Deväť z desiatich fyziológov súhlasí s tvrdením, že sme do značnej miery v rukách našich hormónov. Nie je to dávno, čo im v tom pritakali aj sociológovia, keď zistili, že hormón dôvery a lásky nielenže zlepšuje náladu, ale utužuje aj sociálne väzby. Instantná dôvera vo fľaštičke s nosovým sprejom sa zapáčila aj psychiatrom, a tak sa pri liečbe autistických detičiek stáva oxytocín až akousi mantrou. Vedci z Duke University však teraz urobili oxytocínovej mánii čiaru cez rozpočet najväčšou štúdiou svojho druhu. Vyzerá to tak, že skôr než oxytocín pomáha autistickým deťom krvná infúzia.
Pár slov o neurochémii
Účinky oxytocínu na sťahy maternice a na otváranie krčka maternice pri pôrode sú známe už vyše sto rokov. Dosť dlho sa vie aj to, že sa oxytocín vylučuje pri stimulácii prsných bradaviek a že prostredníctvom spinálnych nervov dochádza k aktivácii hypotalamu. Hormóny, ktoré hypotalamus uvoľňuje, sa potom postarajú o to, aby cicajúce mláďa dostalo zaslúženú výživnú porciu mliečnych proteínov, tukov a minerálov.
Oxytocín je peptidový hormón, s ktorým „pracujú“ všetky cicavce. Syntetizuje sa v hypotalamickom jadre (nucleus paraventricularis) a do krvného obehu sa uvoľňuje z neurohypofýzy. Nejde tu však len o jeho pôsobenie na vlákna hladkej svaloviny a spustenie laktácie – má toho na starosti oveľa viac. Napríklad útlm nervového systému zvaného sympatikus, zníženie krvného tlaku... Práve preto dokáže potlačiť stres, zabezpečiť, že dojčenie sprevádzajú príjemné pocity a urobiť z neho „chvíľku nirvány“. Z toho pochádza aj jeho prezývka „hormón šťastia“ alebo „hormón materskej lásky“.
Na základe nedávnych pokusov švajčiarskych vedcov sa „hormón šťastia“ premenoval na „hormón šťastia a dôvery“. Postarali sa o to výsledky pokusov, ktoré sa uskutočnili pod vedením Ernsta Fehra. Ten rozdal dobrovoľníkom peniaze a oni sa mohli rozhodnúť, či si ich nechajú, alebo ich investujú. Investor sľuboval, že sa vklad zhodnotí, ale malo to háčik. Niektorých účastníkov pokusu vyšla dôvera v investora draho – zachoval sa sebecky a o zisk sa nepodelil. Podstatné na tomto pokuse bolo, že pri pokračovaní aplikovali účastníkom do nosa látku z fľaštičky, ale len v polovici prípadov v nej bol oxytocín. Pri tých, ktorí ho dostávali, neotriasla zrada ich dôverou natoľko, ako v prípade tých, ktorí dostávali placebo.
Dôkazom, že sa oxytocín pletie do medziľudskej dôvery a ovplyvňuje naše rozhodovacie procesy, bola výška vkladov, ktoré účastníci investorovi zverovali. Tí s oxytocínom ďalej oplývali dôverou, hoci sa už predtým popálili. V skupine účastníkov, ktorým nebol podaný oxytocín, rýchlo klesla dôvera a ochota spolupracovať a s výškou zverovaných súm hneď poľavili. Keďže vedci v priebehu hry sledovali mozgovú aktivitu svojich ľudských pokusných králikov, mohli celý obraz doplniť o poznatok, že tým, ktorí dostávali oxytocín, aktivita v amygdale a striate klesla. Aj v tom to do seba začína všetko dobre zapadať, pretože o amygdale sa vie, že asistuje pri spúšťaní strachu a striatum zas koordinuje procesy, počas ktorých si zapisujeme do pamäti, na čom sme sa popálili a kto s nami vypiekol. Ale najúžasnejším zistením na tom celom je, že po oboznámení účastníkov s tým, že investorom nebola osoba, ale počítač, a že jeho rozhodovanie bolo dielom náhodných čísel, aktivácia amygdaly a striata bola v okamihu preč. Inak povedané, keď vieme, že tým, kto nás ťahá za nos, nie je človek, ale niečo neživé (počítač, štát, náhoda), „bolí“ nás to menej a aj pod vplyvom drogy uvažujeme racionálnejšie. Z toho vyplýva, že kúzlo a moc oxytocínu sa naplno prejavuje len vtedy, keď ide o medziľudské vzťahy.
