CHUDÁK PARAZIT

Article image

Byť v prírode parazitom nie je ľahký údel. Nikto ho nemá rád, každý sa ho snaží zbaviť. Dokonca po ňom pomenovali aj ľudských jedincov, ktorí sa nepodieľajú na tvorbe spoločenských hodnôt, ale o to radšej ich konzumujú. Je to nespravodlivé, pretože tí ľudia to robia dobrovoľne, zatiaľ čo chudák parazit nemá voľbu – keď chce prežiť. A on chce. Kto by nechcel?


Bol skrátka tak stvorený, že nie je samostatnej existencie schopný. Potrebuje niekoho, kto ho bude živiť, kto sa o neho bude starať, kto mu poskytne jedlo a teplo. Možno by chcel aj trochu lásky, ale tej sa nedočká. Dobré slovo o ňom nik nestratí. Po slovensky ho nazývajú cudzopasník, teda niekto, kto sa pasie na cudzom, rozumej na našom, a to je neodpustiteľné.

V podstate sú parazity, ktoré napadli človeka, z veľkej časti chudáci, čo si pomýlili cestu a zvolili nesprávneho hostiteľa. U zvierat sa môžu cítiť oveľa bezpečnejšie a majú tam pokoj k životu aj k rozmnožovaniu. Človek naproti tomu má diagnostické metódy, ktorými sa snaží nezvaného návštevníka odhaliť a potom aj vypudiť – vyrobil si na to všelijaké jedy, ktorým hovorí lieky a tie neznamenajú pre parazita nič dobré. Niežeby postihnutému človeku chutili – tieto lieky nie sú príliš populárne. Okrem ivermektínu, ktorý je všetkými čudnými existenciami, ktoré majú panický strach z injekčnej ihly, odporúčaný na zdolávanie koronavírusu. Aj koronavírus je parazit, ktorý bez človeka neprežije, ale na jeho zničenie ivermektínom je potrebná päťdesiatnásobná dávka, ktorú inakšie používame na vyhnanie svrabu z kože a takú dávku síce neprežije koronavírus, ale ani človek, ktorý sa ivermektínom „naštopká“. Otázka je, koho je v tomto prípade treba viac ľutovať, či toho otráveného človeka, alebo vírus, ktorý sa v tomto prípade pri voľbe hostiteľa naozaj pomýlil. Ale posudzovať myšlienkovú kapacitu hostiteľa prevyšuje schopnosti čínskeho vírusu.

Prednedávnom som si na Facebooku prečítal príspevok, citujem: „Nezná niekto nejakého zverolekára, ktorý by mi predpísal ivermektín? Môjho otca odviezli s koronavírusom na intenzívku a hneď ho pripojili na ventilátor. Chvalabohu, nie je očkovaný, ale aj tak si oňho robím starosti.“ V takej chvíli si musím zas raz spomenúť na Alberta Einsteina, ktorý povedal, že sú len dve nekonečné veci na svete, vesmír a ľudská hlúposť. Pričom s tým vesmírom si nebol celkom istý. Ale to už sa opakujem. Život ale tiež.


„Na zničenie koronavírusu je potrebná 50-násobná dávka ivermektínu, ktorý inak používame na vyhnanie svrabu z kože a takú dávku síce neprežije koronavírus, ale ani človek.“

Ivermektín sa skutočne v humánnej medicíne používa, a síce na liečbu svrabu, kde zlyhala lokálna liečba, ale všetkého s mierou. Lepšie je sa poriadne umývať, aby sa tento chrobáčik, ktorý nemôže za to, že sa musí živiť keratínom z ľudskej kože, pretože jeho tráviaci trakt nič iné nestrávi, do vašej kože nedostal. Že spôsobuje neznesiteľné svrbenie, neteší určite ani jeho, pretože bez svrbenia by mal k svojej robote, prežitiu a rozmnožovaniu viac pokoja, ako keď sa postihnutý jedinec stále škriabe a potom sa možno aj natiera nejakými vodičkami predpísanými lekárom. Alebo v krajnom prípade začne prehĺtať Ivermektín. Potom si samozrejme scabies, ako sa ten chrobáčik volá, radšej zbalí kufor a také otrávené prostredie síce nerád, ale predsa radšej opustí.

