Pred šiestimi rokmi valcovala internety, keď zúfalo hľadala v Chorvátsku živé kuny. Odvtedy si zahrala v seriáli aj vo filme, je jej plno v televízii aj na sociálnych sieťach, na veľký úspech však ešte len čaká. Žije intenzívne a emotívne, tancuje pri tyči aj kolobežkuje. Diéty už v živote držala všetky, ale dnes vie, že sú úplná somarina. Eva Kramerová alias EVELYN.

Okolo nás zúri druhá vlna pandémie a vy moderujete reality šou Farma. Čo robíte, aby ste ľudí, ktorí sú zavretí na farme a vydaní napospas ľuďom z vonku, nenakazili?

Máme prísne bezpečnostné opatrenia, všetci zo štábu nosia rúška, stále sa testujeme. Aj mimo nakrúcania sa snažím vyhýbať každému, kto nebol testovaný. To platí aj o kamošoch. Nemôžem teraz tráviť voľný čas tak, ako by som ho normálne trávila. Ale je to úplne prirodzená zodpovednosť voči tým ľuďom.

Väčšina ľudí vás spoznala vďaka legendárnemu videu, keď ste v noci v Chorvátsku zháňali kuny, hoci už predtým ste niekoľko rokov robili stand-upy. Považujete to za svoj najväčší úspech?

Nemám tú ego vec, že si odškrtávam fajočky, že toto bolo obrovské. Skôr staviam na pocite, ktorý mi projekty prinášali. Považujem to za skvelý míľnik v mojom živote, otvorili sa mi tým dvere a spoznala som ľudí, s ktorými som mohla naďalej tvoriť. Popravde, najväčší úspech ešte nemám. Uvidíme.

Kedy ste prvýkrát hrali pred divákmi?

Na strednej som bola v divadelnom krúžku. Moja učiteľka mi povedala, že by som sa hodila na jednu postavičku. Nechceš si zahrať? A je že: však dobre, aj tak nemám čo robiť. Vzniklo to prapodivnou náhodou, ale mala som z toho dobrý pocit.

Ľudia zo mňa cez médiá vidia iba zlomok osobnosti a z toho si utvoria názor.

Čo to bola za postava?

Nepamätám si, nejaká harpya, čo mala svojho muža dobre pod papučou.

Nikdy ste nechceli ísť študovať herectvo?

Chcela som to aj nechcela. Hlásila som sa na VŠMU, ale nedala som tomu ani veľa energie, ani času. Asi som naozaj veľmi nechcela, lebo ja, keď si niečo zaumienim, tak sa budem snažiť, kým to nedosiahnem. Na toto som sa vybodla a povedala si, že sú aj iné cesty ako robiť to, čo ma baví.

Prečo ste potom išli študovať práve andragogiku, vedu o výchove a vzdelávaní?

Lebo tam boli humanitné predmety a ja som si povedala, že chcem päť rokov študovať veci, ktoré budú pre mňa zaujímavé.

A neboli dosť zaujímavé, keď ste napokon skončili inú školu?

Zatvorili nám odbor. Bolo treba ísť niekde inde na inú školu, mne sa nechcelo ani cestovať ani meniť školu, tak som sa rozhodla urobiť prestupové skúšky a študovať niečo iné.

Vyštudovali ste napokon marketingovú komunikáciu. Využívate to nejako vo svojej komunikácii s fanúšikmi, na sociálnych sieťach napríklad?

Paradoxne na to, že som to študovala, som nikdy nerozmýšľala marketingovo. Nemám úplne premyslenú stratégiu, robím veci pocitovo, autenticky, tu a teraz, pre ten moment. Keby som vkladala energiu do svojho marketingu a PR, tak by to mohlo byť lepšie. Ale to nie je úplne moja pointa.

V rozhovore pre Sme ste spomínali, že keď ste ako šesťročná prišli s rodičmi do Ameriky, prestali ste úplne rozprávať a potom ste prehovorili až o pol roka a rovno po anglicky. Bolo horšie zvykať si na Ameriku, alebo o niekoľko rokov neskôr po návrate na Slovensko?

To druhé bola najhoršia vec. Zo slobodnej krajiny, kde všetci akceptujú každého, do malého Slovenska, kde sa v tom čase každá možná inakosť odsudzovala, to bolo pre dieťa reálne ťažké. Dlho som nevedela pochopiť, prečo tu nemôže byť ten druh otvorenosti, prečo sa tu nenosí hovoriť a všetko sa musí robiť podľa niečoho, čo mi nedávalo zmysel.

Nechcete sa do Ameriky vrátiť?

Teraz určite nie, ani náhodou. Dlho som to chcela, ale potom ma to prešlo.

Čo ste robili potom? Režisérka Eva Borušovičová má takú teóriu, že čo človek robil v štrnástich, tomu sa bude venovať celý život.

