Herectvo je ťažko zlučiteľné s rodinou. To bola prvá rada, ktorú dostal František Kovár od majstra Chudíka. Potom sa oženil s lekárkou a pochopil, že s rodinou sú i nezlučiteľnejšie povolania. V seriáli Nemocnica hrá primára urgentu, no nie je to jediná úloha, v ktorej mal možnosť využiť domáce odborné zázemie a ktorá na ňom zanechala následky. Odkedy hral gynekológa, posiela napríklad mladým dievčatám podsedáky, aby nesedeli na studenom múriku. „Viem, čo to robí s orgánmi,“ smeje sa.
Čo máte nové?
Nové mám staré. Keď vás veci začínajú vytláčať, robíte poriadok. Začal som ho robiť aj v pivnici a tam som objavil dve krabice plné fotografií. Dokonca i diár, kde som si vždy jednou vetou písal, čo sa mi v ten deň prihodilo.
Čo napríklad?
10. máj 1969: Pred tromi dňami som mal mať rande. Neprišla.
Prekvapilo vás niečo v tých krabiciach?
Ešte som nemal úplne čas si to pozrieť, ale prekvapili ma niektoré fotografie. Napríklad, keď sme boli ešte s VŠMU v Arezze a vyhrali sme festival. Kedysi ma bavilo fotografovanie a na tých fotkách som si všimol detaily, ktoré som si už nepamätal, niektorých spolužiakov, alebo aké nádherné majú Taliani divadlá. Spomenul som si pri tom aj na jednu neuveriteľnú známosť z festivalovej párty. Zoznámil som sa tam s dievčom, ktoré bolo nadšené z nášho predstavenia, a tak ma pozvalo k sebe na návštevu do Milána. Prišli pre mňa s kamarátkou autom: doviezli ma pred kaštieľ, taký ako náš prezidentský palác. Hore, na konci schodiska, kde boli po pravej strane obrazy predkov, ma čakala dáma v dlhých šatách, mamička. Cítil som sa ako v Jiříkově vidění. Dali sme si kávu a rukami-nohami, lebo som vedel len trochu po taliansky, som zo seba niečo dostal.
Čo o tom stretnutí máte zapísané v diári?
Nič, to mám zapísané v hlave. Ani som tam nefotografoval, ani nefilmoval. Inak som rád robil videá z divadla. Mám veľa nahrávok zo skúšok. Nedávno som dal bývalým kolegom z Astorky záznam zo zájazdu s Cyranom, kde hral Milan Lasica hlavnú úlohu neprekonateľným spôsobom, pochodili sme s tou hrou celé Československo. Po čase, keď vám z pamäti odídu detaily, sú tieto záznamy vzácne. Pripomenú množstvo milých vecí.
Niekedy však takéto záznamy pripomenú aj tie nepríjemné veci, na ktoré by sme radšej zabudli.
To treba pretrpieť, lebo to sú súčasti života, s ktorými sa treba nejakým spôsobom vyrovnať. Negatívne veci nám prihráva život preto, aby sme sa z toho poučili.
Poučili ste sa?
Bol som niekoľkokrát poučený, ale o tom sa nebudem zmieňovať, to si každý drží v tajnom priečinku.
Ani nie, dnes je módne hovoriť o neúspechoch, ktoré nás posunuli. Máte taký?
Mám. Robil som Trigorina v Čajke a on má jeden veľký monológ o tom, aký je nudný. Chcel tým byť zaujímavý. Hrali sme to v Dúbravke, keď rekonštruovali Novú scénu. A ja som si povedal, že to skúsim povedať tak nudne, ako sa len dá. Po štvrtine monológu som sa pozrel do publika a videl zhrozené tváre. Tým sa mi potvrdilo, že na javisku musí byť všetko nesmierne aktívne. Do všetkého, aj do nudy, musíte dať veľmi veľa energie.
„Negatívne veci nám prihráva život preto, aby sme sa z toho poučili.“
Zvládli ste to hneď zmeniť?
Samozrejme, v tej chvíli som to otočil, bol by som blázon, keby nie, však by tí ľudia zutekali alebo hádzali vajíčka.
Aktuálne hráte v seriáli Nemocnica primára. A nie je to po prvýkrát, čo hráte lekára. Musí to byť ohromný pocit zodpovednosti, keď máte doma lekárku, nie?
