Dve jeho sestry zomreli v mladom veku a za nevyjasnených okolností. On však po tom nepátral, pretože zaoberať sa smútkom a strachom považuje za mrhanie energiou, ktorú si treba šetriť pre živých. Princ z rozprávky Princ a Večernica s Libušou Šafránkovou, herec Juraj Ďurdiak sedel na javisku skôr, než dočiahol zo stoličky nohami na zem, no v živote si vyskúšal aj iné roly ako herecké. Bol spevákom, kaviarnikom, podnikateľom i riaditeľom divadla. Ak má predsa len z niečoho strach, tak je to nedostatok zaujímavej práce a závislosť od pomoci iných.

Témou tohto čísla sú náhle úmrtia. A vy s tým máte celkom blízku skúsenosť, pretože vaša sestra, herečka Judita Ďurdiaková, mala v roku 1992 smrteľnú autonehodu. Čo sa vtedy vlastne stalo?

Vracala sa v aute so svojím manželom, rakúskym veľkopodnikateľom z Trnavy. V tom čase sme mali sieť predajní, ktorú som ja viedol a ona chodila na kontroly. Niekde medzi Sencom a Bratislavou sa otáčal kamión a jej muž do toho kamiónu vrazil. On bol za volantom, jemu sa nestalo nič. Ona bola vedľa a zomlelo ju to strašným spôsobom. Ešte nejaký čas žila, ale aj lekári a aj ja – už vtedy som bol taká povaha – sme sa modlili, nech to skončí, lebo to by už nebol človek. Nikdy sme sa nedozvedeli, ako to vlastne bolo, nikto to nevyšetroval a ak aj vyšetroval, tak to veľmi rýchlo vysublimovalo.

Prečo to nikto nevyšetroval?

Čo ja viem? Keď ste v tej situácii, asi človeku nenapadne po tom pátrať. Ale čo by sa tým zmenilo? Ona už tu nie je. Možno ten chudák v tom bol nevinne, možno bol ožratý. Neviem. Nikdy som nemal túžbu to riešiť, lebo by som robil zle len sebe. Najlepšie je odblokovať sa, vypnúť emócie, vziať to ako fakt a ide sa ďalej. Navyše, v našej rodine to bol už druhý prípad. Mal som ešte jednu sestru Evu, ktorá emigrovala okolo roku 1968, vyštudovala dejiny umenia a veľmi rýchlo sa vypracovala ako odborná pracovníčka vo viedenskej Albertine. Mala tam partnera zo Slovenska, ale od neho sme sa nikdy nič nedozvedeli. Len k nám nejako presiakli informácie, že Eva leží v nemocnici a je na tom zle. Nemohli sme tam ísť, ani mama, ani otec, a odrazu len bolo po nej a riešilo sa, či rakvu, alebo urnu… Viete, ja som si zvykol.

Dojíma ma, keď je niekto ťažko chorý, keď sa má zle a keď ho niečo bolí. Ale keď niekto zomrie, tak čo?

Nebáli ste sa, že do tretice ste na rade vy?

Nie. Moja smrť ma zaujíma najmenej. Verte tomu. Aj keď mám toľko rokov, je to stále taká nepravdepodobná situácia, že sa ma emocionálne vôbec nijako nedotýka. Keby som bol vážne chorý, možno by som nad tým uvažoval. Mám tisíc zdravotných problémov, ale ani jeden nie je taký, že by ma priviedol na smrteľnú posteľ.

Máte zvláštny vzťah ku smrti.

Veľmi zvláštny. Mňa to nedojíma, ani keď mi nedávno zomrela kamarátka, ktorú som dlhšie nevidel. Myslím si, že smrť je súčasťou života, hoci to znie ako paradox alebo nezmysel. Dojíma ma, keď je niekto ťažko chorý, keď sa má zle a keď ho niečo bolí. Ale keď niekto zomrie, tak čo? Zavriem knihu a hneď otváram ďalšiu. Nie som ochotný nechať sa ovplyvňovať touto témou.

Nie je smútok za zosnulým v podstate sebaľútosť? On už to má za sebou, to my sme tu zostali...

Mal som kamaráta, ktorý bol psychiater. Veľmi zvláštny psychiater. Jeho obľúbená liečebná metóda – teda liečebná, ja som nebol taký chorý, že by ma bolo treba liečiť, ale chodil som sa s ním radiť, lebo som si myslel, že o duši vie viac ako bežný človek – bola: Kopni si jeden fernet a neotravuj! Keď bola chorá moja mama a prišla na pretras téma smrti, povedal mi: Ona zomrie. Zajtra, pozajtra. Tak sa na to priprav.

