Spolu s ďalšími odborníkmi sa snaží bojovať proti dezinformáciám a verejnosť presvedčiť o tom, že moderné zdravotníctvo musí byť postavené na medicíne založenej na dôkazoch a kvalitných dátach. Ako vníma genetické profilovanie, prečo si myslí, že expertíza v klinickej biochémii je pre lekárov nevyhnutná, ako vníma úlohu umelej inteligencie v zdravotnej starostlivosti a v čom vidí príležitosti a úskalia v oblasti samodiagnostiky? Rozprávali sme sa s prof. MUDr. Ing. RNDr. Petrom Celecom, DrSc., MPH, z Ústavu molekulárnej biomedicíny Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Naposledy sme sa spolu rozprávali v roku 2018, ešte pred vypuknutím pandémie COVID-19. Ako táto pandémia z Vášho pohľadu ovplyvnila u ľudí vnímanie vlastného zdravia, vnímanie zdravotníckych tém a ich dôveru v odborníkov z oblasti medicíny?

Má to rôzne aspekty. Jeden je rýdzo objektívny – samotná pandémia poukázala na to, ako veľmi je v medicíne dôležitá veda, urýchlila niektoré procesy, ktoré predtým trvali oveľa dlhšie. Počas pandémie sme pochopili, aký dôležitý je translačný výskum. Je to, žiaľ, zaplatené mnohými obeťami, ale posunuli sme sa ďalej a veda vo všeobecnosti je nepochybne obohatená – medicínska veda o to viac. Na druhej strane, je tam jedno veľké „ale“. Nie som odborník na sociológiu, ani na psychológiu, ale domnievam sa, že jedným z problémov je to, že príval informácií bol počas pandémie extrémny. A mnohí, aj odborníci, aj „odborníci“, aj široká verejnosť, získali falošnú predstavu, že niektorým veciam rozumejú, lebo si niečo prečítali alebo pozreli nejaké video, alebo im niekto niečo porozprával. Zdá sa, že takýchto ľudí nie je málo a to má negatívne dôsledky aj na verejné zdravie. A nehovorím len o vakcináciách, aj keď tie rezonujú najviac. Zrejme to súvisí so sociálnymi sieťami. Naozaj každý žijeme vo svojej bubline. Sú ľudia, ktorí spoznali odborníkov, dôverujú im a zistili, ako veda funguje. A potom sú ľudia, ktorí v inej bubline dôveru voči vede stratili a orientujú sa na šarlatánov. Toto sa deje, žiaľ, nielen v medicíne.

Môže to byť spôsobené aj tým, že verejnosť neberie plne do úvahy historickú skúsenosť – obdobia pandémií, v ktorých zomreli stovky tisícov ľudí len preto, lebo neboli k dispozícii vakcíny?

Máme sa príliš dlho príliš dobre – aj všeobecne aj v medicíne. Preto, zdá sa, nereflektujeme žiadne historické skúsenosti. Mňa na základnej škole učili, že historia magistra vitae est (v preklade z latinčiny – história je učiteľkou života, pozn. red.). Vzdelávanie je kľúčové. Keď vysvetlíme deťom, ako funguje veda, ako sa zisťujú fakty, ako veda nie je neomylná, ale umožňuje nám rozumieť čoraz lepšie svetu, postupne ich môžeme nadchnúť pre vedu. Aj keď ju možno samy robiť nebudú, budú rozumieť tomu, ako nám veda prospieva. Potom sa môže zlepšiť aj dôvera verejnosti k vede.

A čo sa zmenilo u Vás? Akému výskumu sa momentálne venujete?

Tomu istému ako pred pandémiou a počas pandémie, menia sa len detaily. Venujeme sa vo všeobecnosti patogenéze, patofyziológii chorôb, z ktorej vyplýva, aké sú možnosti liečby alebo prevencie – najmä sekundárnej, keďže pri mnohých chorobách primárna prevencia nie je možná. V rámci sekundárnej prevencie sú to skríning a neinvazívna diagnostika. Jednou z veľkých tém na Ústave molekulárnej biomedicíny LF UK v BA je extracelulárna, čiže mimobunková DNA a jej využitie nielen v rámci diagnostiky, ale aj ako terapeutický cieľ pri niektorých chorobách. To je priorita číslo 1. S ňou čiastočne súvisí analýza markerov v slinách a v moči pre neinvazívnu diagnostiku.

