Vyhadzov zo štúdia herectva ho kedysi nakopol tak, že sa cez bábkové divadlo dostal až k hollywoodskym filmovým produkciám, kde hrali hviezdy ako Jessica Chastain či Ryan Gosling. Odvtedy sa herec MARIÁN MITAŠ v práci nezastavil a nakrúca najmä české a slovenské filmy a seriály. Vracia sa aj do obľúbeného seriálu Nemocnica, kde sa rád rozpráva s konzultujúcimi sálovými sestrami o operáciách a so smiechom hovorí, že by si už na nejaký ten slepák možno aj trúfol.

Čím aktuálne žijete?

Jazdím. K bicyklu som pridal koňa. Dcéra jazdí už dlho a na Vianoce dostala koňa do prenájmu, čo znamená, že na ňom môže jazdiť len ona, ale musí sa o neho aj každý deň starať. Volá sa Muška a chodíme za ňou každý deň. Tak som si povedal, že sa pri tej príležitosti naučím konečne poriadne jazdiť aj ja.

A darí sa vám to?

Ťažko povedať. Stále som na začiatku. Kamarátka zo seriálu Nemocnica, ktorá jazdí odmalička, ma koučuje. Skúšal som to už niekoľkokrát kvôli viacerým projektom, ale vždy len tak povrchne, a teda som si osvojil kopec zlozvykov, ktoré musíme najskôr odstrániť. Nikdy som ku koňom nemal vzťah, vždy som mal prehnaný rešpekt, až teraz ako chodíme s Dorotkou každý deň za Muškou sa to mení a prestávam sa báť, že sa kôň splaší alebo kopne.

Učíte sa len tak pre radosť, alebo kvôli ďalšiemu projektu?

(Úsmev.) Učím sa kvôli všetkým budúcim projektom, pri ktorých to budem potrebovať. Ale áno, na začiatku bol jeden, ktorý by sa mal nakrúcať pre Českú televíziu koncom roka 2025. Bude to veľké, bude to výpravné a bude to zo stredoveku. Ja by som mal hrať jedného z európskych panovníkov. Čiže jazda na koni „level master“ je nevyhnutná. Mám na to rok. Držte mi palce.

Držím. A čo práca? Spolu s ďalšími hercami ste sa vrátili do seriálu Nemocnica. Prečo?

Celé to začalo na Artfilme v júni 2024, kde mi šéfka marketingu TV JOJ spomenula, že by chceli dať dokopy pôvodný tím, ktorý to celé rozbiehal. Zišla sa tam vtedy perfektná partia a na pľaci bola vždy výnimočná atmosféra. Jar som strávil v Prahe. V lete nás čakalo dvojesačné nakrúcanie v Tunise, a tak som si povedal, že by sa asi aj patrilo stráviť nejaký čas s rodinou. Ale jeseň som mal voľnú. Dohodli sme sa, že ak sa to celé podarí a všetci budú súhlasiť, tak ja som určite „in“. A ono sa to podarilo. Takže už tri mesiace nakrúcame.

Bolo to na pľaci ako na stretávke po rokoch?

Áno, aj keď to nebolo až tak dávno. Možno aj preto to celé hneď skočilo naspäť a zapadlo do seba.

Vaša postava – Adam Ondruš – sa má do Nemocnice vrátiť aj s dospievajúcou dcérou, s ktorou bude mať problémy. Rovnako ho má trápiť choroba, ktorej pokrok by znamenal koniec jeho kariéry. Akú má on vlastne špecializáciu?

Chirurg. Ja som chirurg, väčšina sme tam chirurgovia. A skoro všetci sme najlepší! (Smiech.)

„Seriálové operácie ma veľmi bavia.“

Baví vás hrať chirurga?

Baví. Všetky operácie ma veľmi bavia. Kvôli nim k nám vždy chodia reálne sálové sestry. S nimi je vždy vynikajúca debata. O rôznych prípadoch aj o operačných postupoch, na čo sú jednotlivé nástroje, kto čo môže a nemôže, takže nejaký základný zákrok, napríklad slepák, by som už možno zvládol aj naživo. Teoreticky. (Smiech.)

No ale pred časom ste mi povedali, že popri hereckej práci sa medicína vyštudovať nedá.

Nedá, v reálnej nemocnici by mi to isto nikto nedovolil, ale ak by sme napríklad uviazli niekde na Lomnickom štíte a bolo by to nevyhnutné, tak by som to možno zvládol.

Napríklad tracheotómiu?

Áno, so slamkou alebo trubičkou z pera.

Nebáli by ste sa zarezať do skutočného človeka?

Bál. Ale viete, ako to je. Strach je prirodzená súčasť života. Dôležité je, aby vás neochromil a aby ste sa s ním naučili pracovať.

Nebojíte sa pohľadu na krv?

Už nie tak ako kedysi. Pri nakrúcaní nám v pozadí bežia videá z reálnych operácií. Kedysi som sa tým smerom nemohol ani otočiť. Dnes si ho dokážem pozrieť celé.

