PRVÉ DIEŤA NÁM ZACHRÁNILI LEKÁRI

19. December 2023
Article image

Prvé dieťa sa jej narodilo predčasne. Potom si zahrala budúcu mamičku vo filme Matky a o pár mesiacov porodila syna. Hovorí, že na materstve ju baví pozorovanie, ako rastú nové bytosti z jej detí a aj z nej. Učí sa pracovať so svojimi emóciami, no i tak už dávno pochopila, že byť vždy matkou podľa poučiek a nevyletieť občas z kože je pre väčšinu rodičov nadľudský výkon. Pripomína, že v dnešnej dobe sa často bavíme o rešpektujúcej výchove, ale zabúdame, že rešpekt znamená aj rešpektovanie vlastných potrieb. Snaží sa na to nezabúdať. Herečka Gabriela Marcinková.

Tehotenstvo a pôrod ste si prežili nielen so svojimi vlastnými dvomi deťmi, ale aj v medziobdobí pri nakrúcaní filmu Matky. Ako si na to nakrúcanie spomínate?

Stretol sa tam kolektív mladých ambicióznych profesionálov, veľa sme sa smiali a bolo nám spolu dobre. Spomínam si na mierne napätie z toho, či sa mi podarí uveriteľným spôsobom uchopiť naivitu, ktorá k mojej postave patrila… A ešte si spomínam na cesty do Prahy, počas ktorých mi bývalo zle, keďže som už bola v prvých týždňoch svojho reálneho tehotenstva. Vlastne zle mi bolo aj počas natáčania a občas som tŕpla, či si to niekto nevšimne. To, že som tehotná, som zistila tesne pred začiatkom nakrúcania a priznala som sa až niekedy ku koncu.

Aj vo filme vám stále bolo zle. Zvracali ste a báli sa pôrodu, riešili kočíky, pomôcky pre lepší pôrod či kompletnú výbavičku, vrátane monitoringu dychu, a k tomu ste mali matku, ktorá rozhodne nebola chápavá a nápomocná. Ako veľmi sa filmové materstvo líšilo od vašej reality?

Najviac, ako sa len dá. Počas tehotenstiev som bola, naopak, veľmi pokojná, vyrovnaná a absolútne som neriešila zbytočnosti. Dokonca som nekupovala ani oblečenie. Keďže sme mali v rodine trochu staršie bábätká, dcéra Emka dedila oblečenie po nich. Až kým sa nám nestala taká nečakaná vec, že sa nám narodilo miniatúrne predčasniatko. A vtedy nabehlo nakupovanie nielen oblečenia veľkosti 45, ktoré sme z pochopiteľných dôvodov nezdedili, ale aj monitoru dychu a váhy.

Súkromie, intimitu a krásu som si vedela vytvoriť aj v pôrodnici.


Aj vo filme sa vám narodilo dieťa skôr, ale filmári pôrod a prvé dni dieťatka odbili expresne. Ako si na skutočné pôrody a tie prvé dni spomínate vy?

Patrím k tým šťastným, ktoré majú na pôrody, doktorov a sestričky pozitívne spomienky. Aj keď ten prvý nebol zďaleka ideálny. Skomplikovala ho preeklampsia, predčasný pôrod, nízka pôrodná hmotnosť, cisársky rez a prvé dni, keď som bola od bábätka odlúčená. Ale napriek tomu sa mi k tomu viaže pokoj. Všetkými fázami sme si prešli tak nejako spomalene. Emku som prvýkrát naživo mohla vidieť, až keď mala nejaké štyri dni, dojčiť sa nám podarilo po šiestich, aj keď som od pôrodu odsávala a posielala po manželovi mlieko, našťastie úplne bezproblémovo. Domov nás púšťali s necelými dvomi kilami, ale ja som sa cítila celkom sebavedomo. A bola som vďačná za všetky rady, ktoré som od sestričiek na neonatológii dostala.

A druhý syn?

Jakubko bol absolútna bezproblémová krása. Napriek prvej sekcii som dostala podporu v tom, aby som rodila prirodzene, proti preeklampsii sme sa poistili prevenciou a pôrod prebehol – síce týždeň po termíne – úplne ukážkovo. A od prvých minút sme sa od seba nepohli.

Aký ste typ matky a pacientky? Taký, čo má všetko naštudované z internetu či kníh a kladie otázky, chce všetko vedieť, konzultuje s viacerými lekármi, alebo plne dôverujete svojmu lekárovi?

Aj v materstve sa – tak ako v iných oblastiach – snažím držať niekde v strede. Veľmi rada študujem knihy o výchove, ale zároveň sa nechávam viesť svojou skúsenosťou a intuíciou. Doktorovi dôverujem, ale spolieham sa naňho až keď mám pocit, že je to ozaj nevyhnutné.

