S cieľom prilákať čo najväčší počet sledovať výzvy na sociálnych sieťach sú čoraz extrémnejšie. Deti nabádajú k tomu, aby zadržiavali dych až do straty vedomia, skákali pod idúci vlak, či jedli paracetamol… O tom, ako urobiť internet bezpečným miestom pre deti a tínedžerov, sme sa porozprávali so Zuzanou Juránekovou z občianskeho združenia IPčko.
Prečo sú výzvy na sociálnych sieťach pre deti a tínedžerov príťažlivé aj napriek tomu, že sú nebezpečné?
Pretože sa šíria v prirodzenom prostredí mladých ľudí, teda v online priestore. Vďaka tomu môžu byť virálnejšie, oveľa intenzívnejšie, aj reakcie nie sú v oveľa väčšom rozsahu.
Každá generácia v tínedžerskom veku plní rôzne výzvy, podstupuje dobrodružstvá, ktoré k tomuto vývinovému obdobiu prirodzene patria. Aj my sme ich kedysi plnili na našej ulici, v našej skupine rovesníkov. Takisto sme sa hecovali – toto zvládneš, to a viedli… Mali sme publikum povzbudzovalo nám
Publikum v online priestore je však oveľa väčšie…
Áno, môže byť z celého sveta a odpovede prichádzajú rýchlejšie, dokonca. Naplnenie pocitov prichádza skôr a je intenzívnejšie. Práve toto okamžité nasycovanie potrieb je na internete rizikové. Dôležité je, aby mladí ľudia nemali k dispozícii len tento jeden zdroj, ale aby zážitky, podpora a povzbudenia prichádzali aj z offline priestoru a od najbližších.
Čo všetko sa ukrýva za potrebu zúčastniť sa výziev – túžba po pozornosti a pochopenia, ktoré deti a mladí ľudia nenachádzajú vo svojom okolí? Je za tým potreba zaujať, odlíšiť sa zabodovať u kamarátov alebo naopak splynúť s davom a nebyť outsiderom, ktorý nič nepotrebuje?
Zapájanie sa do online výziev je spôsobom, ako mladí ľudia získavajú pozitívnu pozornosť okolia a pocit, že sú čoraz väčším prínosom komunity. Každý mladý človek si chce naplniť potreby pozornosti a záujmu okolia. Ak sa mi ich nedarí naplniť offline, tak sa do výzvy dostanete ľahšie, pretože veľmi túžim po tomto zážitku. Ak ho k zapojeniu do výzvy povzbudzuje skupinu, do ktorej chce patriť a nechce byť vylúčený, môže viesť k nasledovaniu očakávaných skupín. Mladý človek nechce vytŕčať z davu, byť čiernou ovcou skupinou, a tak sa tomu podvolí, čo od neho očakáva skupinu.
Aká je situácia u nás? Zapájajú sa do výziev aj slovenské deti?
Rok 2022 bol plný online výziev. Na Slovensku sme sa stretli s paracetamolovou začať, s výpadkom výzvy – zadržaním dychu až do straty vedomia, či s trainsurfingom – vozením sa na strechách a vagónoch idúcich vlakov. Mnohé z výziev tu už boli pred rokmi, napríklad paracetamol tu bol už v roku 2015. Niekto ich len opráši, zavesí na novú sieť a dostane opäť do hry.
Túžba niekam patriť, byť prijatý, hrá v živote mladých ľudí dominantnú úlohu.
S akými problémami sa na vás deti v súvislosti s online výzvami obracajú?
Je to rôzne, kontaktujú linku pomoci s obavami, že príde rad na nich a niekto ich vyzve, ale aj s tým, že sa do výzvy zúčastní. Boja sa, že nie sú dostatočne silní na to, aby sa strach odmietli, majú, že ich ostatní vylúčia z kolektívu. Do plnenia výziev však nejdú bezhlavo – rozmýšľajú, zvažujú. A hoci v tomto veku už vedia identifikovať teoretické riziko, ak sa ocitnú v reálnej nebezpečnej situácii, pri rozhodovaní viac podmienených emócií. Konečné rozhodnutie ovplyvňuje viac snaha zapáčiť sa rovesníkom než reálne zhodnotenie rizikovosti a potenciálnej nebezpečnej situácie.
