SOM NAUČENÝ NEVYPÍNAŤ TELEFÓN

Article image

Zamestnanec, ktorý si prešiel v jednej firme cestu už od jej začiatku a zažil jej vývoj dokonca pod rôznymi značkami, je v dnešných časoch už pomerne vzácny. My vám jedného takého chceme predstaviť – zoznámte sa s Tiborom Majerom, senior manažérom logistiky v Unilabs Slovensko. Napriek dlhým rokom v tejto spoločnosti tvrdí, že na jeho pozícii žiaden stereotyp nehrozí a každý jeho pracovný deň je iný. Aj tým si ho práca v logistike získala. Dnes si už nevie ani predstaviť, že by robil niečo iné. Porozprával nám aj o tom, ako pandémia koronavírusu ovplyvnila jeden rok v logistike a aké vyhliadky má do budúcna.

Porozprávajte nám o vašej ceste do Unilabs Slovensko.

To bola v podstate taká náhoda. Po strednej škole som začal robiť vo firme Pharm Swiss s liekmi, konkrétne – začínal som s rozvozom liekov. Bol som tam ako prvý pracovník, začali sme s jedným vozidlom, neskôr sme pridávali ďalšie a pribúdali noví ľudia. Po pár rokoch to spontánne dospelo do štádia, že som to tam začal viesť. Neskôr sa spoločnosť pretransformovala na GS Global, a tá zas po nejakom období na Alpha medical. No a zatiaľ posledný krok vývoja našej spoločnosti priniesol nový obchodný názov Unilabs Slovensko. Ja som bol pri všetkých týchto zmenách bol a som na to hrdý (úsmev).

Viem o Vás, že patríte k dlhoročným zamestnancom spoločnosti Unilabs Slovensko. Keď niekto takto dlho pracuje pre jednu spoločnosť, je to už ako vzťah… Ako by ste tento vzťah charakterizovali?

Ja som v Unilabs Slovensko od úplného začiatku a dá sa teda povedať, že som zamestnanec, ktorý tu robí najdlhšie (úsmev). No a ako vnímam vzťah so značkou Alpha medical, teraz už Unilabs Slovensko? Poviem to asi tak, že si neviem predstaviť, že by som teraz mal robiť niečo iné ako robím. Táto práca ma baví. Moja práca sa vždy točila okolo vozidiel a ľudí. Niektorí moji kolegovia sú tu podobne dlho ako ja, čiže fungujeme už pomaly ako rodina. A už od začiatku som si bol vedomý, že to, čo robím, je ideálna práca pre mňa a svedčí o tom aj to, že som v tejto práci prežil vlastne skoro polovicu života a som spokojný.

Čo je náplňou vašej práce na súčasnej pozícii v Unilabs Slovensko? Ako vyzerá v skratke váš bežný pracovný deň?

Mám na starosti vozidlá všeobecne, od ich údržby, servisu, cez predaj a nákup až po ich denný monitoring a súvisiacu administratívu ako evidencia faktúr, sledovanie súvisiacich nákladov, pohonných hmôt a podobne. Na margo toho monitoringu, vidím pohyb áut po celom Slovensku, podľa jednotlivých častí prislúchajúcich jednotlivým spádovým vedúcim pracovníkom. Títo vidia iba tie „svoje“ časti. V rámci predaja som zodpovedný aj za zápis vozidiel, prihlasovanie, odhlasovanie, finančný lízing. Takisto mám pod dohľadom aj manažérske vozidlá, ktorých sa samozrejme týka to isté. A keď sa pýtate na typický pracovný deň, je to väčšinou dosť individuálne podľa aktuálnych potrieb. Avšak väčšinou začínam deň kontrolou faktúr, blokov z PHM a ďalších písomností. Potom mám dopredu dohodnuté veci v teréne, ktoré treba riešiť či vybaviť alebo prípadne stretnutia s dodávateľmi. Takže určite to nie je stereotypný typ práce a už vôbec nie len sedenie za počítačom.

Nedávno ste prijali novú pracovnú výzvu – stali ste sa senior koordinátorom logistiky v Unilabs Slovensko (pôvodne pracoval ako manažér logistiky, pozn. red.). V čom ste ešte pocítili zmenu okrem nárastu kompetencií a zodpovednosti? Ako sa na novej pozícii zatiaľ cítite?