Schopnosť družiť sa a vstupovať do vzťahov je nám daná akosi od prírody. Sociológovia tvrdia, že bez tejto prirodzenej schopnosti by spoločnosť ani nemohla existovať. Žiaľ, autistickým jedincom táto schopnosť z veľkej časti nie je dopriata. A nejde len o autizmus. Porúch s narušenou dôverou v ostatných ľudí je v spoločnosti viac, než je zdravé. Je logické, že z výsledkov pokusov sa liečiteľom ľudských duší začal oxytocín javiť ako správna voľba na prelamovanie ľadov nedôvery. V dobrej viere sa rozbieha liečba a predpokladá sa, že bude prínosom aj pre rodičov a opatrovníkov. Skrátka, že približne po 10 až 30 medzinárodných jednotkách podaných intranazálne začnú autistické deti prejavovať viac empatie a citu.
„Liečebný efekt pupočníkovej krvi vysvetľujú vedci dodaním buniek modulujúcich imunitu, ktoré sa nazývajú monocyty. O týchto bunkách sa vie, že majú schopnosť upokojovať zápal, pričom práve zápal mozgu býva typickým problémom autistických detí.“
Najnovšia štúdia publikovaná v časopise New England Journal of Medicine však vrhla na predchádzajúce optimistické výsledky pokusov na myšiach a ľuďoch, na základe ktorých sa k liečbe pomocou oxytocínu pristupuje, tieň pochybnosti. Výsledky sú nielen prekvapivé, ale aj dôveryhodné, pretože zadávateľom preverenia účinku oxytocínu nebol komerčný subjekt, ale financovala ho vláda USA. Vyzerá to, že názor na liečbu oxytocínom budeme musieť výrazne poopraviť, ak nie úplne zmeniť.
Hovoríme o štúdii, ktorá trvala šesť mesiacov a zúčastnilo sa na nej 250 detí vo veku od 3 do 17 rokov. Denne im strekli do nosa dávku spreja s obsahom oxytocínu, pričom dávky sa vo väčšine prípadov zvyšovali (až približne na 28 MJ). Podstatné je, že následné analýzy nepreukázali žiaden rozdiel vo výsledkoch u detí s ľahkým autizmom, ani u tých, ktoré trpia ťažkou formou. V jednom prípade, pravdepodobne práve v dôsledku aplikácie oxytocínu, to skončilo nezvládnutím vedenia vozidla a vážnou dopravnou nehodou. Záver štúdie je strohý: „Pre deti s autizmom nemala experimentálna liečba hormónom, o ktorom sa predpokladá, že podporuje sociálne väzby, žiaden prínos.“
Doktorka Linmarie Sikichová, vedkyňa z Duke University, ktorá dávala dohromady celú štúdiu spoločne s mnohými pracoviskami, kde experiment prebiehal, komentovala výsledok takto: „Bolo to pre nás všetkých sklamanie. Skutočne sme dúfali, že nájdeme nejakú výhodu, ale nikde sme ju nenašli.“
Sklamanie to bude aj pre rodičov. Vďaka predchádzajúcim štúdiám mali nádej, že sa im podarí zlepšiť vzťah s ich autistickou ratolesťou. Súdiac podľa toho, že podľa niektorých prameňov je autizmom postihnuté až jedno z 54 detí, bude tých sklamaných na svete naozaj dosť. Už aby sa tento týždeň skončil – prináša samé zlé správy. Podobné rozčarovanie nám priniesol aj v súvislosti s interferónom. Ten pri hospitalizovaných s Covid-19 sklamal ešte viac. Na rozdiel od oxytocínu nielenže nepreukázal žiaden prínos, ale po jeho podaní sa pozorovalo ešte viac nežiaducich udalostí. Vráťme sa však k deťom a k liečbe problémov súvisiach s autizmom. Z Duke University, kde sa mentálnym schopnostiam a možnostiam ich zlepšenia venujú dlhodobo, prichádzajú aj lepšie správy než súčasné fiasko s oxytocínom.
