Z NEMOCNICE SOM UTIEKLA NA JAVISKO – ROZHOVOR S HEREČKOU PETROU VAJDOVOU

Article image

Herečku Petru Vajdovú sme zastihli krátko po poslednej premiére sezóny pred divadelnými prázdninami. Ale žiadna letná pohodička jej ešte nehrozila, päť dní v týždni mala predstavenia, v pokluse medzi dabingom, natáčaním a skúšaním hry na Letné Shakespearovské slávnosti. A hoci bol krásny letný deň, mala na krku šál a do smiechu jej veľmi nebolo.

Čo sa vám stalo?

Seklo mi v krku pri skúšaní hry Veľa kriku pre nič. Režisér odo mňa chcel, aby som sa metala ako šialená, a tak som sa metala a veľmi. Neviem ísť na 50 percent ani na skúške, idem na 150 a potom sa odpálim, psychicky aj fyzicky.

Mali by ste sa asi aj pred skúškou rozcvičovať.

Asi mala, ale keď zrazu odo mňa niekto niečo chce, tak ja to spravím hneď, no a potom už je neskoro sa začať rozcvičovať. Ale budem sa. Musím sa.

Nemali by ste s tým ostať doma, v teple a v pokoji?

Mama mi to vyfénovala, dala som si dorsiflex a čakám, že sa to uvoľní. Zvažovala som, či mám ísť na ďalšiu skúšku. Je to peklo, keď telo bolí a človek má vstať a skúšať. Mám väčšinou roly náročnejšie aj pohybovo, niekedy sa musím premôcť a zabudnúť na bolesť. Ale v mojich 32 rokoch to už nejde tak ľahko a mama mi hovorí, že to bude ešte horšie! Tak sa mám na čo tešiť.

Aj v Neveste hôľ máte zdraviu nebezpečnú úlohu. Keď som videla to množstvo vody na javisku, vravela som si, že všetci herci z toho určite prechladnú!

Lenže oni majú všetci topánky! Ja som jediná bosá a polonahá. Je to nádherný scénografický nápad ako zobraziť prírodu v divadle, v lete je to osviežujúce, ale v zime je to peklo. Voda je studená, všade je klíma, ja behám, musím sa pomedzi to umývať z blata, ešte aj v zákulisí je to veľmi náročné. Na tom predstavení sa mi stalo najviac nepríjemností, prechladla som, v tej vode nevidím, na čo stúpam, tancujem na mrežiach, cez ktoré ide oheň… Mám jazvy po celých nohách, čiže ja nohy nemôžem ukazovať na obdiv.

To všetko ste ochotná odtrpieť pre rolu?

Ja, ako Petra by som takéto veci v živote nešla robiť, ale keď zabudnem na to, že som Petra, tak som Zuna, divoška, ktorá nemyslí na to, že si poreže nohu alebo či má gaťky, či spadne do vody, natrú ju blatom alebo zbijú. Na to musím zabudnúť, lebo inak by som začala plakať na javisku, že ma to všetko bolí.

A stalo sa niekedy, že ste plakali?

Keď som veľmi vyčerpaná, alebo keď nemám najlepší deň, tak si v istej chvíli na scéne uvedomím, preboha, zase sa porežem, už je to moc, tak plačem. Ale potom sa zas pozbieram. Musím na sebe pracovať, aby som vydržala ten nápor.

Vždy som si myslela, že ste krehká herečka a zrazu v Rivers of Babylon ste ukázali poriadne svaly.

Vtedy som mala také obdobie, že som robila box. Ale ja stále opakujem, že nie som modelka, som herečka. Jedno obdobie som krv a mlieko, ďalšie obdobie sa viem vyrysovať do svalov. To mi vydržalo ešte pol roka, bohužiaľ, prišiel útlm. Teraz už zase začínam cvičiť.

Opäť box?

Nie, ja som človek, ktorý neustále niečo skúša. Čo mi nejde, to musím robiť. Do pätnástich som tancovala spoločenské tance a chcela byť tanečníčka. V škole mi povedali, že nemám na herectvo, tak som nechala tanec a zaťala sa, že herečka budem. Pocit, že niečo nezvládnem, tanec na tyči, box, čokoľvek, ma núti pustiť sa do toho a dať to.

Zdá sa, že ste vorkoholička.