K tomuto kroku sa pristúpilo kvôli tomu, že doprava sa neustále rozširuje a je toho stále viac. Kedysi toho bolo menej, mali sme zopár vozidiel a teraz máme iba zvozových vozidiel 120. Ruka v ruke s tým ide prirodzene aj viac starostlivosti okolo vozového parku a viac práce s ľuďmi. Preto sa tá pozícia rozdelila. Výsledkom toho je, že môžem teraz venovať dostatok času všetkým súvisiacim činnostiam. Terajšie rozdelenie je nastavené tak, že pán Zaťko má na starosti ľudí a ja techniku. Pôvodne som si myslel, že toto rozdelenie nebude úplne dobrý nápad, ale teraz mám oveľa viac času riešiť iné podstatné veci. Viac sa sústreďujem na užšiu agendu – techniku, ale mám o nej oveľa lepší prehľad, čo je pre mňa dôležité. Čiže v konečnom dôsledku som spokojný s tým, že sa to rozdelilo. Oceňujem, že moja práca nie je jednotvárna, stále sa niečo deje.

Vaša práca obnáša zrejme aj riešenie nečakaných situácií, ku ktorým sa treba postaviť hneď a ideálne s chladnou hlavou. Viete si spomenúť na nejakú vypätú, s ktorou ste sa museli vysporiadať „za pochodu“?

Stalo sa to už dávnejšie – ukradli nám vozidlo, a to doslova vodičovi spred nosa v Bratislave. Bolo to v zimnom období, čiže keď vodič ostal stáť v košeli vonku pred lekárňou, bolo dosť nepríjemné zistiť, že auto je preč. Auto zmizlo aj so všetkým vybavením a liekmi, ktoré rozvážalo, ale o tri týždne sa nakoniec našlo zaparkované v Petržalke. Riešia sa tiež rôzne nehody, toho býva pomerne veľa. Ľudia niekedy zavolajú aj večer, lebo keď sa takéto niečo stane, je človek väčšinou v šoku a aj pomerne vystresovaný, možno nevie, čo má urobiť, alebo urobí nejakú chybu. A ja som tu aj na to, aby sa ľudia mohli so mnou poradiť – usmerním ich, poradím im s praktickými vecami, ako sa treba zachovať a podobne. A keďže v noci sú tiež niekedy výjazdy kvôli pohotovosti, ani vtedy nie je vylúčené, že sa udejú takéto neštandardné situácie. Preto som naučený telefón nevypínať. Ľudia sa mi dovolajú hocikedy. A to sa netýka len vodičov, ale aj manažérov, resp. hocikoho z firmy.

Čo sa deje s prevážanými vzorkami v prípade, že má šofér nehodu?

V takom prípade treba jednať hlavne operatívne a obvolať dotknutých lekárov a objasniť im situáciu, že dôjde k časovému posunu prebratia vzoriek alebo šofér nepríde vôbec, lebo život, resp. vyššia moc prináša aj takéto situácie. Pamätám si aj prípady, keď sa stala nehoda, auto bolo nepojazdné, nebol k dispozícii ani vodič, ani náhradné vozidlo. Potom je to na šikovnosti manažéra, aby vybavil čo najrýchlejšie nové vozidlo aj s vodičom. Čo znamená povolať človeka narýchlo do práce, aby sa dali vyriešiť aj takéto nečakané situácie. Často sa stávajú aj také veci, že sa pokazí stroj v nejakom laboratóriu, keď to znova stojí a padá na tom, aby ste rýchlo zohnali vodiča. Na to máme k dispozícii personál – tzv. dohodárov, ale ani tam to nejde vždy hladko. Ale ak si dobre spomínam, ak nie všetky, tak minimálne väčšinu podobných situácií sa nám podarilo vždy zvládnuť.

Boli samozrejme aj prípady, keď sa pokazilo vozidlo prepravujúce vzorky, ktoré už medzičasom neboli spôsobilé na vyhodnotenie v laboratóriu. Stalo sa to párkrát, hlavne pod Strečnom, keď vznikli obrovské zápchy, vzorky potom prišli neskoro. Tie, čo sa už nedali spracovať, sa museli zlikvidovať. Ale s takou situáciou boli potom lekári bezodkladne oboznámení. Aj Donovaly sú veľmi ťažko zjazdné. Keď nad tým tak uvažujem, v minulosti sa oveľa častejšie stávalo, že sa vodič nemohol dostať so vzorkami tam, kam potreboval, či už kvôli zápcham, alebo počasiu, to bolo dosť frustrujúce, lebo sa s tým nedá veľa urobiť. Na prejazd horskými prechodmi v zimnom období sme postupne dokúpili aj vozidlá s pohonom 4x4, aby nás nezaskočili ani takéto situácie. Ale niektoré veci napriek veľkej snahe ovplyvniť aj tak neviete.