Nebežíte k nemu s každým soplíkom?

Bežné virózy prijímam ako súčasť budovania imunity. Keď sme boli deti, môj pediater vedel veľmi dobre nakombinovať klasickú liečbu s alternatívnymi radami, ktoré v našom prípade veľmi dobre zaberali. A ešte mal taký ironický suchý humor. Dodnes k nemu pociťujem najväčší obdiv zo všetkých lekárov.

Snažím sa pri deťoch nezabudnúť na vlastné potreby.


V mladosti ste behali cez prekážky a potom ste s tým zo zdravotných dôvodov museli prestať. Čo sa stalo?

Ak si dobre spomínam, obehla som pár doktorov, ktorí nevedeli prísť na to, prečo mám pri mojej disciplíne – behu cez prekážky – chronickú nepríjemnú bolesť. Prešla som nejakými rehabilitáciami, riešili sme rôzne diagnózy, až to skončilo pri tom, že mi pri predklone nad prekážkou, respektíve pri cvičeniach, ktoré súvisia s prípravou, tlačia stavce na nervy, ktoré potom spôsobujú tú bolesť. Tak nejako si to pamätám. Mala som šestnásť-sedemnásť rokov.

Dnes beháte rekreačne. Vediete aj deti k športovaniu a pohybu? Sú v tomto po vás?

Ja mám pocit, že väčšina detí prirodzene inklinuje k pohybu, našou úlohou je nesnažiť sa ich v tom krotiť. Odmalička sledujem, aké sú deti húževnaté, ako chcú všetko zvládnuť sami, ako potrebujú všade vyliezť, ako sa chcú učiť behať, kopať, bicyklovať. Takže ja sa skôr snažím pozorovať, aký pohyb ich baví a nebrzdiť ich. Turistika v prírode, a vlastne aj chôdza za pár metrov vzdialeným cieľom, nie je naša silná stránka. Ale bicykle, kolobežky, preliezky, plávanie – to je naše! Okrem toho si myslím, že keď ma vidia, ako odchádzam behať, alebo ako sa z nakrúcania vrátim v bežeckom, alebo keď ma vidia doma strečovať – to všetko ich ovplyvňuje k budúcemu vzťahu k športu. Aj sa o tom bavíme a obidvaja vedia, že mamku veľmi baví chodiť a behať.

Čo ešte okrem športu robíte pre svoje zdravie a zdravie svojich detí?

Žijem čo najzdravšie vo všetkých oblastiach, ktoré do tejto témy patria. Strava, psychická pohoda, spánok, zdravé vzťahy, práca, ktorá ma baví. A spolieham sa na to, že to deti vnímajú.

Keď ste začali trénovať na Let´s Dance, spomínali ste, že na tréningy s vami chodí aj dcérka a tvári sa, že ju to baví. Vydržalo jej to?

Postupne začala tréningy odmietať. Najprv argumentovala, že je to veľmi ťažké, potom že ona to už predsa všetko vie. Ak ju to ešte niekedy chytí, samozrejme to budeme podporovať. Rovnako ak by mala záujem o nejaký šport alebo povedzme šach, o čom teda zatiaľ výrazne pochybujem.

V jednej internetovej diskusii s kolegyňou Jankou Kovalčikovou ste spomínali, že ste v istom momente urobili základnú materskú chybu – očakávať niečo od detí. Aké ešte robíte materské chyby?

S prvým dieťaťom som urobila viac „chýb“ ako s druhým, ale vravím to s obrovskými úvodzovkami, lebo to je vo výchove niečo také neurčité... Pri jednom dieťati sa istá „chyba“ nakoniec môže pretvoriť vo výhodu, ktorú ste mu dali. U iného to fungovať nebude. V konečnom dôsledku sa o výsledku nášho výchovného snaženia dozvieme o nejakých 20-30 rokov. A asi si treba priznať, že na veľa vecí skrátka vplyv nemáme.

A čo si myslíte, že ako matka robíte stopercentne dobre?

Ľúbim svoje deti a snažím sa v danej chvíli konať najlepšie, ako dokážem. Všetko ostatné je v rámci mojej výchovy spochybniteľné.

Máte nejakých obľúbených autorov, knihy, stránky o výchove a deťoch?

Už som vlastne dosť dlho neprečítala nejakú knihu o výchove. Veku, v ktorom sa pohybujeme, už celkom rozumiem, najkrajšie to pre mňa sprostredkovala kniha Naomi Aldortovej Vychovávame deti a rastieme s nimi. Okrem toho sledujem na Instagrame pár profilov, ktoré sa venujú materskej téme, občas si vypočujem nejaký podcast a takmer denne trávim čas na ihrisku s mamami, s ktorými zdieľame podobné témy.