Strach, že budú vylúčení z kolektívu, je oveľa väčší než strach z následkov?
V tínedžerskom veku, keď závisí skupina najdôležitejšiu úlohu, je takmer nepredstaviteľné. Túžba niekam patriť, byť prijatý, hrá v živote mladých ľudí dominantnú úlohu. V období dospievania či adolescencie sa odpútavajú od rodičov, čo sa prejavuje v oslabení noriem a hodnotového systému. V tomto čase získavajú v ich životoch oveľa väčšiu váhu rovesníci. Preto sú na hodnotenie zo strany rovesníkov a okolia veľmi citliví.
Čo poradíte tínedžerovi, ktorý zavolá na vašu linku pomoci?
Mladí ľudia sa prevažne chatujú, sú to prirodzenejšie, telefóny využívajú iné veľké kategórie. Aj keď sa na nás v jednej chvíli obrátia mladí ľudia s veľmi podobnou témou, nikdy to nie sú dva rovnaké rozhovory. Ani nemôžeme byť, pretože každý z nás je iný, iné prežívanie a u každého na to, aby sme sa cítili lepšie, niečo iné. Naši psychológovia preto pristupujú ku každému individuálne. Nedávame žiadne univerzálne rady, pretože nefungujú. Ak by mi napríklad povedali – čo si zabehať, bude ti lepšie, budem nešťastná, pretože vôbec nie som športový typ a pri behaní by som trpela ešte viac. Inému to, samozrejme, môžem pomôcť. Dávame len odporúčania, ako citlivé témy s rodičmi. Prípadne radime priamo rodičom, ako tieto témy s deťmi otvárať.
Koľko detí sa na vás obracia práve kvôli téme online výziev?
Naša štatistika sa venuje fenoménu internetu. V roku 2021 sme v tejto oblasti zaznamenali nárast asi o 170 %, v minulom roku sa v rámci tejto témy na nás obrátilo 2 212 detí a mladých ľudí. Máme tiež samostatní pomáhajúci web s názvom stalosato.sk, ktorý sa špecializuje na témy fenoménov internetu a online bezpečnosti. skutočne, než v roku 2019 vznikol, sa na nás v okamžitej samovražednej kríze obrátilo približne 600 detí a ľudí mladých s úmyslom konať svoj život. Na túto hranu ich dostal práve kybergrooming, psychická manipulácia detí dospelými v online priestore. Deti a mladí ľudia nevedeli, ako z toho von, nemali pri sebe nikoho, komu by sa mohli dôverovať. Nemali bezpečný priestor, v ktorom by mohli svoje „tajomstvo“ zdieľať. V čase, keď túto tému v spoločnosti otvoril film V sieti, sme na pomoc mladým ľuďom pripravili spomínaný web, kde im ponúkame anonymnú pomoc. Po zriadení webu stalosato.sk sme v roku 2020 mali asi 700 kontaktov, ale ani jeden nebol v akútnej kríze. Deti a mladí už vedia, na koho sa môžu dať. Ak sa im na internete dialo niečo nepatričné, požiadali nás o pomoc oveľa skôr.
Ktorá veková skupina je najviac ohrozená?
Najviac ohrození sú 11- až 14-roční a potom je to tiež veková kategória 15 – 18 rokov. Práve obdobie puberty je zlomovým pri stotožňovaní sa s istými modelmi správania. Skrýva sa za tým túžba po pozornosti a pochopenia.
To už nie sú celkom malé deti, ktoré by si neuvedomovali dôsledky svojho konania. Kde sa stala chyba?
