S herectvom začala už v desiatich rokoch, ale dlho si nebola istá, že toto je jej cesta. A tak vyštudovala dve vysoké školy. Na medicínu by si však herečka MONIKA HILMEROVÁ netrúfla, hoci si pre postavu doktorky s radosťou a nad rámec scenára naštuduje latinské názvy všetkých kostí či správny dobový spôsob masáže srdca. Po turbulentnom pracovnom období, keď nakrúcala štyri seriály naraz, sa teraz teší, že našla rovnováhu medzi prácou a voľným časom a má čas nielen na cestovanie a cvičenie, ale aj na hodiny klavíra.

V prvom filme ste hrali ako desaťročná, v Radošinskom naivnom divadle ste začali hrať v šestnástich. Ako to, že ste potom išli študovať andragogiku?

Tým, že som sa od detstva venovala herectvu, nemala som ambíciu ani motiváciu ísť ho študovať, aby som mohla hrať. Na gymnáziu som mala individuálny študijný plán, lebo divadlo mi zaberalo veľmi veľa času. Ale okrem spevu a herectva som mala aj kopec iných záujmov. Nebola som rozhodnutá, že chcem byť povolaním herečka. Napokon som na Filozofickej fakulte UK vyštudovala päťročný magisterský odbor. Popri štúdiu som sa naďalej venovala divadlu aj nakrúcaniu.

Kedy sa to otočilo a definitívne ste sa rozhodli pre herectvo?

Až v poslednom ročníku vo mne začalo dozrievať presvedčenie, že vlastne nechcem ísť iným smerom, než je ten herecký, lebo ma to baví a mám príležitosti. Som však rada, že som vyštudovala aj niečo iné ako herectvo, že som si skompletizovala vzdelanie, rozšírila obzory a až potom si podala prihlášku na VŠMU, hoci som už drvivú väčšinu tých ľudí, ktorí tam učili, vnímala ako kolegov, s ktorými som už mala herecké skúsenosti.

Boli k vám kolegovia zhovievavejší?

Nemyslím si. Niekedy možno skôr naopak. (Smiech.) Ale to je v poriadku.

Využili ste niekedy v živote svoju špecializáciu na andragogiku?

Viete, aj na základnej škole sa učíte kopec vecí, ktoré v živote nevyužijete, lebo sa nakoniec v práci venujete niečomu inému. Ale to nie je úplne dobrý pohľad na vzdelávanie – učiť sa len to, čo si myslíte, že v dospelosti naozaj využijete, lebo nikdy neviete, čo to bude. Všetko, čo sa naučíte, vás nejakým spôsobom môže posunúť. Nie sú to stratené roky. Naopak, myslím si, že pre herca je veľmi dobré, keď má vyštudované aj niečo iné.

„Pre herca je veľmi dobré, keď má vyštudované aj niečo iné.“

Lekárkou ste nikdy nechceli byť?

Fascinuje ma to povolanie a aj ma baví všeličo si naštudovať, ale lekárkou by som byť nemohla. Už len preto, že by som musela robiť skúšky z chémie a biológie. No, biológiu by som ešte zvládla, ale chémia nebola úplne moja parketa. K lekárom vzhliadam, veľmi si ich vážim a myslím si, že by mali byť viac docenení. Človek berie zdravie ako samozrejmosť, ale už aj pri obyčajnej nádche si zrazu uvedomí, aké dôležité je zdravie a dobrý lekár.

„Lekárkou by som byť nemohla.“

Koľkokrát ste lekárku hrali?

Prvýkrát to bolo v Ordinácii v ružovej záhrade, tam som hrala pediatričku. Teraz hrám lekárku v Dunaji. Aj v druhej sérii Druhej šance som bola lekárka, ale tam som viac riešila iné veci ako pacientske prípady.

Naučili ste sa popri seriálových rolách niečo o medicíne, čo ste využili v živote?