Keď bol v hoteli Brežnev, vyžadoval 17 stupňov, aby ho neporazilo, aj vo výťahu, úplne všade.

Ako sa dá na to pripraviť?

Dá sa sústrediť na to, aby ste zomierajúcemu ten čas, čo mu zostáva, spríjemnili čo najviac, odpútali jeho pozornosť, ak sa dá, ak ho to veľmi nebolí. Proste sústrediť sa na komunikáciu, ktorá ešte je, vycicať z tej príležitosti, zo vzájomného spolubytia, čo sa dá – možno je to škaredé slovo, ale dobre myslené. A potom, keď sa to stane, tak si dokážem povedať, že som urobil všetko pre to, aby to dopadlo čo najlepšie. Ide sa ďalej.

Aký ste mali vzťah s mamou?

Veľmi dobrý, i keď ona bola Nemka a to v jej prípade niečo znamenalo. (Smiech.) Bola kvadratický človek. Nebola to matka zamilovaná do svojich detí, hoci sme od nej dostali všetko a v tomto bola hrdinka, lebo mala dve nevlastné deti, bolo nás päť.

A vôbec za ňou nesmútite?

Smútok a pocit, že tu ostane prázdne miesto, ten tu, samozrejme, je. Ale ten kamarát ma ešte naučil toto: nezodieraj si organizmus tým, že budeš rumázgať, to ti nič neprinesie. O to menej životnej sily budeš mať pre človeka, ktorému je zle a ty mu nebudeš vládať pomôcť, lebo ho uvidíš a zasa sa rozplačeš, utečieš preč. Nemyslím to ani cynicky, ani bezcitne.

Sú ľudia, ktorí majú premyslený aj svoj pohreb. Aj aká hudba sa tam má púšťať.

To majú v našej rodine všetci. Otec nie, lebo on mal o sebe predstavu, že je nesmrteľný ako rímsky cisár. Ale moja mama má sestru, ktorá ešte žije v Budapešti, má asi 190 rokov a už mi dávno odovzdala obálku, že tu máš program, tam je asi všetko napísané, aj hudba.

A vy už máte program?

Viem, ako by som chcel, aby to bolo. Ale ja vôbec nepociťujem potrebu niečo po sebe zanechať, v zmysle nejakého pomníka, hrobu. Je vtipné, že sa bavíme o smrti pre časopis o zdraví.

Dobre, tak ako sa stalo, že ste hercom?

Celkom prirodzene. V dnešnom prezidentskom paláci bol Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda. Boli tam rôzne zaujímavé krúžky, boli tam bábkari, herci aj baníci…

Baníci?

Áno, banský krúžok tam bol.

Tam ste sa prihlásili?

Nie. Vy sa smejete, ale oni mali v suteréne normálne uhlie, učili sa nakladať a vykladať. To bola nádherná doba plná absurdít. Moja sestra Judita sa ocitla v bábkarskom krúžku a mňa nemal kto strážiť. Tak jej nakázali, aby ma zobrala so sebou. Vedúca súboru, Milka Mikulková, nádherná osoba, výtvarníčka, milovala deti a okamžite si poradila aj s týmto votrelcom.

Koľko ste mali rokov?

Tri. Niektorí sa potom vyjadrovali, že ešte si nedočiahol nohami zo stoličky na zem, keď si sedel na javisku. Ona ma vyzvala, aby som niečo rozprával, ja som asi niečo rozprával, to bolo moje prvé vystúpenie – a ostal som tam do maturity. Bol to na tú dobu kvalitný súbor, ona robila nádherné výtvarné bábky a mal som tam kamarátov, takže potom tak nejako prirodzene som si dal prihlášku na herectvo.

Ako ste si v detstve predstavovali, že bude vyzerať váš život?