Online výzvy na sociálnych sieťach sa v posledných rokoch stali bežne relatívne veľkej skupiny mladých ľudí. Ak by sme sa na zapájanie do online výziev pozreli z vývinového hľadiska, do istej miery by sme takéto správanie mohli považovať za relatívne normálne. Okrem toho, že sa mladí ľudia v období dospievania odpútavajú od rodičov, častejšie zneisťujú autoritu dospelých, konfrontujú ich pravidlá a sú pri hľadaní nových hodnôt a noriem často uchyľujú k nekritickému prijímaniu iných názorov. K zapájaniu sa do online výziev napomáha aj presvedčenie o jedinečnosti zážitkov a prežívania, a teda pocit, že ich nikto nedokáže pochopiť, nikto nemôže zažiť to, čo oni, a teda aj to, že negatívne následky či riziká, ktoré sa stali, sa ich netýkajú – lebo im sa to nemôže stať.
Správajú sa mladí ľudia viac rizikové?
Pre obdobie dospievania je typická aj istá miera rizikového správania, egocentrizmus a pocit jedinečnosti, ktorými sa vytvára vlastná identita. Veľmi jednoducho povedané, mozog ešte nie je úplne pripravený a túžby sú dominantnejšie. Ak sa záujemcovia zapoja do online výziev, v ktorých si v toalete „splachujú“ hlavu, nemyslí na to, že tento príspevok zanecháva nejakú digitálnu zastávku, ktorá sa nezmaže a ak by o pár rokov chceli kandidovať na prezidenta alebo prezidenta, je možné, že toto video sa objaví v médiách. Riešia len to, akú reakciu dostanú od svojich rovesníkov a svojho publika.
Kedy by mali začať rodičia tak svojimi deťmi o nástrahách internetu?
Deti a mladí ľudia nepoznajú iný svet ako s technológiami. Tak ako s deťmi vstupujeme do sveta offline, ukazujeme im, na čo máme dávať pozor, mal by byť súčasťou našej výchovy aj spoločný vstup dospelého a dieťaťa do online sveta, spoznávanie spôsobov ako sa chrániť, aké sú riziká a najmä to, kde a na koho sa spája, keď sa v online prostredí deje niečo znepokojujúce. Dieťa do desiatich rokov prijíma svet tak, ako mu rodič podáva dospelý, je pre neho jedným z informácií a bezpečnosť. Do online sveta by mal rodič vstúpiť tak svojím dieťaťom – následne mu o tom, kde sa nastavuje bezpečie a prečo sa to robí…
Je rodičovské blokovanie obsahu, ktorý sa nepozdáva? Máte rodičovské zmyselné zámky?
Do desiateho roku života určite. Nie však za chrbtom dieťaťa. Mali by sme mu naše konanie vysvetliť, opísať, prečo to robíme a ubezpečíme ho, že ak by sa mu niečo v online priestore stalo, sme tu pre neho. V tínedžerskom období to už nemá zmysel, lebo mladí ľudia tieto zámky ľahko obídu. V tomto veku by mal byť pohyb detí v online priestore založený na dôvere a nie na kontrole. Už potrebujem aj svet bez dospelých, ale zároveň mať istotu, že ak by sa niečo stalo, môžu prísť za rodičom, ktorí im pomôžu.
Čo trápi dnešné deti najviac? S čím sa na vás obracajú najčastejšia?
Je to najmä pocit osamelosti a strachu. Zdôraznila by som slovo strach, ktorý sa u mladých ľudí vystupňoval po období pandémie, vojny, ekonomickej krízy a tragickej udalosti na Zámockej ulici v Bratislave. Po tomto období sme zaznamenali 83-percentný nárast žiadostí o pomoc zo strany mladých ľudí. Skutočne prežívali existenciálny strach o seba, o kamarátov, ktorých majú v queer komunite. Druhým často skloňovaným slovom v rozhovoroch bol hnev. Hnevali sa na nás dospelých, mali pocit, že v takej závažnej veci musia kompetentní niečo urobiť. Mali pocit, že dospelí sa na nich vykašľali, že okrem statusov na Facebooku neurobili nič pre to, aby sa zvýšila ich bezpečnosť a niečo sa zmenilo. Počas pandémie vzrástlo tiež sebapoškodzovanie.
Je prežívanie puberty náročnejšie než kedysi? Aký je rozdiel medzi súčasnými deťmi a deťmi pred desiatich rokov?