Dieťa si trúfne len na to, čo samo zvládne.


Pomáhajú vám „babské“ rady mamičiek na ihrisku či príbuzných, alebo sa vždy radšej spoľahnete na lekára či odborníka?

Jednoznačne si rada vypočujem rady ľudí okolo mňa. A potom to kombinujem so svojím názorom a názorom doktora. Ale samozrejme, ak ide o nejakú chorobu, dôverujem odborníkom.

Aký je váš vzťah k prirodzeným pôrodom, šatkovaniu, bezplienkovým metódam a podobne? Ste skôr tradičná matka alebo ezomatka?

Aj tu asi odpoviem, že niečo medzi. Prvé dieťa nám jednoznačne zachránili lekári, druhé by som asi porodila aj sama doma, ale pravdupovediac som si to súkromie, intimitu a krásu vedela vytvoriť aj v pôrodnici. Šatky a nosiče nám veľmi pomohli pri kolikách a refluxe a celkovo pri uspávaní. Ale ak by som mala deti, ktoré tieto problémy nemajú a samé zaspia v postieľke, tak nosenie neriešim. No keby som to neabsolvovala, ani by som nevedela, aké je to krásne, takže by mi to nechýbalo. (Smiech.)

A čo dojčenie?

Obidve deti som dojčila takmer do dvoch rokov, ale ani náhodou nešlo o samoodstavenie. Pri obidvoch mi to už v istej dobe začalo z nejakého dôvodu prekážať. Často sa v dnešnej dobe bavíme o rešpektujúcej výchove, ale zabúdame, že rešpekt znamená aj rešpektovanie vlastných potrieb. To bolo pre mňa obrovské zistenie a stále sa to učím. My matky máme tendencie skôr sa prispôsobiť a v snahe rešpektovať detské potreby radšej zabudneme na tie vlastné. To sa snažím nerobiť.

Ste skôr helikoptérová matka, že deti až prehnane strážite, alebo tigria japonská matka, čo ich učí disciplíne a samostatnosti, že by ich bola schopná v troch rokoch poslať samé do obchodu pre maslo?

Staršia dcéra si ide bežne sama niečo kúpiť, ale je pravda, že to z istej vzdialenosti sledujem. Ani nie kvôli tomu, že by som sa o ňu bála, skôr nechcem zdržiavať ľudí, s ktorými komunikuje. Ak vidím, že na to teraz nemá, tak pomôžem, aby sme nezdržiavali iných ľudí, ktorí nie sú povinní zúčastňovať sa na našej výchove. Niekedy príde ona sama, že jej mám radšej pomôcť.

Moje povolanie sa dá s materstvom skĺbiť geniálne.


A mladší syn?

Aj on si niekedy sám vypýta v kaviarni mlieko či croissant. Ale keď sa na to necítia, nerobím z toho vedu. Na čo som veľmi hrdá a som takmer stopercentne presvedčená, že to robím správne, je to, že im nevnucujem svoju predstavu, ako by sa mali cítiť. „Také veľké dievča by sa nemalo hanbiť, nemalo by plakať, nemalo by sa hnevať…“ Alebo keď spadnú, nerobím paniku. Čakám, či ma potrebuje a ak nie, ani sa k tomu nevyjadrujem. Ak sa cítia na to, aby vyliezli na najvyššiu preliezku, tak ich nechám. Stojím dole a som k dispozícii, ak by niečo potrebovali, ale nestraším ich, ako veľmi sa môžu zraniť, keď spadnú. A vypozorovala som, že dieťa si ozaj trúfne len na to, čo samo zvládne. Ak ho necháme spoznávať svoje schopnosti.

V čom sú vaše deti po vás a v čom rozmýšľate, že kde sa to v nich vzalo?

Už to asi veľmi neriešim a beriem ich ako samostatné bytosti. Ale je pravda, že pri Emke som mala predstavu, že bude ako ja zo spomienok mojich rodičov. Teda poslušné milé dievčatko. A naša Emka mala teda k poslušnosti veľmi ďaleko. Naopak, tak veľmi ju bavilo robiť presne to, čo sme jej zakazovali! Teraz už viem, že to tak deti skrátka robia. A viem aj to, že som niekedy nevolila správne spôsoby komunikácie. Ale viem aj to, že naše druhé dieťa sa oveľa jednoduchšie prispôsobí tomu, čo od neho v danej chvíli chceme.

Čo vás na materstve baví?

