KTO SA BOJÍ, NECH NEJDE DO LESA (SLOVENSKÉ PRÍSLOVIE)

Article image

Je človek súčasťou prírody, alebo jej nepriateľ? A naopak – je pre nás príroda zdrojom energie a oddychu, alebo nepriateľským územím plným mikroskopických predátorov? Zoonózy sú ochorenia prenosné medzi zvieratami a ľuďmi. Boli študované stovky rokov a aj tak zostávajú problémom pre zdravie a kvalitu života ľudí. Sú kategorizované podľa ich pôvodcu: parazity, baktérie, huby a vírusy. Je dané, že ľudia budú vždy ohrození zoonotickými parazitmi, pretože majú blízky vzťah s domácimi a divokými zvieratami a zdieľajú rovnaké prostredie. Riziko nakazenia stúpa spolu so zvyšujúcou sa interakciou s voľne žijúcimi živočíchmi (najmä urbanizáciou toho, čo bolo ich prirodzeným prostredím), ako aj prostredníctvom nášho vlastného rastúceho dopytu po mäse. Z prírody si teda – okrem lesných plodov a zážitkov – môžeme niekedy odniesť aj neželaný suvenír.


Niektoré parazity sú na Slovensku už od nepamäti (toxoplazma, toxokara), iné sú čerstvými „imigrantmi“ a úspešne sa u nás udomácňujú a rozširujú (dirofilária, thelázia). Existuje niekoľko spôsobov, ako sa môžeme nakaziť parazitmi. Jedným zo spôsobov je priama interakcia s infikovanými zvieratami alebo vektormi, ako sú kliešť, komár alebo iný bezstavovec. Ďalším spôsobom je nepriamy kontakt. Tým je interakcia s médiami ako pôda, potravina alebo voda, ktoré boli kontaminované parazitmi alebo ich vývinovými štádiami.

Lesné prostredie a jeho obyvatelia môžu predstavovať zdroj nákazy aj pre pravidelne odčervovaných a v čistote udržiavaných domácich miláčikov. Pes sa môže nakaziť parazitmi od iného voľne žijúceho psovitého mäsožravca, najmä premnožené líšky môžu byť rezervoárom nebezpečných parazitov. Nakazený pes potom predstavuje nový zdroj infekcie týmito parazitmi nielen pre iné zvieratá, ale aj pre ľudí.

Neumyté lesné ovocie a huby môžu byť zdrojom životu nebezpečnej pásomnice, ktorá parazituje na ľudskej pečeni. Nakazený jedinec zistí, že sa nakazil často až po rokoch a vtedy je už obyčajne neskoro. Narastajúca obľuba diviny, najmä výrobky z diviačieho mäsa, môžu za určitých podmienok predstavovať pre ľudí nebezpečný zdroj trichinelózy.

Echinococcus multilocularis
 (pásomnica líščia)

Echinokoky (Cestoda, Taeniidae) majú povesť najmenších a zároveň najsmrteľnejších pásomníc na svete. Dospelé jedince dosahujú dĺžku iba 1,2 – 6 mm a sú pre definitívneho hostiteľa prakticky neškodné. Situácia je iná pre medzihostiteľa, v ktorom sa vyvíjajú larválne štádiá pásomnice (metacestódy) a vyvolávajú ochorenie echinokokózu. Na Slovensku sa vyskytuje druh Echinococcus granulosus, ktorý je pre svoj vývinový cyklus spájaný najmä s pastierskymi oblasťami a spôsobuje cystickú echinokokózu a sylvatický druh Echinococcus multilocularis vyvolávajúci alveolárnu echinokokózu. V súčasnosti je na Slovensku hlásených priemerne 6 prípadov humánnej echinokokózy ročne.

Obrázok č. 1: Dospelý jedinec pásomnice Echinococcus multilocularis


Alveolárna echinokokóza patrí k najsmrteľnejším, helmintami spôsobeným ochoreniam ľudí. Má široké geografické rozšírenie na celej severnej pologuli (stredná Európa, severná a stredná Ázia a časti Severnej Ameriky). Z krajín EÚ majú štatút krajín úradne bez výskytu E. multilocularis len Fínsko, Írsko, Malta, Nórsko a Veľká Británia (1). Líščia pásomnica Echinococcus multilocularis bola zistená na Slovensku v roku 1999. Rozšírenie tohto parazita prostredníctvom líšok z endemických alpských oblastí na naše územie umožnilo odstránenie hraničných plotov v roku 1989 a 1990 (2).

V súčasnosti je Echinococcus multilocularis na Slovensku rozšírený najmä v severných okresoch Prešovského a Žilinského kraja. Definitívnym hostiteľom parazita v našich podmienkach je najmä líška hrdzavá (Vulpes vulpes), v menšej miere vlk dravý (Canis lupus), psík medvedíkovitý (Nyctereutes procyonoides), mačka divá (Felis silvestris), zriedkavo pes a mačka. Medzihostiteľmi sú najmä drobné cicavce (hlodavce, drobné zemné hmyzožravce). Larválne štádiá pásomnice boli nájdené aj u psov, ošípaných, diviakov, opíc, koní a u ľudí. U definitívneho hostiteľa (líšky alebo psa) sa dospelé pásomnice nachádzajú v tenkom čreve, často vo veľkom počte. Rekordérkou bola líška z okresu Stará Ľubovňa, u ktorej bolo v tenkom čreve až 245 000 pásomníc (3). Nákaza psa alebo líšky (t. j. definitívneho hostiteľa) napriek tomu prebieha vo väčšine prípadov asymptomaticky, len pri silnej invázii parazitmi môže nastať nechutenstvo, hnačky a chudnutie. Larválne štádium tohto parazita spôsobuje u človeka závažné ochorenie – alveolárnu echinokokózu, ktorá sa prejavuje tvorbou mnohopočetných cýst v pečeni (98 %) alebo v iných orgánoch, napríklad v pľúcach alebo v mozgu. Ide o veľmi agresívne, smrteľné ochorenie pečene – v mnohom podobné rakovine pečene. Typická je mechúrikovitá štruktúra larvocysty, ktorá pozostáva z množstva vezikúl veľkých 1 – 3 cm. V dôsledku nekrózy sa v centrálnej časti larvocysty môžu vytvoriť dutiny vyplnené kvapalinou a nekrotickým materiálom (4). Diagnostiku a liečbu komplikuje veľmi dlhá inkubačná doba dosahujúca 5 až 15 rokov. Tiché ochorenie prepukne zväčša až po rokoch, pričom neliečené končí letálne.

