Nik z nás tu nie je naveky. S výnimkou biblického Henocha sme všetci smrteľní a k pobytu na Zemi máme vyhradený len určitý čas. Spočiatku bezstarostný, potom naplnený povinnosťami a ku koncu stále namáhavejší. To je ten čas, keď si človek položí hamletovskú otázku: „Žiť, alebo nežiť?“ A keď sa váhy osudu začnú nakláňať k tej druhej alternatíve, objaví sa obava z toho, či bude možné tento svet opustiť dôstojne a bezbolestne. Pokiaľ možno náhle a neočakávane.
Zomrieť v spánku, bez utrpenia, bez bolesti, odísť na druhý svet bez hurhaja, bez lámania rebier pri reanimácii. Bez dlhej cesty utrpenia z chronickej choroby s opätovnými pobytmi v nemocnici, s pichaním do žily a ďalšími nepríjemnosťami. Všetci si to prajú, len málokomu sa to splní. Choroby si nevyberáme, ony si vyberajú nás.

Moja stará mama mala také šťastie. Mala už vyše osemdesiatosem rokov, keď zatelefonovala svojej sesternici, že nepríde na oslavu jej narodenín, lebo sa necíti celkom dobre, potom si sadla do kresla a zaspala na večnosť. Zrejme sa dostavili poruchy srdcového rytmu, najčastejšia príčina takého pokojného odchodu na druhý svet. Priali sme jej taký koniec, zaslúžila si ho, keď jej ani perzekúcie fašistov a neskôr komunistov nevedeli zobrať radosť zo života a dobrotu, s ktorou sa správala aj k tým, ktorí jej škodili. Práve o takom konci života v deväťdesiatke snívame, s poruchami srdcového rytmu, pokiaľ možno bez predchádzajúceho infarktu – to aby to nebolelo. Aj môj dedo, jej muž, zomrel náhle. Príčinou bola pľúcna embólia. Pre pacienta náhla bezbolestná smrť, pre prítomných ale oveľa dramatickejšia. Bohužiaľ nevieme, nakoľko pacient cíti, že sa náhle udusil a nakoľko tým trpí. A navyše, dedo mal len 58 rokov, to je na smrť, aj náhlu, jednoducho priskoro. Pretože dedo zomrel v čase násilnej komunistickej kolektivizácie poľnohospodárstva, babička komunistom jeho smrť nikdy neodpustila.
Zomrieť sa dá na veľa rôznych spôsobov, niekedy to môže byť aj veľmi dramatické, napríklad keď sa to stane za volantom pri jazde autom. Môj priateľ Mirek sníva o tom, ako zomrie v osemdesiatke za volantom Mercedesu, v ktorom sa povezie s dvadsaťročnou milenkou. Samozrejme mu želám, aby sa mu to splnilo. Len rozmýšľam, ako to urobiť, aby to dievča prežilo. Ale keď už si so starkým sadlo do auta, musí mu byť predsa riziko takého konania známe.
Bezvedomie za volantom je vždy zlá vec, je to jedno, či sú jeho príčinou poruchy srdcového rytmu, epilepsia, či hypoglykémia. Tak zomrel manžel našej nemocničnej psychologičky. Mal 47 rokov a jeho žena mala nemalé problémy, aby sa dostala k volantu a hlavne k brzde a auto zastavila. Kedysi dávno pred Žilinou som pomáhal ošetrovať ľudí z autonehody, ktorú spôsobil muž, ktorý dostal za volantom infarkt, prešiel do protismeru a zrazil sa frontálne s iným autom. Našťastie, ľudia v tom druhom aute prežili, aj keď boli doráňaní. Najviac ma ako mladého doktora vydesilo veľké množstvo červenej tekutiny rozliatej po celom aute. Ako sa ukázalo, nebola to krv, ale malinová šťava, ktorú viezla babka k príbuzným, ktorých chcela rodina navštíviť.