Mám vorkoholizmus v sebe, aj keď som bola v nemocnici, štyri dni po operácii srdca, bez toho, aby mi to lekári povolili, išla som hrať predstavenie. A dabovať. Neviem si povedať nie a idem len preto, aby som si dokázala, že to zvládnem, aj na úkor svojho zdravia.

Prečo vám operovali srdce?

Mala som tú detskú vadu, keď sa chlopne nezrastú, vznikne otvor, cez ktorý prúdi krv. Museli mi to uzavrieť.

To znamená, že ste boli v detstve tzv. modré dieťa?

Nie, mne to zistili až v dvadsiatich piatich rokoch.

Ako sa to prejavilo?

Odpadávala som, keď som išla lietadlom. To sa aj hovorí, že srdciari by nemali veľmi lietať.

Ako ste mohli tak skoro po operácii vôbec hrať?

Tým, že som ešte nemala 25 rokov, nemuseli mi otvárať hrudník, išlo o katetrizáciu cez cievu. Mala som dve operácie, počas oboch som bola pri vedomí a sledovala, ako mi vypaľujú tie arytmické dráhy, nepamätám si presne všetky tie odborné výrazy. V každom prípade sa to zavrelo a odvtedy je to v úplnom poriadku. Začala som viac vládať.

Chcela by som byť slobodnejšia vo vnútri aj ako Petra, nielen na javisku. Tam dokážem čokoľvek, priznám si čokoľvek. Chcela by som to nejako vyvážiť so životom.

Aké to bolo, byť počas operácie pri vedomí?

Užívala som si to! Bola som fascinovaná lekármi a tým, že som sa s nimi mohla rozprávať o priebehu, pozorovať to na obrazovke a vidieť ten zázrak ako ma liečia. Niečo bolelo, niečo som len cítila, ale pamätám si najmä to, ako som tie zákroky obdivovala a myslela na to, že to je najhodnotnejšie, najpotrebnejšie a najťažšie povolanie na svete. Zachraňujú nás a liečia, je to veľká zodpovednosť a obeta. Pre mňa nie je nič viac!

Športovci majú špeciálneho športového lekára, majú aj herci nejakého špecialistu?

Divadlo má lekára, ktorého volajú, keď máme napríklad pred predstavením problém s hlasivkami, príde nám pichnúť kalciovku a podobné veci. Ale inak máme každý svojich lekárov a vymieňame si navzájom na nich čísla.

Ako zvládate choroby?

Asi ako každý, mám veľký strach.

Z bolesti?

Z bolesti vôbec nie, tej som zažila veľmi veľa, psychickej aj fyzickej. Nebojím sa ihiel, operácii, ale že sa objaví niečo v mojom tele alebo v tele mojich blízkych. Tých chorôb je dnes naozaj veľmi veľa. Keď si idem dávať robiť testy, tak sa vždy bojím, čo mi vylezie, lebo viem, že už v mladom veku to môže každého zasiahnuť.

Máte zdravú životosprávu? Ako voči nej hrešíte?

Musím, bohužiaľ, priznať cigarety. Fajčím, ako väčšina hercov v divadle a aj tí, ktorí nefajčia, si nakoniec pri nás zapália. Nemám iné závislosti, alkohol, drogy, toho je veľa v našej brandži. Boli obdobia, keď som žúrovala s kolegami a mala som pocit, waw, toto je ten bohémsky štýl? Lenže mne je z alkoholu naozaj zle. Neviem potom ani spať, na druhý deň nevládzem a je to na mne hneď vidieť, nemôžem si to dovoliť. Zistila som, že ak nebudem striedma a nebudem sa strážiť, nebudem stíhať ani polovicu z toho, čo teraz robím.

A stíhate toho fakt veľa. Ako oddychujete?

S tým mám najväčšie problémy. Keď mám konečne voľno, neviem sa prinútiť k žiadnej aktivite, ísť von, do prírody, s kamarátmi. Som trošku introvert, stačí mi, že som v práci neustále obklopená ľuďmi. Viem, že oddychovať je dôležité, takže teraz hľadám nanovo iné koníčky ako divadlo, filmovanie a dabing.

Ako ich hľadáte?

Presťahovala som sa k rodičom, majú dom a chcú mi s tým pomôcť, chcú aby som makala nielen v práci, ale aj na sebe. Aby som ráno vyšla do záhrady a pozerala na krásne kvety, išla von so psami, zahrala si s otcom tenis.