Z domácich zvierat sa nákaza na človeka ľahko prenáša nakazenými psami. Tie sa často nakazia práve v lese. Ohrozené sú najmä psy, ktoré sa vyznačujú geofágiou, lovia drobné lesné cicavce alebo obľubujú hrabanie v zemi. Spolu s trusom napadnutých líšok, vlkov alebo šakalov sa vajíčka parazita dostávajú do prostredia, kde pri vhodných podmienkach dokážu prežívať a sú infekčné aj viac ako rok. S trusom sa vajíčka môžu dostať aj na srsť zvierat. Majitelia tzv. váľačov sa preto môžu nakaziť aj pri odstraňovaní nečistôt, konárikov, lístia a iných ozdôb z kožuchov svojich miláčikov. Teoreticky je možné, že sa človek nakazí aj nepriamo pri zbere a konzumácii vajíčkami kontaminovaných lesných plodov, húb a liečivých rastlín. Pomerne nízky výskyt alveolárnej echinokokózy u ľudí – a to aj v oblastiach s vysokou prevalenciou tohto parazita u voľne žijúcich mäsožravcov – však naznačuje, že ľudia majú relatívne vysoký stupeň prirodzenej odolnosti voči infekcii vajíčkami E. multilocularis. Tento fakt podporuje okrem iného aj neobvykle pomalý vývin metacestód v orgánoch ľudí. Napriek tomu je dôležité v rámci prevencie a pre zabránenie rozšírenia tohto parazita v prostredí človeka pravidelné koprologické vyšetrovanie trusu psov, a to najmä u poľovných psov a psov v blízkom kontakte s voľne žijúcimi mäsožravcami.

Toxocara canis (škrkavka psia)
Toxokaróza patrí k najrozšírenejším parazitárnym ochoreniam mäsožravcov na svete. Jej pôvodcom sú parazitické červy – škrkavky rodu Toxocara (Nematoda, Ascaridae). Prvé historické zmienky o psej a mačacej škrkavke boli už v 18. storočí. Psia škrkavka bola známa pod označením Toxocara masculior alebo Ascaris canis (5). Dospelé jedince škrkaviek Toxocara canis žijú v tenkom čreve psovitých mäsožravcov, najmä psov a líšok. Vajíčka parazita vylučované trusom sa stávajú infekčnými až za 2 – 4 týždne. Sú extrémne odolné a v prostredí zostávajú životaschopné niekoľko rokov. Dospelé mäsožravce sa nakazia požitím zrelých vajíčok, infekčné larvy uvoľnené z vajíčok prenikajú do krvného obehu, odkiaľ sa dostanú do pečene a pľúc. Šteňatá sa často rodia už nakazené, pretože larvy psích škrkaviek sú schopné prenikať placentou. Pri šírení infekcie sa uplatňujú aj príležitostní hostitelia, u ktorých sa po požití vajíčok v tráviacom trakte vyvinú larvy schopné dlhodobo prežívať v tkanivách, ale nedospejú do dospelého štádia. Takýmto hostiteľom môže byť aj človek. Uvoľnené larvy z vajíčok u ľudí migrujú do rôznych tkanív, kde sa opuzdrujú. V závislosti od ich lokalizácie sa rozlišuje niekoľko foriem larválnej toxokarózy. Najčastejšie sa vyskytuje latentná forma, ktorá prebieha bez výrazných príznakov. Viscerálna forma sa vyskytuje najčastejšie u detí. Jej príznaky sú rôznorodé a nešpecifické. Klinické symptómy zahŕňajú intermitentnú horúčku, slabosť, únavnosť, nechutenstvo, bolesti brucha. V neskorších štádiách sa objavuje dýchavičnosť až kašeľ, astmatické ťažkosti a kožné problémy (vyrážky, svrbenie). Vo vážnych prípadoch môže po masívnej infekcii dôjsť až k život ohrozujúcej pneumónii, eozinofilnej meningoencefalitíde alebo k trombóze aorty. Očná forma sa vyskytuje pri nákaze menším počtom vajíčok, najmä u starších detí. Migrujúce larvy spôsobujú vznik chronickej endoftalmitídy a granulomatóznych lézií sietnice, pričom postihnutie býva zvyčajne jednostranné. Zmiešaná forma ochorenia sa vyskytuje zriedkavo.