V roku 2018 ste uviedli, že ste boli medzi prvými na svete, ktorí merajú markery renálnych funkcií v slinách experimentálnych zvierat. Ako pokročil Váš výskum v oblasti slín ako neinvazívne dostupného diagnostického materiálu?

Prepájame poznatky naprieč rôznymi projektmi. V spolupráci so stomatológmi sme v minulosti analyzovali salivárne markery oxidačného stresu pri periodontálnych chorobách, teraz sme sa posunuli ďalej na extracelulárnu DNA, ktorá by mohla byť nielen markerom prebiehajúceho zápalu, ale aj jednou z jeho príčin. Zápal môže byť sterilný – čiže nemusí ísť len o reakciu na patogény, ale aj na DAMPs (damage-associated molecular patterns). To sú látky, ktoré aktivujú imunitný systém a pochádzajú z našich buniek. Medzi ne patrí aj extracelulárna DNA. Aj tomuto sa venujeme pri analýze slín.

Pri výskume extracelulárnej DNA docent Michal Pastorek intenzívne pracuje na využití a význame extracelulárnej DNA pri sepse. Projekt je zameraný najmä na dlhodobé efekty sepsy. Pacienti, ktorí prežijú sepsu, majú ovplyvnené rôzne orgánové systémy a my sa snažíme zistiť, prečo k tomu dochádza, ako to skôr odhaliť a ako tomu predísť.
Extracelulárna DNA sa využíva v prenatálnej neinvazívnej diagnostike. Čoskoro sa rozšíri aj do rutinnej medicíny skríning rakoviny pomocou extracelulárnej DNA. V týchto, ale aj v iných aplikáciách je veľmi dôležité vyriešiť detaily, ktoré súvisia s extracelulárnou DNA – odkiaľ pochádza, ako sa odstraňuje, aký je jej obrat – metabolizmus, ktorému sa žargónovo hovorí biológia extracelulárnej DNA.

Spomenuli ste, že skríning rakoviny pomocou extracelulárnej DNA sa čoskoro dostane do rutinnej medicíny. Akým spôsobom?

Pri gravidite dochádza k uvoľňovaniu fetálnej, respektíve placentárnej DNA do cirkulácie tehotnej ženy a odberom krvi tehotnej sa dá neinvazívne analyzovať táto DNA plodu, vďaka čomu sa znižuje počet amniocentéz. Na veľmi podobnom princípe je založený skríning nádorov pomocou extracelulárnej DNA. Takmer všetky nádory uvoľňujú svoju DNA do krvi a tým pádom ju môžeme zachytiť pomocou identifikácie nádorovo špecifických mutácií. To už sa pri najrôznejších nádoroch podarilo – s rôznou senzitivitou, v rôznych štádiách. Počas zhruba posledných 15 rokov sa neustále zlepšuje senzitivita, lepšie chápeme, v ktorých aplikáciách to má väčší význam. Výskum zaoberajúci sa biológiou extracelulárnej DNA – teda ako rýchlo degraduje, ako veľmi je fragmentovaná a podobne – prispieva k zlepšovaniu diagnostickej hodnoty v skríningových aplikáciách extracelulárnej DNA. V ideálnom prípade bude skríning rakoviny súčasťou pravidelnej preventívnej prehliadky. Z odobratej vzorky krvi by sa izolovala extracelulárna DNA a analyzovali by sa potenciálne mutácie, ktoré by mohli poukazovať na prítomnosť nádoru. Stále je to ale v štádiu klinických testovaní. A tie nie sú zamerané len na overovanie senzitivity, ale aj na falošnú pozitivitu a najmä na manažment zachytených prípadov. Či je na to zdravotníctvo pripravené, aká je kapacita ďalších vyšetrení a podobne – všetky tieto aspekty budú komplikovať reálne zavedenie skríningu do rutinnej praxe. Perspektíva je však jasná, pretože momentálne jeden z problémov skríningu rakoviny je jeho komplexnosť. Na každý nádor máme inú skríningovú metódu. Niektoré sú jednoduché a neinvazívne a iné sú pomerne invazívne. Ak chceme od jedného pacienta, aby išiel na rôzne skríningy (kolonoskopia, mamografia a podobne), je to pomerne náročné časovo, logisticky, finančne. Bolo by ideálne, ak by tieto metódy boli nahradené, alebo doplnené neinvazívnou a univerzálnou metódou.

