Keď bolo krátko po začiatku covidovej pandémie povedané, že život už nikdy nebude taký ako pred pandémiou, považovali sme to za rečnícke cvičenie politikov a málokto bral tento výrok vážne. O dva a pol roka neskôr musíme priznať, že sa to stalo skutočnosťou. Spoločnosť sa zmenila spôsobom, ktorý zrejme nepredpokladali ani tí najradikálnejší proroci. Naozaj žijeme v „dobe postcovidovej“ a nevieme dosť dobre, čo s tým. Covid zanechal v spoločnosti hlboké jazvy. Niektoré z nich sa zhojili, iné sa pomaly hoja, no sú tu aj také, ktoré sa možno nezahoja nikdy.
Ukázalo sa, že spoločnosť konzumného typu na také výzvy, ako bol covid, vôbec nie je pripravená. Ani občania, ani politici. Systém, ktorý tu bol, bol systémom fungujúcim za pekného počasia, v búrke začal okamžite zlyhávať.
Základnou otázkou bolo, nakoľko sme pripravení podporovať politiku, ktorá mení náš životný štýl alebo dokonca náš životný štandard. Pre ľudí vyrastených v západnej liberálnej demokracii bolo šokom, keď politika v čase lockdownu naozaj rozhodovala o spôsobe ich života. Dôsledkom bola nedôvera v politikov a následne aj k politickému systému a tá nedôvera zostala aj po tom, čo sa slobody vrátili. A okamžite sa objavili politici a politické strany, ktoré sa rozhodli situáciu využiť vo vlastný prospech. Bez ohľadu na možné straty na ľudských životoch vsadili na rozsievanie tejto nedôvery a lovili hlasy, ktoré im mali priniesť moc a peniaze. A priznajme si, že politici, ktorí nás pandémiou mali viesť, zlyhávali na viacerých frontoch. Ani oni nemali s podobnou situáciou skúsenosti – a mnohí z nich sa báli o svoje ministerské posty a hlasy voličov viac ako o životy svojich spoluobčanov. To najhoršie, čo sa môže stať v čase krízy, je populizmus. A toho sme si užili zo všetkých strán viac ako dosť. Dôvere vo fungovanie demokratickej spoločnosti to veľmi nepomohlo.
Aké jazvy teda pandémia zanechala v našej spoločnosti?
Sociálna izolácia postihla predovšetkým starých ľudí. V domovoch dôchodcov boli zakázané návštevy, spolky dôchodcov, často jediné miesta, kde sa seniori mohli schádzať, zastavili svoju činnosť. Divadlá a koncerty boli odrieknuté, senior zostal často sám doma so svojím počítačom, z ktorého sa naňho valili hoaxy a dezinformácie. Výsledky vidíme aj dnes. Ľudia sa naučili neveriť ničomu, aj pri voľbách sa rozhodujú na základe emócií, a nie na základe rozumových úvah. A seniori tvoria podstatnú časť voličskej základne – jasný posun k populizmu a autoritatívnemu spôsobu vládnutia ide čiastočne na účet tejto zmeny. Určité politické strany spoznali volebný potenciál týchto osamelých a vystrašených ľudí (stále sa im zdôrazňovalo, že sú najohrozenejšou skupinou populácie) a profitujú z toho doteraz. Otázka je, nakoľko z toho profituje spoločnosť. Strach je jedna z najsilnejších emócií a spoľahlivo potláča rozum.
Nárast alkoholizmu je ďalším hmatateľným dôsledkom a súvisí bezprostredne so sociálnou izoláciou. Keď sú ľudia sami doma, siahnu po fľaši častejšie, ako keď majú spoločnosť, koníčky, možnosť športovať a stretávať sa. Najviac boli ohrození osamelo žijúci muži, ženy ale veľmi nezaostávali.
Brutálne boli postihnuté pandémiou deti. Nie preto, ako sa tvrdilo, že im boli ukradnuté dva roky života. Tie deti ľahko doženú. Horšie na tom boli seniori, ktorým utekali posledné dobré roky ich života, ktoré sa nahradiť nedali. Ale deti pre svoj vývoj nutne potrebujú sociálne kontakty so svojimi vrstovníkmi, ale aj s učiteľmi. To všetko bolo odrazu spretrhané, online výuka nemohla niečo také nahradiť ani vzdialene. Hlavnými spoločníkmi doma sediacich detí sa stali mobilný telefón a počítač. Predstava, že by sa toto zmenilo, keď sa im umožní školu znova navštevovať, je naivná. Trend k izolácii, ktorý tu bol už pred pandémiou a bol daný modernými komunikačnými médiami, sa znásobil.