Za môjho pôsobenia v Hranovnici mi niekoľkokrát priviezli mladého diabetika v hypoglykemickej kóme. Pichal si inzulín, ako ho napadlo a jedol rovnako nepravidelne. O to radšej sa nalieval alkoholom. Po treťom takom stave som si uvedomil, že má vodičský preukaz a pretože naďalej – napriek môjmu varovaniu – chodil po dedine autom, dal som podnet, aby mu ho odobrali. Veru som si tým veľmi nepomohol, ani u neho, ani u jeho kamarátov z krčmy. Práve nemierna spotreba alkoholu vo výčape, kde sa nevarilo, bola hlavnou príčinou jeho opakovaných nízkych hladín krvného cukru. Desiatu si so sebou do krčmy očividne nenosil.
Problémom je, keď náhla smrť, hoci aj tichá a bezbolestná, príde priskoro. A vek, v ktorom koniec života akceptujeme ako prirodzený, sa stále posúva nahor. Zatiaľ čo v devätnástom storočí oslovili študenti päťdesiatročného profesora Palackého „ctihodný kmete“, dnes sa ani sedemdesiatnici necítia byť starí a sú v živote plne aktívni s vôľou užívať si život.

Existuje ale veľa príčin, ktoré im v tom môžu zabrániť. Zomrieť v spánku je síce pekné, nie ale, keď to postihne 53-ročného muža. Tak sa stalo môjmu redaktorovi, ktorý pripravoval na vydanie moju prvú knihu. Trpel na spánkové apnoe, vtedy ešte celkom neznámu diagnózu. Títo ľudia majú v noci pauzy pri dýchaní, pričom sa im uzatvoria dýchacie cesty zapadnutým jazykom. V čase dychovej pauzy klesá saturácia kyslíka v krvi, väčšinou to vyvolá záchranný reflex, keď sa za hlasného chrápania (takzvaný Aroussal) dýchacie cesty otvoria a postihnutý pacient hyperventiláciou doháňa stratený kyslík. Toto ochorenie postihuje prevažne ľudí s nadváhou (nie ale výhradne, zažil som aj celkom štíhlych ľudí s touto poruchou), nebezpečenstvo, že sa tie dýchacie cesty neotvoria a človek zomrie, sa zvyšuje požívaním alkoholu alebo tabletiek na spanie – benzodiazepínov. Čo práve títo ľudia radi berú, lebo majú pocit, že sa bez liekov dobre nevyspia. Že môže existovať určitá dedičná predispozícia, na to ma upozornil fakt, že z rovnakej príčiny zomrel vo veku 48 rokov aj syn môjho redaktora – po oslave, na ktorej sa alkoholom nešetrilo.
Človek môže zomrieť na vykrvácanie v takzvanom hemorhagickom šoku. Keď krv strieka z tela von, nedá sa to prehliadnuť, niekedy ale môže byť situácia oveľa zákernejšia, keď krv vyteká nepozorovane niekde do telesnej dutiny, najčastejšie do žalúdka.

Pani, ktorú budem nazývať Jelínek (mala síce iné, ale tiež slovanské meno ako pozostatok niekdajšieho rakúsko-uhorského mocnárstva), dorazila do našej ambulancie, pretože sa cítila slabá. O chvíľu nasledoval reanimačný alarm. Keď som pribehol do ambulancie, stláčala kolegyňa panej Jelínek hrudník a na monitore bola rovná čiara – zástava srdca. Zaintubovali sme a pokračovali v reanimácii. Všimol som si, že pri každom stlačení hrudníka vychádza pacientke zo zadnej časti tela čierna kaša – stolica bola plná natrávenej krvi. Po adrenalíne a infúziách sa podarilo ako tak stabilizovať jej obeh, s anesteziológom sme ju odviezli na endoskopiu a tam sa mi podarilo kovovým klipom utesniť krvácajúcu artériu v žalúdku. Keď prišiel jej krvný obraz, nechceli sme výsledkom veriť. Pani Jelínek mala desatinu normálnych hodnôt, prežila len preto, že bola mladá. Dostala neúrekom transfúzií a poobede som ju už mohol extubovať a odpojiť od dýchacieho prístroja. Keď sa anesteziológ prišiel večer na pacientku pozrieť a ona ho pozdravila „Dobrý večer, pán doktor,“ skoro odpadol. Aj tak sa dá prežiť náhla smrť. Príčinou žalúdočného krvácania bola neliečená cirhóza pečene spôsobená autoimúnnou chorobou. Pani Jelínek sa podarilo presvedčiť, aby si dala pečeň transplantovať, asi pred rokom som ju stretol na ulici a jej „Dobrý večer, pán doktor“ ma naozaj potešilo. Našťastie, nežijeme v čase antiky, aby som sa musel báť o život. Vtedy bolo gréckymi bohmi prísne zakázané priviesť naspäť do života ľudí, ktorí už sedeli v Charónovej loďke na ceste na druhý svet. Tým rozzúril Asklépios do nepríčetnosti boha podsvetia Hádesa a Jupiter ho za to zabil bleskom. Neviem, nakoľko Asklépia potešilo, keď ho neskôr ako odškodnenie prijali na Olymp medzi bohov ako boha lekárstva.