To by som si veru nedovolil robiť lekárom hanbu. Aj manželka, aj syn sú praktickí lekári, nesmierne vyťažení. A aj môj nebohý svokor bol vynikajúci gynekológ. Mám veľkú úctu voči ich profesii, považujem ju za mimoriadne náročnú. Aby pomohli pacientovi, musia riešiť veľmi zložité situácie, lebo náš organizmus, to je celý vesmír.
Témou tohto čísla je detská neurológia. Hrali ste niekedy aj neurológa?
Nie, ale dabujem neurochirurga, riaditeľa nemocnice v seriáli Dobrý doktor. Ten si k sebe zobral chlapca s autizmom, ktorý má schopnosť zahĺbiť sa do teórie medicíny tak, že začína konkurovať profesionálnym lekárom. V jednej scéne moja postava zistí, že má v mozgu nádor a nedá sa k nemu dostať, aby sa odobrala vzorka. A tento chlapec mu nakreslí, ako by to išlo cez nos. Keď sme tú scénu dabovali s Davidom Hartlom, pozreli sme sa na seba a obom nám tiekli slzy.
Nezávidíte svojej žene, že má také mimoriadne povolanie?
Som šťastný. Keď ideme po ulici alebo v obchode, stáva sa, že k nám niekto príde a hovorí, pán Kovár, ste dobrý herec, ale keby ste vedeli, akú úžasnú lekárku sme mali vo vašej pani manželke! Už nikdy takú dobrú mať nebudeme. Už neordinuje, ale teší ma, že jej lekárske vlastnosti zdedil aj môj syn. Počul som, že sú aj takí lekári, ktorí svoju profesiu berú ako robotu, ani vás nevyzlečú, keď vás vyšetrujú, hovorí sa tomu, že ordinujú od dverí, ale takých určite nie je veľa. Máme skvelých lekárov a hoci nemajú všade poriadne vybavenie, o to je väčší úspech, keď dokážu dobre diagnostikovať a liečiť. Mojej manželke raz zavolali z Kramárov z neurochirurgie, kde operovali pacientku, ktorú im poslala. Ďakovali jej, že jej tým zachránila život. To bola pacientka, na ktorej si manželka všimla, že mala spadnuté jedno viečko. Mala podozrenie, že to bude nejaký problém v mozgu. Po vyšetrení sa ukázalo, že mala aneuryzmu, takže keby sa bola prudko zohla zaviazať si šnúrku alebo sa postavila na hlavu, lebo ona cvičila jogu, mohla zomrieť.
Nehovoríte si pri takej príležitosti, že prečo ste radšej nešli na medicínu?
Veľmi sa mi táto profesia páčila, ale na to musíte mať schopnosti, talent a hlavne výdrž, sedieť na zadku a študovať, študovať, študovať. Ja som v tom čase veľmi veľa športoval a chodil som už hrávať do rozhlasu aj do televízie. Takže som zostal len obdivovateľom.
Váš syn sa podal na matku, kto sa podal na vás? Vraj je vašou spriaznenou dušou vnučka, ktorá píše poéziu.
Mali sme už spolu aj jedno vystúpenie v kaviarni, kde robia literárno-umelecké večery. Je to taký prvý krôčik. Čítali sme spolu jej verše aj prózu. Dokonca mi nedovolila, aby som niektoré básničky čítal. Povedala mi len – tuto môžeš toto prečítať. Prečítal som a ona, vieš čo, nečítal si to dobre. Tu treba dať dôraz, tu a tu. Autorka sa nezaprela. Teší ma to, že má na umenie bunky, ale teraz sa bude musieť rozhodnúť, lebo tiež sa jej páči medicína.
„Každý deň stretnúť človeka, to stačí. Snažím sa toho držať v obrátenom garde: ja by som chcel byť tým človekom.“
To je dobrá kombinácia robiť medicínu a písať básne ako koníček.
To je. Lebo každý lekár by mal byť empatický a citlivo načúvať pacientom, mal by mať otvorenú, prajnú a úprimnú dušu. Aby sa mu pacient mohol zdôveriť a otvoriť.
Takže na herectvo sa v rodine nedal nikto?
Chvalabohu. (Smiech.) Keď sme mali prvé stretnutie s mojím učiteľom, pánom Chudíkom, povedal: Milí žiaci, jednu vec vám chcem povedať zo svojej životnej skúsenosti. Herectvo je ťažko zlučiteľné s rodinou.
Medicína musí byť ešte ťažšie zlučiteľná, nie?