Preboha! Flákala som sa. Ak je táto teória pravdivá, tak sa nemám na čo tešiť. Alebo áno?

Čím ste chceli vtedy byť?

Nemala som jasné, čo chcem robiť, ako niekto, kto od piatich vie, že raz bude doktor, cíti to ako poslanie a aj sa napokon tým doktorom stane. Ak aj som mala nejaké predstavy, často som ich menila, bola som dosť nestála v túžbach. Vedela som skôr to, že mi vyhovuje, keď mám pozornosť a keď mám slobodu, takže niekde v podvedomí to bolo niečo slobodné a kreatívne.

Diéta je iba zaplátanie niečoho,
čo je oveľa hlbšie.

V čom sa ľudia vo vás najviac mýlia?

Ľudia zo mňa cez médiá vidia iba zlomok osobnosti a z toho si utvoria názor. Preto mi mnoho ľudí neverí, že som citlivá, hanblivá, že som vo veľa veciach nesmelá. Naopak si myslia, že mám nekonečné sebavedomie a nekonečnú dobrú náladu. Budujem si to, ale nie som stále veselá a usmiata, nie vždy mám nadhľad. To vie ľudí prekvapiť: aj ty sa vieš zrútiť? Ty vieš byť smutná? Však samozrejme, som žena!

Vraj vám ľudia neveria ani to, že ste introvert. Podľa jednej definície sa introverti a extroverti nelíšia tým, či sú veselí alebo smutní, samotári alebo spoločenskí ľudia, ale tým, kde sa nabíjajú energiou. Ak ju čerpajú v samote, a spoločnosť im tú energiu naopak vycuciava, tak sú to introverti. Extroverti to majú obrátene. Čo ste podľa tejto definície?

Ja to mám tak, že viem hrozne veľa energie dať a niekedy sa mi stávalo, že ju v spoločnosti ľudí nedostávam, potrebujem si ju nabiť v kľude, doma, v samote. Ale niekedy keď som dlho sama a mám pokoj, tak sa viem brutálne dobiť aj v spoločnosti. (Smiech.)

Pri ktorých činnostiach sa ešte dobíjate?

Niekedy sa zoberieme v noci s kamošom a len tak kolobežkujeme po meste, vie to byť dobíjajúce a slobodné. Keď je upršané počasie, tak doma robím tie bežné veci, že si navarím, poupratujem a len tak som. Čítam. A ešte chodím na pole dance. To je môj koníček.

Tanec pri tyči? Ako ste sa ku tomu dostali?

V Let’s Dance začala moja láska k tancu. Chodila som do River Dance School, k Edkovi Slimákovi do štúdia, ale potom začala Farma. Teraz mám trénera Filipa a sem-tam aj strečujeme. Ja som chcela vedieť urobiť šnúru, dala som takú fotku na Instagram a dozvedela som sa, že na strečing je dobrá Ninka. Tak som sa spýtala, či k nej môžem chodiť na hodiny strečinku a ona že áno a že či nechcem vyskúšať aj pole dance. Ja že nie, to ma veľmi neláka, ale zavolala ma vyskúšať si to a zamilovala som sa do toho.

Pole dance je náročný šport, snaží sa dokonca dostať medzi olympijské disciplíny. Aké sú vaše méty?

Urobiť choreografiu a vydržať najdlhšie ako je možné. Zdokonaľovať stav.

Je váš vzťah k pohybu dlhodobá záležitosť?

Vždy som sa veľa hýbala, som veľmi súťaživý typ. Ak je niekde priestor zahrať si bedminton, volejbal, tak do toho idem. Istý čas som to nechala tak, po dvadsiatke to bol samý žúr a jediná športová aktivita bolo pretancovať celú noc.

V bulvároch sa písalo, že ste nedávno výrazne schudli.

Minulý rok som schudla, len teraz to zas kolíše, lebo mám prácu a nemám režim. Pre mňa je režim úplne kľúčový v rámci životosprávy. Cvičím preto, že ma to baví, lebo to dodáva endorfíny, to je jednoduchá matematika. Pocit, že niečo robím pre seba, ma vie neuveriteľne naplniť radosťou. So zdravotnou stránkou bojujem veľmi, od detstva to mám veľmi rozhádzané, dokážem byť dlho bez jedla, viem jesť nezdravo, musím v tomto mať rutinu, musím sa cepovať, aby som nezabúdala, aby som jedla vyvážene. Je to niečo, v čom nie som úplne silná, ale snažím sa.

Akú najnezdravšiu diétu ste v živote držali?

Ja som v živote držala všetky diéty, potom som pochopila, že diéty sú úplná somarina. Myslím si, že problémy s váhou majú silný psychologický základ. Človek si musí niečo v sebe upratať, aby to celé klaplo a nastala nejaká pozitívna zmena. Diéta je iba zaplátanie niečoho, čo je oveľa hlbšie.

Keď už hovoríme o zdraví, aké máte skúsenosti s lekármi?