Hmyzu, ktorý rád využíva našu kožu a hlavne naše ochlpenie ako svoj životný priestor, je viac. Či už voš, ktorá si urobila negatívnu reklamu, keď prenášala škvrnitý týfus, blcha alebo švola (phtirus pubis), ktorá sa rada ukrýva v ochlpení pohlavia. Tá to má v súčasnosti veľmi ťažké. V dôsledku módy vyhoľovania pohlavného ochlpenia nemá pomaly kde žiť a vymiera. Vraj už patrí medzi ohrozené živočíšne druhy. Čo sa nedá povedať o plošticiach. Už ich názov ploštica posteľná napovedá, kde ľudí trápia. Ale vedia sa na spiaceho človeka spustiť dokonca aj z povaly. Keď ich môj syn priviezol z pobytu vo Francúzsku (Francúzi sú, čo sa týka hygieny, k parazitom veľmi tolerantní), spôsobil v rodine paniku. Keď sa vám taká ploštica dostane do bytu, už sa jej nezbavíte. Podarilo sa tomu zabrániť, vyzliekal sa ale na balkóne. A potom nasledovala dôkladná deratizácia všetkých jeho zvrškov.

Najčastejšie nájdeme parazitov v črevách alebo všeobecne v tráviacom trakte. Cítia sa tam dobre, je tam teplo, tma, dosť jedla a pomerne dlho sa tam dá dobre ukryť, aby ich ľudia nenašli. Najmä v ázijských krajinách sú ľudia na svojich parazitov tak dobre adaptovaní, že s nimi nažívajú v mieri. Keď v komunistických časoch robili hygienici prieskum u vietnamských študentov alebo učňov, ktorí sa vo vtedajšom Československu vzdelávali, našli minimálne jedného červa prakticky u každého – u niektorých až štyri rôzne druhy. Nikto z tých mladých ľudí preto nebol chorý.

Európania sú viac zhýčkaní a s červami si nerozumejú. Len prednedávnom sme prijali v priebehu dvoch dní dve dámy s akútnym zlyhaním obličiek. Boli obe vysušené, podvyživené a zrejme sa už dlhší čas neumývali. Nebývali spolu, dokonca ani v rovnakej dedine a nepoznali sa. Hovorí sa tomu zákon série. Chorobu, ktorú nevidíte roky, stretnete odrazu viackrát v najkratšom možnom časovom intervale. Aké bolo totiž prekvapenie, keď sme v ich stolici našli vajíčka askaríd, teda škrkavky detskej. Tá si napokon svoje meno „detská“ vôbec nezaslúži, obe dámy mali cez sedemdesiat rokov. Ale zaobchádzal už niekto s nejakým parazitom spravodlivo? Sú v tom len emócie, a to takmer výhradne negatívne. Askarídy sme vyhnali liekmi, zlyhanie obličiek vyliečili infúziami, obe dámy sme okúpali a poslali domov. Zisťovať, či tam na nich červíky čakali, už nebola naša úloha.

Môj prvý kontakt so škrkavkou bol ale naozaj v detskom pionierskom tábore, keď jedno dievča pribehlo na ošetrovňu s očami navrch hlavy, že jej niečo lezie zo zadku. Kolega Smolka sa tam pozrel a objavil jednu škrkavku, ktorej sa z dajakého dôvodu v čreve toho dievčaťa nepáčilo a práve ho opúšťala. Kolega si natiahol gumenú rukavicu a proces opúšťania tráviaceho traktu urýchlil. Tá potvorka mala takmer pol metra. Vyzerala hrozivo, ale nie je to nič oproti pásomnici. Tých je niekoľko druhov a dosahujú rozdielnej veľkosti. Pásomnica s nevinným menom „bezbranná“ dosahuje až dvanástich metrov – ako sa do čreva hostiteľa zmestí a či jej tam nie je tesno, bola pre mňa vždy záhada. V nemocnici v Spišskej Sobote – to bolo ešte pred mojím časom – bol zriadenec, ktorý pásomnice, ktoré sa podarilo z pacientov odstrániť, naťahoval na chodbe a meral ich dĺžku. Pokiaľ viem, cez desať metrov sa ale nedostal. Pásomnica široká (Diphyllobotrium latum), ktorou je možné sa nakaziť pri konzumácii infikovaných rýb, je o niečo menšia (zato širšia) a lezie nám ale na nervy, lebo jej veľmi chutí vitamín B12. A keď ho zje všetok, chýba potom jej hostiteľovi, človeku. A ten ochorie na chudokrvnosť. A potom musí pásomnica z čreva von, keď sa prezradí svojimi vajíčkami v stolici postihnutého.

Črevné parazity sa prezradia práve pomerne ľahko tým, že produkujú obrovské množstvo vajíčok, takže sa takmer vždy dajú v stolici nájsť. O niečo rafinovanejšie idú na vec mrle (Enterobius vermicularis). Samičky tohto malého červíka vyliezajú v noci z konečníka a kladú vajíčka do jeho okolia. Takže sa nenájdu v stolici a na ich objavenie treba náplasť, na ktorú sa vajíčka zachytia. Ochorenie mrľami sa tiež pripisuje predovšetkým deťom – tie vajíčka okolo konečníka spôsobujú svrbenie a na takom svrbiacom zadočku sa zle sedí – preto sa vždy hovorilo o neposedných deťoch, že majú mrle. Ja som ale pri kolonoskopii naháňal týchto červíkov aj u dospelých pacientov. Lov sa podaril a patológ sa čudoval, čo to dostal za materiál k posúdeniu.