Dnešní tínedžeri žijú v dobe veľmi orientovanej na výkony. Musia vykonávať výkony na každom kroku – byť dobré deti svojich rodičov, dobre prospievať v škole, excelovať v partnerských aj v rovesníckych vzťahoch. Kedysi sa mohli deti posťažovať rovesníkom, ale to už neplatí. Tlak na výkon je aj v rovesníckych vzťahoch. Naučili sa dávať si na tvár maskovať a hrať roly, napĺňať očakávania. Majú totiž pocit, že aj ich hodnotu vníma cez výkon. Keď sa na to pozrieme pohľadom desaťročnej existencie našej organizácie IPčko, tak pri našom vzniku nám mladí ľudia hovorili: Ach, toto som pokazil, dostanem trest, zaracha. A pred svojimi kamarátmi sa na nič nehrali, mohli byť sami sebou.
Dnešné deti to vnímajú inak?
V kontexte trestu, o ktorom sme hovorili, je to dnešným tínedžerom jedno. Neboja sa trestu, ani zákazov, ale toho, že som dospelý, respektíve rodič povie: Sklamal si ma. Zlyhal si. Nesplnil si moje očakávania. Cítim sa osamelo, aj napriek tomu, že sú obklopení ľuďmi. Práve preto, že musia neustále niečo dokazovať a vykonávať výkon. Ak v tom ostávajú sami, prichádzajú ťažkosti, ktoré riešia podľa svojich možností. Ak pozornosť nedostanú doma, hľadajú ju v online priestore. Tu ju dostávajú intenzívne a vo veľkom množstve a túžia tento zážitok opakovať.
Ako sa pod zmenu v psychike mladých ľudí podpísala situácia počas pandémie?
Tínedžeri zvládali pandémiuieie. Na rozdiel od dospelých nepoznali mechanizmy, ako sa o seba postarať. Izoláciu podstúpili v čase, keď sa mali „odtŕhať“ od dospelých, žiť vo svete rovesníkov, ktorí sú v tejto významnej etape pre nich. V tomto veku sa spoznávať, formovať, hľadať a tvoriť svoju identitu. To všetko sa umelo zastavilo a oni zostali uväznení doma.
Mladí ľudia prišli o mnoho možností a zdrojov, ktoré im pomáhajú zvládať náročné situácie. Pred pandémiou mohli pred niektorými ťažkosťami „uniknúť“ do školy, stretávali sa s kamarátmi, chodili von, do kina, ku psychológom aj psychiatrom, venovali sa aktivitám, ktoré mali radi. Takmer o všetko prišli a na dlhé obdobie zostali doma so svojimi bolesťami. Prišli mnoho zvládacích mechanizmov, mnohé zdroje prestali o fungovať zdroje a nové sa nemali kde vytvárať. Veľakrát nám hovorili o tom, že sebapoškodzovaním prekričali vnútornú bolesť, lebo nevedeli ako inak.
Počas minulého roka sa odborníci z IPčka rozhodli zrealizovať online prieskum „Online výzvy“ medzi mladými ľuďmi. S akým cieľom?
Náš cieľ bolo získať čo najviac informácií o tomto fenoméne, poznať názory, postoje, motiváciu do zapojenia sa a ľudí, ako aj informácie o možnostiach pomoci, ktoré mladí využívajú, keď sa ocitajú v rôznych situáciách v súvislosti s online výzvami a online prostredím. Anonymný prieskum „Online výzvy“ sme zrealizovali na slovenských školách a získali vzorku 2 770 respondentov s priemerným vekom 14,3 rokov, ktorý je z pohľadu vývinovej psychológie veľmi citlivým a zraniteľným obdobím.
Aké sú výsledky prieskumu?