V tenise ste dobrá?

Viem údery, viem všetko, trénoval ma kedysi otec, ale nemám kondičku, keďže nehrávam často.

Športové ambície ste nikdy nemali?

Do jedenástich rokov som chcela byť tenistka.

A prečo ňou dnes nie ste?

Otec zo mňa nechcel mať tenistku. Trénoval väčšinou ženy a tvrdil, že to nie je šport pre ne. Paradoxne je oveľa radšej, že som herečka, to sa mu na mne páči. Popri tenise som chodila na klavír, na spev, angličtinu, nemčinu, všetko, odmala samé krúžky. Moji rodičia pri tom zistili, že keď recitujem alebo chodím do dramatického krúžku, mám tam taký okruh samoty, v ktorom sa prestanem hanbiť, prestanem byť introvertná a cítim sa v tom dobre.

Mám vorkoholizmus v sebe, aj keď som bola v nemocnici, štyri dni po operácii srdca, bez toho, aby mi to lekári povolili, išla som hrať predstavenie.

Žiarili vám pri recitovaní oči viac ako pri tenise?

Pri tenise som viac drela, ale chcela som to, otec je tréner, celá rodina hrá tenis, iba mama nie. Keď sa zoznámili s otcom, netušila, čo je to tenisová raketa. Je ekonómka, ale tancovala, veľa číta, skladá básne, len tak pre seba. Umeleckú dušu a fantáziu mám po nej. Po otcovi zas potrebu zdolávať nové výzvy a neustále na sebe makať. A obaja rodičia ma vždy učili byť dobrým slušným človekom.

Máte nejakú guilty pleasure?

Rada si pozerám módne časopisy. To je pre mňa oddych. Pritom nie som módna maniačka, nenakupujem veľa, chodím veľmi jednoducho oblečená, lebo všade sa hneď prezlečiem, všade ma líčia, niečo so mnou robia. Ja sa iba rada pozerám na tie modelky a krásne herečky, chcela by som vyzerať ako ony. Tomu viem podľahnúť. Inak cez sezónu nestíham veľa čítať. Ale za leto potom stihnem aj 50 kníh.

A čo jedlo?

Milujem pizzu, cestoviny, syry, to by som vedela jesť donekonecčna a nemôžem si to vôbec dovo­liť. Takže jem iba zeleninu, chudé mäso, strukoviny. Keď ma kamaráti volajú na večeru, radšej nejdem, lebo oni si všetci dajú pizzu, cestoviny a ja by som na druhý deň nezapla kostým. Som veľmi nahnevaná, že mám taký typ postavy.

Máte nejaký plán B, pre prípad, že by ste raz nemohli hrať?

To stále hľadám, poctivo. Asi by som sa vrhla na cvičenie a otvorila si pilatesové štúdio. Už mám aj vlastné cviky. Pilates je lepší ako joga, lebo je dynamický.

Iné umelecké profesie vás nelákajú?

Ambície mám len v rámci hereckých možností. Keď hrám pätnásť rôznych predstavení, neviem byť pätnásťkrát úplne iná, ale mojím cieľom je, aby som sa na javisku neopakovala.

Vo Veľa kriku pre nič hráte žiarlivú manželku, staršiu skeptickú ženu. Aj v SND v hre Fanny a Alexander hráte manželku a matku. Nie ste na také roly ešte primladá?

Neviem, mne už od mala hovorili, že som taká dospelá. Ale ja som rada a je to pre mňa aj výzva. Zahrala som si Janu Eyrovú a tie nežné dievčatá, po ktorých som túžila. Myslím, že sa pomaly prehrám do strednej generácie a nebudem mať potom pocit, že ma nevedia využiť.

Keby ste mohli niečo na sebe zmeniť, čo by to bolo?

Chcela by som byť slobodnejšia vo vnútri aj ako Petra, nielen na javisku. Tam dokážem čokoľvek, priznám si čokoľvek. Chcela by som to nejako vyvážiť so životom.

foto: Boris Németh

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 03/2017

Kardiológia

Jesenné vydanie časopisu inVitro prináša aktuálne informácie z oblasti kardiológie. Aj v tomto čísle nájdete okrem odborných textov zaoberajúcich sa kardiovaskulárnymi ochoreniami a …

author

Elena Akácsová

Všetky články autora