Iný pacient také šťastie ako pani Jelínek nemal. Pretože sa staral o svoju nemohúcu ženu, priviezli ho do nemocnice, až keď upadol do bezvedomia. Cievu v žalúdku sa síce podarilo klipom utesniť a krvácanie zastaviť, ale nasledovala zástava krvného obehu, ktorú sa nám nepodarilo zvládnuť. Pacient mal 88 rokov a bolo mi ho naozaj ľúto. Zomrel, pretože nechcel nechať svoju ženu samu. Príčinou bol vedľa stresového vredu v žalúdku aj liek na antikoaguláciu, ktorý berie z najrôznejších dôvodov väčšina starých ľudí. Čo čert nechcel, práve v ten deň prišla do nemocnice zástupkyňa farmakologickej firmy robiť na tento liek reklamu. Povedal som jej, čo sa stalo, viackrát ma už nenavštívila. Asi si to zobrala osobne.

Náhlou smrťou je aj samovražda. Najčastejšie sú v hre tabletky. Ľudia si myslia, že pokojne zaspia. To sa podarí len menšine. Oveľa viac ľudí zomiera na udusenie zvratkami alebo v dôsledku zápalu pľúc vyvolaného vyvracanou potravou, ktorá sa dostala do dýchacích ciest. Absolútna väčšina takýchto samovrahov ale samovraždu tabletkami iba predstiera, aby potrestali partnera, s ktorým sa pohádali, alebo je to zúfalé volanie o pomoc. Niektorí si dokonca sami zavolajú sanitku.
V Murau, v rakúskych horách, boli ľudia oveľa tvrdší a so samovraždami to mysleli vážne. Kolegyňa mala výjazd k mužovi, ktorý sa obesil a pre istotu sa pritom ešte aj strelil svojou loveckou puškou do hlavy. Napriek tomu žil ešte tri dni.
O čom muži snívajú v súvislosti s náhlou smrťou, je zomrieť pri najpríjemnejšej činnosti, teda pri sexe. Tak sa o tom rozprávali vo filme Podivné dedičstvo s Terencom Hillom v hlavnej úlohe. Skutočnosť môže byť oveľa viac stresujúca, ako to popísal vo svojej poviedke Služka Jiří Wolker. Najviac sú ohrození páni, ktorí majú choré srdce a berú na neho lieky, takzvané nitráty a chcú si pomôcť viagrou alebo látkami z rovnakej kategórie. A najmä, keď sa jedná o sex mimomanželský. Pri ňom údajne muži vyvíjajú v porovnaní s milovaním v manželskej posteli o 25 wattov vyšší výkon – zrejme je za tým ctižiadosť. Ako to grazskí profesori Schumacher a Brussee merali, som nezisťoval, ale čítal som to čierne na bielom.
Takže páni, opatrne. Ak pri návšteve milenky nejde o samovražedný pokus, dajte si radšej pokoj!