Z mladých ľudí, ktorí sa dostali do priameho kontaktu s online účasťou, až 71,5 % do výziev aj účastníkov. Až 36,6 % mladých ľudí nemá nikoho dospelého, s ktorým by mohli ohroziť riziká online výziev. Takmer 30 % opýtaných nemôže s rodičmi otvorene rozprávať o týchto príbehoch a až 37 % sa nemôže rozprávať o tejto téme s učiteľmi. Ak by sa mladí ľudia ocitli v nebezpečenstve počas online výziev, viac ako 53 % považuje za zdroj bezpečnosti rodičov alebo rodinu, 44 % by sa obrátilo na kamarátov a len 27 % by využilo učiteľov alebo školských psychológov. A nakoniec, 25 % mladých ľudí vôbec nezvažuje riziká, ktoré by mohla online výzva.
Ako vám pomôže tieto štatistiky? Využite ich vo svojej ďalšej práci?
Pripravujeme sériu školení pre rodičov a odborníkov s názvom Diagnóza Digi. Slúžia svet technológií a online fenoménov, ktoré v živote ich detí fungujú. Pre slovenské školy pripravujeme kampaň o tom, ako sa ochrániť, keď sa niečo v online prostredí stane. Budeme robiť rôzne diskusie, máme projekt Online terénna práca. Vytvorili sme tým, ktorý denne mapuje sociálne siete, streamovacie či uzatvorené skupiny a intenzívne sa využívajúce trendy a mladých ľudí, ktorí pomáhajú. V týchto prostrediach sa totiž môže objaviť téma, ktorá momentálne zaujíma mladých ľudí.
Vďaka tomu zareagujete včas, o krok vopred?
Pozrieme sa, ako na danú tému reaguje Google a keď odpoveď nie je dostatočne alebo dokonca nesprávna, vytvoríme ju môj – článok, video, blog alebo podcast. Ponúkneme informácie, ktoré sú užitočné a prinášajú pomoc. Pri často skloňovanej téme sebapoškodzovania sme napríklad vytvorili ďalšie preventívne a intervenčný projekt Krabička diagnostika, ktorá mladým ľuďom ponúka možnosti, ako zvládnuť bolesť bez toho, aby ste sa priblížili.
Na to, aby sme poznali svoje dieťa, by sme sa mali aktívne zaujímať aj o to, čo robí v tom virtuálnom svete? Mali by sme do neho vstúpiť?
Mnohí rodičia tomu nerozumejú, prečo ich dieťa sleduje influencerov. Pýtajú sa, čo z toho má, keď pozerá na niekoho, ako hrá hry, pričom ono samo tie hry nehrá. Pre deti sú to idoly rovnako ako pre nás boli herci, speváci či športovci. Požiadajte dieťa, aby vám pustilo nejaké vlogy, streamy alebo príspevky svojho obľúbeného influencera či influencerky. Vstúpite do jeho sveta a hoci si o tom celom môžete pravdepodobne svoje podobné, zahryznite si do jazyka a to, čo vidíte, neodsudzujte, ani nekomentujte, skôr sa opýtajte, prečo je práve tento vplyvný obľúbený Takto, čo sa mi páči na ich tvorbe a . Dajte najavo skutočný záujem. Prípadne si spolu zahrajte hry a vytvorte si spoločné zážitky. Deti sa pri hraní hier totiž rozprávajú o celkom inom – preberajú vzťahy, rodiny, známky…
Takto môžeme aj my prostredníctvom technológií vstúpiť do sveta našich detí. Len vďaka tomu môžeme vidieť a poznať ich názory na témy a vnímať aj medzery, ktoré môžeme spoločne vypĺňať. Ak to všetko vzniká v, ak sa ľudia cítia rešpektovaní, mladí budú oveľa otvorení iným názorom.
Na ktorých sociálnych sieťach kolujú najčastejšie online výzvy?
Ide o Instagram, TikTok, Snapchat a YouTube. Platformy, kde sa komunikuje krátkymi videami, nie dlhými statusmi. Mladí ľudia Facebook nepoužívajú, pretože na tejto sociálnej sieti je veľa dospelých a komunikuje sa tam jazykom, ktorý im nič nehovorí, ale majú tam vytvorené profily.
Ako s nebezpečným obsahom obsahujú samotné platformy?
