Hoci hneď po škole začal hrať rovno na doskách Slovenského národného divadla, ktoré sú métou mnohých hercov, do povedomia širšej verejnosti sa dostal až vďaka účinkovaniu v seriáloch a v reklame. Hoci vyrastal v bratislavskom paneláku, najlepšie sa cíti v prírode a na vidieku. Nemá problém spať pod hviezdnym nebom, len nesmie byť príliš zima. Ak na neho zaútočí kliešť, volá na pomoc manželku. Herec Branislav Bystriansky. 

Ste panelákové dieťa, ale vie sa o vás, že milujete prírodu. Ako sa to stalo?

Vyrastal som v betónovej džungli a už vtedy som vedel, že to nie je správne miesto pre môj život. Bol to úplný opak toho, čo by som chcel.

Keď ste vyšli tam, kde ste sa cítili dobre, teda do prírody, podarilo sa vám tam niekedy chytiť kliešťa?

Veľmi veľakrát. Niektoré historky ani nemôžem interpretovať, lebo tie kliešte boli na dosť zvláštnych miestach. Kliešť môže človeku zaliezť bárskde. A tak sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi na splave nad mojím zadkom stretli dokonca dvaja doktori, aby mi odtiaľ jedného kliešťa vytiahli. Keď som však začul vetu: choď po skalpel, veľmi som spozornel a radšej zavolal svoju ženu. Vytiahla mi ho ona.

Nenakazil vás?

Našťastie, vtedy ich nebolo toľko nakazených, takže to nemalo žiadne následky. Neskôr som tiež chytil kliešťa na také zvláštne miesto a to už som trochu znervóznel. Na druhý deň som totiž odchádzal s karavanom na niekoľkotýždňovú cestu a ak by sa tam ukázala nejaká reakcia, nemal by som to kde riešiť. Zavolal som môjmu kamarátovi, ktorý je aj môj doktor a ten mi pre istotu predpísal antibiotiká. Po neviem koľkých, asi desiatich, dňoch som mu volal, či tie lieky mám ešte stále jesť. Ostal najprv veľmi dlho ticho v tom telefóne, potom mi veľmi kľudným hlasom povedal: Braňo, tie lieky boli na tri dni. Zničil som si nimi telo na ďalšie dva týždne.

Páči sa mi predstava, že ležím v spacáku na snehu a pozerám na hviezdy, ale som pohodlný.

Proti borelióze sa dá zaočkovať. Využívate to? Dali ste zaočkovať seba a deti?

Nie sme zaočkovaní, ale je to riziko, možno by sme mali byť. Riešime to tak, že sa každý večer poriadne prezrieme, keď sa váľame niekde v tráve alebo sme v lese.

Spávate aj pod širákom, či dávate presnosť vášmu karavanu?

Záleží na tom, kde sme. Pri mori si pospím vonku aj teraz. Nie je to už úplne na zemi, natiahnem si sieť medzi stromy alebo mám takú vonkajšiu posteľ. V Alpách a v úplnej zime sa mi nechce spať vonku. Páči sa mi predstava, že ležím v spacáku na snehu a pozerám na hviezdy, ale som pohodlný.

Okrem tej nepríjemnej skúsenosti so skalpelom máte ešte nejaké dramatické skúsenosti s lekármi?

Mal som raz problém na prste na palci, zarastal mi necht do kože, už to bolo dlho, trvalo to niekoľko týždňov, bolo to už vo vážnom stave. A ja som potreboval byť na druhý deň stopercentne fit, lebo mi mal prísť bager kopať pivnicu. Kamarátka ma poslala na chirurgiu do Trnavy, že jej kamarát mi to tam spraví. Kamarát bol nervózny, že je po už fajronte a chce to mať rýchlo za sebou, tak mi pichol nožnice pod necht až ku koreňu. Tú časť, čo mi zarastala, vyšklbol a za minútu bolo po všetkom. Bol som mokrý ako spod sprchy, strašne to bolelo, ale je pravda, že odvtedy s tým nechtom nemám žiaden problém. Stredoveká medicína zabrala okamžite a bolo to vybavené.

Kopali ste pivnicu, postavali ste dom. To je vaša voľnočasová aktivita?

