Sledujúc posledné minúty hokeja vnímam, ako cinkne mobil a svetlo displeja neodvratne prenáša moju pozornosť od televízora. „Dobrý večer, pani doktorka. Pred chvíľou som zvracal a mám silné kŕčovité bolesti v bruchu. Čo mám robiť?“ svietia na mňa písmenká SMS-ky od môjho dlhoročného pacienta. Stišujem nabudený hlas komentátora oslavujúceho prichádzajúce víťazstvo a volám pacientovi. Po pár otázkach dávam inštrukcie a končím hovor s tým, že zajtra sa vidíme v ambulancii, ak sa stav neupraví. Je po pol jedenástej, hádam, že do rána už bude pokoj... Vitajte vo svete všeobecného lekára pre dospelých.
VLPD o. i. realizujú predoperačné vyšetrenia, delegované odbery, najnovšie pribudli aj výkony súvisiace s diagnostikou hypertenzie. Na druhej strane sa znížilo ocenenie výkonov samotných odberov. Do toho zarátajme všeobecne vysoké pracovné zaťaženie a stres lekárov i ich pacientov, medializované úplatkárske aféry, každoročný vzdych pri podpise zmluvy o zazmluvnení spojený s otázkou, či ambulancia ešte ďalší rok ekonomicky vydrží. Neľahká situácia, ktorá si okrem odbornosti vyžaduje aj obetavosť, trpezlivosť a empatiu zo strany lekára, čo by na strane pacienta malo byť vyvážené úctou, úprimnosťou a aktívnou spoluprácou. Avšak nie vždy je to tak. Hoci je dnes povolanie lekára na oficiálne deklarovanej špičke morálneho ocenenia spoločnosťou, nedá sa povedať, že by to bolo v súlade s ekonomickým ohodnotením prínosu lekára. Preto sa nemôžeme čudovať, že v malých obciach zostávajú ambulancie neobsadené, že priemerný vek všeobecných lekárov sa radikálne zvyšuje, prípadne, že sa na svetlo dostávajú aj informácie o príjmoch, ktoré sú nemorálne či dokonca nelegálne. V ekonomike platí veľmi jednoduché pravidlo – keď je dopyt, rastie cena. Pravidlá oceňovania lekárov by mali byť nastavené tak, aby rešpektovali spravodlivé ohodnotenie lekárskeho výkonu.
Tak či onak, faktom ostáva, že všeobecní lekári majú v rukách vybrané spektrum laboratórnych vyšetrení, ktoré im umožňuje diagnostiku širokého okruhu ochorení, ako aj možnosti na nastavenie efektívnej liečby. Vymenovávanie jednotlivých vyšetrení nemá zmysel, ponúkame vám však veľmi jednoduchý a prehľadný návod v podobe doplnenej žiadanky, v ktorej môžete vidieť, aké vyšetrenia a v akých frekvenciách môže všeobecný lekár indikovať (pozri Vzor žiadanky na s. 173).
Preventívne prehliadky
Slovensko zaznamenáva dlhodobo nízky záujem laickej verejnosti o absolvovanie preventívnych prehliadok, ktoré je o. i. povinný vykonávať aj všeobecný lekár pre dospelých a ich náplň je určená zákonom. Podpisuje sa tu aj vplyv pohlavia, keďže ženy vykazujú štatisticky lepšie čísla než muži – žartovne sa zvykne hovoriť, že keby muži venovali vlastným preventívnym prehliadkam (u všeobecného lekára pre dospelých, u urológa) aspoň takú pozornosť ako preventívnym prehliadkam svojich automobilov, bolo by to výborné. Ako zlepšiť tieto dlhodobo nie veľmi optimistické čísla, je otázka pre všetkých zainteresovaných – lekárov, zdravotné poisťovne i ministerstvo.
