Niektoré parazitárne ochorenia sú rozšírené celosvetovo, iné len lokálne. Všeobecne sa v Slovenskej republike vyskytujú najmä helmintózy (enterobióza, toxokaróza, askarióza) a parazitózy zavlečené z trópov a subtrópov (napríklad malária, schistozomóza). Najčastejším vstupom parazita do organizmu je gastrointestinálny trakt, prípadne porušená sliznica alebo koža. Výrazne sa na rozšírení parazitóz podieľa úroveň hygieny, možnosť kontaminácie vody, úroveň prípravy mäsa, a cestovanie do krajín, kde je výskyt konkrétnych parazitóz pomerne častý. Parazit je organizmus, ktorý využíva iný organizmus k vlastnému životu.

Klinický obraz

Prítomnosť parazita v tele zdravého človeka zvyčajne nevyvolá žiadne symptómy. Priebeh ochorenia potom teda závisí od celkového stavu pacienta (hostiteľského organizmu), od druhu vyvolávateľa, a aj od veľkosti infekčnej dávky. Symptómy sú väčšinou všeobecné, netypické, prezentované najmä dyspeptickými ťažkosťami rôznej závažnosti, môžu však byť prezentované aj vážnejšou symptomatikou, či už orgánovou alebo systémovou, prípadne až smrťou pacienta (hostiteľa) (11, 12).

Diagnostika

Vzhľadom na fakt, že až 90 % parazitóz nemá jednoznačný klinický alebo patognomický príznak, nevyhnutná je laboratórna diagnostika na detekciu vyvolávateľa. Diagnostika je teda buď priama, nepriama, alebo sa opiera o pomocné vyšetrovacie metódy.

Priama diagnostika (realizovaná na špecializovaných parazitologických pracoviskách) – vyšetrenie stolice, moču, krvi, mozgovo-miechového moku, spúta, bioptického materiálu (ako je biopsia svalu, čreva, pečene, močového mechúra, kože).

Vyšetrením stolice, vyšetrením duodenálnej šťavy je možné diagnostikovať helminty a motolice. Vyšetrením moču, exkrétov z uretry, exprimátov z prostaty vieme detekovať schistozómy. Biopsiou močového mechúra možno preukázať schistozómy, biopsiou pečene zase echinokoky.

Nepriama diagnostika – sérologický dôkaz protilátok v krvi (najmä na dôkaz echinokokov ai.), alergické kožné reakcie vo forme intradermálnych testov, majú však nízku špecificitu. Výskyt malígnych ochorení je sporadický, prípadne endemický, vzhľadom na vzťah k infekcii. Vyskytujú sa v každom veku, u mužov menej často v porovnaní so ženami v pomere 1,3 – 1,5 : 1; rovnako o niečo častejšie v priemyselných oblastiach v porovnaní s poľnohospodárskymi.

Medzi pomocné vyšetrovacie metódy patrí vyšetrenie krvi (krvný obraz, krvný náter, sedimentácia erytrocytov, hladiny pečeňových enzýmov, vyšetrenie likvoru, ai. Významnú úlohu zohrávajú aj zobrazovacie metódy ako ultrasonografia, počítačová tomografia, scintigrafia, laparoskopia ai. (1, 6).

Motolice (Trematodes)

Dospelý jedinec dosahuje od desatín milimetrov do niekoľkých centimetrov. Jeho telo je ploské a má jednu alebo viac prísaviek (na prichytenie sa k hostiteľovi). Ich telo môže, ale nemusí byť pokryté glykokalyxom, ktorý má ochrannú funkciu. Motolice parazitujú najmä v gastrointestinálnom a dýchacom trakte, vyskytnúť sa môžu však v ktorejkoľvek orgánovej sústave (8).

Životný cyklus
Miracidium (prvé larválne štádium) – vývoj v oplodnenom vajíčku, ktoré následne opúšťa → slimák (prvý medzihostiteľ) – v jeho tele dochádza k partenogenéze – vývoju nových jedincov z neoplodneného vajíčka → prvá generácia sú sporocysty → redie → cerkárie → opustenie medzihostiteľa (nachádzajú sa väčšinou vo vode) → definitívny hostiteľ (premena na motolice) (1 ,4, 7).