„Momentálne jeden z problémov skríningu
rakoviny je jeho komplexnosť. Na každý nádor
máme inú skríningovú metódu.“

Obrovský význam neinvazívneho skríningu z krvi vidíme napríklad aj pri včasnej diagnostike nádorov, ktoré sú ťažko diagnostikovateľné v skorých štádiách – napríklad pri rakovine pankreasu.

Povedzme si otvorene, súčasné skríningové metódy pre niektoré nádory sú veľmi dobré, no adherencia pacientov nie je optimálna. Avšak stále sú nádory, ktoré skrínovať nevieme. Na Slovensku je v medzinárodnom porovnaní najväčším problémom pankreatický a kolorektálny karcinóm. Pri prvom skríning chýba, pri druhom je slabá adherencia. Neinvazívny skríning by mohol urobiť obrovský rozdiel. Ja už som netrpezlivý, pretože aplikácia neinvazívneho skríningu môže znamenať naozaj veľký prelom. Máme tu vysokú onkologickú mortalitu, ktorá nebude zapríčinená nedostupnosťou najmodernejších liečiv, ale práve neskorým záchytom. Analýza extracelulárnej DNA prináša pre tento typ diagnostiky veľkú nádej na zlepšenie.

Máme k dispozícii už viaceré profylaktické a terapeutické vakcíny proti onkologickým ochoreniam a na mnohých ďalších vedci pracujú. Je verejnosť pripravená prijať tieto možnosti?

Dobrým príkladom je očkovanie proti rakovine krčka maternice. To nie je hudba budúcnosti, to už je realita. Väčšina z vakcín, ktoré sa vyvíjajú, sú terapeutické, a vyvíjali sa v skutočnosti dávno pred covidom. Práve vďaka tomu, že sa vyvíjali, sa mohla potom relatívne rýchlo vyvinúť aj vakcína voči SARS-CoV-2. Tým, že sa zrealizovali veľké štúdie na covid vakcíny, sme získali informácie, ktoré sú zas veľmi dôležité pre klinickú aplikáciu tých vakcín, ktoré sa aktuálne pripravujú a ktoré sú orientované na iné choroby. Či sme na to ako spoločnosť pripravení, to pochybujem – stačí sa pozrieť na postoje verejnosti voči očkovaniu proti chrípke a na dáta o zaočkovanosti… Otázka znie, ako dlho tento vývoj bude trvať. Ak to budú desiatky rokov, tak budeme naďalej ešte veľmi dlho zomierať veľmi skoro. Vek dožitia síce stúpa aj na Slovensku, ale aj v tomto parametri sme pozadu v porovnaní s ostatnými krajinami. A to je problém. Musíme analyzovať, prečo sa v iných krajinách vek dožitia predlžuje viac než u nás.

Aktuálne je dostupné čoraz širšie portfólio rôznych samoplatcovských testov – meranie parametrov z krvi, z moču, či už v akreditovaných laboratóriách, alebo v lekárňach (CRP, glykovaný hemoglobín atď.), prípadne si dokonca môžeme dať analyzovať svoj genetický profil zo vzorky slín. Nenastáva problém v tom, že človek síce má k dispozícii výsledky, ale bez príslušného vzdelania si ich nevie sám interpretovať?