Výskyt toxokarózy je celosvetový a je viazaný na prítomnosť definitívneho hostiteľa. Najvyššia séroprevalencia je pravidelne zaznamenávaná v africkom regióne (v niektorých oblastiach až 50,6 %) a najnižšia v regióne východného Stredomoria (8,2 %). V európskych regiónoch sa pohybuje prevalencia medzi 8,5 – 12,8 % (6), pričom na Slovensku je prevalencia 7,03 – 11,21 %. V súčasnosti je veľká časť psov v urbánnom prostredí pravidelne odčervovaná. Je dôležité nezabúdať na líšky ako na potenciálny zdroj nákazy škrkavkami pre psov (respektíve i ľudí), a to najmä u psov pravidelne navštevujúcich lesné prostredie. V dôsledku čoraz častejšieho prenikania líšok do urbánneho prostredia môžu byť ale ohrození aj ostatní jedinci.

Dirofilaria spp.
(vlasovec)

V posledných rokoch je Slovensko sužované extrémne premnoženými komármi, a to najmä v oblastiach vodných tokov a lužných lesov. V súvislosti s tým je dôležité upozorniť aj na parazita, ktorý s komármi priamo súvisí. Vplyvom globálneho otepľovania i importu sa na Slovensku rozšírili vlasovce rodu Dirofilaria (Spirurida, Onchocercidae). Ich larválne štádiá sú prenášané rôznymi druhmi komárov a dospelé jedince žijú v psoch a v iných mäsožravcoch, príležitostne aj u človeka. Zatiaľ čo Dirofilaria repens vyvoláva podkožnú, respektíve očnú formu ochorenia, druh Dirofilaria immitis, známy pod názvom „srdcový červ“, spôsobuje závažné kardiovaskulárne ochorenie psov. Na Slovensku boli tieto filárie prvýkrát zistené u psa z oblasti Komárna v roku 2005 (7) a odvtedy narastá nielen počet nálezov, ale aj počet nových ohnísk. V roku 2013 bola na Slovensku zistená infekcia dirofiláriami v oblasti Popradu u kuny skalnej (Martes foina), čo bol prvý zaznamenaný prípad autochtónnej infekcie v oblasti Vysokých Tatier (8).

Dospelé jedince D. immitis sa najčastejšie nachádzajú v srdcovej predsieni a komore, v pľúcnych artériách a dutej žile definitívneho hostiteľa, najčastejšie psa. Majú podobu dlhých tenkých bielych červov, samice dosahujú dĺžku 20 cm, samci dorastajú len do približne polovičnej veľkosti. Choroba sa u psov prejavuje zvýšenou únavou, kašľom a dýchavičnosťou. Pri zvýšenej fyzickej námahe alebo pri nesprávne zvolenej radikálnej liečbe môže dôjsť k upchatiu ciev, zlyhaniu srdca a k úhynu psa. Klinické príznaky závisia od množstva parazitov v organizme hostiteľa.

Pri nákaze druhom D. repens sa červy nachádzajú pod kožou a medzi svalmi (zriedkavo vo vnútorných orgánoch), kde tvoria bolestivé hrčky v priemere asi 2 cm, ktoré sa časom môžu vyvinúť do abscesov. Ochorenie je často sprevádzané dermatitídou, takže je u zvieraťa možné pozorovať silný pruritus a intenzívne škriabanie. Niekedy sa vyvinie lokálna alopécia a stvrdnutie kože. Nákaza kožným druhom D. repens však prebieha veľmi často asymptomaticky a červy sú nachádzané náhodne pri operáciách alebo až pri pitve.

Dospelé samice denne vyprodukujú tisíce mikrofilárií, ktoré kolujú v krvnom obehu psa. Komár potom spolu s krvou infikovaného psa nasaje aj mikrofilárie, ktoré v jeho organizme dospievajú a po 12 – 40 dňoch sa stávajú infekčnými pre ďalšiu „obeť“, ktorou môže byť aj človek. Od prvej humánnej dirofilariózy na Slovensku v roku 2007 (9) pribudne každý rok niekoľko nových pacientov. V súčasnosti evidujeme 26 prípadov dirofilariózy u ľudí. Človek je nešpecifickým hostiteľom, dirofilárie v ňom nedokážu dosiahnuť pohlavnú dospelosť, napriek tomu dokážu dorastať do úctyhodných rozmerov (aj 15 cm). Infikovaný človek môže cítiť mravenčenie alebo nepríjemné pohyby pod kožou, vytvoria sa mu tvrdé uzlíky v podkoží alebo – v prípade, že sa dostanú do spojivkového vaku – cíti silnú bolesť oka a hlavy. Dirofilárie v podkoží sú schopné ďalej migrovať (za 24 hodín „preplazia“ aj 15 – 20 cm). Nebezpečnejšia je situácia, keď sa červ dostane do vnútorných orgánov človeka. Na rozdiel od psov, dirofilárie u ľudí nikdy nekončia v srdci, ale aj na Slovensku boli zaznamenané prípady pľúcnej formy dirofilariózy. Je predpoklad, že počet prípadov humánnej dirofilariózy je vyšší, keďže toto ochorenie je medzi humánnymi lekármi ešte stále nedostatočne rozpoznávané a častokrát nesprávne diagnostikované.

Z pohľadu ochrany verejného zdravia je rizikovým faktorom nielen vysoké množstvo nakazených komárov, teplota prostredia (vývoj lariev do štádia L3 v komárovi závisí od teploty okolitého prostredia a zastavuje sa pri teplote nižšej ako 14 °C), ale tiež vysoká miera premorenia v populácii psov. Práve neliečené psy bez klinických príznakov a s vysokým počtom larválnych štádií parazita v krvi sú hlavným zdrojom mikrofilárií pre komáre, ktoré môžu následne preniesť túto nákazu na človeka.