Navyše bol deťom naimplantovaný strach. Pričom nemohli chápať, čoho sa vlastne boja. Strach z neznámeho je vždy intenzívnejší ako strach z niečoho, čo poznáme. Proti tomu sa vieme brániť, proti strachu z neznámeho nie je obrana. Keď deťom povedali „musíš nosiť rúško, aby nezomrela tvoja babka“, povedali im niečo, v čom dieťa nemohlo nájsť žiadnu logiku. Vírus dostal ešte mysterióznejšiu podobu. Do nášho sveta, kde od doby osvietenstva vládol rozum, boli nasadené emócie.
Politika si nedôveru veru zaslúžila. Veľa rozhodnutí a prehlásení bolo motivovaných politicky, nie rozumovo. Išlo o hlasy, o prieskum verejnej mienky, o budúce voľby, nie o vybudovanie skutočnej dôvery. Politikov boli kopy, chýbali štátnici. Takí, ktorí sú v záujme spoločnosti ochotní obetovať svoju popularitu alebo aspoň jej časť. Od začiatku bolo jasné, že očkovanie, ktoré sľubovalo vykúpenie z katastrofy, nemohlo chrániť pred nákazou, ale len pred ťažkým priebehom choroby. Protilátky sa po očkovaní tvoria v krvi a nie na slizniciach – tam sa môžu vytvoriť len po nákaze. Napriek tomu v certifikáte Európskej liekovej agentúry stálo: „against disease and infection“ a politici to poctivo papagájovali. Následná snaha povoliť očkovaným voľný pohyb, ale neočkovaných naďalej držať v lockdowne doma, bola priehľadným trikom, ako ľudí motivovať k tomu, aby sa dali očkovať štýlom „cukru a biča“. Samozrejme, že izoláciou neočkovaných boli títo naďalej chránení pred nákazou, proti ktorej nemali ochranu danú očkovaním, ale politické zdôvodnenie tejto izolácie bolo natoľko nedôveryhodné, že mu mohol sotva niekto veriť.
Strach z očkovania sa stal politickou zbraňou. Tendencie k spochybňovaniu očkovania tu boli už pred pandémiou. Veľa „alternatívnych mamičiek“ chcelo budovať v deťoch „prirodzenú imunitu“ a organizovali osýpkové párty, aby nakazili svoje deti a nemuseli ich očkovať. Bola to typická spoločenská choroba z blahobytu, vďaka preočkovaniu väčšiny populácie sa smrteľné choroby stali zriedkavými a stratili svoj potenciál nahnať ľuďom strach. Táto tendencia bola s útrpným úsmevom po celé roky tolerovaná – v okamihu vzniku pandémie sa táto tolerancia stala katastrofálnou chybou. Odporcovia očkovania sa zošíkovali a boli stále agresívnejší. Poháňal ich hneď dvojitý strach. Po prvé strach z ihly a z možných vedľajších účinkov očkovania, o ktorých ich presviedčali dezinformačné kanály, po druhé strach z infekcie, pred ktorou neboli na základe svojho vlastného rozhodnutia chránení. A neboli si istí, či sa rozhodli správne. Strach a neistota stupňujú agresivitu. Zažil som až dvoch pacientov, ktorých posledné slová pred tým, ako boli zaintubovaní a umelo dýchaní, boli: „Chvalabohu, že nie som očkovaný.“ Prvá neprežila, ten druhý priznal po tom, čo síce prežil, ale je doživotne odkázaný na kyslík a umelé dýchanie, že sa mýlil. Ale boli aj takí, ktorí si omyl ani potom nepriznali. Vznikla sekta „vediacich“, ktorá sa cítila a cíti byť nadradená „čriede nevediacich“. Konšpiračné teórie dostali zelenú.
Títo ľudia sa potrebovali vo svojej viere upevniť. Viera, to je čisto emocionálna vec, ktorá má s rozumom veľmi málo spoločného. Tieto dve veci sa márne snažil priviesť do súladu už Tomáš Akvinský. Bolo nápadné, ako odporcovia očkovania prakticky plynulo prešli na vlnu podpory ruskej agresie na Ukrajine. Tí istí politici a dezinformátori využili pripravený potenciál. Aj na tomto fronte teda zúria následky covidovej pandémie ďalej. Nedôvera k spravodajstvu, nedôvera k oficiálnym masmédiám a nedôvera k politike, k jej konaniu a jej prehláseniam, sa zažrala hlboko do tela spoločnosti ako jazva zo všetkých najhlbšia. A takmer neliečiteľná.