Monocyty
Optimizmus s napravovaním sociálnych a komunikačných schopností u detí vo veku od 2 do 7 rokov s diagnostikovanou poruchou autistického spektra priniesla liečba pomocou pupočníkovej krvi. Zatiaľ o nej vedci z Duke University zverejnili len to, že sa pokus uskutočňoval na 180 deťoch bez mentálneho postihnutia a že liečba u nich viedla k zlepšeniu v jazykovej komunikácii a v schopnosti udržať pozornosť (ktorá sa merala sledovaním očí) a k zvýšenej sile alfa a beta EEG, čo sú parametre merania funkcie mozgu.
Liečba spočívala v jedinej infúzii vlastnej alebo darcovskej pupočníkovej krvi. Liečebný efekt vysvetľujú vedci dodaním buniek modulujúcich imunitu, ktoré sa nazývajú monocyty. O týchto bunkách sa vie, že majú schopnosť upokojovať zápal. Dáva to zmysel, pretože práve zápal mozgu býva typickým problémom autistických detí. Doterajšie výsledky sú nádejné: aplikácia živých buniek vo väčšine prípadov zmiernila príznaky u detí s autizmom, aj keď nie u všetkých. U tých, ktoré mali výrazné mentálne postihnutie (IQ nižšie ako 70, ktorých býva medzi autistami približne 40 %), nepomáhala ani liečba pupočníkovou krvou. Podľa Geraldine Dawsonovej, riaditeľky Duke Institute for Brain Sciences, to však neznamená, že by pri dlhšie trvajúcej liečbe nemohlo dôjsť k zlepšeniu aj u nich.
Literatúra
- Linmarie Sikich a kol., Intranazální oxytocin u dětí a dospívajících s poruchou autistického spektra, New England Journal of Medicine (2021). DOI: 10,1056 / NEJMoa2103583, www.nejm.org/doi/full/10.1056/NEJMoa2103583
- AC Kalil et al. Efficacy of interferon beta-1a plus remdesivir compared with remdesivir alone in hospitalized adults with COVID-19: a double-bind, randomised, placebo-controlled, phase 3 trial. The Lancet Respiratory Medicine DOI: 10.1016/S2213-2600(21)00412-4 (2021).
- Jessica M. Sun, et al.: Sibling umbilical cord blood infusion is safe in young children with cerebral palsy, Stem Cells, 04 June 2021. https://doi.org/10.1002/sctm.20-0470
- Dawson G., et al.: Autologous cord blood infusions are safe and feasible in young children with autism spectrum disorder: results of a single-center phase I open-label trial., Stem Cells Transl Med. 2017; 6: 1332-1339
- G. Dawson and J. Kurtzberg, The Journal of Pediatrix, 30. november 2020, DOI: https://doi.org/10.1016/j.jpeds.2020.11.064
- G. Dawson, et al.: A Phase II Randomized Clinical Trial of the Safety and Efficacy of Intravenous Umbilical Cord Blood Infusion for Treatment of Children with Autism Spectrum Disorder, The Journal of Pediatrics, Volume 222, July 2020