Thelazia callipaeda (očný červ)
Helminty Thelazia callipaeda (Spirurida, Thelazioidea), známe pod názvom očné červy, parazitujú v očiach psovitých a mačkovitých mäsožravcov, výnimočne i u človeka. Keďže prvý prípad napadnutia teláziami bol pozorovaný v roku 1910 u psa v Pakistane, označujú sa aj ako „orientálne očné červy“. Telazióza bola oficiálne uznaná za zoonózu v roku 1917, keď bol z Číny hlásený prvý prípad infekcie človeka. V posledných dvoch desaťročiach sa humánne infekcie týmto parazitom objavujú v ďalších oblastiach východnej Ázie, a to najmä v chudobných vidieckych komunitách (10). V Európe bol výskyt telázií prvýkrát zaznamenaný v roku 1989 u vlkov v Taliansku (11). Po roku 2000 sa objavili postupne vo väčšine Európy. Okrem Európy a Ázie sú rozšírené aj v Severnej a Južnej Amerike a v oblastiach južnej Afriky. Na jeseň v roku 2016 boli na našom území prvýkrát potvrdené nálezy Thelazia callipaeda v očiach psov, a to vo viacerých nezávislých lokalitách v okolí Košíc a Michaloviec a jeden prípad v Modre. Väčšina prípadov infekcie prepukne na jar alebo skoro na jeseň, čo súvisí so zvýšeným výskytom a aktivitou vektora, ktorým je drobná drozofilná muška Phortica variegata, ktorá na rozdiel od známych ovocných mušiek rodu Drosophila uprednostňuje lesné prostredie (12).

Z doterajších prieskumov realizovaných na území Slovenska vyplýva, že endemická oblasť cirkulácie T. callipaeda sa sformovala na juhovýchode krajiny, v Košickom kraji a na juhozápadnom Slovensku, kde boli nálezy hlásené u psov a mačiek v okrese Pezinok, ale aj v mestských lesoch Bratislavy.

T. callipaeda
sú priesvitno-belavé červy, samice merajú 12 – 18,5 mm, samci sú menší, dorastajú len do dĺžky 7,7 – 12,8 mm. Využívajú potravinové správanie sa mušiek Phortica variegata, ktoré okrem ovocných štiav a rastlinných sekrétov obľubujú aj očný sekrét živočíchov. Je zaujímavé, že toto správanie bolo pozorované iba u samcov týchto mušiek. Je to u parazitov vzácnosť, pretože väčšinu parazitov odkázaných na vektory prenášajú samice (napríklad komáre, exotické ploštice, kliešte).

Medzihostiteľ a vektor P. variegata spolu s lakrymálnym sekrétom nasaje aj larvy prvého štádia T. callipaeda produkované samicami háďatiek v spojovkovom vaku konečného hostiteľa. V medzihostiteľovi pokračujú vo vývine a neskôr sa pri niektorom z ďalších kŕmení aktívne presúvajú z infikovaných mušiek do spojivkového vaku definitívneho hostiteľa. Tam pohlavne dospievajú a produkujú ďalšiu generáciu T. callipaeda.

Prepatentná perióda – t. j. čas medzi nakazením oka psa alebo mačky a dozretím do štádia dospelosti – je približne mesiac. Následne sa môžu prejaviť prvé klinické príznaky. Larvy i dospelé parazity Thelazia callipaeda spôsobujú svojou aktivitou v slzných kanálikoch, na spojivke a pod tretím viečkom podráždenie a zápaly. Infekcia sa prejavuje nadmerným žmurkaním, zvýšeným slzením jedného alebo aj oboch očí, začervenaním a opuchom očí, nadmerným otieraním hlavy, neskôr môže infekcia prejsť do keratitídy, ulcerácií až po prípady slepoty pri neliečených ťažkých stavoch. Napriek tomu, že sú červy relatívne veľké, nie je ľahké ich v oku spozorovať, a preto bývajú infekcie často zamieňané za bakteriálnu infekciu. Na Slovensku sme zatiaľ nezaznamenali infekciu týmto parazitom u ľudí.

Sarcoptes scabiei
(svrab)

Sarkoptóza čiernej zveri je závažné ochorenie diviakov, ktoré je vyvolané roztočmi – zákožkami druhu Sarcoptes scabiei var. suis (Sarcoptes suis). Patria medzi najmenšie zákožky, merajú maximálne 0,5 mm. K nakazeniu dochádza pri kontakte s postihnutým zvieraťom, prípadne na mieste čerstvo infikovanom diviakom (ležoviská, bahniská, kŕmne miesta, otierky na stromoch). K vzniku ohnísk dochádza najmä v oblastiach s vysokou populačnou hustotou diviačej zveri. Svrab u postihnutého diviaka postihuje najskôr oblasti na hlave (najmä okolie očí a uši), brucho a predné končatiny, neskôr môže zasiahnuť celé telo. Klinicky sa prejavuje typickými alopéciami, krustóznymi nálepmi a dermatitídou. Postihnuté zvieratá sú nepokojné, často i agresívne. Niektoré jedince sú asymptomatické, sú však zdrojom infekcie pre ostatné zvieratá. Tento druh roztočov dokáže krátkodobo prežívať aj u iných druhov zvierat, preto predstavuje riziko aj pre človeka, prípadne jeho psa. Po počiatočných typických príznakoch však u nepravého hostiteľa roztoč Sarcoptes suis hynie v priebehu niekoľkých dní až týždňov.