Nespomínam si, ale pamätám si a sem-tam sa mi to stane aj teraz, že keď počúvam hru na klavíri, predstavujem si, že som to ja. Určite som sníval aj o svetovej hereckej kariére. Lenže herectvo má jedno veľké obmedzenie, a to jazyk. Dnes trochu menej, ale v divadle to platí stále, tolerujú vás nanajvýš v Česku. Moja generácia považovala za vrchol pyramídy Národné divadlo. To bola špica a odtiaľ už vlastne nebolo kam. Dnes je to všetko z rôznych dôvodov inak, ale určite som sníval o svetovej kariére. Podarilo sa mi to v tom, že som nakrúcal nemecké a maďarské filmy, v podstate som sedem rokov žil v hoteli. Aj s Brežnevom som býval!

A to sa vám ako podarilo?

Býval som v hoteli Stadt Berlin, bol to komunistický výstavný hotel v strede mesta. Za tie roky som sa už poznal s personálom, vždy som mal pripravenú tú istú izbu, číslo 2202. Poznal som sa aj s námestníčkou riaditeľa a tá mi raz hovorí: Budeš tu, alebo pôjdeš domov? Lebo príde Brežnev. Z toho vyplývali rôzne obmedzenia, nemohli sme dnu ani von a keď už, tak inokade. A odrazu bola v hoteli zima, lebo on vyžadoval 17 stupňov, aby ho neporazilo, aj vo výťahu, úplne všade. Ukazovala mi, na ktorom poschodí nikdy nezastaví výťah, lebo sú tam len odpočúvacie miestnosti, magnetofóny, kamery.

Z čoho máte strach?

Nechcel by som sa ocitnúť v bezmocnej situácii. Aby ma niekto kŕmil a prebaľoval. Z toho mám strach, nie som za umelé predlžovanie života, lebo to nikam nevedie. A potom mám strach, že by som zostal bez práce. Som naučený neustále pracovať. Bol som kaviarnik, hral som v troch divadlách naraz, Nová scéna, Národné divadlo, Komorná opera, točil som filmy, herectvo som neopustil, aj keď podnikanie fičalo naplno. Neviem vypnúť.

A ako oddychujete?

Čítam.

O dom a záhradu sa nestaráte?

Mám malú záhradu a záhradná architektka mala zadanie urobiť takú, v ktorej netreba robiť. Čiže žiadny trávnik, pár stromov a samé okrasné kríky, len tie treba strihať, lebo to rastie ako bláznivé a treba zbierať hovienka po psoch. Mám tam sedenie, bazén, tri krby, lebo mám rád oheň, takže ja sa viem prezabávať bez toho, aby som sa zodral.

Keby u vás horelo, nechali by ste všetko zhorieť, aj tých 1 006 anjelov, čo vám kedysi ľudia nanosili do vašej slávnej kaviarne U anjelov?

Naopak. Mne by bolo ľúto za všetkým. Nič som nezískal ľahko.

Zhoreli by ste tam s tým?

To nie je vylúčené. Som veľmi materiálne založený, mám rád svoje veci, svoje auto, svoj dom. Našťastie, lebo to považujem za kľúčovú záležitosť, aby mal človek domov, ktorý má rád. Ja hovorím, že sa nevraciam domov, ale len vychádzam z domu – na rozhovor, do práce, nakúpiť, ale tam je moje miesto, kde sa cítim najlepšie a bezpečne.

Keby ste sa mohli vrátiť strojom času do nejakej časti svojho života, kam by ste išli?

Mám dva také úlety. Prvý do doby, keď som veľa točil. V pondelok Budapešť, v utorok Praha, v stredu Budapešť, štvrtok Praha, všade som bol hosťom a tak sa ku mne aj správali. S Brežnevom som nielen býval, ale vozil som sa aj v rovnakom aute, v čajke. Mafilm v Budapešti totiž jednu vlastnil. Spravili mi vzadu ležovisko a vozil som sa v čajke. Ja a Brežnev. A potom by som sa chcel vrátiť do takých období, nebolo jedno, keď som bol najviac zamilovaný. Hoci to nebolo sladké, ani presvetlené slnkom, obyčajne sú to skôr obdobia strachu, bolesti, pocitu nedostatočnosti, že nedostávate toľko, koľko by ste chceli, ale malo to čosi do seba.

Vek vám prinesie určité bonusy, ale tvrdo si vypýta iné veci.

A zmenili by ste niečo vo svojom živote, keby ste mohli?

Samozrejme, že by som si vedel predstaviť urobiť tisíc vecí inak. Napriek tomu, že nemám za sebou neúspešný život, jednu zásadnú výhybku by som asi veľmi zvažoval – že by som nežil tu. Lebo život v tejto krajine ma nesmierne obťažuje. Prekážajú mi politické situácie, nastavenie spoločnosti na rôzne témy, nielen na témy, ktoré sa ma osobne dotýkajú. Neviem, či by to bolo inde lepšie, lebo som to neskúsil.