Doba sa mení rýchlo a s ňou aj dostupné technológie, pribúdajú rôzne „vychytávky“. Aké výzvy ste si stanovili na najbližšie obdobie, čo sa týka logistiky?

Stále priebežne pracujeme na tom, aby sme znižovali náklady na pohonné hmoty. Snažíme sa preferovať nákup vozidiel na LPG. Máme veľmi dobré výsledky, čo sa týka spotreby pohonných hmôt. Vyskúšali sme už aj vozidlá na elektrický pohon, ale vzhľadom na to, že u nás je toto ešte len „v plienkach“, zatiaľ sa nám to bohužiaľ neosvedčilo. Ale pohon LPG máme v súčasnosti skoro na 60 % všetkých našich vozidiel. Medzitým samozrejme prebieha neustála obmena vozového parku. Postupne prechádzame na vozidlá značky Dacia, ktoré mám ako jediné ponúkajú pohon na LPG. Tento krok nám pomáha s optimalizáciou prevádzkových nákladov a v neposlednom rade to má aj priaznivejší ekologický dosah. Spomeniem tiež projekt korporátneho rebrandingu, ktorý teraz riešime v súvislosti so zmenou názvu našej spoločnosti z Alpha medical na Unilabs Slovensko a sme práve vo fáze zmeny polepov všetkých našich 120 zvozových vozidiel na nový dizajn (v čase vzniku rozhovoru, pozn. red.). Ďalšia vec, ktorá určite stojí za zmienku a chystáme ju do blízkej budúcnosti, je projekt monitorovania teploty vo vozidlách počas prepravy vzoriek.

Neviem si predstaviť, že by som mal robiť niečo iné ako robím. Táto práca ma baví.

Viete nám povedať viac o tomto projekte? V čom bude prínosom?

S spolupráci s vedúcimi jednotlivých laboratórií v Unilabs Slovensko už nejaký čas pripravujeme jeden pomerne väčší projekt zameraný na úplne nový systém monitorovania teploty vo zvozových vozidlách. S tým súvisia otázky, koľko nakúpime chladničiek, mrazničiek, súvisiaceho vybavenia, ako sú napríklad senzory do chladničiek. A následne budeme centrálne monitorovať teploty všetkých chladiacich zariadení. Tým pádom sa to bude dať použiť aj v rámci procesu akreditácie laboratórií. Preprava vzoriek tak bude spĺňať tie najvyššie štandardy v zmysle optimálnych teplôt. S tým súvisí aj zabezpečenie zodpovedného prístupu od samotných vodičov, ktorí budú vedieť tieto teploty kontrolovať. Takto vieme optimálne zabezpečiť predanalytickú fázu spracovania vzoriek. Aj keď máme nastavený systém kontroly teplôt pri preprave vzoriek, pokrok aj v tejto oblasti je nepopierateľný a vývoj v technológiách sa zastaviť nedá. My sa s ním snažíme držať krok a stále priebežne nakupujeme nové vybavenie, ktoré zabezpečí čo najhladší transport vzoriek do laboratórií. V súvislosti s tým je celkom úsmevné si spomenúť, že pôvodne sa začínalo pri prevoze vzoriek autochladničkami – boxami a teraz už máme k dispozícii kvalitné chladiace a mraziace zariadenia.

Rozprávali ste o najbližších plánoch. Čo máte v poslednom období za sebou, čo sa podarilo úspešne zavŕšiť?

Snažíme sa priebežne obmieňať technické zariadenia tak, aby zodpovedali dobe a potrebám našich ľudí, s tým súvisí aj vyraďovanie morálne zastaraných zariadení. Chceme na to následne nadviazať už spomenutým novým systémom monitorovania teplôt. Takýmto krokom bola v poslednej dobe aj výmena mobilných telefónov pre vodičov, aby sme s nimi vedeli čo najkvalitnejšie komunikovať.

Som naučený telefón nevypínať. Ľudia sa mi dovolajú hocikedy.

Čo sa týka našich zvozových trás po celom Slovensku, plánuje sa v blízkej dobe ich rozširovanie? Prípadne, sú také požiadavky od lekárov?