Oveľa častejšie je u domácich psov diagnostikovaný svrab pochádzajúci od líšok. Sarkoptový svrab líšok spôsobuje Sarcoptes scabiei var. vulpes (Sarcoptes vulpes). Je ľahko prenosný na psy, vlky, mačky, ale aj na človeka. Líšky sú veľmi citlivé na infekciu zákožkami a časté sú u nich generalizované prípady sarkoptózy, keď je postihnuté celé telo líšky. Sarcoptes vulpes prednostne postihuje riedko osrstené časti tela, ušnice, okolie lakťových kĺbov a chvost. Postihnuté líšky chudnú, strácajú plachosť a v dôsledku silného pruritu sa neustále olizujú a škriabu. Ohrozené sú najmä poľovné psy, u ktorých je dôležité zamedziť kontaktu s ulovenou alebo uhynutou líškou. Človek sa môže nakaziť nielen od líšky, ale následne aj od svojho infikovaného psa. U človeka sa však ani tento druh zákožiek nedokáže rozmnožovať a príznaky vymiznú do 4 týždňov.

Aj človek, ktorý neobľubuje prechádzky lesom a zo všetkých zmyslov najradšej spoznáva prírodu prostredníctvom chute, môže byť v ohrození parazitmi pochádzajúcimi od voľne žijúcej zveri. Pre zamedzenie nakazenia je zásadný spôsob úpravy potraviny. Medzi najznámejšie parazity, ktoré sa nachádzajú v mäse diviny, patria rody TrichinellaToxoplasma.

Trichinella spp.
(svalovec)

Nematódy z rodu Trichinella (Trichurida, Trichinellidae) spôsobujú trichinelózu patriacu medzi helmintozoonózy, závažné parazitárne ochorenie zvierat a ľudí. Hoci medzi verejnosťou prevláda názor, že človek sa nakazí trichinelou najmä infikovaným bravčovým mäsom, v súčasnosti sa tento známy epidemiologický vzorec mení. Väčšina druhov trichinel sa vyskytuje vo voľne žijúcich rezervoárových hostiteľoch, na Slovensku najmä v líškach a diviačej zveri. Z celkovo 13 známych genotypov trichinel bol na území Európy zaznamenaný výskyt druhov Trichinella spiralis, Trichinella nativa, Trichinella pseudospiralis a Trichinella britovi.

Trichinelóza sa u ľudí na Slovensku objavovala po mnoho desaťročí ako sporadické ochorenie u jednotlivcov alebo vo forme menších epidémií. Od roku 1962 postihlo Slovensko 12 epidémií trichinelózy, pričom najväčšia bola v roku 1998 vo Valaskej (okres Brezno). Prítomnosť protilátok, eozinofília a klinické príznaky boli vtedy sérologicky potvrdené až u 336 pacientov. Klinické príznaky boli iba mierne a žiadna z infekcií sa neskončila letálne. Výskyt trichinelózy u domácich ošípaných na Slovensku bol vždy len sporadický. Posledný prípad trichinelózy u domácich ošípaných bol v roku 2003 na farme na východnom Slovensku, kde bola potvrdená Trichinella pseudospiralis, ktorá bola nájdená v mäse ošípaných, mačiek, potkanov a dokonca aj vtákov chovaných na tejto farme. Farma bola zlikvidovaná a boli prijaté opatrenia na zamedzenie infikovania potravinového reťazca (13). V posledných rokoch nebol u domácich ošípaných na Slovensku hlásený ani jeden nález trichinel. Trichinelóza teda cirkuluje najmä u voľne žijúcej zveri a najväčšie riziko prenosu ochorenia na človeka predstavuje diviačia populácia. Produkty vyrobené z mäsa týchto zvierat bývajú často nedostatočne tepelne upravené (napríklad klobásy), preto sú najčastejším zdrojom infekcie pre ľudí. Rezervoárom prírodného cyklu trichinelózy je líška hrdzavá. Riziko vytvorenia urbánneho cyklu trichinelózy vzrastá spolu so zvyšujúcim sa počtom líšok vyskytujúcich sa v mestách a na dedinách. Na Slovensku je potenciálne infikovaným druhom medveď hnedý, ktorého mäso je tiež príležitostne konzumované, ako aj ostatné mäsožravce – riziko vytvorenia nových ohnísk trichinelózy predstavujú najmä vlky, ktoré migrujú na dlhé vzdialenosti.

Klinické príznaky trichinelózy sú úmerné počtu prijatých infekčných lariev. Prvé príznaky sa môžu objaviť počas vývoja parazitov v čreve, táto fáza je pomerne krátka a trvá len 1 – 2 dni. Môžu sa objaviť mierne hnačky, vomitus a bolesť brucha. Druhá fáza ochorenia začína po 2 – 8 týždňoch a súvisí s prenikaním lariev do svalových vláken. Medzi príznaky druhej fázy nákazy patria: opuch v oblasti tváre, najmä okolo očí, bolesť svalov, horúčka a zimnica, bolesti hlavy, zvýšená únava, svrbenie pokožky, môžu sa pridružiť aj kašeľ a hnačka. Príznaky väčšinou do niekoľkých mesiacov vymiznú aj bez liečby. Horšia prognóza je u oslabených pacientov s pridruženou inou závažnou infekciou, so srdcovými alebo cerebrálnymi komplikáciami. Miera úmrtnosti medzi týmito jednotlivcami je 5 %, a to aj po podaní liečby (14).