Medicínsky najvýznamnejší rod motolíc predstavujú schistozómy spôsobujúce schistozomózu. Sú na druhom mieste najrozšírenejších tropických parazitóz (prvé miesto obsadzuje malária). Sú to malé tenké červy, ktoré majú oddelené pohlavie. Vyskytujú sa len v sladkých vodách tropických a subtropických oblastí. V týchto typoch vôd sú prítomní ich medzihostitelia – slimáky. Mortalita je okolo 200 000 ľudí/rok celosvetovo a predstavuje najčastejšiu príčinu rozvoja pľúcnej hypertenzie (5).

V stene močového mechúra (+ uretra, pohlavné orgány) často parazitujú samičky S. haematobium. V stene čreva a v pečeni parazitujú samičky S. mansoni, S. japonicum, S. mekongi. V stene hrubého čreva a rekta parazituje S. intercalatum (5).

Infekcia nie je prenosná z človeka na človeka. Infekčné štádium predstavuje štádium cerkárií. Na preniknutie kožou stačí pár minút. Patogénny agens predstavujú vajíčka. Cirkuláciou sa vajíčka dostávajú do pečene, pľúc a iných orgánov (hematogénny rozsev), čo predstavuje chronickú fázu. Dospelí jedinci žijú a produkujú vajíčka až 35 rokov, zatiaľ čo samotné vajíčka majú obmedzenú životnosť – 1 mesiac, preto sú v tkanivách prítomné živé i odumreté vajíčka, ktoré kalcifikujú. Z vajíčok sa uvoľňujú antigény a enzýmy, ktoré aktivujú imunitný systém hostiteľa, v ich okolí tak vzniká lokálna zápalová reakcia, pri ktorej sa tvoria granulómy a fibróza (1, 2, 5).

Klinické symptómy tak závisia od intenzity a fázy infekcie. Začiatok býva často asymptomatický. Prognóza ochorenia je závažná, ovplyvnená je dĺžkou trvania, množstvom patogénu, jeho lokalizáciou a celkovým stavom ako aj imunitou definitívneho hostiteľa (5, 7).
 
Kožná fáza – tzv. cerkáriová dermatitída. Po 12 – 48 hodinách po kúpaní v rizikových vodách sa objavuje vyrážka. Tá je prítomná len v mieste styku kože s cerkáriami. Sprievodnými symptómami sú výrazný pruritus, edém, lymfadenopatia, zvýšená telesná teplota. Ústup príznakov aj bez terapie je počas 14 dní po infekcii.

Subakútna a akútna schistozomóza – tzv. toxické štádium, prítomné 2 – 16 týždňov po infekcii – tzv. Katajama syndróm (hyperergická reakcia): horúčka, únava, bolesti končatín, hlavy a brucha, hnačky, urtikária, kožné edémy, zväčšenie pečene, sleziny a lymfatických uzlín, v laboratórnom obraze eozinofília.

Chronická schistozomóza – tzv. traumatické štádium, prítomné 3 – 6 mesiacov až niekoľko rokov po infekcii. Vzniká ako následok hromadenia vajíčok v tkanivách orgánov (3, 4, 5).

Prejavom zápalovej reakcie okolo vajíčok môže byť hnačka, hematúria, abdominálna bolesť, hepatosplenomegália, anorexia, portálna hypertenzia, neurologické ťažkosti (5).

Diagnostika
Dôkladná cestovateľská anamnéza (treba myslieť na dlhú inkubačnú dobu). Mikroskopické vyšetrenie natívneho preparátu stolice, močového sedimentu. Biopsia kože (3 dni po infekcii), močového mechúra a čreva, ďalej sérologické testy, pomocné vyšetrovacie metódy – rőntgen, ultrasonografia, kolposkopia cervixu a steny vagíny (5, 6).