To je z núdze cnosť. Nemal som dosť prostriedkov, aby som si ho kúpil, tak sme si ho s manželkou museli postaviť.

Takže nie ste ten typ, čo rád chodí so skrutkovačom po dome a hľadá, čo by ešte primontoval?

Zvláštne je, že také veci viem spraviť, ale nie som ten typ, aby som to vyhľadával. Skôr to odkladám, že to má ešte čas.

Ste zručný, v detstve ste vraj robili aj matematické olympiády, chodili ste na elektrotechnickú priemyslovku. Ako ste sa s takýmto nastavením dostali k herectvu?

Náhoda. Ja som vôbec nevedel, že existuje divadlo ako také. Kamarát, ktorý so mnou chodil do základnej školy, Ľubo Kompaník – bol v tom čase aj dosť populárny, hral v seriáli Domov – mi raz povedal: Braňo, nechceš ísť na konkurz do Bieleho divadla? Ja som nevedel, čo to je, ale išli sme tam a už som z divadla neodišiel.

Strachu sa snažím vedome vyhýbať, lebo strach je stelesnenie vážnych problémov. Má niečo prísť? No tak nech to príde.

Bol to veľký rozdiel, keď ste prišli od amatérov k profesionálom? Bolo to iné, ako ste si to predstavovali?

Vtedy som to tak nevnímal, ale teraz s odstupom času si uvedomujem, že som bol naivný, možno až detsky úprimný, nechápal som, ako to v tom svete funguje. Teraz už to chápem a sám sa na sebe musím smiať, čo všetko som mohol robiť inak. Ale neviem, či by to bolo dobre, alebo zle.

Inak v zmysle hereckom?

Nie, myslím tým to, že divadlo nie je len umelecké teleso, ale aj vzťahové a tie vzťahy sú tam veľmi podstatné, tak o tom hovorím.

Po VŠMU ste išli hrať do Nitry?

Nie, v Nitre som iba hosťoval. Veľmi som tam chcel ísť, poznal som tam kopec kamarátov, mal som z toho divadla pocit rodinnejšieho prostredia. Ako som hovoril o tých vzťahoch, tak vtedy som mal pocit, že v Nitre nie sú také zahmlené ako v Bratislave. Ale neprijali ma tam. Prijali ma rovno do Národného.

Do televízie a filmu ste sa však veľmi nehrnuli. Keď to nakoniec prišlo, pocítili ste stret s popularitou ako niečo príjemné či skôr nepríjemné?

Záleží na tom, čo si človek od toho sľubuje. Popularita na ulici mi nebola až taká príjemná, ale zase na druhej strane na niektorých úradoch a v nemocniciach je veľmi užitočná. (Smiech.) Ale nebol to môj cieľ. Nikdy som nemal predstavu, že chcem hrávať v televízii alebo v seriáloch. Chcel som sa venovať divadelnému umeniu. Len divadlu. Žiaľ, to je u nás tak podceňované, čo sa týka finančného ohodnotenia, že musíme robiť aj iné veci.

Stáva sa, že sa vo vás ľudia mýlia?

Permanentne, lebo tie postavy, ktoré hrávam, najmä v televízii, sú radikálne odlišné odo mňa samotného. Ľudia si ich spájajú so mnou, pritom ja ani náhodou s nimi nemám nič spoločné. Ťažko sa vysvetľuje, že na to, aby herec vedel pochopiť, čo je hlúpe, musí byť trošku múdry.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Profesionálny?

Akýkoľvek.

Za najväčší úspech považujem svoju rodinu. Keby som ju v tejto ťažkej chvíli počas pandémie nemal, bol by som na tom psychicky veľmi zle. Vďaka nej mám aspoň sem-tam úsmev na tvári.

A čo najväčší neúspech?

Boli predstavenia, ktoré sa fakt nevydarili, ale bral som to tak, že je to súčasť repertoáru a aj také musia byť. Ale inak si ani nespomínam, žeby som zažil nejaký radikálny neúspech. Ak sa aj stal, nebral som to ako nejakú tragédiu. Prehodil som to z pleca na plece – toto je jeden s mojich prístupov k životu.

To vám môžu tesať aj na náhrobný kameň ako epitaf?