V prírodnom cykle cirkuluje Trichinella spp. predovšetkým u mäsožravcov, u ktorých nevyvoláva žiadne klinické príznaky. Rovnako u domácich mäsožravcov, ako sú psy a mačky, sa nákaza trichinelami navonok klinicky neprejavuje. Najčastejším prameňom nákazy pre človeka je diviačia zver, prípadne domáce ošípané a zaznamenané boli aj nákazy ľudí po konzumácii konského a psieho mäsa. Ak neexistuje záruka, že mäso prešlo veterinárnou kontrolou, treba ho upraviť varením alebo dlhodobým zmrazením (uvádza sa strata infekčnosti pri mrazení 2 dni pri -20 °C, pri druhu T. nativa dokonca až 40 dní pri -35 °C). Samozrejme, vhodnejšie je mraziť mäso radšej dlhšie.

Toxoplasma gondii
Toxoplasma gondii
(Coccidia, Sarcocystidae) je kozmopolitne rozšírený jednobunkový organizmus patriaci medzi vnútrobunkové parazity. Objavili ju v roku 1908 Nicolle a Manceaux v pečeni a slezine severoafrického hlodavca gondiho saharského (Ctenodactylus gondi) (15) a nezávisle od nich v tom istom roku aj Splendore u králikov v Brazílii (16). Na základe mesiačikovitej formy tkanivovej cysty ju pomenovali Toxoplasma (z gréčtiny Toxon = oblúk). Infekcia T. gondii sa u ľudí vyskytuje pomerne bežne a vo väčšine prípadov prebieha u imunokompetentných osôb bez príznakov. Ohrozené sú najmä tehotné ženy, u ktorých môže parazit v prípade nakazenia počas tehotenstva spôsobiť ťažké poškodenie plodu a osoby s imunosupresiou (napríklad HIV pozitívni pacienti, pacienti po transplantácii, s niektorými nádorovými ochoreniami alebo pacienti na imunosupresívnej terapii) (17). U týchto osôb sa výrazne zvyšuje riziko rozvoja akútnej letálnej infekcie. Životný cyklus prvoka je charakterizovaný striedaním definitívneho hostiteľa a medzihostiteľa. Definitívnym hostiteľom Toxoplasma gondii sú mačkovité šelmy. V ich tele sa dokáže parazit množiť, prostredníctvom trusu šíriť do okolia a následne infikovať iné organizmy. Medzihostiteľmi Toxoplasma gondii sú všetky teplokrvné stavovce (vrátane človeka), u ktorých môžu byť prítomné vývojové štádiá v tkanivách vo forme cýst. Tkanivové cysty sú životaschopné a infekčné veľmi dlhú dobu, niekedy celý život jedinca.

Zatiaľ, čo toxoplazmóza mačiek a mačkovitých mäsožravcov prebieha zväčša asymptomaticky, prípadne nastáva krátkodobá mierna hnačka, u iných druhov medzihostiteľov (napríklad u psa) môže spôsobiť reprodukčné straty, niekedy s narodením mŕtvych aj zdravých mláďat v tom istom vrhu. Generalizovaná toxoplazmóza sa vyskytuje hlavne u mladých psov (< 1 rok) – bežné klinické príznaky zahŕňajú horúčku, tonzilitídu, dyspnoe, hnačku a zvracanie. Zasiahnutie pečene alebo dýchania môže byť rýchlo smrteľné. Zasiahnutie myokardu je u mladých psov zvyčajne subklinické, ale u niektorých starších zvierat môže viesť k výrazným arytmiám a k zlyhaniu srdca. Niektoré psy majú primárne neurologické príznaky, ktoré môžu trvať týždne, môžu byť buď ohniskové, alebo multifokálne a môžu zahŕňať paraparézu alebo tetraparézu. Môže sa objaviť myozitída s počiatočnými príznakmi abnormálnej chôdze, svalovej atrofie a/alebo stuhnutia.

Väčšina imunokompetentných ľudí infikovaných T. gondii nemá žiadne symptómy. Približne v 10 – 20 % prípadov spôsobuje lymfadenitídu alebo mierny chrípkový syndróm charakterizovaný horúčkou, malátnosťou, myalgiou, bolesťami hlavy, bolesťami hrdla a lymfadenopatiou. Niektorí pacienti môžu mať aj gastrointestinálne príznaky a v niektorých prípadoch môže choroba imitovať infekčnú mononukleózu. Väčšina ľudí sa zotavuje bez liečby v priebehu niekoľkých týždňov až mesiacov, aj keď boli hlásené ochorenia trvajúce až jeden rok. Niektoré štúdie naznačujú možné spojenie medzi expozíciou T. gondii a rôznymi neurologickými ochoreniami, ako je schizofrénia alebo epilepsia, stále však chýbajú definitívne dôkazy. U adolescentov a mladých dospelých má tendenciu sa vyskytovať očná forma toxoplazmózy. Typickým prejavom je chorioretinitída (zápal dúhovky a sietnice oka). Postihnutie makuly, ktoré je častejšie v kongenitálne získaných prípadoch, môže viesť k slepote.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza v Európe ročne viac ako 1 milión prípadov toxoplazmózy spôsobenej kontaminovanou potravou. Európska sieť pre parazity v potravinách (EURO-FBP) zostavila rebríček tzv. foodborne parazitov, kde je v európskom rebríčku Toxoplasma gondii na 2. mieste (18). Ľudia i zvieratá sa môžu nakaziť po požití infekčných oocýst z prostredia alebo vody alebo po požití tkanivových cýst z medzihostiteľa v surovom alebo tepelne nedostatočne upravenom mäse, vo vnútornostiach a v mäsových produktoch z nakazených medzihostiteľov, napríklad domácich zvierat či zveriny.

