Sexuálne prenosné choroby sú zvyčajne bakteriálnej alebo vírusovej povahy, avšak pohlavnou aktivitou sa môžu prenášať aj viaceré parazitárne ochorenia. Sexuálna aktivita, ktorá vedie k fekálno-orálnemu kontaktu, uľahčuje prenos týchto pôvodcov.

Úvod

Sexuálna aktivita je primárnou metódou prenosu niekoľkých dôležitých parazitárnych ochorení. Trichomoniáza, spôsobená Trichomonas vaginalis, je najčastejšou parazitárnou pohlavne prenosnou chorobou. Infekcia týmto organizmom zvyčajne vedie k príznakom a symptómom vaginitídy. Trichomoniázu možno jasne diagnostikovať mikroskopickým vyšetrením vaginálnych sekrétov a možno ju úspešne liečiť. Medzi ďalšie pohlavne prenosné parazitárne ochorenia patrí pedikulóza spôsobená článkonožcom Pthirus pubis a svrab spôsobený roztočom Sarcoptes scabiei, u ktorých je najčastejším príznakom pruritus v postihnutej oblasti. Pediculosis pubis je diagnostikovaná pozorovaním dospelých vší alebo ich hníd v ochlpení lona. Pre svrab je charakteristická papulózna alebo vezikulárna vyrážka a lineárne ryhy v oblasti prstov a genitálií. Veľmi dôležité je stanovenie špecifickej etiológie pruritu na základe anamnézy a fyzikálneho vyšetrenia pacientky. Diagnostika týchto ochorení môže byť pacientkami podcenená a liečba prebieha veľakrát pomocou voľnopredajných preparátov bez odborného vyšetrenia. Určenie presnej diagnózy môže prispieť k redukcii rezistencie pôvodcov ochorení voči liečbe (1).

Trichomonas vaginalis – bičíkovec pošvový

Ide o najčastejšie parazitárne ochorenie vagíny, ktoré sa môže šíriť už po jednom jedinom nechránenom pohlavnom styku. Trichomoniáza je svetovo najrozšírenejším pohlavne prenosným ochorením nevírusového typu. Najviac je rozšírená v rozvojových krajinách a skôr u mladších žien, postihnúť však môže aj muža. Trichomonas vaginalis (TV) patrí u žien k pomerne častým gynekologickým nálezom. V reprodukčnom veku postihuje asi 20 % žien (2). Patrí medzi parazitické protozoá a je jediným patogénnym predstaviteľom rodu Trichomonas pre človeka. Vzhľadom na fakt, že parazituje v urogenitálnom trakte muža i ženy, vedie k vzniku urogenitálnej trichomoniázy. Trichomoniáza patrí medzi ochorenia prenášané prevažne pri pohlavnom styku (STD – sexually transmitted diseases). Napriek pokrokom, ktoré sa dosiahli v ostatných desaťročiach, je rozšírená po celom svete. Výskyt trichomoniázy pretrváva aj v našej populácii a je daný najmä osobitným charakterom ochorenia.

TV má hruškovité telo veľkosti 15 – 30 µm, na prednej časti má štyri bičíky (Obrázok č. 1). Axostyl (pružná, sťahujúca sa štruktúra) sa tiahne pozdĺž celého tela a mierne presahuje jeho dolnú časť, poskytuje bunke oporu a umožňuje pohyb. Undulujúca membrána siaha do dvoch tretín parazita. Jadro je dobre viditeľné, uložené v hornej tretine tela pri undulujúcej membráne a na druhej strane takmer v rovnakej výške je cytostóm. TV netvorí cysty a trofozoit je jediným infekčným štádiom. Delí sa pozdĺžne a dá sa pestovať na umelých pôdach. Trichomonády sú anaeróbne, aerotolerantné organizmy. TV sa prenáša prevažne sexuálnou cestou, a preto treba vždy vyšetriť a preliečiť sexuálnych partnerov žien pozitívnych na trichomoniázu (4).

Klinický obraz

Trichomoniáza sa klinicky manifestuje u žien v období pohlavnej aktivity. U žien sa pripúšťa aj nesexuálna forma prenosu nákazy kontaminovanými uterákmi či bielizňou. TV je extracelulárnym parazitom a vyvoláva u žien kolpitídu s edémom pošvovej sliznice, ktorá je krehká, bolestivá a vzniká výtok. Akútne štádium u neliečených osôb môže pretrvávať aj niekoľko týždňov s profúznym, mliečne skaleným, speneným, zapáchajúcim výtokom, ktorý dokonca môže macerovať kožu v okolí vonkajších rodidiel. Trichomonádová uretritída u žien býva zriedkavá, aj keď sa trichomonády v uretre často nachádzajú. Chronické štádium je charakterizované miernym, ale stále trvajúcim výtokom, ktorý sa po menštruácii môže zintenzívniť. Nie je dostatočne preukázaný prechod trichomonád do vyšších častí genitálií ani vzťah tejto chronickej nákazy k paratypickým zmenám epitelu krčka maternice. Chronická infekcia môže spôsobiť zápal až nepriechodnosť vajíčkovodov a viesť tak ku sterilite (5, 6).