Pásomnice (Cestodes)

Predstavujú červy charakteristické plochým telom, ktoré parazitujú najmä v čreve väčšiny stavovcov. Na sliznicu sa prichycujú pomocou hlavičky, ktorá má prísavné ryhy, háčiky alebo prísavky. Dospelý jedinec má hlavičku (scolex) a článkované telo (1 000 – 2 000 článkov) (1, 9).

Životný cyklus
Oplodnené vajíčka (prítomné v článkoch pásomnice) sa postupne oddeľujú od tela pásomnice, ktorá žije v čreve človeka → vylučovanie stolicou do vonkajšieho prostredia → medzihostiteľ (dobytok) → v duodene medzihostiteľa sú uvoľnené larvy → prechod črevnou stenou do krvi/lymfatického systému → svalovina, príp. iné orgány → človek (črevo). Nákaza sa šíri prevažne nedostatočne tepelne upraveným mäsom (4).

Patria sem:

1. Taenia saginata – pomerne rozšírený parazit, definitívny hostiteľ je človek. Dospelý jedinec parazituje v tenkom čreve, dosahuje dĺžku 3 – 10 metrov. Medzihostiteľom je dobytok. Človek sa nakazí väčšinou nedostatočne tepelne upraveným mäsom. Infekcia týmto parazitom je väčšinou asymptomatická, prítomné môžu byť gastrointestinálne ťažkosti ako bolesť brucha, nevoľnosť, hnačka, zápcha, chudnutie. Diagnostikuje sa výterom z konečníka, vyšetrením stolice, kde sa nájdu vajíčka. Na určenie jednotlivého druhu pásomnice sa využíva PCR alebo enzymatické metódy (1, 4, 8).
2. Cysticerkóza – ochorenie, ktorého pôvodcom sú larvy (cysticerky) Taenia solium. Definitívnym hostiteľom je človek. Postihuje rôzne orgány – mozog (neurocysticerkóza), pečeň, svaly, oči. Neurocysticerkóza je najčastejšie parazitárne ochorenie postihujúce centrálny nervový systém. Medzihostiteľom je prasa domáce alebo prasa divoké – larvy pásomnice sa dostávajú najmä do svaloviny, pečene, očí a do mozgu. Prichytením larvy ku tkanivu vzniká cysticercus (vyvíja sa 75 dní). Dĺžka dospelého jedinca je 2 – 4 metre (4).

Klinický obraz je rôznorodý. Je závislý od počtu, lokalizácie lariev, štádia vývoja, imunitnej odpovede pacienta. Väčšinou sa larvy opuzdria a vytvoria sa cysty (8).

Neurocysticerkóza: Larvy prítomné v mozgu a v mieche. Najzávažnejšia forma a jej priebeh. Rozlišujú sa viaceré formy – parenchymatózna, subarachnoidálna, intraventrikulárna. Klinický obraz je často nešpecifický ako bolesť hlavy, epileptické záchvaty, zvýšený vnútrolebečný tlak, hydrocefalus, parézy končatín, psychiatrické poruchy.

Očná cysticerkóza: Pomerne vzácna, agens sa nachádza v prednej alebo zadnej komore bulbu, subretinálne alebo v sklovci. Klinický obraz je prezentovaný rôznymi poruchami zraku.

Svalová cysticerkóza: Asymptomatický priebeh. Možný je postih aj srdcovej svaloviny, ktorá je často spojená s neurocysticerkózou. V dôsledku tohto postihnutia dochádza k pseudohypertrofii svaloviny.

Podkožná cysticerkóza: prítomné malé uzlíky v oblasti hrudníka a horných končatín (1, 4, 10).

Echinokok (Echinococcus)

Echinococcus granulosus patrí medzi pásomnice (Cestodes). Spôsobuje infekcie tkanív ako hydatidóza alebo cystická echinokokóza. Parazit dosahuje 2 – 10 milimetrov, prenáša sa alimentárnou cestou. Človek nie je definitívnym hostiteľom, parazit nezostáva v gastrointestinálnom trakte, ale putuje telom hostiteľa. Incidencia je 2 – 3 milióny pacientov/rok celosvetovo, v Európe sa najviac vyskytuje v oblastiach s vysokým chovom oviec. Infekčným agens sú vajíčka v truse šeliem, sú veľmi odolné voči vonkajšiemu prostrediu (1, 8).