Výsledky by mal interpretovať niekto, kto vie, čo s výsledkom. Každý pacient je iný – každý lekár je iný. Interpretácia akýchkoľvek výsledkov závisí od erudície a schopností konkrétneho lekára. Čo sa týka analýzy DNA a genetického profilu, dôležité je, čo ukážu klinické štúdie. Robiť štúdie takýchto testov v zmysle medicíny založenej na dôkazoch je extrémne náročné. Hoci už bežia, mnohé výsledky sú zatiaľ v nedohľadne, pretože takáto štúdia musí bežať desiatky rokov. Dovtedy to teda nemôžeme vnímať ako „evidence-based“. Môžeme predpokladať, že ak mám geneticky podmienené zvýšené riziko pre atriálnu fibriláciu, zrejme má význam chodiť na preventívne prehliadky, ktoré budú obsahovať EKG vyšetrenie skôr a častejšie, aby som atriálnu fibriláciu zachytil. Som o tom presvedčený, celá moja rodina je vyšetrená, už od prvopočiatkov dostupnosti týchto služieb. To však neznamená, že by to malo byť uhrádzané z poistenia. Pretože objektívne ešte stále nemáme dôkazy, ktoré by nám jednoznačne potvrdili opodstatnenosť genetického profilovania. Opäť, je tu kľúčová interpretácia. Darmo máte urobený genetický profil, keď chodíte k všeobecnému lekárovi, ktorý neurobí poriadnu preventívnu prehliadku a nerozumie výsledkom alebo ich nevie správne interpretovať. Moment translácie v tomto prípade spočíva v preklopení laboratórneho výsledku do klinických rozhodnutí a je absolútne kľúčový. Je teda dôležité edukovať a pripravovať medikov – budúcich lekárov – aj na tieto aspekty ich práce. Ďalšia vec, ktorú treba zobrať do úvahy, je, že niektoré genetické testy zrejme majú význam a niektoré nie. Niektoré majú dosah na správny obsah preventívnej prehliadky a iné nie. Nedá sa teda zovšeobecňovať. Budúcnosť zdravotnej starostlivosti však nepochybne smeruje k tomu, že budeme mať analyzovaný genetický profil. Zdravotníci by teda na to mali byť pripravení.

Niektorí lekári genetické profily odmietajú, nechcú s nimi pracovať a brať ich do úvahy pri svojom rozhodovaní. Čím to je?

Ja poznám aj lekárov, ktorí odmietajú očkovanie. Tak to skrátka je. Nie je pacient ako pacient a nie je lekár ako lekár. Mnohí pacienti už majú genetické informácie a je na lekárovi, ako sa k tomu postaví, berúc do úvahy postupy medicíny založenej na dôkazoch a aktuálne guidelines. Každopádne, ako som už uviedol, medicína sa vyvíja, lekári by na to mali byť pripravení a na fakultách i neskôr by sme sa mali venovať rozširovaniu svojich znalostí aj v tejto oblasti.

„Bez biochemických základov
sa nedá robiť medicína. 
Klinická biochémia je súčasťou
každého medicínskeho odboru.“

Ako ste vnímali odbor klinickej biochémie ako študent medicíny a ako ho vnímate v kontexte dnešných skúseností?

Rovnako – ako absolútne kľúčový. Mňa biochémia nadchla, pretože vďaka nej som začal lepšie rozumieť nielen fyziológii, ale aj patofyziológii. Som presvedčený, že bez biochemických základov sa nedá robiť medicína. Aj keby sme to zúžili len na klinickú biochémiu, je súčasťou každého medicínskeho odboru. Toto úzko súvisí s problematikou interpretácie, ktorú sme spomínali. Keď ako lekár dostanete do rúk výsledok magnetickej rezonancie alebo inej zobrazovacej metódy, dostanete k nej slovný opis, ktorý vysvetľuje, čo tam je, čiže nemusíte nutne byť expert na danú zobrazovaciu metódu. Keď dostanete výsledok z patológie, taktiež je tam popis. Keď ale dostanete výsledky z biochémie, sú to čísla. K tomu maximálne hviezdičky. Ale žiadny popis. Čiže interpretácia je naozaj na danom lekárovi, či už je to internista, gynekológ, urológ, ktokoľvek. Preto jednoducho každý lekár musí byť expert na klinickú biochémiu. Napriek tomu, že sa všetko automatizuje a klinik možno často ani netuší o tých technických aspektoch spracovania vzorky v laboratóriu, je klinická biochémia nenahraditeľnou súčasťou praxe vo všetkých medicínskych odboroch.