Diagnostika

Laboratórna diagnostika trichomoniázy spočíva v mikroskopickom dôkaze bičíkovca v natívnom alebo podľa Giemsu farbenom preparáte. V natívnom preparáte možno verifikovať aktívny pohyb bičíkov trichomonád. Giemsovým farbivom sa jadro farbí do ružova a cytoplazma do bledomodra. Kultivačne je možné bičíkovce dokázať, a to použitím rôznych médií, na ktorých sa v axenických kultúrach parazity pomnožia pri teplote 37 °C o 24 až 48 hodín. Táto metóda je mimoriadne výhodná pri dôkaze úspešnosti liečby. Sérologický, nepriamy dôkaz parazita nie je z rutinného hľadiska potrebný (4).

Phthirus pubis – voš ohanbia (lonová)

Vo všeobecnosti možno povedať, že výskyt vší v Európe – ale aj inde vo svete – je trvalý a pomerne vysoký. Pedikulóza (zavšivavenie) je prenosné parazitárne ochorenie s výskytom po celom svete a postihuje ľudí všetkých vekových skupín. Toto ochorenie vyvoláva voš ohanbia Pthirus pubis. Medzi ľuďmi sa prenáša predovšetkým pri pohlavnom styku. Nevylučuje sa však možnosť nákazy z posteľovej i osobnej bielizne znečistenej všami ohanbia. Voš sa usídľuje vo vlasoch ohanbia, menej často v axilách. Môže sa vyskytnúť aj na fúzoch, obočí, prípadne na očných riasach (7).

Phthirus pubis tvarom pripomína kliešťa. Má malú hlavu, ploché široké telo štvorcového obrysu nažltlej farby. Má zvlášť silné nohy zakončené mohutnými drápami, ktorými sa pevne drží vlasov. Samček meria 1 mm, samička 1,5 mm (Obrázok č. 2). Cicajú krv každé 3 hodiny. Oplodnené samičky kladú a prilepujú vajíčka v chitínovom puzdre (hnidy) na vlasy blízko pokožky. Larvy sa liahnu asi za 8 dní, sú menšie, skoro priehľadné a dosahujú pohlavnú zrelosť za 2 – 3 týždne. Voš ohanbia prežíva asi 40 dní (8).

Klinický obraz

Voš pri cicaní vypúšťa sliny, ktoré menia farbivo hemoglobínu na zelený pigment, blízky biliverdínu. Vši pri svojom pohybe spôsobujú svrbenie, ktoré nemusí byť osobitne výdatné a postihnutí mu nemusia venovať pozornosť. Pri premnožení vší, intenzívnom svrbení a následnom škrabaní sa môže pridružiť sekundárna baktériová infekcia aj s lymfadenitídou alebo sa môže rozvinúť obraz senzibilizácie – vší ekzém (9).

Diagnostika

Diagnózu zavšivenia ohanbia uľahčuje nález hníd vo vlasoch ohanbia, prípadne na inej vlasovej časti tela, okrem hlavy. V mieste uhryznutia zostávajú šedomodré škvrny (maculae ceruleae), ktoré sú dobre viditeľné u málo pigmentovaných osôb (10).

Sarcoptes scabiei – zákožka svrabová

Väčšina parazitických článkonožcov patrí medzi ektoparazity. Sú však niektorí zástupcovia, ktorí sú schopní invadovať tkanivá. Niektoré druhy roztočov, najmä ich larválne štádiá, sa dostávajú do kože a podkožného tkaniva. Medzi najznámejšie a najzávažnejšie patrí Sarcoptes scabiei. Svrab je bežný zdravotný problém v populácii, ktorý celosvetovo postihuje približne 100 miliónov osôb ročne. V roku 2020 bolo na Slovensku zaznamenaných 56 epidémií svrabu s celkovým počtom 1 170 prípadov (11).

Ide o parazita o veľkosti 0,3 – 0,4 mm (Obrázok č. 3). Samička sa po oplodnení zavrtáva do rohovej vrstvy epidermis, kde sa dožíva 4 – 6 týždňov. Každý deň do vytvorených chodbičiek v epidermis nakladie 1 – 2 vajíčka, z ktorých sa vyliahnu larvy žijúce na povrchu tela. Z lariev sa počas 18 – 23 dní vyvinú nové samičky, ktoré sa opäť zavrtávajú do epidermis alebo sa môžu preniesť na nového hostiteľa. Samček žije na povrchu kože, po kopulácii do 48 hodín uhynie. Na infekciu hostiteľa stačí jedna oplodnená samička a počas niekoľkých mesiacov sa môže za priaznivých podmienok na tele vyvinúť až niekoľko sto nových jedincov. Ide o veľmi nákazlivé ochorenie. Najčastejšia cesta nákazy je medzi sexuálnymi partnermi a v kolektívoch, kde ľudia žijú v tesnom kontakte (12).