Zatiaľ čo vzťah medzi mačkou ako prenášačom parazita a toxoplazmózou ako nákazou je všeobecne známy, mäso medzihostiteľov je ako významný zdroj nákazy stále podceňované. V súčasnosti nie je na Slovensku platná legislatíva na kontrolu konzumného mäsa na prítomnosť parazita Toxoplasma gondii, ale naše výsledky poukazujú na to, že mäso a mäsové výrobky niektorých druhov zvierat – najmä oviec, kôz a diviakov, ale aj ošípaných – predstavujú vysoké riziko nakazenia týmto parazitom (19). Podľa našich zistení mäso až 22,1 % diviakov a 18,2 % vysokej zveri obsahuje infekčné tkanivové cysty T. gondii. Pre psy so silným loveckým inštinktom sú veľmi rizikové drobné lesné cicavce vrátane veveričiek. Na Slovensku bola málo známou udalosťou „veveričia pohroma“ v roku 2014, keď v Holandsku kvôli toxoplazmóze uhynuli stovky veveríc obyčajných (Sciurus vulgaris) (20). Obľúbená konzumácia surového alebo tepelne neupraveného mäsa je považovaná za hlavný rizikový faktor infekcie. Rizikové sú najmä klobásy z diviny, nedostatočne prepečené steaky ako i chutnanie divinového guláša v priebehu prípravy. Podľa niektorých štúdií je za hlavný rizikový faktor nakazenia považovaná práve konzumácia a manipulácia s nedostatočne tepelne upraveným mäsom, ktorá môže byť v Európe spojená až s 30 – 63 % všetkých infekcií (21). Riziko infekcie T. gondii sa môže znížiť správnou prípravou jedla. Mäso by malo byť varené na vnútornú teplotu dostatočnú na usmrtenie tohto parazita. Mrazenie, solenie, nakladanie do nálevov a údenie nedokážu spoľahlivo zničiť T. gondii, hoci niektoré techniky (napríklad zmrazovanie) zničia vysoké percento cýst. Dôležitá je správna hygiena vrátane použitia horúcej mydlovej vody na predmety, ktoré sa dotýkajú potenciálne kontaminovaných potravín (napríklad nôž, kuchynská doštička a pod.).

Záver

Rizikové faktory, ktoré sa podieľajú na vzniku parazitárnej infekcie u človeka, sú nedodržanie osobnej hygieny pri/po pobyte v prírode, pri kontakte s voľne žijúcimi i domácimi mäsožravcami a nedodržiavanie bezpečného spracovania potravín. Riziku sú vystavení aj obyvatelia rodinných domov, ktorým do záhrad zablúdia líšky. Keďže dnes nie je ničím výnimočným stretnúť líšky aj na sídliskách miest, opatrnosť je namieste najmä v oblastiach s najvyšším výskytom prípadov ochorení prenášaných líškami (echinokokóza, toxokaróza, sarkoptóza). Racionálne opatrenia na prevenciu infekcií zvierat a ľudí zahŕňajú vzdelávanie majiteľov domácich zvierat a pravidelné koprologické kontroly alebo odčervovanie psov a mačiek. Vzdelávanie majiteľov domácich zvierat by sa malo zamerať na prevenciu a zahŕňať nielen osobnú hygienu, ale aj pravidelné čistenie a odstraňovanie trusu domácich zvierat, aby sa znížila kontaminácia životného prostredia. Pretože šteniatka, mačiatka, gravidné a dojčiace zvieratá a lovecké psy sú vystavené najvyššiemu riziku infekcie škrkavkami alebo pásomnicami, čím sú zodpovedné za väčšinu kontaminácie prírodného prostredia, táto skupina zvierat by mala byť pravidelne parazitologicky kontrolovaná alebo odčervovaná. Periodické preventívne ošetrenie psov proti srdcovým červom môže chrániť aj pred väčšinou črevných parazitov, pretože lieky na prevenciu srdcových červov zahŕňajú preventívne opatrenia proti črevným parazitom.

Z pohľadu prenosu tkanivových parazitov v potravinovom reťazci (trichinelóza, toxoplazmóza) predstavuje najväčšie riziko konzumácia alebo manipulácia so surovým či tepelne nespracovaným mäsom zvierat.


