Zmena telesnej hmotnosti

S telesnou váhou je to trochu ako s cenou benzínu. Hore ide rýchlo a okamžite, ale dostať ju dole je ťažké a trvá to dlho.

Kritické sú obdobia okolo štyridsiateho a šesťdesiateho roku veku, vtedy sa môže hmotnosť zmeniť priam skokom, a to aj v prípade, že človek nezvýšil prísun množstva stravy a tým aj kalórií. Dôvodom je pokles bazálneho metabolizmu. Ak totiž dvadsaťročný mladý muž spotrebuje len na dýchanie, trávenie a mozgovú činnosť (pokiaľ, samozrejme, nevisí celý deň na mobilnom telefóne) približne 2 200 kalórií, deväťdesiatročný deduško ich potrebuje na rovnakú činnosť len 1 200. Takže pri rovnakej spotrebe jedla ide váha hore.

Keď ku mne do ambulancie príde pacient či pacientka s váhou vysoko nad sto kilogramov, zvyčajne sa dozviem, že „to majú v rodine“ alebo že za to môžu „žľazy“. V rodine to skutočne spočívať môže. Je totiž veľmi pravdepodobné, že dcéra varí rovnako ako mama, pretože sa to od nej skrátka naučila a domáca strava chutí vždy najlepšie. Avšak vždy, keď počujem túto argumentáciu, prestávam sa snažiť pôsobiť na pacienta tak, aby so sebou niečo urobil – ak má človek dobrú výhovorku, určite nebude robiť nič. Ako napríklad snažiť sa zredukovať tuk pri varení alebo sa vzdať sladkostí. Jedlo s malým obsahom tuku nie je totiž až také chutné, tuk je jednoducho nositeľom chuti. Samozrejme, že sa to dá kompenzovať pridaním korenia, ale zvyk je železná košeľa a učiť šesťdesiatničku variť inak než to robila po celý život je stratená misia. A zákusok predsa patrí k obedu aj k večeri, aj keby mala žalúdočná kyselina stúpať až do úst. Jedna kolegyňa so sto kilogramami hmotnosti ma poučila, že ženy majú dva žalúdky, takže aj keď sa najedia dosýta, na sladkosť alebo zmrzlinu ešte stále ostane miesto. Telo samozrejme poďakuje za ľahko stráviteľné kalórie z cukru a so spracovaním zvyšku obeda či večere sa už nemusí namáhať a pošle ho rovno do tukových zásob.

Prvé kilogramy idú dole pomerne ľahko,
ide totiž o glykogén, čiže zásobný cukor vo svaloch
a v pečeni, ktorý sa premení na oxid uhličitý
a vodu a tieto človek vydýcha a vymočí.

Pochopiteľne, s nárastom hmotnosti klesá aj telesný pohyb. Kto by sa už vláčil s takou záťažou? Občas som sarkastický a pýtam sa pacientov, či sa pohybujú aj mimo takzvaného magického rakúskeho trojuholníka. Keď sa pýtajú, kde to je, odpoviem, že to je trojuholník televízia-toaleta-chladnička. Väčšina mojich klientov tento trojuholník neopúšťa a ak áno, tak len sporadicky a na krátky čas. Od určitej váhy je totiž už všetko jedno.

Hmotnosť človeka sa uvádza prostredníctvom Body Mass Index (BMI), čo je prepočet kilogramov na meter štvorcový kožnej plochy. Normálne hodnoty sa pohybujú medzi 20 a 25. Medzi 26 a 30 ide o nadváhu, od 30 začína obezita a od 40 patologická, čiže morbídna obezita. V poslednom čase pribúdajú extrémne tuční ľudia. V ambulancii som mal mladých mužov vážiacich 178 a 225 kilogramov, samozrejme sa nemali dobre, inak by našu ambulanciu nenavštívili. Rekordom bola dáma vo veku 58 rokov, ktorá to dotiahla na 278 kilogramov. Mala nekrotizujúcu fasciitídu, teda zápal fascie, ktorý väčšinou končí smrťou. Neskončil. Chirurgovia vyrezali z postihnutej nohy okolo 10 kilogramov tkaniva, pacientka potom ležala štyri týždne na jednotke intenzívnej starostlivosti a schudla ďalších dvadsať kíl. Dostali sme ju naspäť so zlyhaním obličiek a počas dialyzačnej liečby sme zistili, ako sme jej krivdili, keď sme dokázali oddialyzovať ďalších 40 litrov vody, a tým konečne stlačiť jej hmotnosť pod 200 kilogramov. Bez špeciálneho žeriavu sa ale stále ošetrovať nedá.