Keď som hrala pediatričku v Ordinácii, niečo drobné som pochytila, bolo to ešte pred mojím prvým otehotnením. Ale hrala som aj kuchárku a ľudia sa ma potom pýtali, či teraz už viem super variť. (Smiech.) Samozrejme, my pred kamerami nič nevyrábame, nevaríme a neoperujeme, väčšinou to len predstierame a predstieraním sa toho o medicíne alebo akomkoľvek inom povolaní veľa nenaučíme. Na druhej strane, keď mala moja postava Vilmy v seriáli Dunaj skúšky na medicíne, iniciatívne som sa naučila všetky názvy kostí rúk po latinsky, hoci ich stačilo vymenovať len pár. Bavilo ma to. Ale nie je to nič, čo by som dokázala zužitkovať v bežnom živote.

Stalo sa vám, že od vás v súkromí niekto chcel lekársku radu?

V lekárni sa mi stalo, že ma oslovili „pani doktorka“ a s úsmevom mi povedali, že mi môžu vydať liek aj bez receptu. Ale určite by som si netrúfla dávať rady nikomu a už vôbec nie hovoriť do liečby lekárom, ktorí medicínu dlhé roky študovali. Dôverujem západnej medicíne a odborníkom.

Vaša Vilma, ktorá bola pôvodne predavačkou v Dunaji, však absolvovala zázračne rýchle štúdium medicíny!

Vraj to bolo v čase vojny možné, pretože chýbali lekári. Ak ste splnili všetky náležitosti, dalo sa vyštudovať zrýchlene. Mala som radosť z toho, že sa z Vilmy stane lekárka, a aj z toho, že bude študovať medicínu. Tiež sa mi páčilo, že sa v rámci tejto témy riešili aj vtedajšie možnosti uplatnenia ženy v mužskom povolaní, celý ten mužsko-ženský svet.

Dozvedeli ste sa vďaka Dunaju aj ďalšie zaujímavé veci z histórie medicíny?

V jednej scéne sme oživovali pacienta tak, že sme mu dávali masáž srdca. Až potom nám niekto povedal, že oživovanie, ako ho poznáme, sa takto robí až niekedy od roku 1960.

„Naštudovala som si masáž srdca z dobových fotografií.“

Napravili ste to neskôr?

Áno. Tú masáž srdca vtedy robila iná herečka. Ale nedávno som mala oživovať ja a v scenári to bolo opäť napísané ako moderné oživovanie. Upozornila som na to producenta aj režiséra, že to nechcem robiť moderne, keďže v tej dobe sa to robilo inak. Vyšli mi v ústrety a nakrútili sme to podľa vtedajších postupov. Snažila som sa ich naštudovať podľa dobových fotografií a popisu, tak dúfam, že som to urobila dobre.

Existujú výskumy, ktoré dokazujú, že v bielom plášti má človek nielen väčší rešpekt od okolia, ale aj on sám sa cíti dôležitejší a dokonca aj múdrejší. Študenti v bielom plášti urobili aj lepšie vedomostné testy. Ako sa v ňom cítite vy?

To som nikdy nepočula, ale je to zaujímavé. Mohli by sme deti posielať do školy v bielom plášti, aby boli múdrejšie. (Smiech.) Inak ja poznám skôr syndróm bieleho plášťa, ale ten nemám, nemám z lekárov stres, vnímam to len ako súčasť oblečenia, nevenujem mu pozornosť.

Aký ste pacient? Idete radšej cez bolesť, alebo si dáte tabletku a netrápite sa?

Záleží na intenzite. Keď je bolesť znesiteľná, neriešim to tabletkou, ale ak je to už neznesiteľné, tak nevidím dôvod si nepomôcť. Niekedy napríklad mávam štvordňové migrény a bez tabletky by som musela len ležať doma na PN a trpieť, a to by sa muselo rušiť aj nakrúcanie, aj predstavenia. Bohužiaľ som hrávala aj chorá, lebo sme boli naučení, že či máme štyridsiatky teploty, alebo zlomené rebro, musíme ísť hrať. Pokiaľ herec neprekašľal celé predstavenie a bol schopný stáť na nohách, tak každý išiel hrať. Aj pri nakrúcaní som to voľakedy zažívala, že produkcia na mňa tlačila, aby som išla hrať za každú cenu. Zmenil to až koronavírus. Teraz sa to už viac rešpektuje a odvtedy som nezažila nátlak na chorého herca, aby išiel hrať.