Za tie roky môžem povedať, že sme obsadili takmer celé Slovensko – v podstate sme v každom jeho kúte možno až na nejaké malé alebo odľahlé oblasti. Keď sme začínali, asi 20 rokov dozadu, mali sme 5 zvozových trás – v okolí Ružomberka a Martina. Teraz ich máme 80 a sú viac-menej stabilné. Keď však príde požiadavka z obchodného oddelenia, nie je problém vytvoriť ďalšiu. Rovnako to platí aj opačne, keď sa k nám dostane požiadavka od lekára na doplnenie zvozovej trasy, šoféri ho odkazujú na našich obchodných zástupov pre daný región. Šoféri však majú kontakt s lekármi, a to často dlhoročný. Niektorí chodia do rovnakých ambulancií za tými istými lekármi možno aj 10 rokov, takže určite s nimi majú vzťah. Vodič vybaví všetko, čo môže.

Aké technické vymoženosti najviac pomáhajú šoférom v ich práci? Ako sa učia nové veci?

Moderné aplikácie neuľahčujú len bežný život či komunikáciu, ale sú veľmi nápomocné aj v pracovnej oblasti, samozrejme. Preto sa snažíme používať aplikácie všade tam, kde je to len trochu možné. Ak mám byť konkrétny, veľmi nám napríklad pomáha, že každé auto je monitorované. Vodičovi tak odpadá povinnosť riešiť súvisiacu agendu ako kniha jázd, evidencia pohonných hmôt, výdavkov. Vodič sadne do auta, prihlási sa a tým to pre neho končí, všetko je automatizované. Je to v podstate nevyhnutné. Teraz čaká vodičov prechod na nový spôsob kontroly chladenia prevážaných vzoriek v súvislosti s avizovaným projektom, na ktorom práve pracujeme, čo bude obnášať prácu s mobilným telefónom. Systém bude fungovať tak, že vodič dostane varovnú sms v prípade, že sa bude teplota vzoriek vymykať štandardu. Vodič tak môže urobiť okamžitú nápravu – pridá alebo uberie chladenie. Toto si samozrejme vyžaduje väčšiu pozornosť a zodpovednosť samotných vodičov. Na to, s akými reakciami sa to stretne u šoférov, si ešte teda budeme musieť počkať. Môžu to síce vnímať ako prácu navyše, ale je to nevyhnutné zabezpečiť. Ale celkovo môžem skonštatovať, že čo sa týka vozidiel a materiálu, naši šoféri sú dobre vybavení. Odráža sa to aj na ich doterajšej spokojnosti.

Ako by ste zhodnotili súčasnú úroveň služieb, ktorú lekárom poskytujeme z hľadiska logistiky?

Hlavne počas našich prvých rokov, keď sme ešte len začínali, lekári neboli zvyknutí na také služby, aké sme začali poskytovať. Teraz však majú lekári zabezpečený svoj požadovaný štandard na najvyššej úrovni, aj čo sa týka odvozu vzoriek, materiálu, ale aj neustály prísun materiálu či odvoz odpadu. V podstate sa nemusia o nič starať a to je hlavné merítko úrovne nami poskytovaných služieb.

Zatiaľ sme stále zmietaní koronakrízou. Práca v logistike je jedna z tých, ktorá sa nedá vykonávať v homeofficoch. Ako ste sa vysporiadali s touto situáciou? Prijali ste nejaké špeciálne opatrenia nad rámec tých stanovených zákonom?

V priebehu druhého štvrťroka minulého roka, ktorý sa viazal na prvú vlnu pandémie, prešla doprava na 80 %, čo sa týka rozsahu práce. Teda vodiči zostali tiež na 80-percentných pracovných úväzkoch, ale nebol s tým u nich žiaden problém. Situácia bola taká, aká bola a vodiči s tým boli uzrozumení a uvedomovali si závažnosť situácie. Keď minulý rok v septembri skončila tá najväčšia kríza, prešli zase na pôvodné úväzky a odvtedy je čoraz viac práce, hlavne v súvislosti s Covid-19. Veľa kilometrov sa najazdí iba kvôli kororonavírusu. Ale sú to v podstate služby navyše, práca počas víkendov aj sviatkov. Čiže je to nastavené tak, že keď treba, šoféri prídu do práce aj vo svojom voľnom čase. Lebo vzorkám je jedno, či je sobota, nedeľa, prevoz treba zabezpečiť.
A čo sa týka špeciálnych opatrení, myslím, že to bolo v rámci štandardov. Zo začiatku, keď bol všade nedostatok dezinfekčných prostriedkov, sme sa museli občas aj vynájsť a improvizovať – rozlievali sme dezinfekčné prostriedky do malých fľaštičiek, aby ich mal každý k dispozícii. Ten prvý mesiac bol z tohto pohľadu naozaj zúfalý. Dokonca sme situáciu riešili aj tak, že sme nakúpili veterinárne prostriedky, aby sme mali aspoň niečo. Bola to síce práca navyše, ale dennodenná dezinfekcia, čo sa týkalo aj dezinfekcie samotných vozidiel, bola zabezpečená za každých okolností. Zo začiatku sme teda pracovali v akejsi atmosfére paniky, nikto nevedel, čo od toho čakať, všetci boli vyľakaní. Teraz je už úplne iná situácia. A aj prístup sa zmenil, veci sa vrátili do „nového normálu“, naučili sme sa s tým pracovať.

