Ak je ambulantný lekár samostatný právny subjekt a musí zabezpečovať celý chod ambulancie, má na starosti skutočne veľa vecí. Naši ambulantní lekári, ktorí sú v sieti Alpha medical, majú to privilégium, že majú človeka, ktorý v pozadí rieši administratívne veci. Istú časť administratívy však stále riešia aj zdravotnícki pracovníci. Ambulantní lekári musia riešiť zavedenie pacienta do informačného systému, čiže nahranie jeho osobných údajov v súlade s legislatívou, vybodovanie pre zdravotnú poisťovňu, na konci mesiaca spracovanie dávky pre zdravotnú poisťovňu, keď príde samoplatca, musíte ho vyúčtovať, čiže musíte mať virtuálnu pokladňu. Ak si chcete zadovážiť špeciálny zdravotnícky materiál a kancelárske potreby, musíte si zabezpečiť oblasť nákupu. Tí, ktorí majú v ambulanciách aj prístroje, ako napríklad ultrasonografický prístroj, sa musia starať nielen o dezinfekciu a údržbu, ale aj o pravidelné revízie. Okrem toho lekári musia vyriešiť upratovanie, účtovníctvo a množstvo iných vecí, ktoré v konečnom dôsledku niekedy zaberú aj viac času, ako je reálne venované pacientovi. Administratívne sily lekári často nedokážu zaplatiť. Musia toho teda spolu so sestrami zvládať naozaj veľa.

Čo je v tomto prípade najefektívnejšie?

Najviac sa oplatí, keď je viacero ambulancií pohromade, pretože môžu množstvo vecí riešiť spoločne. Myslím, že starý systém polikliník, podľa ktorého bolo v jednej budove viacero ambulancií špecialistov, všeobecných lekárov a SVALZ pracoviská ako napríklad rádiológia, stomatológia či rehabilitácia, mal opodstatnenie. Pacient sa pohyboval v jednom zariadení a mohol vybaviť viacero lekárov. Teraz je trh do istej miery roztrieštený a neefektívny – z pohľadu pacienta, ale aj z pohľadu zdravotných poisťovní. Aj pre ambulantnú sféru platí to, čo som spomínala v prípade nemocníc. Je lepšie keď sú koncentrované na jednom mieste, logicky usporiadané a špecializované. Ak je centrum zamerané na reumatológiu a má v ňom všetkých špecialistov, diagnostiku, rehabilitáciu a podobne, nemusí chodiť na ďalšie pracoviská a môže mu byť poskytnutá zdravotná starostlivosť efektívnejšie a rýchlejšie. Vidíme to dnes najmä v západnej Európe, kde vznikajú takzvané centrá excelentnosti, ktoré sú úzko špecializované. K tomuto sa snažíme smerovať aj naše hematologické ambulancie, ktoré sú v Centrách hemostázy a trombózy. Pacient v nich dostane komplexnú starostlivosť v oblasti hematológie, hemostázy, agregácie a hemokoagulácie.

Myslím, že každý, kto sa snaží a nejakým spôsobom posúva celú spoločnosť vpred, si zaslúži vďaku. Ja som právom hrdá na náš súčasný tím lekárov a sestier.

Kde vidíte budúcnosť laboratórnej diagnostiky?

Rovnako aj v tejto oblasti budúcnosť vidím v koncentrácii na jedno miesto a v modernizácii prístrojového vybavenia novými, automatizovanými systémami liniek. Množstvo diagnostických testov stále stúpa. Preto treba neustále zefektívňovať proces spracovania vzoriek. Keď som prišla do NÚRCH, kde je aj oddelenie laboratórnej diagnostiky, riešili sme problém s nedostatkom financií na laboratórne sety. Malé laboratórium si zväčša nemôže dovoliť veľké a moderné analyzátory a tým pádom nestíha neustále náročnejším trendom v oblasti laboratórnej diagnostiky. Preto je dobré, ak sa laboratória koncentrujú a dokážu efektívne aj logisticky spracovať vzorku v čo najkratšom čase a s čo najspoľahlivejším výsledkom. Ďalšou formou rýchlej laboratórnej diagnostiky sú domáce testy. Ich výhodou je, že sa dajú vykonať rýchlo a kdekoľvek, na druhej strane, nedá sa pri nich očakávať až taká spoľahlivosť výsledku ako pri klasickej laboratórnej diagnostike. Na orientačné vyšetrenie však väčšinou postačujú.