Čo zaujímavé ste sa ešte naučili v seriáli Nemocnica o medicíne, lekároch, chorobách?

Z telky sa človek veľa nenaučí. Možno nejaké kuriozity. Učí sa z kníh. Teraz napríklad čítam o objavení bakteriálneho obranného systému CRISPR a o jeho transformácii na nástroj editácie ľudského genómu.

„Z telky sa človek veľa nenaučí, učí sa z kníh.“

Ja radšej čítam psychopop. Napríklad som čítala štúdiu, že keď si človek oblečie biely plášť, tak nielenže pôsobí dôležitejšie a múdrejšie, zodpovednejšie na svoje okolie, ale dokonca tak vníma aj sám seba. Čo sa deje s vami, keď si oblečiete biely plášť?

My máme v Nemocnici modré mundúry, no mali sme kedysi aj biele plášte. Ale ja mám z puberty zafixované, že biely plášť nosil jeden čašník v podniku v Považskej Bystrici, kam sme kedysi chodili. To bolo niečo také bizarné, že keď sa povie biely plášť, vždy si predstavím jeho a nie lekárov. (Smiech.)

Bez ohľadu na oblečenie, aký máte vzťah k lekárom? Idete za nimi s každým soplíkom, či až keď máte otvorenú zlomeninu?

Mám veľa skúsenosti s liečením chorôb, ktoré sa mi vracajú pravidelne, čo sú priedušky a dutiny. Takže ja už viem, čo si mám naordinovať z bežných voľnopredajných liekov, aby sa mi polepšilo. A od istého času si už vždy nájdem čas na to, keď som chorý, aby som sa vyliečil. Takže chodím k lekárovi, len ak je to nevyhnutné. Napríklad, ak si myslím, že je to nejaká baktéria a že sa to nedá vyležať v posteli.

Minulý rok ste plánovali ísť na operáciu s kolenom. Ako to dopadlo?

Mal som ísť, ale doktor mi povedal, aby som nepichal do lajna, lebo začne smrdieť. Takže som na operáciu nešiel, kúpil som si nový bicykel a začal som viac bicyklovať.

Bicyklovanie vylieči boľavé kolená?

Nie, ale ja som na operáciu chcel ísť pôvodne preto, aby som mohol behať. Po vyšetrení sa ma však doktor spýtal, že prečo vlastne chcem operáciu, keď som počas vyšetrenia, keď skúšal bolesti, ani raz nepípol. Vysvetlil som mu, že mne sa bolesť prejaví až po päťkilometrovom behu v pomerne vysokom tempe. A on mi povedal, že ak ma v bežnom živote koleno nebolí, nemá význam ho otvárať, lebo nikdy neviete, ako sa vám to zrastie. A poradil mi bicykel.

Máte nejaké fyzické limity, do čoho by ste nikdy nešli?

Ako sa hovorí: Sky's the Limit. Nič nie je nemožné. Lebo niekedy sa človeku aj zdá, že niečo nie je pre neho a napokon to dá. Napríklad ja som sa predminulý rok sľúbil kamarátovi, s ktorým som chodil občas na bicykel, že s ním pôjdem vyšliapať taliansky kopec Stelvio. Potom som zistil, že to je 25 km s prevýšením 1 800 m, čo sa mi zdalo absolútne strašidelné, keď som videl tie serpentíny smerom hore. Myslel som si, že som sa sľúbil na niečo, čo nemám šancu zvládnuť.

„Taký slepák na Lomnickom štíte by som možno zvládol. Teoreticky.“

A ako to dopadlo?

Potom som si o tom načítal a zistil, že aj 70-roční ľudia to zvládli a že je to skôr o hlave ako o nohách a telo sa dá vytrénovať. Tak som si kúpil cyklistický trenažér. Nakoniec som nebol až úplne hore, lebo kopec bol ešte zasnežený a ani Giro d'Italia sa tam vtedy nešlo – tá etapa bola zrušená. Namiesto toho sme boli v Chorvátsku a nachodili sme 2 000 výškových metrov a prešli 120 km, takže asi by sme boli zvládli aj Stelvio, keby sme tam išli.

Aký ste pacient? Poslúchnete lekárov, keď už za nimi idete? 

Ja som vždy poslúchal lekárov. Som presvedčený o tom, že ľudia by mali dôverovať lekárom. Lekárom a vedcom!

Ako sa o seba staráte? Čo je dôležité pre vaše duševné aj telesné zdravie?

Pohyb na čerstvom vzduchu a pestrá pravidelná strava. A kvalitný pravidelný spánok.

Ešte pred rokom ste fajčili a chceli prestať. Podarilo sa?

Podarilo sa. Ani to nebolo až také náročné, ako sa zdalo. Boli sme kamarátovi na svadbe a ďalší deň bol pomerne náročný, nemal som vôbec chuť zapáliť si. Potom som si povedal, že keď som nefajčil 24 hodín, tak to už nechám tak. Prvých 15 dní bolo veľmi kritických, ale vydržal som to a po troch týždňoch som bol z najhoršieho vonku. Od októbra sú to už 3-4 mesiace a je to v podstate v poriadku.