Životný cyklus
Dospelé parazity prežívajú v čreve psovitých šeliem (definitívny hostiteľ) → vajíčka sa dostávajú von z tela, nachádzajú sa v truse → bylinožravec a človek (medzihostiteľ) → po prehltnutí sa v GIT-e z vajíčka uvoľní embryo → to preniká do krvi → krvnou cestou embryo putuje telom → do pečene, pľúc, mozgu, kostí, svaloviny, obličiek, sleziny, podkožného väziva → v danom orgáne sa mení v pomaly rastúcu cystu (dosahuje až 15 cm a viac) (4).

Klincký obraz: Variabilné klinické symptómy závisia od lokalizácie cýst, ich veľkosti a celkovej alergickej reakcie medzihostiteľa. Až po dobu niekoľkých rokov môže mať ochorenie asymptomatický priebeh vzhľadom na pomaly rastúce cysty (asi do veľkosti 5 cm). Symptómy sa dostavia vtedy, keď cysta svojou veľkosťou naruší funkciu daného orgánu. Symptómy sú často i nešpecifické, ako je chudnutie pri zachovanej chuti do jedla (3, 10).

Symptómy závisia od lokalizácie cysty. Cysta lokalizovaná v dutine brušnej – bolesť brucha, zväčšená pečeň, ikterus, ascites. Cysta lokalizovaná v pľúcach – dušnosť, bolesť na hrudníku, prítomnosť krvi v spúte, chronický kašeľ, pneumotorax, pleuritída, pľúcne abscesy, parazitárna pľúcna embólia. Cysta lokalizovaná v mozgu – neurologické symptómy. V prípade prasknutia cysty hrozí alergická reakcia, anafylaktický šok, až smrť pacienta. V takomto prípade tiež môže dôjsť k rozšíreniu cýst a rozvoju generalizovanej echinokokózy (1, 3, 10).

Diagnostika
Anamnéza, klinické symptómy, pomocné zobrazovanie metódy na dôkaz cystických kolekcií (rőntgen, ultrasonografia, počítačová tomografia), sérologický dôkaz protilátok (6).

V prípade Echinococcus multilocularis, či Alveococcus multilocularis ide o pásomnicu veľkosti 2 – 5 milimetrov. Ich medzihostiteľom sú najmä drobné hlodavce, definitívnymi hostiteľmi sú líšky a psy. Človek predstavuje náhodného hostiteľa, v ktorom larva neostáva v gastrointestinálnom trakte, ale krvnou cestou sa až 99 % dostáva do pečene, kde spôsobuje alveolárnu hydatidózu. Táto choroba je zriedkavá, a v prípade, že nie je liečená, dochádza k úmrtiu pacienta. Výskyt parazita je najmä na severnej pologuli s najvyššou prevalenciou v Rusku a v Číne (1, 7).

Škrkavy (Ascaridida)

Zástupcom je Ascaris lumbricoides (škrkavka detská). Prevalencia infekcie A. lumbricoides (askariózy) v Európe je nízka, naopak, vysoká je v strednej a juhovýchodnej Ázii, v Strednej a Južnej Amerike. V Slovenskej republike je výskyt 1 – 6 %, prevažne dospelých osôb. Mortalita je okolo 60 – 100 000/rok celosvetovo. Askarióza predstavuje endemickú nematodózu (1, 3).

Škrkavka detská sa prenáša fekálno-orálne, alimentárnou cestou. Zdroj infekcie je pacient alebo vajíčkami kontaminovaná pôda, voda, požitie kontaminovanej, nedostatočne upravenej stravy, ai. Výrazne k výskytu nákazy prispieva úroveň hygieny. Inkubačná doba je 1 – 3 týždne. Dospelý jedinec má okolo 10 cm a parazituje najmä v tenkom čreve. Škrkavka produkuje toxíny, odpadové látky, a látky vytvárajúce adekvátne prostredie pre ich rast a vývoj (4, 7).