Aké technické novinky najviac lekárom pomáhajú v bežnej dennej praxi?

Možno to bude znieť prekvapivo, ale najviac v dennej praxi v posledných rokoch pomohol obyčajný počítač s tlačiarňou. Pamätám si časy, keď sa lekárske správy písali na klasických písacích strojoch. Ak boli tvrdé klávesnice, tak po štvrtej správe vás enormne boleli prsty. Keď ste to dali skontrolovať primárovi a ten vám to roztrhol, mohli ste písať znova... (smiech) Počítač veľmi uľahčil lekársku prácu v oblasti administratívy. Veľké pozitíva prinášajú elektronické žiadanky a pripojenie na internet. Sestry už nemusia vypisovať hlavičky s tými istými údajmi stále dookola, jednoducho si uložia vyplnenú šablónu na konkrétneho pacienta. Okrem toho za výrazný posun v komforte a bezpečnosti pri práci môžeme vďačiť aj jednorazovému odberovému materiálu. A samozrejme, rýchla diagnostika – rádiologická aj laboratórna. Výsledky, ktoré dostanete o hodinu, sú zázrakom. Historicky sa cukrovka zisťovala tak, že moč sa ochutnával, či je sladký... Posunuli sme sa o míľový krok vpred.

A čo vývoj v oblasti rozširovania našich ambulantných služieb?

V systéme práce pri odberoch a diagnostike sa v princípe nič nezmenilo. To, na čom sme chceli pracovať, bola oblasť zjednotenia – či už z medicínskej stránky, z pohľadu ekonomiky či technológií a celkovej prevádzky. Za rok, počas ktorého pôsobím v Alphe, sme pracovali na začlenení ambulancií do jednotného informačného systému, na zaškolení pracovníkov a podobne. Nastavili sme jednotné hlavičky lekárskych správ, zaškolili sme sestry na virtuálne pokladne a používanie viacerých softvérov, napríklad na opravné dávky do zdravotných poisťovní, na elektronické vykazovanie dochádzky zamestnancov, softvér, cez ktorý si ambulancia objednáva materiál a iné. Máme za sebou veľký kus práce a verím, že to zúročíme v nasledujúcom období.

Aké novinky prinášame klientom v tomto období?

Prinášame nový rozmer slobody v diagnostike v podobe samoplatcovských vyšetrení. Pacient sa môže dať sám otestovať, nezávisle od toho, či mu vyšetrenie indikuje lekár. Okrem toho ponúkame nové testy – TROMBOtest, ktorý je zameraný na diagnostiku rizika trombofílie u žien, test TREC | KREC, ktorý slúži na odhalenie vrodených porúch imunity najmä u novorodencov pred prvým očkovaním či neinvazívny prenatálny test (NIPT) Tomorrow, vďaka ktorému budúca mamička zistí, či bude jej dieťa v poriadku z hľadiska najrozšírenejších chromozómových porúch. Genetika ide dopredu míľovými krokmi, je už viac než 4000 parametrov, ktoré dokážu vyšetriť genetické laboratóriá v spoločnosti Unilabs.

Okrem ambulancií lekárskej genetiky a ambulancií hematológie a transfúziológie pribudlo do nášho portfólia aj pracovisko jednodňovej zdravotnej starostlivosti v odbore gynekológia a pôrodníctvo. Aký to má význam pre našich klientov?