Naštudovali ste si k tomu aj nejaké odborné rady z kníh?

Nie, vôbec. Iba z rozhovorov so známymi som si odniesol radu, že človek sa musí rozhodnúť a jednoducho vytrvať.

Máte z niečoho strach?

Mám strach zo zlyhania.

V akom zmysle?

Som perfekcionista. Potrebujem mať všetko pod kontrolou.

Tak to sa potom ľahko zlyhá. Čo robíte pre to, aby to bolo inak?

Snažím sa nechať prirodzený priebeh niektorým veciam a uvedomovať si, že mať pod kontrolou všetko sa jednoducho nedá. Napríklad výchovu detí. To sa nedá presne naplánovať a nalinajkovať. A takisto aj v práci – niektoré procesy, ak nie sú úplne od začiatku kontrolované, tak majú väčšiu šancu na úspech. Jednoducho treba byť pripravený, otvorený, vnímať, nechať tomu prirodzený priebeh a reagovať v čase a priestore, v realite, ktorá sa deje.

„Dôležité je, aby vás strach neochromil.“

Zažili ste neúspech, taký, pri ktorom sa neskôr ukázalo, že nič lepšie sa vám nemohlo stať?

Asi keď ma vyhodili z herectva.

A čo bolo príčinou?

Oficiálnou príčinou bolo, že nemám v povahe byť hercom, pretože príliš veľa rozmýšľam a neviem sa zbaviť svojho ja, zahodiť všetko a byť len v tom konkrétnom momente na javisku, byť niekým iným a rozmýšľať inak. V prvom ročníku sme ešte nepoužívali text, robili sme základné dramatické etudy, vyjadrovali sa len konaním a emóciami, veľmi silnými divadelnými emóciami. Pre mňa je však text alfou a omegou pre to, čo chcem stvárniť. Musím priznať, že v tej dobe som mal pocit, že keď sa mi niečo nezdá a nejde mi to, tak sa na to radšej vykašlem a nejako to prejde. Vždy mi to nejako prešlo. Ale môj šarm asi na profesora Hubu úplne nezabral a povedal si: ďakujem veľmi pekne, ale s týmto chalanom sa pracovať nedá.

Napokon ste doštudovali bábkoherectvo a uchytili ste sa nielen v domácej, ale aj zahraničnej kinematografii. Ako sa dostane slovenský herec do hollywoodskeho filmu?

Normálne cez casting.

Ako to funguje?

V deväťdesiatych rokoch to fungovalo bežne, že sa filmy americkej produkcie chodili nakrúcať na Slovensko, potom sa to trošku zastavilo, keď krachla Koliba. Okolo roku 2000 to bola na Slovensku herecká aj filmárska bieda, vznikalo veľmi málo filmov, tým pádom neprosperovalo ani remeselné zázemie, produkčné a postprodukčné spoločnosti, nefungovala ani legislatíva, takže Slovensko prestalo byť zaujímavé pre zahraničných filmárov. Pokiaľ Slovensko spalo, v Prahe to fungovalo stále, Budapešť sa rozbehla, Bukurešť je veľmi silná. Teraz sa to už zasa trošku prebúdza k životu. Americké produkcie sem chodia stále, len si herec musí vybudovať sieť kontaktov. A mať šťastie.

Keď opomenieme, že v poslednom čase veľa nakrúcate v Česku, tak zahraničné filmy sú teraz pre vás pasé?

Momentálne sú pasé. Naposledy som robil Gray Mana s Ryanom Goslingom a odvtedy som sa nezastavil. Nemám na niečo také čas, aj som pozastavil všetky castingy, lebo na to nemám v kalendári miesto.

Kde vás v blízkej dobe budeme môcť okrem Nemocnice vidieť? Na čom ďalšom pracujete?

Na Voyo je nová miniséria Studňa, ktorá podrobnejšie a pravdivejšie mapuje prípad známy z Majora Zemana. Dúfam, že si to ľudia pozrú, lebo už scenár je veľmi dobrý a režisérka Tereza Kopáčová to nakrútila veľmi poctivo. Za kamerou stál Tomáš Juríček, ktorý dokáže vytiahnuť poetiku aj z niečoho takého šedého, ako je český vidiek. V marci prišla do kín rozprávka Zlatovláska, na Veľkú noc štartuje v TV JOJ seriál Lásky v Istanbule. No a v marci tiež začíname nakrúcať druhú sériu seriálu Metóda Markovič. V prvej sérii bol vrahom Hojer, teraz pôjde o spartakiádneho vraha.

Koho hráte? Vraha?

1. námestníka riaditeľa ŠtB.

Na čo sa teraz najviac tešíte?

Neviem sa dočkať, kedy sa dostanem zasa von na bicykel. Domáca príprava je veľmi bolestivá. Špeciálne dlhšie vytrvalostné jazdy. Sedieť tri hodiny na bicykli v garáži vie človeka poriadne preveriť. Hlavne psychicky.

Foto: Stanka Topoľská, TV JOJ