„Z bieleho plášťa strach nemám.“

Čo všetko robíte pre svoje zdravie?

Nič extrémne. Snažím sa mať dostatok spánku, dobrú stravu a pohyb, aj keď sa to pri mojej práci nedá vždy zladiť. Biorytmus herca je náročný. Môj jediný každodenný rituál je ranná káva, pre ktorú si ochotne privstanem o 20 minút skôr. Sadnem si s ňou do záhrady na terasu a keď to počasie nedovolí, tak aspoň pozerám von z okna. Je to čas len pre mňa, vždy ma to nabije energiou, podobne to vnímam aj v aute, keď sa niekam presúvam. Pohyb mám so psami, keď stíham, a teraz mám vyrovnanejšie obdobie, keď mám prácu a voľno vo väčšom súlade, takže mám konečne už aj priestor, aby som si krátko zacvičila niekoľkokrát do týždňa.

V úvode sme spomínali, že hráte už od detstva. Robíte to stále s rovnakou chuťou, nikdy ste nezažili vyhorenie?

Mňa herectvo baví, chvalabohu. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sa človek našiel v tom, čo robí, a aby mal aj niečo, čo mu prináša radosť a uspokojenie, lebo to mu dodáva silu aj v ťažkých chvíľach. Určite aj ja mám za sebou fázy, keď bolo práce príliš veľa, cítila som sa vyčerpaná, ale to je logické, že niekedy prídu aj také obdobia. Ale že by ma nebavilo samotné hranie, tak to nie. Mám pestré povolanie, ktoré mi neprináša stereotypné dni. Ale, samozrejme, vyhorieť môžete aj vtedy, keď vás práca baví. Raz som to zažila kvôli veľkej preťaženosti, ale prekonala som to a už viem, za akú hranicu viac nepôjdem.

Darí sa to?

Minulý rok som mala brutálne náročný, nakrúcala som štyri seriály, veľké roly, z toho jeden v Čechách. Desať mesiacov som pendlovala do Prahy a na Vysočinu, boli mesiace, keď som mala len jeden deň voľna. Do toho divadlo, väčšinou nemám žiadne voľné víkendy, lebo predstavenia hrávam aj vtedy. Ale potom sa mi podarilo všetko zladiť tak, aby som si mohla aj oddýchnuť a ísť na jar s rodinou do Japonska.

A vraj ste nedávno začali hrať aj na klavíri. Nie je to v dospelosti oveľa ťažšie než v detstve?

Podľa mňa to nie je ťažké, ťažké je len nájsť si čas a potom byť konzistentná. A to je už pri povinnostiach dospelého náročné a ani mne sa to úplne nedarí. Ale s tým som do toho šla, že aspoň to zvládnem a stihnem. Som v úplných začiatkoch a je to len tak pre mňa, pre radosť. Môj otec začal v päťdesiatke chodiť na lesný roh, sadol s ním na bicykel a šiel na hodinu do základnej umeleckej školy. Môjmu mužovi som v septembri kúpila k 53. narodeninám bicie a chodí na súkromné hodiny, ide mu to super, vždy to chcel vyskúšať, len doteraz mal voči tomu rešpekt. Myslím si, že nikdy nie je neskoro robiť si radosť a plniť si sny. Skôr naopak, možno práve to je vhodný vek, keď deti vyletia z hniezda, že sa človek môže zase vrátiť k záľubám, ktoré mu robia radosť.

„Nikdy nie je neskoro robiť si radosť a plniť si sny.“

Na čo sa teraz najviac tešíte?

Momentálne sa teším z toho, že mám prácu a voľno tak akurát zadelené. Mám aj voľný čas a užívam si, že ho môžem tráviť so svojou rodinou a blízkymi.

Foto: TV Markíza, TV Nova