Pohlavne prenosné ochorenia
Sexuálne dysfunkcie
Nie je žiadnym tajomstvom, že sexuálny pud je najsilnejším pudom človeka. S pribúdajúcim vekom – aj na základe prirodzeného vyhasínania funkcií viacerých tkanív či v dôsledku ich priameho poškodzovania nejakým patologickým procesom – dochádza k zmenám aj v sexuálnom správaní mužov a žien. Preto nie je vôbec prekvapujúce, že po období aktívneho sexuálneho života znamená objavenie sa sexuálnych dysfunkcií rovnakú jóbovú správu ako diagnóza cukrovky či vysokého krvného tlaku a že sexuálne dysfunkcie obťažujú svojich pacientov práve tak intenzívne ako ktorékoľvek iné štandardné ochorenie. Pri uvedomení si intímnej zóny každého pacienta je pochopiteľné, že priznanie pacienta a rozhovor o tomto type problému si vyžaduje veľkú dôveru v lekára a nie je to práve častý jav. Pritom sa aj samotní lekári často zabúdajú aktívne pýtať na výskyt týchto ťažkostí (hlavne u mladších ročníkov pacientov), neuvedomujúc si, že výskyt sexuálnych dysfunkcií je prejavom aj mnohých civilizačných ochorení, ktoré sa možno ešte nestihli manifestovať vo svojom typickom obraze.
Jednota tela a duše... alebo filozofický záver
Niet pochýb o tom, že zdravotníctvo západného typu si už dlhší čas žiada hĺbkovú reformu. Z historického hľadiska totiž medicína – či presnejšie medicínsko-priemyslový komplex – aktuálne zaberá miesto, ktoré kedysi patrilo cirkvi. Tak ako kedysi hlásala cirkev „Nulla salus extra ecclesiam“ (mimo cirkvi niet spásy), tak dnes medicína svojou optikou často vidí „Nulla sanatis extra medicinam“ (bez medicíny niet uzdravenia) a sama určuje, čo ešte medicína a medicínsky akceptovateľné je a čo už nie. Okrem zdravotníctva západného typu však všetky civilizácie uznávali a uznávajú, že u človeka existuje okrem „telesného“ aj „duševné“ a že hranice medzi tým v skutočnosti neexistujú, že jedno ovplyvňuje druhé nepretržite po celý čas bytia jedinca (napríklad vysoká horúčka môže vyvolať blúznenie), takže nemožno pochybovať o psychofyzickej jednote človeka. Veď už v dialógu Timaios od Platóna možno nájsť dôkazy, že zlá sóma vedie k zlej psyché. Preto sa postupne udomácnil termín „psychosomatický“ = termín, ktorý toto poznanie rešpektuje a vníma človeka ako 2-dielny celok, telo aj dušu v zmysluplnej jednote. Samotný termín psychosomatika zaviedol J. Heinroth (1818), ale k jej rozvoju najviac prispeli Sigmund Freud (svojou koncepciou ľudského nevedomia), Jakob von Uexküll (svojou koncepciou „umweltu“ – akejsi ektopsychickej zóny, ktorá u človeka pokračuje ďaleko za hranice dané povrchom tela) a Alfred Adler, ktorý sa považuje za zakladateľa novodobej psychosomatickej medicíny. Zvláštny prelom v rozvíjajúcej sa psychosomatickej medicíne predstavoval rok 1977, keď Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyškrtla kategóriu psychosomatických ochorení z medzinárodnej klasifikácie chorôb dôvodiac, že psychické faktory sa nejakou mierou podieľajú na vývoji všetkých ochorení a že by bolo zavádzajúce rozdeľovať choroby na „psychosomatické“ a „nepsychosomatické“.
Ako toto všetko súvisí s postavením všeobecného lekára pre dospelých? Súčasné poznatky psychosomatickej medicíny totiž naznačujú, že práve on, ako dôverný strážca zdravia svojich pacientov, je ideálnym kandidátom na aktívneho lekára psychosomatickej medicíny. Ďalší vývoj ukáže, či o takéto smerovanie bude v lekárskej komunite záujem a budú tomu prispôsobené aj medicínske vzdelávacie štandardy.