Na materstve ma baví pozorovanie. Ako rastie nová bytosť. Ako zo mňa vyrástla bytosť, ktorou som. Baví ma sledovať ľudský život v jeho najčistejšej podobe. A baví ma učiť sa pracovať so svojimi emóciami. A tým chcem povedať, že ma to „baví“ tak všeobecne v priebehu rokov. V priebehu jedného dňa ma to veľmi často aj „nebaví“ a idem z emócií všetkých zúčastnených vyskočiť z kože. To som len chcela podotknúť, že aj ja kričím a hnevám sa a hovorím veci, ktoré by som podľa poučiek hovoriť nemala. Ale už som pochopila, že je to pre mňa – a pre väčšinu z nás rodičov – nadľudský a priam nereálny výkon.

Pristihli ste sa už niekedy pri tom, že ste urobili niečo, čo ste si v detstve vraveli, že toto, čo robia alebo hovoria vaši rodičia, vy svojim deťom nikdy neurobíte?

Pred tým, ako som mala deti, som si vravela, že ak by som sa s výchovou popasovala tak, ako moji rodičia, budem veľmi spokojná. Teraz už viem pomenovať, ktoré výchovné prostriedky neboli úplne v súlade s tým, čo sa teraz odporúča, aj viem, čo to vo mne spôsobilo. A viem s tým aj pracovať. A áno, určite niekedy poviem aj veci, ktoré som si vravela, že nikdy nepoviem. Čo ma ale hnevá najviac, je, že sa zo mňa večer počas upratovania stáva „obeť“ a „nikto mi nepomáha“. A deti ma „ignorujú“, lebo to musím hovoriť päťkrát. A pritom som si hovorila, že ja vytvorím podmienky, v ktorých sa to opakovať nebude. Hahaha…

Ako sa dá skĺbiť vaše povolanie s materstvom?

Moje povolanie sa dá s materstvom skĺbiť geniálne. Nie je to práca, do ktorej by som sa musela vrátiť natrvalo na každý pracovný deň, je to práca, v ktorej si viac-menej viem manažovať, koľko času trávim doma a koľko v práci. A je to práca kreatívna, práca s ľuďmi, práca, kde dostávate ohodnotenie v podobe potlesku alebo obdivu, čo matkám na materskej zúfalo chýba.

Deťom nevnucujem svoju predstavu, ako by sa mali cítiť.


Dalo vám materstvo niečo, čo môžete využiť v práci?

Materstvo mi dalo do mojej práce výhodu – uvoľnenie. Neriešim už prácu ako zásadnú stránku môjho života, ale ako iba jednu zo zásadných. Veľmi si vážim, že môžem robiť to, čo robím.

Máte hendikep, ktorý vás v detstve hneval, ale pomaly vám dochádza, že je to možno prednosť, alebo ste sa s ním už aspoň naučili žiť?

Mám ich hneď niekoľko. Ale najviac ma hneval môj hlas. Takmer ma preň neprijali na VŠMU. V divadle som s tým mala vždy problém a doteraz občas zazávidím hercom, ktorí na javisku vôbec nemusia riešiť hlasovú techniku. Ale, presne ako hovoríte, už som dospela do štádia, že ma to nehnevá. Každý z nás má niečo, čo mu ide slabšie a musí na tom pracovať. Alebo sa s tým zmieriť.

V čom sa ľudia vo vás mýlia? Mýlia si vás s postavami, ktoré hráte, a pritom vy ste úplne iná?

Skôr naopak – pamätám si, že na stretnutí so spolužiačkami zo základnej školy mi povedali niečo v tom zmysle, že na obrazovke pôsobím presne tak, ako si ma pamätajú. Čo teda nie je bohvieaký kompliment mojej hereckej práci. Ale súvisí to asi aj s postavami, ktoré dostávam. V tomto som veľmi vďačná za seriál Doktor Martin alebo film Sviňa, kde som si skúsila niečo iné. Alebo miniséria Vedma, tam som dostala prvýkrát zápornú postavu, ktorá pre mňa predstavovala prienik do iného sveta.

Na čom aktuálne pracujete a na čo sa tešíte?

Pracujem na ďalšej sérii seriálu Pán profesor a zvyšok času trávim doma s deťmi. Manžel má náročné pracovné leto, tak sa spoločne tešíme na dovolenku v novembri. A na malé výlety v lete. A na zmrzlinu. A na beh. (Smiech.)

Foto: TV Markíza, Bontonfilm SK

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 03/2023

Neonatológia a genetika

Posledné, zimné číslo roka 2023 je venované neonatológii a genetike – témam, ktorými sa v živote všetko začína. Výrazný pokrok v oboch oblastiach je za posledné roky nepopierateľný. Ten však so sebou…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora