KLADIVO NA EPILEPSIU

12. Apríl 2022
Article image

Ešte pred päťdesiatimi rokmi bolo dieťa s epilepsiou v škole nevídaný úkaz, pred päťsto rokmi by však skončilo oveľa horšie.

„Deti, toto je váš nový spolužiak. Volá sa Peter a ja viem, že ho prijmete a budete mu pomáhať. Peter má ochorenie, ktoré sa volá epilepsia. Berie pravidelne lieky, ale mohlo by sa stať, že dostane záchvat. Ak by pri tom nebol žiadny učiteľ, podložte mu niečo pod hlavu a rýchlo ho zavolajte. Verím, že to spolu zvládneme!“

Pred vyjavenými žiakmi piatej bé stál vedľa našej triednej učiteľky vysoký chlapec, viečka mal trochu spustené, ako by sa mu chcelo spať – a neprítomne sa usmieval.

Neviem, či sme sa už vtedy niečo učili o epilepsii, ale niekto sa rýchlo vytasil so znalosťami z filmov, kde sa človek v epileptickom záchvate metal po zemi a tiekla mu z úst krvavá pena. Pamätám si, ako veľmi som sa bála okolo Petra vôbec prejsť. Aby náhodou pri mne nedostal ten záchvat.

Peter do našej triedy chodil len rok. Hoci bol od nás aj starší aj fyzicky vyspelejší, v učení bol veľmi pozadu. Stále vyzeral tak, ako by mu to bolo všetko jedno, reagoval spomalene, neviem, či to bolo vplyvom utlmujúcich liekov, alebo mal ešte aj ďalšie postihnutie. Rozhodne však nebol hlúpy.

Nedávno som počúvala rozhovor českého barda detskej neurológie Vladimíra Komárka, ktorý hovoril, že v tom čase sa ešte na epilepsiu brali len barbituráty, ktoré tlmili záchvaty, no súčasne tlmili aj všetky funkcie mozgu, takže deti boli otupené a ich inteligencia sa znižovala. Práve kvôli tej nevhodnej liečbe. Moderná liečba našťastie inteligenciu negatívne neovplyvňuje.

Hej, chodila som do školy v časoch, keď o inklúzii a asistentoch socialistické školstvo ani len nechyrovalo. Deti, ktoré boli čo i len mierne iné, sa odkladali rovno do osobitnej školy a obyčajné deti sa s nimi ani nemali šancu veľmi stretnúť. A keď sa stretli, nevedeli, ako sa k nim správať.

Vlastne sa čudujem, ako sa k nám Peter mohol vtedy vôbec dostať, naša triedna učiteľka musela byť osvietená žena. Pretože nielen spolužiaci mali problém prijať deti s postihnutím. Profesor Komárek spomínal, že ešte v deväťdesiatych rokoch robil s kolegom po školách osvetu medzi učiteľmi, že je to choroba, ktorej sa nemusia báť, nemusia deti vyraďovať z kolektívu. A deťom premietali náučný film, aby vedeli v prípade potreby podať správnu prvú pomoc. Snažili sa, aby deti s epilepsiou mali čo najnormálnejší život. Pretože toto ochorenie podľa neho môže byť rôzne, od najťažších foriem až po najľahšie, z ktorej sa dieťa vylieči a epilepsia sa už nikdy nevráti.


„Traktát Kladivo na čarodejnice označil epileptické záchvaty za známku posadnutia démonom, čo bolo spoľahlivým znamením, že ide o čarodejnice a čarodejníkov.“


Je to úžasné, ako veda a technologický pokrok dokážu zo strašnej stigmatizujúcej choroby urobiť niečo, čo sa dá vyliečiť a ak nie nadobro, tak sa s ňou dá relatívne normálne žiť. Hoci, zhodou okolností, práve pri epilepsii technologický pokrok život postihnutých ľudí na istý čas nie že strašidelne zhoršil, ale priam ničil.

Podľa stanfordského profesora biológie a neurológie Roberta Sapolskeho to nie je tak dávno, čo sa na epilepsiu pozeralo ako na duševnú a prenosnú chorobu. A najhoršie to dopadlo, keď dvaja dominikánski mnísi a inkvizítori, Heinrich Kramer a Jakob Sprenger v roku 1487 spísali po latinsky traktát Malleus maleficarum – Kladivo na čarodejnice.

Epileptické záchvaty označili za známku posadnutia démonom, boli spoľahlivým znamením, že ide o čarodejnice a čarodejníkov. Možno by toto ich odhalenie zapadlo prachom kláštorných knižníc v pár ručne opísaných kópiách, nebyť toho, že práve v tom čase sa začal rozmáhať vynález pána Guttenberga – tlačiarenský stroj. Po Biblii sa tak stalo Kladivo na čarodejnice najväčším bestsellerom a podľa historika Jeffreyho Russella prispelo k rýchlemu šíreniu čarodejníckej hystérie. Podľa odhadov bolo následne prenasledovaných, mučených či zabitých stotisíc až milión ľudí.

Nechcem touto historickou odbočkou nijako spochybňovať prínos pokroku a kníhtlače. Napokon, dočítala som sa o nej v tlačenej knihe. Len mi tak došlo, že bez ohľadu na technológie a stav vedy, vždy sme to len my, ľudia, ktorí môžu chorým deťom i dospelým urobiť zo života peklo alebo raj. Ďakujem mojej triednej z piatej bé, že to vtedy s Petrom a najmä s nami skúsila posunúť tým lepším smerom.

inVitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2022

Detská neurológia

Rok 2022 otvárame inVitrom s témou Detská neurológia, ktorá má aj prívlastok náročná a plná výziev – hlavne v ešte stále pretrvávajúcej dobe kovidovej, keďže sa tam často hrá o čas.…

Výber článkov PDF
author

Elena Akácsová

Všetky články autora