Literatúra

  1. EFSA Journal 2021;19(2):6406, 164
  2. Dubinský P. Globálne klimatické zmeny a ich vplyv na parazitárne choroby. In: Holková R., Totková A., Klobušický M. (eds.) X. Aktuálne problémy humánnej parazitológie. PAÚ LFUK Bratislava. 2003; 7 – 10
  3. Miterpáková, M. and Dubinský, P.. "Fox tapeworm (Echinococcus multilocularis) in Slovakia — summarizing the long-term monitoring" Helminthologia, vol.48, no.3, 2011, pp.155-161. https://doi.org/10.2478/s11687-011-0023-5
  4. Eckert, J, Gemmell, M. A, Meslin, François-Xavier, Pawlowski, Z. S & World Health Organization. (2001).WHO/OIE manual on echinococcosis in humans and animals : a public health problem of global concern/edited by J. Eckert... [et al.]. World Organisation for Animal Health. https://apps.who.int/iris/handle/10665/42427
  5. Ondriska F, Boldiš V, Garajová M, Mrva Klinická parazitológia 1. vyd. Bratislava UK Prírodovedecká fakulta. 2016; 8.5.3.Toxocara canis/cati, 192 – 198
  6. Rostami A, Riahi SM, Holland CV, Taghipour A, Khalili-Fomeshi M, Fakhri Y, Omrani VF, Hotez PJ, Gasser RB. Seroprevalence estimates for toxocariasis in people worldwide: A systematic review and meta-analysis. PLoS Negl Trop Dis. 2019 Dec 19;13(12):e0007809. doi: 10.1371/journal.pntd.0007809. PMID: 31856156; PMCID: PMC6922318
  7. Svobodová V, Svobodová Z, Beladičová V, Valentová D, 2005: First cases of canine dirofilariosis in Slovakia: a case report. Vet. Med. – Czech., 50: 510 – 512
  8. Miterpáková M, Hurníková Z, Zalešny G & Chovancová B, 2013: Molecular evidence for the presence of Dirofilaria repens in beech marten (Martes foina) from Slovakia. Vet. Parasitol., 196 (3–4): 544–546. doi: 10.1016/j.vetpar.2013.02.028
  9. Babál P, Kobzová D, Novák I, Dubinský P & Jalili N. 2008: First case of cutaneous human dirofilariosis in Slovak Republic. Bratisl. Lek. Listy, 109 (11): 486–488Shen, JL.; Gasser, RB.; Chu, D.; Wang, ZX.; Yuan, X. & Cantacessi, C. (2006). Human thelaziosis: a neglected parasitic disease of the eye. J Parasitol. Vol.92, No.4, (Aug 2006), pp.872–875 ISSN 0022-3395
  10. Shen, JL.; Gasser, RB.; Chu, D.; Wang, ZX.; Yuan, X. & Cantacessi, C. (2006). Human thelaziosis:a neglected parasitic disease of the eye. J Parasitol. Vol.92, No.4, (Aug 2006), pp.872–875 ISSN 0022-3395
  11. Otranto D, Cantacessi C, Mallia E, Lia RP. First report of Thelazia callipaeda (Spirurida, Thelaziidae) in wolves in Italy. J Wildl Dis. 2007 Jul;43(3):508-11. doi: 10.7589/0090-3558-43.3.508. PMID: 17699090
  12. Otranto, D.; Lia. RP.; Buono, V.; Traversa, D. & Giangaspero, A. (2004). Biology of Thelazia callipaeda (Spirurida, Thelaziidae) eyeworms in naturally infected definitive hosts. Parasitol, Vol.129, Pt.5, (Nov 2004), pp.627-633, ISSN 0971-7196
  13. Hurníková, Z. (2018). Regional risk assessment of trichinellosis in the Slovak Republic. Zenodo. https://doi.org/10.5281/zenodo.1485054
  14. Furhad S, Bokhari AA. Trichinosis. [Updated 2021 Jul 25]. In: StatPearls [Internet]. Treasure Island (FL): StatPearls Publishing; 2022 Jan-. Available from: https://www.ncbi.nlm.nih.gov/books/NBK536945/
  15. Nicolle C, Manceaux LH, 1908: Sur une infection a coyes de Leishman (ou organismes voisins) du gondi. C R Hebdomad Seance Acad Sci 147: 763 – 766
  16. Splendore A, 1908: Un nuovo protozoa parassita dei conigli: incontrato nelle lesioni anatomiche d’ua malttia che ricorda in molti punti il Kala-azar dell’uomo. Rev Soc Sci Sao Paulo 3: 109 – 112
  17. OIE, 2017. Toxoplasmosis. Chapter 2.9.9. OIE Terrestrial Manual 2017. 1 – 12
  18. Bouwknegt Martijn, Devleesschauwer Brecht, Graham Heather, Robertson Lucy J, van der Giessen Joke WB, the Euro-FBP workshop participants. Prioritisation of food-borne parasites in Europe, 2016. Euro Surveill. 2018;23(9):pii=17-00161. https://doi.org/10.2807/1560-7917.ES.2018.23.9.17-00161
  19. Strišková K., Valentová D., Janošíková K. (2018): Skríning Toxoplasma gondii v konzumnom mäse. In: Zborník príspevkov VI. ročník vedeckého kongresu Zoonózy, alimentárne nákazy a nákazy z vody – Spoločná ochrana zdravia ľudí a zvierat a XXIII. Červenkove dni preventívnej medicíny, ISBN: 978-80-89738-13-7, s. 23 – 26
  20. Kik M, IJzer J, Opsteegh M, Montizaan M, Dijkstra V, Rijks JM, et al. Toxoplasma gondii in Wild Red Squirrels, the Netherlands, 2014. Emerg Infect Dis. 2015;21(12):2248-2249. https://doi.org/10.3201/eid2112.141711
  21. Tenter Am. 2009. Toxoplasma gondii in animals used for human consumption. Memórias do Instituto Oswaldo Cruz. 104, 2, 364-369. doi: 10.1590/s0074-02762009000200033
inVitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2022

Parazity a človek

Parazitom – na prvý pohľad nepríjemnej téme – sme venovali letné číslo magazínu inVitro. Síce niekedy pomerne jednoduché organizmy, ale s o to dômyselnejšími stratégiami prežitia, môžu byť v tomto…

Výber článkov PDF

Objavte ponuku
testov na lab.online

Moja imunita
Objednať

Môj ochranný štít. Ako mi funguje? Dokáže ma naozaj účinne chrániť pred vírusmi a baktériami?

Objednať
Anémia
Objednať

Zdravie máte v krvi. To nie je fráza, ale fakt, ktorý pocítite, ak začnete mať problémy s chudokrvnosťou.

Objednať
Prevencia žena
Objednať

Nemôžem si dovoliť ochorieť. Svoje zdravie, vitalitu, hmotnosť, hormóny aj kondíciu chcem mať pod kontrolou a užívať si život naplno.

Objednať
Prevencia muž
Objednať

Chcem žiť bez obáv z rizika vzniku rôznych vážnych civilizačných ochorení. Aktívne a naplno...

Objednať
author

Mgr. Daniela Valentová

Všetky články autora