Môj predminulý šéf bol filozof a usúdil, že označenie „tučný“ ľudí uráža a zakázal toto slovo na oddelení používať. Používali sme teda odborný názov „adipózny“, ale to sa mu tiež nepáčilo. A „obézny“ už vôbec nie. Pomohla mi spomienka na strýka Jirku, ktorý vždy hovoril, že nie je tučný, ale že je na svoju váhu proste malý. Potom sme používali výraz „relatives Kleinwuchs“, čiže „relatívne malý vzrast“. Šéf sa urazil a už nás ďalej nekomentoval.

Občas sa v ľuďoch pohne svedomie a pokúsia sa schudnúť. Prvé kilogramy idú dole pomerne ľahko, ide totiž o glykogén, čiže zásobný cukor vo svaloch a v pečeni, ktorý sa premení na oxid uhličitý a vodu a tieto človek vydýcha a vymočí. Ale ďalej to ide už horšie. Zbaviť sa tuku, to chce pevné nervy. Nehorí, dymí, a preto s ním telo, ak skutočne nemusí, nechce nič mať. Vydržať týždenné alebo aj dlhšie sklamanie, keď hladujúci človek nevidí žiaden efekt na váhe, to chce vysokú odolnosť voči frustrácii. Obdivujem jednu moju kolegyňu na klinike, ktorá dokázala konzekventnou diétou schudnúť v priebehu troch rokov zo 120 na necelých 70 kilogramov a je z nej atraktívna dáma. Pred takým výkonom klobúk dolu.

Pretože internisti a dietológovia sú príliš otravní a nútia ľudí k diétam, ktoré aj tak nikto nedodržiava, vstúpili na scénu chirurgovia
s takzvanou bariatrickou chirurgiou.

Samozrejme, je možné brániť sa príjmu potravy napríklad aj fajčením. Spomínam si na Nevský prospekt v Petrohrade, keď si ruské dievčátá vykračovali na vysokých podpätkoch a v tesných šatách, každá samozrejme s cigaretou v ruke, aby nemuseli jesť. Postavy mali skutočne luxusné, takže táto metóda fungovala. Otrava tela kysličníkom uhoľnatým totiž naozaj znižuje chuť do jedla, i keď poznám veľa ľudí, ktorí sa dokážu prekonať. A potom začne nejaký lekár rozprávať o škodlivosti fajčenia (počuli ste už o tom, že fajčenie nie je zdravé?) a človek sa rozhodne prestať fajčiť. Telo mu poďakuje. Kysličník uhoľnatý zmizne, metabolizmus sa zlepší – a príde hlad. Okrem toho ruky, zvyknuté na cigarety, sa potrebujú nejako zamestnať a na čo sú tu oriešky, čipsy a čokoláda? Váha sa rapídne zvyšuje, pacient nevydrží a siahne po cigarete. A neostáva nič iné ako povedať: „Vitajte v klube tučných fajčiarov“. Mark Twain svojho času vyhlásil, že prestať s fajčením je najjednoduchšia vec na svete, on sám to dokázal už sedemdesiatdvakrát.