Európsky parlament schválil začiatkom júla 2022 Zákon o digitálnych službách (DSA), prvý rozsiahly súbor pravidiel pre online platformy, ktorý mal zabezpečiť online priestor. Nové pravidlá zahŕňajú opatrenia na boj proti nelegálnemu obsahu online a povinnosť pre platformy promptne reagovať. Určite by sme potrebovali zefektívniť nástroje na ochranu detí a mladých ľudí v online priestore.
Pre rodičov ste napísali aj príručku Bez nástrah online – sprievodcu bezpečným internetom. Čo v nej rodičia? A čo v nej hľadáte?
V knihe popisujeme sociálne siete a ich špecifiká, fenomén internetu, sociálne médiá, prepojenie na duševné zdravie. Sú tam návody ako otvárať témy rozhovorov s deťmi na tému online priestoru.
Rodičia určite nenájdu to, že jediná cesta, ako ochrániť dieťa pred nástrahami internetu je vytrhnúť ho z tohto sveta alebo odpojiť internet. Vytrhnúť dieťa z online sveta, ktoré je pre neho prirodzené, nie je riešením. Naopak, vieme mu tým veľmi ublížiť. Ak do online sveta vstupujeme spolu, učíme dieťa postupne spoznávať jeho možnosti a riziká, informácie dokáže absorbovať. Ak mu však internet zakážeme, aj tak si nájdem cestu. S tým rizikom, že sa v ňom stratí a pri nebezpečných situáciách nebude vedieť, ako si pomôcť, lebo sme sa s ním o tom nikdy nerozprávali.
Rodičia chcú počuť konkrétne tipy, nie vetu: Rozprávajte sa! Aké otázky má v rozhovoroch klásť rodič?
Bola by som veľmi rada, keby sa rodičia stali partnermi svojich detí. Moja skúsenosť je však opačná – názor dieťaťa nebýva vypočutý. A hoci prichádzajú snahy o rozhovor, aj na tému online výziev, často sa z neho stáva direktívny monológ rodiča: Toto keď urobíš, tak si ma neželaj! Všetko sa točí okolo toho, čo dieťa nemá robiť a čo bude nasledovať, keď to urobí. Skúsme v rozhovoroch viac o našich pocitoch ao možnostiach, ako takéto situácie. Povedať dieťa, že ho máme radi, že nás zaujíma, čo si o tom myslím, že sme tam pre neho a nemusí sa báť prísť aj vtedy, keď urobí chybu. To je pre dieťa veľmi oslobodzujúce a prehlbuje dôverný vzťah. Je tiež dobré používať otvorené otázky, na ktoré nedostanete iba odpoveď áno alebo nie.
Ako by to teda malo vyzerať?
Rodič by napríklad mohol povedať svoje dieťa, že počul o paracetamolovej výzve a že ho to vystrašilo, pretože sa to týka presne detí v jeho veku. Mohol by sa pýtať, čo si jeho syn alebo dcéra o tom myslím. Čo o tom vedia, ako by sa zachovali, keby ich niekto vyzval. Prípadne, či už ich niekto vyzval a ako sa zachovali. Len vtedy zistí, ako jeho dieťa uvažuje a rodič má nové zdroje svojich myšlienok. V takejto diskusii dieťaťa oveľa prirodzenejšie prijme názor a skúsenosť rodiča. Zároveň si tiež rozvíja svoje kritické myslenie.
S dieťaťom sme sa porozprávali, spolu sme vstúpili do online sveta, no napriek tomu splnilo nebezpečnú alebo nedôstojnú požiadavku. Ako máme zareagovať?
To, že sa rozprávame s dieťaťom, že nám nie sú žiadne témy tabu, je výborné. Nemali by sme však podľahnúť ilúzii, že nášmu dieťaťu sa také niečo nikdy nestane. Nie je to chyba, ani rodiča. V tej chvíli je dôležité, že vaše dieťa vie, že sa s vami o tom dá rozprávať, že môžete prísť, podržíte ho a neodsúdite.
Foto: Shutterstock, archív Z. Juráneková, M. Madro