Pocítili ste, že by bol tento „kovidový rok“ z pohľadu vášho oddelenia v niečom iný?

Tak myslím, že bol špecifický, minimálne za posledných 20 rokov určite (úsmev). Bol charakteristický, ako som už spomenul, zvýšenou prácnosťou súvisiacou s protiepidemickými opatreniami, najazdilo sa oveľa viac kilometrov ako za normálnych okolností, odpracovalo sa oveľa viac hodín. S tým potom ide ruka v ruke mnoho ďalších vecí ako napríklad, že sa oveľa rýchlejšie ojazdia vozidlá, ktoré treba rýchlejšie meniť, aby sme nemali autá, ktoré majú najazdených 400 000 kilometrov.

Obsadili sme takmer celé Slovensko – sme v podstate v každom jeho kúte. Keď sme začínali, mali sme 5 zvozových trás. Teraz ich máme 80.

Na pracovnej pozícii šoférov je zrejme vysoká fluktuácia. Na jednej strane pôsobí pretlak ponuky pracovnej sily, lebo šoférovať vie skoro každý, ale na strane druhej je tu zas kratšia životnosť takéhoto pracovného pomeru. Ako toto hodnotíte z vašej perspektívy?

Každý človek si myslí, že šoférovanie je ľahká práca, ale podľa mňa to nie je pravda. Vodič je na cestách denno-denne ohrozovaný. V dnešnej premávke je to otázka zdravia. Preto si nemyslím, že je to jednoduché. Zvozové trasy sú navyše urobené tak, že na niektorých trasách máte 50 – 60 zastávok, takže to vie byť aj dosť dobrý „telocvik“ (úsmev). Väčšinou nejdete do Bratislavy a naspäť, aj keď máme aj také trasy. Najhoršie trasy sú tie mestské, kde treba vybehnúť z auta 50 – 60-krát. Nasadením je to práca porovnateľná s kuriérskymi službami. Niekedy sa prepravuje aj ťažký materiál, čiže táto práca má nároky aj na fyzickú zdatnosť. Navyše, nie je to len o vyložení a naložení. Šofér sa musí vedieť porozprávať aj s lekárom a takisto vedieť dohodnúť aj so sestričkou, keď niečo potrebuje. Vodič je teda vlastne človekom v prvej línii, a tak si aj všeličo vypočuje. Nie je to len sadnúť do auta, naštartovať a ísť. A práve komplexnosť týchto požiadaviek môže niekedy znamenať isté rozčarovanie u ľudí, ktorí si to predstavovali zo začiatku veľmi jednoducho. Ale treba podotknúť, že fluktuácia u šoférov nie je rovnaká vo všetkých kútoch Slovenska. Oveľa častejšie sa nám stávalo, že sa vodiči vymieňali viac v Bratislave v porovnaní so Stropkovom či Ružomberkom, líši sa to podľa regiónov. V Bratislave sú častokrát dobré zárobky a je tam oveľa širšia ponuka práce a aj preto sme tam zaznamenali vyššiu mieru fluktuácie. V Stropkove sú ľudia vďačnejší a je tam aj menej práce. Je to teda trošku „iný svet“ v tomto ohľade, preto sa tam ľudia nemenia tak často. Myslím si, že sa nám aj podarilo zastaviť fluktuáciu. Pristúpili sme aj k úprave odmeňovania a ak niekto chce, vie si zarobiť aj navyše. Práce je dosť a sú aj takí, čo túto možnosť vítajú.

Síce to už na novej pozícii k vašej agende nepatrí, ale akých zamestnancov ste si vyberali rád do pracovného tímu, na čo ste kládli najväčší dôraz u ľudí pracujúcich v tejto oblasti?