Je, keď doktora zavolajú aj na Štedrý večer, tak všetko súkromné musí odsunúť, pretože zachrániť život je dôležitejšie.
Kto potom u vás riešil rodinu, keď nie je zlučiteľná ani s herectvom, ani s medicínou?
Obaja. No treba povedať, že spočiatku, kým sme mali malé deti, obetovala sa moja manželka, ktorá dvanásť rokov učila na fakulte fyziológiu. Až potom som na ňu naliehal, aby išla na pohovor za riaditeľkou železničnej nemocnice, ktorú vtedy otvárali a tvorili nový lekársky tím. Z pohovoru bol dvojhodinový dialóg. Neskôr tam bola aj primárkou.
Vraj ste sa počas karantény naučili variť.
Cez karanténu sme veľmi nechodili von, deti nám nosili potraviny, my sme ich spracovali a zase sme ich distribuovali späť. Manželka je výborná kuchárka. Niečo som vedel navariť aj ja, francúzske zemiaky, také jednoduché jedlá, ale kuchárska alchýmia ma zaujala až teraz. Jedlo dokáže byť veľkým potešením. A keď vás za to pochvália, tak to je ešte väčšie.
Ostala vám vášeň pre varenie, aj keď karanténa skončila?
Ostala. V divadle máme v bufete Tomáša Macičáka, ktorý robí skvelé jedlá a nejaké recepty som si už od neho vypýtal. Navyše mám skvelé kolegyne a kuchárky Kamilu Magálovú a Zdenku Studenkovú. My keď sa začneme rozprávať o varení, to nám sliny tečú.
Zúčastňujete sa aj náruživých predvianočných debát na VŠMU, ako sa varí jediná správna slovenská kapustnica?
To sa začalo diať až po mojom odchode zo školy, ale kapustnica je naša vášeň, nerobíme si ju len na Štedrý večer. Sme veľkí hubári, máme veľkú zásobu hríbov.
Kedy stíhate chodiť na huby?
Za dve-tri hodiny, keď rastú, nazbierate. Už máme jeden veľký štvorlitrový pohár nasušených dubákov.
Keď už spomíname karanténu, vy ste covid prekonali. Mali ste ťažký priebeh?
Nemal, našťastie. Mal som tri dni vysoké horúčky, no bolo o mňa veľmi dobré postarané. Moja manželka má skvelý recept na vývar, to som pil, s čajom, všetky lieky, ktoré bolo treba brať, som bral. Viem, niekedy to nepomôže, v tom je tá choroba zákerná. Preto je môj postoj taký, že v určitých profesiách, ako herci či lekári, by mali byť všetci povinne zaočkovaní.
Čo vás vystihuje tak, že by vám to mohli tesať aj na náhrobný kameň?
Bol by som rád, keby sa celý svet riadil podľa vety: Každý deň stretnúť človeka, to stačí. Napísal to Kostra, ale keby to on nenapísal, tak by som si to ja sám vymyslel.
A stretávate každý deň človeka?
Snažím sa toho držať v obrátenom garde: ja by som chcel byť tým človekom a byť nápomocným pre iných. Mám pocit, že aj preto sme tu na zemi, aby sme boli ústretovejší a milší. A usmiati, lebo humor je soľou života. Cez ten by sa malo riešiť omnoho viac vecí, lebo humor dokáže veci odľahčiť. Keď človek dokáže briskne zareagovať, povedať niečo, čo u ostatných vylúdi úsmev na tvári, to je veľká vec.
„Keď moje vnučky prídu, že niečo treba opraviť, vymeniť, tak Fefe ide a urobí. Vnučky ma volajú Fefe.“
Rozprávajte aj vtipy?
Niekedy aj vtipy hovorím a strážim si, či som nejaký už povedal týmto a týmto ľuďom. Vtipy podobne ako poézia dokážu v pár vetách vystihnúť niečo pekné, vyjadriť podstatu života. Vtip je komprimovaná životná skúsenosť.
Tak nejaký dajte!
Stala sa vražda. Manželka zabila manžela. Príde komisár a pýta sa, čo sa stalo? Zabila ho, lebo jej pochodil po mokrej dlážke. A už ste ju zatkli? Nie, čakáme kým vyschne dlážka.
O vás je všeobecne známe, že ste džentlmen. Čo o vás známe nie je, čím viete ľudí prekvapiť?