Klinický obraz
Záleží od kvantity pôvodcu v čreve. Ak parazit prejde krvou do pľúc (pľúcna fáza), medzi symptómy patria kašeľ, bolesť na hrudníku, horúčka, únava – vykašľaním a opätovným prehltnutím sa parazit opäť dostane do čreva. V prípade črevnej fázy (pôvodca parazituje najmä v jejune) sú to malnutrícia, poruchy trávenia, bolesti brucha, hnačka, nauzea, zvracanie, ťažší stav (spôsobený aj migráciou dospelých červov v tráviacom trakte) môže byť prezentovaný obštrukčným ileom, ikterom, apendicitídou, zriedkavo perforáciou čreva.

Dospeli jedinci škrkavky môžu migrovať proti peristaltike a môžu invadovať do žlčových ciest, žalúdka, pankreasu, aj ústnej dutiny
(1, 3, 4).

Extraintestinálna forma: diagnóza lariev zo spúta – vyšetrené na 5. – 6. deň – mikroskopicky je spútum krvavé a prítomné sú eozinofily. Súčasťou pľúcnej formy je Löfflerov syndróm – tvoriace sa eozinofilné granulómy v pľúcach.

Intestinálna forma: mikroskopické vyšetrenie stolice môže dokázať prítomnosť vajíčok (1, 4).

Záver

Pri diferenciálnej diagnostike dyspeptických ťažkostí netreba zabúdať na možnosť parazitárnej infekcie, práve pre jej netypickú symptomatiku. V takom prípade je nevyhnutná aj dôkladná cestovateľská anamnéza zameraná aj na predchádzajúce a dlhšie časové obdobie, pretože niektoré parazitózy sú dlhú dobu asymptomatické. Veľmi nápomocnými sú diagnostické metódy a pomocné vyšetrovacie metódy na detekciu infekčného agens a následnú adekvátnu liečbu. Pri vycestovaní do tropických a subtropických oblastí netreba zabúdať na nevyhnutnú profylaxiu.

Literatúra

1. BEDNÁŘ, Marek, Andrej SOUČEK a Věra FRAŇKOVÁ, et al. Lékařská mikrobiologie: Bakteriologie, virologie, parazitologie. 1. vydání. Praha: Marvil, 1996. 558 s.
2. VOTAVA, Miroslav, et al. Lékařská mikrobiologie speciální. 1. vydání. Brno: Neptun, 2003. 495 s.
3. DOSTÁL, Václav, et al. Infektologie. 1. vydání. Praha: Karolinum, 2005. s. 218-220.
4. VOLF, Petr a Petr HORÁK. Paraziti a jejich biologie. 1. vydání. Praha: Triton, 2007. 318 s.
5. NĚMEČKOVÁ, Veronika a Libuše KOLÁŘOVÁ. Schistosoma – motolice v lékařské praxi. Interní medicína pro praxi. 2004, roč. 6, vol. 5, s. 235, ISSN 1803-5256.
6. FÖRSTL, Miroslav, Vladimír BUCHTA a Libuše KOLÁŘOVÁ. Přehled diagnostiky a terapie střevních parazitóz. Interní medicína pro praxi. 2004, roč. 6, vol. 4, s. 206, ISSN 1803-5256.
7. GILLESPIE, SH a KB BAMFORD. Medical Microbiology and Infection at a Glance. 1. vydání. London: Blackwell Science, 2000.
8. TOTKOVÁ, Anna, et al. Lekárska parazitológia: učebnica pre lekárske a nelekárske študijné programy. 1. vydání. Osveta, 2008.
9. VINAY, Kumar, A. K. ABBAS a Jon ASTER, et al. Robbins Basic Pathology. 9. vydání. Saunders: Elsevier Books, 2012.
10. ČATÁR G, BöHMER D. Lekárska parazitológia. Praha, BON-BON, 1998, 163s.
11. SZILÁGYIOVÁ M. Importované parazitárne nákazy. Martin, BERISS, 1999: 102s.
12. SZILÁGYIOVÁ M. Parazitárne nákazy v Slovenskej republike. Interna med, 2003; 6: 379–383. 12.