Klinický obraz

Inkubačná doba svrabu je priemerne 1 až 3 týždne. V tomto období nastávajú prvé subjektívne a objektívne prejavy ochorenia. Postihnutí pociťujú najmä večer a v teple silné svrbenie po tele a objavujú sa prchavé erytémy a urtikáriové pupene. Roztoče pri zavrtávaní vyhľadávajú prednosti jemnej epidermis – medziprstový priestor, zápästie, oblasť lakťového kĺbu a brucha, gluteálna ryha, vonkajšie pohlavné orgány a predná axilárna ryha (13).

Diagnostika

Diagnóza je vo väčšine prípadov stanovená na základe anamnézy a klinického vyšetrenia. O svrabe by sa malo uvažovať v prípade prítomnosti pruritickej a papulóznej vyrážky. Diagnózu nám potvrdí verifikácia roztočov, vajíčok alebo fekálií pomocou digitálneho dermatoskopu (14).

Diferenciálna diagnostika

Pacientka s podozrením na pohlavne prenosnú chorobu, ktorá navštívi gynekologickú ambulanciu, môže mať ťažkosti rôzneho charakteru – vaginálny výtok, vred na vonkajších pohlavných orgánoch, zväčšené inguinálne lymfatické uzliny, edém, zápal a pruritus vulvy a pálenie pri močení. STD sú veľmi časté ochorenia prenášané pohlavným stykom, ktorých distribúcia nie je v populácii homogénna. V rámci diferenciálnej diagnostiky možno STD deliť na ochorenia s vaginálnym výtokom (kvapavka, chlamýdiové, mykoplazmové a ureaplazmové infekcie, trichomoniáza, bakteriálna vaginóza) a ulcerózne (syfilis, HSV, ulcus molle, lymphogranuloma venereum, granuloma inguinale). V prípade podozrenia na kožnú chorobu treba okrem epizoonóz myslieť aj na poštípanie rôznymi parazitmi, na kontaktnú dermatitídu alebo ekzém po vlasových prípravkoch, na impetigo contagiosa, dermatitis seborrhoica a na psoriasis capilitii (5, 8, 15).

Záver

Distribúcia STD v populácii nie je homogénna. Venerologické vyšetrenie zahŕňa diagnostiku, liečbu a dispenzarizáciu chorých. Dôležitou súčasťou tohto procesu je aj depistáž s cieľom identifikácie zdroja nákazy, všetkých kontaktov chorého pacienta v dobe pred ochorením, odhalenie chorých jedincov v tejto skupine a zaistenie ich adekvátnej liečby. Prevenciou šírenia pohlavne prenosných chorôb je používanie prezervatívov, sexuálna výchova a poradenstvo, depistáž, adekvátna liečba nakazených jedincov a ich kontaktov, očkovanie, adekvátna hygiena a v neposlednom rade vernosť partnerov.

Literatúra

1. Levine GI. Sexually transmitted parasitic diseases. Prim Care. 1991; 18(1):101-28. PMID: 2011632.
2. Fonseca M, Scannell M. Trichomoniasis. Fast Facts About Sexually Transmitted Infections (STIs). A Nurse’s Guide to Expert Patient Care. 2020. DOI: 10.1891/9780826184870.
3. Čatár G., Bőhmer, D.: Lekárska parazitológia. 1997.
4. Valent M., Klobušický, M.: Urogenitálna trichomoniáza. 1988.
5. Parálova L. Pohlavní choroby - III. díl. Dermatol. prax 2008; 4:163 – 165.
6. Kent HL. Epidemiology of vaginitis. Am. J. Obstet. Gynecol. 1991; 165:1168 – 1176.
7. Valent M., Valent M. Parazitárne infekcie genitálií. Moderní babictví 2. 2003.
8. Danilla T. Epizoonózy, ich prejavy a liečba. Pediatr. prax, 2008; 6:346 – 348.
9. Downs AMR, Stafford KA, Stewart GH, Coles GC. Factors That May Be Influencing. The Prevalence of Head Lice in British School Children. Pediatric Dermatology 2000; 17(1):72 – 74.
10. Gunning K, Kiraly B, Pippitt K. Lice and Scabies: Treatment Update. American Family Physician. 2019; 99(10):635 – 642.
11. https://www.epis.sk/InformacnaCast/Publikacie/VyrocneSpravy/Files/VS_SR_2020.aspx
12. Jíra J.: Lekářská helmintologie. 1998.
13. Chosidow O. Clinical practices. Scabies. N Engl J Med 2006; 354(16):1718 – 1727.
14. Anderson KL, Strowd LC. Epidemiology, diagnosis, and treatment of scabies in a dermatology office. J Am Board Fam Med. 2017; 30(1):78 – 84.
15. Litvik R. Současná praxe diagnostiky a léčby nejčastějších sexuálně přenosných infekcí. Čes-slov Derm. 2019; 94 (2):47 – 60.