„Keď v komunistických časoch robili hygienici prieskum u vietnamských študentov a učňov v Československu, našli u každého minimálne jedného červa, u niektorých až štyri rôzne druhy.“

Horšie je nájsť parazita, ktorý vajíčka do stolice nevylučuje. V ambulancii ma navštívila dáma okolo päťdesiatky, pani magistra, kultivovaná žena. Obvodný lekár ju poslal k nám so zvýšenými pečeňovými testami. Pani sa sťažovala na poruchy spánku a na stratu hmotnosti. Schudla už pätnásť kilogramov (podvyživená ale stále ešte nebola). Urobil som všetky vyšetrenia, ktoré sa od hepatológa – teda lekára, zaoberajúceho sa chorobami pečene – očakávajú. A nič. Urobili sme vyšetrenie žalúdka, čreva, urobili sme CT – a nič. Dokonca ani zvyčajnú príčinu takýchto nálezov – konzumáciu alkoholu – sme u pacientky nedokázali. Okrem ľahko zvýšených pečeňových testov boli laboratórne výsledky negatívne. Potom som sa orientoval na jej poruchy spánku, ale s tým nebola spokojná. Čo chápem. Nakoniec navštívila špecialistu vo Viedni a bola taká milá, že mi poslala výsledok, ktorý objavil on. Pretože bol náhodou infektológ (mala šťastie), odobral krv na všetkých možných aj nemožných parazitov. A hľa, v krvi sa objavil hraničný titer na askarídy. Pri ďalšom špecifickom vyšetrení sa podarilo dokázať, že niekde v tele je – dobre ukrytý – červ škrkavka psia (Toxocara canis). Zasa raz sa jeden parazit pomýlil, pretože u človeka nemá čo hľadať. V ľudskom tele totiž jeho larvy nedozrejú a červík sa nemôže ďalej množiť. Ale problémy robiť vie – možno z tej frustrácie, že sa pomýlil a vliezol niekde, kde liezť nemal. Liekmi sa ho podarilo zahubiť. Nepomohlo mu teda ani to, že sa dobre ukryl – zrejme v tej pečeni. A maskoval sa absolútne normálnymi laboratórnymi výsledkami, nebolo možné nájsť ani zvýšený počet eozinofilov ani IgE protilátky, ktoré bývajú známkou infekcie parazitmi. Od tohto prípadu sa pýtam paničiek, ktoré prídu s poruchami spánku a stratou hmotnosti, či majú doma psíka a či ho majú rady. Posledná mi podráždene povedala, že čo sú to za hlúpe otázky, ona má predsa na psie chlpy alergiu.

Zlým snom každého gastroenterológa je parazit menom Echinococcus granulosus a vôbec ho neospravedlňuje, že dostal milučké meno pásomnička pečeňová. Tá zdrobnenina sa vzťahuje len na jej veľkosť, nie na jej vlastnosti. Milá totiž vôbec nie je. Usadí sa v pečeni a robí tam cysty. Cysty rastú, pacienti trpia a my máme nervy. Ako zistiť, že je tam práve toto stvorenie s milučkým menom pásomnička? Božechráň do takej cysty pichnúť. To je najobávanejšia komplikácia punkcie pečene. Keď sa vajíčka echinokoka dostanú do brušnej dutiny, spôsobia anafylaktický šok, ktorý je smrteľný. A tak odoberáme krv na protilátky a posielame ju do laboratórií v Grazi, vo Viedni a do Nemecka, aby nám stále chodili negatívne výsledky, ktorým neveríme. Až konečne príde pozitívny výsledok a my môžeme pacienta poslať na operáciu. A povieme chirurgovi, aby bol veľmi opatrný.

Parazitov je veľa. Od vírusov až po červíkov a hmyz. Jedno im uprieť nemožno. Tým, že sa na nich ako na príčinu chorôb často zabúda a vedia so dobre skrývať, robia medicínu napínavejšou.

inVitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2022

Parazity a človek

Parazitom – na prvý pohľad nepríjemnej téme – sme venovali letné číslo magazínu inVitro. Síce niekedy pomerne jednoduché organizmy, ale s o to dômyselnejšími stratégiami prežitia, môžu byť v tomto…

Výber článkov PDF
author

MUDr. Antonín Polách

Všetky články autora