A prečo ste neodišli? Práca? Láska?

Zbabelosť. Tak sa to volá. Keď som točil v Maďarsku, mal som ponuku od riaditeľa Národného divadla a to bolo, ako keby mi Werich povedal, že mi pomôže. Nepredstaviteľné. Zľakol som sa tej príležitosti. No a keď v roku 1980 emigroval môj brat na mojom aute, išiel som si do Nemecka pre to auto. Bola tam spoločnosť emigrantov, ľudí, ktorí robili v divadle, a tí mi ponúkli pomoc. Ešte tu, vo Wolfsthale, pred hranicami, pozerajúc na Bratislavský hrad, som rozmýšľal: Idem? Nejdem? Ale nebolo to nikdy myslené naozaj. To bola len taká hra samého so sebou.

V tom čase ste boli slávny princ z Princa a Večernice, nie?

Vonku nie. V Hainburgu už ste nikto. Len tu som vždy dostal v zelovoci väčšie mandarínky ako druhí.

Naozaj?

No samozrejme. Veľa som hral, v inscenáciách som bol buď princ, alebo ten chudák chudobný chlapec. Nikdy som nehral družstevníka, to so mnou nefungovalo.

A lekára ste niekedy hrali? V seriáli Nemocnica teraz hráte doktora Srnčíka, ale on má Alzheimera, tam už z toho povolania asi veľa neukážete.

Boli tam situácie, keď ho jeho syn, tiež lekár, zobral do nemocnice a jemu pamäť naskočí. To sa vraj kľudne môže stať. Vrazí do operačky a presne povie: „Urob to takto. Dobre to robíš. Zle to robíš.“ A potom zasa vypne. Ale toto je „tepláková“ rola, čo je pre mňa celkom zážitok, lebo ja som tepláky nikdy nemal, ani nemám, my sme neboli teplákové deti v našej rodine. Užívam si aj zážitok hrať s Emilom Horváthom, až teraz vidím, aký je on veľmi presný. A je s ním sranda.

Predtým ste s ním nikdy nehrali?

Robil som s ním Búrlivé víno, ale tu sme spolu tak nejako intímnejšie. Pri jednom stole. Mám veľmi rád kolegov, ktorí svoje remeslo perfektne ovládajú, majú naučený text a udržia situáciu tak, ako si ju vymysleli. To je krásna práca.

Keď už spomíname lekárov, aký k nim máte vzťah?

Veľmi dobrý. Naozaj. K lekárovi prichádzam ako pacient, s dôverou, čo mi povedia, to urobím, čo mám prehltnúť, to prehltnem. Snažím sa nepreháňať svoje problémy ani ich nepodceňovať, hoci každý, pokiaľ ide o jeho zdravie a jeho telo, je sebastredný. Ale priznám sa vám, že ma obťažuje, keď musím podstúpiť zmenu lekára. Mám lekárov, ku ktorým chodím tridsať rokov. Poznajú moje diagnózy naspamäť a mne sa to nechce niekomu znovu vysvetľovať. Pri takejto príležitosti veľmi rád poznamenávam jednu z najhlbších životných právd, ktorá nie je z mojej hlavy, ale stotožňujem sa s ňou, že keď niekto povie, že staroba je zlatý vek života, mohol to vysloviť len veľmi mladý človek alebo idiot. Vek vám prinesie určité bonusy, ale tvrdo si vypýta iné veci.

Dostali ste niekedy radu, ktorú teraz dávate ďalej?

Umelcom stále radím, aby sa naučili nehrať. Mám rád bytostné herectvo, bytostný prejav. Keď som preberal Cenu za celoživotné dielo, označili ma za minimalistického herca. To som prijal, aj som si osvojil ten výraz, lebo nenávidím prehrávanie, grimasy a som pyšný na to, že také ponuky dokážem odmietnuť. A pre ostatných mám radu, ktorá znie trošku v protiklade s tým, že tu už hodinu rečním: Nehovor nič! Vnímaj, počúvaj, mysli si a len tam, kde to narazí na hranicu toho, že je bezcharakterné niečo neubrániť, to tam povedz, ale ináč netreba hovoriť.

Foto: TV JOJ