(Veľký smiech.) To je výborná otázka. Moja žena sa tu začala smiať tiež, lebo práve pred dvoma týždňami som jej svoj epitaf povedal. Želám si, aby som mal na náhrobnom kameni napísané: On to na nás aj tak len hrá.

A hráte?

E-e, ale bude to vtipné pre tých, čo budú nad mojím hrobom plakať.

Máte z niečoho strach? Fóbiu?

Mám fóbiu z výšky. Vyznie to asi až úchylne, ale keď som na nejakom vysokom bode alebo taký bod len vidím na počítači, mám chuť skočiť. Nechcem sa zabiť, to vôbec nie, ale mám chuť zistiť, aké by to bolo, keby som skočil. Je to také pnutie v celom tele, že dostanem až zimomriavky, aj keď o tom teraz hovorím. Je to zvláštny a veľmi intenzívny pocit. Ale inak sa strachu snažím vedome vyhýbať, lebo strach je stelesnenie vážnych problémov. Má niečo prísť? No tak nech to príde, však nie som jediný na svete.

Mali ste v detstve nejaký veľký sen?

Konkrétny nie. Vždy mi hovorili, že som šťastné decko. Vždy vysmiaty, ani som nad tým nerozmýšľal.

Takže nemáte žiadny odložený sen, že raz, keď bude čas, možno na dôchodku, tak sa, povedzme, ešte začnete učiť hrať na klavíri?

(Veľký Smiech.) Pozrite, tu stojí klavír, ktorého som sa desať rokov nedotkol. Mám sen, ale to vlastne ani nie je sen, lebo si myslím, že sa mi to splní, lebo na tom budem pracovať. Chcem stráviť veľkú časť budúcnosti pri mori ničnerobením. Teda nie celkom. Hovoril som svojej žene, že raz by som možno chcel byť v takom veľkom dovolenkovom rezorte, kam chodievame s karavanom, sú tam aj kempy aj hotely – tak tam by som chcel robiť údržbára. Že by mi ráno zavolali, tečie „vécko“ na 415-ke, choď ho opraviť! A ja by som zobral debničku s náradím a opravil by som to, porozprával sa s dovolenkujúcimi a potom by ma zas volali na 437-ku a ja by som takto osem hodín chodil a vnímal ľudí, ako sa správajú, ako žijú. Lebo to je to najkrajšie, nazrieť ľuďom do kuchyne. Nie, ako sa správajú v spoločnosti, ale keď varia, čo tam do toho dávajú. Ako medzi sebou komunikujú, kedy sa smejú, kedy plačú.

Keď budete stále údržbár, tak tieto skúsenosti už nevyužijete na javisku.

Javisko je vec, ktoré pomerne dosť psychicky vyčerpáva. Mnoho rokov sa divím niektorým kolegom, kde stále berú energiu, aby dokázali hrať tie veľké postavy a osudy. A keď ich aj mnohí hrajú, už nie sú takí autentickí, vidieť na nich, že už sú, ako sa hovorí, „vylágrovaní“. Nedá sa to robiť dvadsaťštyri hodín denne. Ak to chcú robiť dobre.

Myslíte, že táto pandemická pauza môže pomôcť? Že naštartuje tvorivosť?

Myslím si, že veľmi. Tvorivosti pomôže určite. No čo sa týka remesla, tomu ublíži. Stále musím myslieť na baleťákov, ktorí teraz nemôžu cvičiť a telo začne ochabovať. Nemôžu mať tréningy doma v obývačke, potrebujú baletnú sálu.

Nemôžete počas pandémie ani skúšať?

Nie. Máme prekážku v práci, pokiaľ nás nezaočkujú, nemôžeme nič robiť. Nie je ani tak problém v tom, že by diváci nemohli chodiť do divadla, to sa dá vyriešiť šachovnicovým sedením či rúškami. My sme problém. My, herci, lebo nie sme nijako chránení. Nemôžeme dodržiavať základné pravidlá rúško-odstup-ruky, tak sa nedá hrať, stráca sa základný zmysel divadla. Posledné predstavenie (pred uzavretím divadiel, pozn. red.) som hral, ako jediný a asi aj ako prvý na Slovensku, s rúškom - bol to online prenos Kuba. Mal som rúško aj na klaňačke. Bolo to už v druhej polovici decembra, a to už som považoval za veľké riziko. Ostatní rúška nemali, mali scény, kde by im to príšerne vadilo, tak sa to rozhodli risknúť. Pritom tí starší kolegovia riskovali v podstate život.