Akvizíciou ďalšieho genetického pracoviska v Bratislave na Šancovej sme prevzali služby, ktoré poskytovalo toto pracovisko aj v minulosti. Je zamerané na prenatálnu diagnostiku a súčasťou pracoviska je Ambulancia lekárskej genetiky a cytogenetické laboratórium, v ktorom stanovujeme karyotypy plodov. Mamičkám, ktorým vyjdú pozitívne NIPT testy, povedzme aj od iných diagnostických spoločností, poskytujeme starostlivosť prostredníctvom spolupráce gynekológov a genetikov. Robíme im odber plodovej vody, čiže amniocentézu. Plodová voda je vyšetrená v laboratóriu a následne po vyšetrení genetik vysloví záver, či dieťatko má genetické ochorenie alebo nie. Potom vieme stanoviť ďalší postup.

Spomínate si na situáciu, v ktorej ste boli na svojich kolegov alebo podriadených skutočne hrdá?

Myslím, že každý, kto sa snaží a nejakým spôsobom posúva celú spoločnosť vpred, si zaslúži vďaku. Ja som právom hrdá na súčasný tím lekárov a sestier. Na začiatku môjho pôsobenia v Alphe ambulancie prechádzali mnohými zmenami. Žiaľ, nie je možné zavrieť počas takého ambulanciu na, povedzme, dva týždne, aby mal personál čas to rozdýchať. Museli sme vychytať nedostatky za chodu. Niektoré sa riešili dlhšie, ako som si predstavovala, ale nedalo sa to ovplyvniť. No napokon to všetci obdivuhodne zvládli. Vďaka patrí aj zdravotným sestrám, ktoré sa museli zaškoliť do mnohých informačných systémov v pomerne krátkom čase. Zorientovali sa a nabehli na nový systém, pomohli si navzájom.

Máte nejaké motto, ktorým sa riadite?

Áno. Snažím sa nerobiť druhým veci, ktoré by sa nepáčili mne. Keď som začínala na internom oddelení, vždy pri príjme na lôžku som sa pacientovi predstavila. Často som bola svedkom toho, keď sa príbuzní pýtali pacienta, kto je ich ošetrujúci lekár a on nevedel ani meno. Ja som sa tohto chcela vystríhať. Pretože aj ja, ak niekde som, chcem vedieť, s kým sa rozprávam a na koho sa môžem obrátiť. Raz sa ma pacient spýtal, či som študovala v Amerike. Opýtala som sa ho, prečo, a on mi povedal, že s takým prístupom, aby lekár podal ruku, predstavil sa a privítal pacienta, sa stretol jedine tam. To bolo pre mňa milé zadosťučinenie. Samozrejme, na ambulancii sa to nedá, ale na lôžkovom oddelení by to malo byť bežné. Predsa aj v každodennom živote, keď sa dvaja ľudia stretnú, podajú si ruku a zoznámia sa. Slušné správanie je vždy namieste.

Ako riešite vypäté situácie v práci?

Najradšej som, keď nevznikajú. Ak vzniknú, snažím sa ostať pokojná a vniesť do situácie určité rácio. Skúsenosti ma naučili, že nič sa neje také horúce, ako sa uvarí. Niekedy aj dvoj-trojdňové vychladnutie, prípadne získanie ďalších informácií a iný uhol pohľadu môžu posunúť prvotnú emóciu na iné miesto. Preto sa snažím nechať veci vychladnúť a až potom sa im venujem. Ľudské emócie často skresľujú úsudok a spôsobujú množstvo ďalších komplikácií. Veci treba riešiť racionálne.

Ako relaxujete?

Najradšej nabíjam baterky spánkom. Okrem toho relaxujem v kruhu priateľov, rodiny. Veľmi rada chodím na kultúrne podujatia, kino, divadlo, rada cestujem – najmä k moru. Čo sa týka pohybu, nie som športový typ, ale znova som sa vrátila k bicyklu, ktorý bol mojou detskou záľubou. Nenajazdím na ňom stovky kilometrov, skôr sa bicyklovaniu venujem rekreačne, pohodovo po meste. Okrem toho, samozrejme, ručné práce, ktoré som spomínala už v úvode. Milujem aj potulky po meste, len tak si sadnúť na kávu a prečítať si noviny – nič špeciálne, a predsa také príjemné.

foto: Peter Bánoš

Informačný list

Pokyny na odber vzorky na DNA vyšetrenia urogenitálnych patogénov PCR metódou