Metabolizmus a tým aj sklon k obezite je u každého človeka nastavený inak, a preto majú mnohí pocit, že je k nim príroda nespravodlivá. Je to skutočne tak! Pamätám si ešte na sťažnosť Miroslava Horníčka, ktorý opisoval svoj problém takto: Postavím sa na váhu a tá ukáže osemdesiat kíl. Zvážim klobásku, tá má päť dekagramov. Vezmem klobásku do ruky a postavím sa na váhu. Váha ukáže osemdesiat kíl a päť dekagramov. Zjem klobásku a váha ukazuje osemdesiatjeden kilogramov. Potom teda neostáva nič iné ako sa bez tej klobásky zaobísť, aj keď to nie je ľahké. Žiaľ, pre mnoho ľudí je ešte ťažšie vzdať sa večerného piva, orieškov a čipsov, pravých kalorických bômb, pretože pivo má veľa cukru a tieto pokrmy zasa nekonečné množstvo tuku. Spolu teda skvelé podmienky na zvýšenie telesnej hmotnosti.

Pretože internisti a dietológovia sú príliš otravní a nútia ľudí k diétam, ktoré aj tak nikto nedodržiava, vstúpili na scénu chirurgovia s takzvanou bariatrickou chirurgiou. Táto metóda spočíva v podstate v zmenšení žalúdka (tzv. slave stomach) alebo v tzv. bypasse, keď sa ponechá len maličký kúsok žalúdka, ktorý sa prišije priamo na tenké črevo (metóda Roux-en Y žalúdočný bypass). Chirurgovia sľubujú zázraky, zníženie úmrtnosti, vymiznutie cukrovky, úpravu krvného tlaku. To všetko bez otravných diét a premáhania sa spojeného s odriekaním sladkostí a hamburgerov. Jednoducho servis pre ľudí so slabou vôľou. Ľudia čakajú v rade na tieto operácie. Lenže ono to nie je len tak. Komplikácií je veľa a nie práve nevinných. A cesta späť neexistuje, tento stav sa už nedá odoperovať naspäť. Prvý človek, ktorého som zažil v tejto súvislosti, bol náš telefonista v nemocnici v Stolzalpe. Milý a vždy ochotný chlapec. Nebol tučný, ale mal nadváhu a chcel byť štíhly. Nechal sa teda operovať. Po niekoľkých mesiacoch bol len kosť a koža, opustila ho žena a on sa obesil. Zažil som už aj človeka, ktorý umrel jednoducho na podvýživu, zažil som septické komplikácie s otravou krvi. Taktiež krvácanie z operovaného čreva, ktoré sa čertovsky zle zastavuje, pretože tu samozrejme nie sú žiadne normálne anatomické pomery. A skúste dostať žlčníkový záchvat! Pokiaľ vám nedajbože nejaký ten kameň skĺzne zo žlčníka do žlčových ciest, žiaden špecialista na endoskopiu sa k Vaterovej papile nedostane (pokiaľ máte ten bypass) – zostáva len možnosť operácie. Jedna pacientka, ktorú sme mali na oddelení pred krátkym časom, má kvôli rôznym komplikáciám za sebou už 27 operácií. Z čreva jej toho už veľa neostalo, má PEG sondu (čiže výživu dostáva sondou cez brušnú stenu priamo do tenkého čreva) a je pripútaná na lôžko. V štyridsiatich ôsmich rokoch! Takže pokiaľ vám niekto tvrdí, aký bezrizikový a úžasne jednoduchý ten zákrok je, tak úplne mu zas neverte. Riziko tu je a nie je malé. Základom úspechu je špeciálna ambulancia, kde sú pacienti po operácii ďalej sledovaní. Lenže ktorý chirurg by už chcel sedieť v takejto ambulancii? Vykoná zákrok a pacient je ponechaný osudu, často dosť nepríjemnému. Najskôr sa teda u chirurga informujte, ako sa o vás bude starať po operácii. Pokiaľ o žiadnej ambulancii s následnými kontrolami nevie a ani o nej neuvažuje, radšej sa mu oblúkom vyhnite.