Lebo to je to najkrajšie, nazrieť ľuďom do kuchyne. Nie, ako sa správajú v spoločnosti, ale keď varia, čo tam do toho dávajú. Ako medzi sebou komunikujú, kedy sa smejú, kedy plačú.

Okrem samotného hrania máte v divadle ešte jednu funkciu – ste šéf odborov Činohry SND. Máte k tomu sklony, že keď sa niekde niečo deje, prihlásiť sa a riešiť veci?

Práve naopak. Je mi to dosť proti srsti, lebo je to práca, ktorá nemá nič spoločné s umením. V podstate ma ukecali, nikto sa tomu nechce venovať, tak Braňo, skús ty!

Kládli ste najmenší odpor?

Presne tak.

Mnohí herci začali najmä v čase korony prenášať svoje aktivity na internet. Vymýšľajú si postavičky, hrajú mikropríbehy, komentujú politické udalosti na Instagrame. Tento druh sebavyjadrenia vás neláka?

Instastorky nie sú nič pre mňa, lebo pár vetami sa nedá vyjadriť to, čo si myslím. Potreboval by som obrovský priestor, a tak by som bol pre Instagram nezaujímavý.

Máte nejaký zvláštny herecký zvyk? Rituál?

Nemám rád, keď mi v divadle kostymérky pomáhajú do kostýmu alebo keď ma upravujú. Pritom drvivá väčšina hercov si na tom zakladá. Ja nie, pretože kostým považujem za súčasť postavy, pre mňa to nie sú iba šaty. Niekedy mám aj také hlúpe reakcie, prečo ma otravuje tá pani, nech mi dá pokoj, čo im môže byť aj nepríjemné. Ťažko sa to vysvetľuje dámam v kostymérni, ale ja viem, prečo to robím, nie je to ako obliecť sa doma, tu sa obliekam ako Rytier Falstaf vo Veselých paničkách, beriem na seba príbeh tej postavy, jej osud.

Keby ste zajtra vyhrali milióny, na čo by ste ich použili?

Drvivú väčšinu, ak nie všetko, by som rozdal na charitu. Cítim sa ako pomerne spokojný človek, možno by som si malú časť nechal a spríjemnil život, ale otec ma učil: ľahko prišli – ľahko odišli. Asi by nepriniesli veľkú radosť, pokiaľ by sa nevyužili správne. Musel by to byť veľmi zložitý proces, ako ich použiť. Je kopec ľudí, ktorí sa tvária, že robia charitu, a nie je to charita – takí, čo to vedome využívajú, aj takí, čo považujú svoj problém za najdôležitejší a pritom nemusí byť.

To vyzerá na poriadnu dilemu, radšej nič nevyhrať.

Veru, ale to by bola veľká výzva, keď nad tým rozmýšľam.

Dostali ste niekedy od niekoho nejakú fakt zlú radu?

V kľúčových životných chvíľach si nenechám radiť. Zlé rady dostávam len také praktické, napríklad, keď mi kamarát na Kubínskej holi povedal, choď hore na tú chatu autom, to vyjdeš. Vyjsť som vyšiel, ale zísť som mal veľký problém. To sa stáva deň čo deň – neboj sa, ten rybník je zamrznutý, takých rád je veľa.

Sú chvíle v živote, ktoré by ste si neváhali pokojne znovu zopakovať?

Nedávno som musel prehadzovať veci zo starého počítača do nového. A videl som všetky tie fotky, na ktorých boli deti malinké a my sme trávili veľa času spolu cestovaním. Tak všetky tie chvíle by som chcel zažiť znovu. Zrovna na tých istých miestach, tam, kde sme boli a tak, ako to bolo.

Na čo sa najviac v blízkej budúcnosti tešíte?

Na prvé predstavenie, čo budeme hrať, lebo tam bude extrémne veľa chýb, to bude veľká zábava. A potom sa teším, kedy už budem zase môcť cestovať a budem si môcť zalyžovať.