Ako s ktorými. Sú to tiež len ľudia a ľudia vedia byť niekedy príjemní a niekedy nepríjemní, niekedy toho majú veľa a odráža sa to v správaní. Ako v každom povolaní. Mám pre to pochopenie. Ale myslím si aj to, že je dôležité, s akým nastavením človek k lekárovi ide.

Hovorí sa, že všade nájdeš to, čo si tam prinesieš.

To je pravda. Lenže keď človeka niečo bolí, vie byť extrémne nepríjemný, má pocit, že iba jemu sa deje to najhoršie na svete. Aj mne sa to stalo. Vtedy má človek pocit, že má byť prvý na čakačke a má mať celú pozornosť. Obdivujem psychologickú prácu ľudí, ktorí dokážu byť milí a držať sa nad vecou napriek tomuto tlaku.

Často používate slovo hrotiť, čo si pod tým máme predstaviť?

Som temperamentná, emotívna bytosť a lomcuje to so mnou. Sú ľudia, čo si vedia emócie upratať, ale ja ich dám von a žijú si svojím vlastným životom. Takže hrotiť pre mňa znamená nepotláčať svoj temperament. Som proste intenzívna bytosť. Viem ísť do vecí pomerne rýchlo a bezhlavo, takže nestihnem mať ani strach z následkov. Strachy a neistoty vo mne vedia vyvolať skôr nevyriešené detské traumy.

Chceli by ste spätne niečo zmeniť, keby ste mali tú moc?

Popravde nie. Ak ide o veľké rozhodnutia, tam neľutujem nič. To je úplná strata času. Keď už sa niečo také vyskytne, z čoho mám pocit, že som nekonala správne, poviem si okej, tak toto som úplne necítila a toto som trocha dokašľala. Hneď potom sa snažím položiť si otázku, prečo som to urobila. To je prvý bod mojej analýzy a druhý je, že ako to môžem nabudúce urobiť tak, aby to bolo lepšie. Myslím si, že nesprávne rozhodnutia nám ukazujú tie správne.

Dnes je móda medzi top manažérmi hovoriť o neúspechoch, ktoré ich posunuli vpred. Aký je váš obľúbený neúspech?

Mám pár momentov živote, ktoré sú skľučujúce, lebo boli nepríjemné, lebo mi niečo nešlo, vtedy som sa vedela nekonečne dohaluziť. Ale v istej chvíli som v tejto brandži prestala brať veci ako neúspech. Keď mi nevyjde nejaký projekt, proste to nevyšlo. Neberiem to ako kolosálne zlyhanie, iba ma vie veľmi mrzieť, že nemôžem pokračovať v tom, čo ma baví. Ale už to neanalyzujem.

Ste ten typ, čo si jedného dňa vyholí hlavu a pôjde meditovať do ašramu?

Meditujem doma a s vlasmi, to mi vyhovuje. Každé ráno meditujem, som rada, že to do môjho života vniesla kamarátka. Veľakrát totiž nechávam priestor myšlienkam, ktoré ovládnu môj svet. Musím preto utíšiť myseľ a len byť, vnímať svet bez ťažoby vlastných názorov. Každý sa na všetko pozeráme skrz seba, čo je prirodzené, ale potom veľakrát nevidíme pravdu, vidíme len svoj pohľad. Je pre mňa dôležité prijímať veci tak, ako sú, bez vynášania súdu nad nimi. Neviem, či to už nie je metajazyk.

Je nejaké obdobie vášho života, v ktorom vám bolo tak dobre, že by ste si ho pokojne zopakovali?

Áno! Mám také! Len neviem, či to nie je len spomienkový optimizmus. Keď som mala tak 22-23 rokov, bolo to také fajn obdobie, slobodné, nezaťažené, plné zábavy a existenčných otázok, na ktoré boli vtipné odpovede. S kamošmi sme prežívali všetko spoločne, iba sme žúrovali a veci sa diali. Nemali sme peniaze, nevedeli sme, čo so sebou, nebola žiadna vízia zajtrajška. Toto trvalo rok alebo dva a hrozne to bolo fajn. V princípe som nemala čo stratiť a to bolo oslobodzujúce, aj to, že nič nebudujem, je to v pohode, nič ma netlačí, ani čas ani nikto.

Dostali ste niekedy od niekoho nejakú veľmi zlú radu do života?

Blbé rady ignorujem.

A dobrú?

Od mojej mamy. Keď si neviem s niečím poradiť, neviem, čo mám robiť alebo ako sa mám správať v istých situáciách, tak mi mama radí: spýtaj sa samej seba, či konáš z miesta lásky alebo z miesta strachu.

Pomôže to?

No áno, lebo keď niečo robím zo strachu, tak to nemôže mať dobrý výsledok. Ak to naopak mám rada a je tam dobrý zámer, tak to väčšinou dobre dopadne.

Foto: Boris Németh