Preferoval som skôr skúsenejších vodičov, ale samozrejme, niekto môže byť dobrý, aj keď je mladý. Ľudia sa na takúto pozíciu vyberajú pomerne ťažko. Napriek tomu si myslím, že sme mali dosť šťastie na dobrých ľudí. Človek na to asi potrebuje aj intuíciu. Na druhej strane, mali sme aj ľudí, čo odišli za dva dni alebo po týždni, keď zistili, že táto práca jednoducho nie je pre nich. Avšak máme aj veľmi lojálnych šoférov, čo je mimochodom jedna z vecí, ktorú si ja na ľuďoch cením – v Ružomberku, v Bratislave alebo v Stropkove sú viacerí takí, ktorí pre nás robia viac ako 10 rokov. Takisto ochota a serióznosť sú vlastnosti, ktoré si u ľudí všímam. Keď vám niektorý zo šoférov nezdvihne telefón polovicu dňa, potom neviete, čo si o tom máte myslieť. Hlavne jednotliví vedúci úsekov sú so šoférmi v dennom telefonickom kontakte, tí majú s týmto priamu skúsenosť.

Veľa kilometrov sa najazdí iba kvôli koronavírusu. Ale sú to v podstate služby navyše, práca počas víkendov aj sviatkov.

Čo vám robí radosť okrem vašej práce, ako sa vám darí úspešne „vypnúť“?

Rád chodím na turistiku s mojou rodinou. V súčasnej situácii je to v tomto ohľade trošku utrpenie, lebo človek musí sedieť doma, resp. sa pohybovať len v rámci svojho okresu. Našťastie tu máme dosť pekných lokalít. Snažíme sa vždy, keď sa dá, niekam ísť. Výlety po zámkoch na Slovensku či do prírody ma dokážu nabíjať energiou. S mojou mladšou dcérou, ktorá hrá ženský hokej za Martin, radi chodievame na hokej, keď sa dá. Mám tiež rád aj bicykel, aj na bicyklové túry chodievame často.

Každý človek si myslí, že šoférovanie je ľahká práca, ale podľa mňa to nie je pravda. Ľudia sa na takúto pozíciu vyberajú pomerne ťažko. Napriek tomu si myslím, že sme mali dosť šťastie na dobrých ľudí.

Koketovali ste niekedy s myšlienkou, že by ste sa vo vašom živote venovali profesionálne niečomu inému?

Keď je človek v jednej firme tak dlho, isté veci mu už ani nenapadnú (úsmev). Neviem síce, čo bude za pár rokov, ale nad tým zatiaľ ani nejak nerozmýšľam.

Toto číslo je venované téme chorôb z kliešťa. Zažili ste nejakú nepríjemnosť v súvislosti s týmto zvieratkom na vašich potulkách prírodou?

Dva roky dozadu som mal takýto zážitok. Boli sme s dcérou pri Strečne, zašli sme si do hory. V rámci oddychu sme si sadli na peň. Keď sme odtiaľ asi za polhodinu odchádzali, mali sme na nohách stovky kliešťov. To bolo až neuveriteľné, v živote som to nevidel. Na fľaške, ktorú sme mali položenú v tráve, bolo ďalších minimálne 50 malých kliešťov. Našťastie sme si to dosť rýchlo všimli, tak sme si to namierili rovno do potoka a robili sme, čo sa dalo a ani jeden sa na nás neprisal. Doteraz neviem, ako je možné, že tie kliešte tam boli v takejto koncentrácii. Ale my doma máme psa, čiže pri ňom som zvyknutý, že 5-6 kliešťov vyberám každý rok.

Čo Vám osobne najviac vie „piť krv“?

Viete, že ani nemám nič také, čo by ma vedelo nejak vytočiť? Som skôr flegmatický typ človeka. Veci, ktoré mi vadia, púšťam jedným uchom dnu a druhým von, príliš ich neprežívam. A hlavne sa nehádam doma (smiech).

Na čom vám v živote najviac záleží?

Najviac mi záleží na zdraví mojej rodiny. Moje dcéry a manželka sú pre mňa naozaj to najcennejšie. Otca sme nedávno dali zaočkovať proti Covid-19, takže si myslím, že bude tiež v poriadku. A to je pre mňa najhlavnejšie.

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2021

Choroby z kliešťa

Práve sa pozeráte na letné číslo magazínu venované téme Chorôb z kliešťa. Leto je synonymom slobody, každý si ho chce užiť po svojom. Aj ono má však pár nástrah a práve s letným…

author

Ing. Eva Šabová

Všetky články autora