Mnohých ľudí prekvapí, že som zručný, že dokážem niečo urobiť, zmajstrovať, vymyslieť. Za socíku som si sám urobil aj generálku motora na žiguláku. Mám taký zvyk, že určité veci mám doma v zásobe. Lepidlá, žiarovky, baterky, všeličo možné, plus náradie. Keď moje vnučky prídu, že toto sa nám stalo, treba to opraviť, vymeniť, tak Fefe ide a urobí. Vnučky ma volajú Fefe.
Máte v živote nejakú nesplnenú túžbu? Povedzme, naučiť sa hrať na husle?
Moja mama milovala husľové koncerty. Keď som mal dvanásť rokov, nahovorila otca, aby so mnou išiel do ľudovej školy umenia, či by som mohol hrať na husliach. Zaklopali sme, profesor nás prijal a povedal, ukáž ruky. Ukázal som, najprv dlaňou hore, potom dolu a on hovorí – radšej ho dajte na plávanie. Tým skončila moja husľová kariéra.
A dali ste sa na plávanie?
Veľa som športoval, futbal sme hrávali každý boží deň, hokej, venoval som sa basketbalu a bol som vo vodáckom klube v Karloveskej zátoke. Chodievali sme na pramiciach dolu, dolu až k PKO a v spätnom prúde, lebo každá rieka má pri brehu aj spätný prúd, sme veslovali nazad.
Naučili ste sa v poslednej dobe niečo nové?
Stále sa učím nové texty, teraz v seriáli Nemocnica, a som šťastný, že mi to ide rýchlo, lebo to je veľké trápenie a hanba, keď ich neviete a celý štáb zdržiavate. Ale čo sa týka učenia ako takého, učím sa nové slová. Hráme so ženou scrabble, sú obdobia, že aj každý večer. Sme profesionáli, máme slovník, podľa toho hráme, lebo slovenčina je v tomto neprekonateľný jazyk. Stále nachádzame nové slová, hoci to hrávame roky rokúce, stále sú ešte slová, ktoré sme nikdy nepoužili. Také si potom zapamätám. To je, ako keby som sa učil cudziu reč.
Dávate iným dobré rady do života?
Dobré rady prichádzajú, keď si všímate život, jeho podstatu. Minule som videl sedieť jedno dievča u nás pred domom na múriku a bolo už chladno. Bolo zdravé, rodičia ho vypiplali, dali by za neho celý život a ona si tam sadne a prechladne? Ja ako gynekológ z Ordinácie v ružovej záhrade viem, čo to robí s orgánmi! (Smiech). Hovorím manželke, nemôžem sa na to pozerať, tu máme podsedák, zober ho a daj jej ho, nech nie som ja vlezlý. Manželka jej ho dala a to dievča zostalo úplne paf. To sú také veci, keď človek pozitívne zasiahne do jestvovania iných ľudí.
Keď už spomínate tú Ordináciu v ružovej záhrade, čítala som niekde, že sa vďaka nej zvýšili počty preventívnych gynekologických prehliadok.
To je pravda, to bol údaj zo štatistík zdravotnej poisťovne. Ženy o tom dostali nenásilnou formou informácie, prestali sa báť a uvedomovali si dôležitosť, prečo by ju mali absolvovať.
Teraz pri seriáli Nemocnica sa zvýši čo?
To neviem, ale dostal som jednu veľkú pochvalu. Od pána doktora Jakuba Gécza z Kramárov, ktorý nám robí odborného poradcu. V rozhovore sa ho pýtali, komu z hercov by sa zveril ako pacient na urgentnom príjme. Povedal, že mne.
„Dobré rady do života prichádzajú, keď si všímate život, jeho podstatu.“
Povedal aj prečo?
Možno preto, že sa ho pýtam aj na detaily, lebo o tom viem od mojej ženy alebo syna, tak sa viem pýtať konkrétnejšie a hlbšie.
Stále hráte na plné pecky, v telke, v dabingu aj v divadle?
Nie je to už také rozpeckované ako kedysi. Mal by som točiť zaujímavý film so Slávom Lutherom, je tam aj veľmi dobré medzinárodné obsadenie, veľmi sa teším najmä na Ivu Janžurovú. Momentálne máme v Nemocnici pauzu (v čase prípravy rozhovoru, pozn. red.), ale bude sa točiť ďalej, máme celkom dobré čísla, medzi divákmi to dobre rezonuje.
Foto: Ctibor Bachratý