Nedodržiavať vyhlášky a zákony sa stalo módou. Mnohé z nich boli naozaj nezmyselné. (Napríklad v Česku ľudia nesmeli prekročiť hranice svojho okresu. Čo to malo priniesť, nevie nik dodnes.) Lenže ako ďaleko je od rozhodnutia nenosiť respirátor – ako protest proti takému príkazu – k ignorácii zákazu riadenia auta v opitosti? Nie sú súčasné tragédie len voľným pokračovaním rozvoľnenia dodržiavania predpisov v čase pandémie? Je naozaj dodržiavanie predpisov prežitkom? V Rakúsku vznikla dokonca strana MFG, ktorá odmietala všetky opatrenia proti covidu, aby prešla do spochybňovania všetkých zákonov a predpisov. Skutočnosť, že jej predseda Brunner získal v prezidentskej voľbe len 2,1 percenta hlasov, ma aspoň troška ukľudnila.
Na pozadí týchto bojov kolabuje zdravotnícky systém. Na jeho deštrukcii sa pracovalo už dávno. Na svete zrejme neexistuje štát, ktorý by si myslel, že si môže finančne dovoliť svoje zdravotníctvo, všade je snaha šetriť a znižovať náklady. Dodatok, že to pacient nesmie pocítiť, ktorý je vždy nedielnou súčasťou každej zdravotníckej reformy, dokázal zdravotníkov vždy len ešte viac podráždiť. Covid pôsobil ako urýchľovač požiaru. Prvé odišli zdravotné sestry. Mali toho dosť. Zvýšená záťaž fyzická aj psychická, bezmocnosť pri ošetrovaní ľudí, ktorí im umierali pod rukami, so stálym pocitom vlastného ohrozenia a rastúci nevďak časti obyvateľstva, ktorý prechádzal až k útokom. Keď v Rakúsku kričala na demonštrácii poslankyňa za FPÖ Dagmar Belakovitsch (povolaním lekárka!), že na intenzívkach neležia žiadni pacienti s covidom, ale len pacienti s následkami po očkovaní, nemohlo to zostať v nálade obyvateľstva, ale ani zdravotníkov, bez následkov. Nasledovali útoky militantných popieračov covidu na nemocnice a lekárka Lisa-Maria Kellermayr v Hornom Rakúsku bola odporcami očkovania dohnaná k samovražde. Keď chýbajú sestry, treba redukovať lôžka. Stres sa tak prenesie na lekárov, ktorí nemôžu liečiť pacientov. Právne ich nik nepodporí. A tak dávajú výpovede aj oni. Nielen na Slovensku, ale aj v Rakúsku. Po tisíckach. Nemyslím si, že pomôže vyšší plat. Covid a s ním spojené problémy urobili skrátka povolanie v zdravotníctve neatraktívnym. V kríze spôsobenej pandémiou boli zdravotníci ochotní sa obetovať. Teraz už nie.
Nedôvera rozdelila nielen politickú scénu, ale aj priateľstvá a rodiny. Z priateľov sa stali nepriatelia, rodinní príslušníci spolu kvôli rozdielnym názorom prestali hovoriť. Najprv to boli názory na očkovanie, na covid, na nosenie respirátorov, potom na Putina, Rusko, prezidenta Zelenského a v ďalšom dôsledku na EÚ, NATO, prezidentku Zuzanu Čaputovú, Róberta Fica atď. Spoločnosť ešte nikdy nebola taká polarizovaná ako teraz. A priekopy medzi tábormi sú také hlboké, že spolu ľudia cez barikády názorov a lží, ktoré medzi seba nastavali, nevedia hovoriť. Demokracia je o komunikácii. Keď zomrie schopnosť ľudí spolu hovoriť, zomrie aj demokracia. A uvoľní miesto násiliu. To rozprávať nepotrebuje.
Covid spustil v správaní našej spoločnosti temné prúdy. Modlime sa, aby sa ich podarilo zastaviť. Keď sa otvorí táto jazva a vyvalí sa z nej nazbieraný hnis, môžeme sa v ňom utopiť všetci.
Nie, svet po covide už naozaj nebude nikdy ako predtým. Ale urobme všetko pre to, aby nebol horší.