80 % pacientov na úrazovom oddelení našej nemocnice sú starí ľudia po pádoch. Pády sú aj jednou z najčastejších príčin smrti starých ľudí: po zlomenine krčka stehennej kosti zomrie do 1 roka 30 % postihnutých.

Starí ľudia majú opačný problém. To sú tí krehkí, odborný názov je „frailty“ – deduškovia a babičky, ktorí nejedia skoro nič. Pár lyžičiek polievky, zákusok a dosť. Výsledkom je chradnutie, takzvaná kachexia. Má veľa dôvodov. Mnoho týchto ľudí žije osamelo a neoplatí sa im variť. Jedia teda „niečo“, až si od jedla úplne odvyknú. Staré telo totiž nesignalizuje svoje potreby tak dôrazne ako mladé, chýba pocit hladu a smädu. Potom sú tu ešte nesediace zuby. Hrýzť je drina, polievku človek hrýzť nemusí, mäso áno, tak sa mäso zo stravy často vynechá. Ak sa nevynechá a prehĺta sa vcelku, máme potom my lekári radosť z ľudí, ktorí prídu do nemocnice s takzvaným bolusom potravy, čiže trčiacim kusom mäsa v pažeráku, ktorý nejde dole. Sú však experti, ktorí dokážu ešte aj potom „spráskať“ celý obed a prídu až vtedy, keď im jedlo doslova trčí v krku. Odstrániť potom túto náplň z pažeráka je fuška na niekoľko hodín a niekedy sa nezaobíde bez ochrannej intubácie. Keď jedna dáma dorazila v takomto stave v priebehu mesiaca už tretíkrát, bol som mierne podráždený a spýtal som sa jej, prečo sa neriadi naším odporúčaním, že má jesť kašovitú, prípadne mletú stravu. Urazila sa a povedala, že si ten rezeň pomlela. Nebola to pravda. Isteže, ako si má nechať pomlieť pravý teľací viedenský rezeň, keď ide do reštaurácie, však? A ona tam chodí rada a rezeň miluje! Väčšina starých ľudí sa mäsitej stravy radšej vzdá. Chýbajú potom bielkoviny, železo a človek stráca krv, svalstvo aj kostrovú hmotu, nastáva málokrvnosť a osteoporóza. A prídu pády. Hlavne preto, že stratou svalstva sa možnosť udržania rovnováhy pri zakopnutí či pošmyknutí výrazne zmenšuje. Kosti sú slabé a rady sa lámu. Pády sú jednou z najčastejších príčin smrti starých ľudí: po zlomenine krčka stehennej kosti zomrie do jedného roka tridsať percent postihnutých. Mohol by o tom rozprávať aj otec vlasti, Karol IV., ktorý zomrel práve na zlomeninu krčka stehennej kosti, vtedy samozrejme bez možnosti operácie. Osemdesiat percent pacientov na úrazovom oddelení našej nemocnice sú starí ľudia po pádoch, až si niekedy hovorím, že by nebolo od veci zaviesť od určitého veku povinnosť nosiť prilbu.

V každom prípade, na záver predsa len dobrá správa. Nemusíte byť chudí – to by ste dokonca ani nemali byť. Ľudia s miernou nadváhou, teda s BMI medzi 26 a 29, majú zo štatistického pohľadu najnižšiu úmrtnosť, hlavne ak ochorejú naozaj vážne. Tie rezervy, ktoré si so sebou do nemocnice priniesli, hrajú predsa len určitú pozitívnu rolu. Alebo ako hovoril jeden môj český kolega: „Až my tlustí budeme hubení, budou ti hubení studení.“

Takže všetko s rozumom.
Dobrú chuť.

Hodnotenie článku

inVitro 1/2021

Zmeny telesnej hmotnosti

Tento článok sa nachádza v čísle InVitro 1/2021 Zmeny telesnej hmotnosti. Ak máte záujem o časopis v tlačenej verzii, ozvite sa nám.
Objednať inVitro