Majú študenti medicíny aktuálne dostatočný priestor počas štúdia venovaný klinickej biochémii?

Nemyslím si, že je to nutne o počte hodín, ale o tom, čo ponúkneme študentom, aj o tom, čo sú ochotní a schopní prijať. Je to aj o tom, ako veľmi ich dokážeme nadchnúť pre danú problematiku. To, samozrejme, veľmi závisí od konkrétnych učiteľov. Nie je to len o klinickej biochémii ako kurze, ale aj o tom, čo sa o nej dozvedia napríklad na internej a na iných klinikách. Ja som študoval dávno, ale musím povedať, že vtedy to bolo výborné, moji učitelia biochémie boli vynikajúci.

Kde vidíte presahy klinickej biochémie a molekulárnej biológie?

Úplne všade. V minulosti, hlavne v 20. storočí, bol trend k špecializácii – niekto je genetik, niekto je biochemik, niekto je molekulárny biológ. Ale keď sa nad tým zamyslíme dnes, ako sa vôbec dá byť imunológom, ale nebyť aj biochemikom? Mám pocit, že hranice sa opäť stierajú a dopracuvávame sa k tomu, že práve tento presah tvorí samotnú medicínu. Reálne by mal byť každý lekár do určitej miery biochemikom. Neviem povedať, aký je rozdiel medzi biochemikom, imunológom a molekulárnym biológom – v konečnom dôsledku robíme to isté.

Akým smerom sa bude klinická biochémia uberať v najbližšej dobe? Verejnosti sú čoraz viac dostupné rôzne vyšetrenia aj v samoplatcovskom režime, bez indikovania lekárom. Využívajú ich najmä športovci, ale čoraz viac aj bežní ľudia na monitorovanie svojho zdravia.

Zvyšuje sa dostupnosť biochemických vyšetrení, zväčšuje sa ich rozsah, ale nie som si úplne istý, či sa zlepšuje aj dostupnosť interpretácie. Rozumieme tomu, že zahltené zdravotníctvo potrebuje odbremeniť, preto môže byť dostupnosť týchto vyšetrení prospešná. Ale o to dôležitejšie, najmä v skríningu, je zabezpečiť správnu interpretáciu. Tu vidím ako kľúčových všeobecných lekárov, ktorí sú z tohto hľadiska podceňovaní. Mala by nastať zmena paradigmy v tom zmysle, že všeobecný lekár by mal byť na vrchole pyramídy a mal by vedieť interpretovať v podstate všetko. Mal by vedieť usmerniť pacienta, mal by mu vysvetliť, ktoré testy majú význam a ktoré nie. To je však v protiklade so spomínaným zahlteným zdravotníckym systémom. Potom tu máme AI. Aj najväčší odborníci na svete hovoria, že nevedia, čo bude o rok. Samozrejme, že to neviem ani ja, ale predpokladám, že nám umelá inteligencia pomôže aj v tomto smere a interpretácia, a aspoň základné usmernenie pacienta, by mohlo odbremeniť zdravotníctvo, ušetriť prostriedky a aj zlepšiť zdravie ľudí.

„Budúcnosť zdravotnej starostlivosti
však nepochybne smeruje k tomu,
že budeme mať analyzovaný genetický profil.“

Viete si predstaviť niečo ako asistovanú samodiagnostiku? V podobnom duchu ako existuje asistovaná samoliečba. Mohla by mať význam napríklad u pacientov, ktorí trpia chronickými ochoreniami?

Nás učili, ako veľmi je dôležitá napríklad edukácia diabetikov. Vtedy sme tomu až tak nerozumeli. Teraz mi to už je jasné a zdá sa, že to bude čoraz dôležitejšie. Otázkou však je – môžeme byť všetci takí vzdelaní, že rozumieme nielen svojej profesii, ale ešte aj rôznym chorobám? Možno v kombinácii s umelou inteligenciou áno. Smeruje to k tomu. Samozrejme, lekár je kľúčový. Ale keď lekár nie je k dispozícii, tak konzultácia s dobre usmernenou umelou inteligenciou by mohla pomôcť. Mnohé modely sa už klinicky testujú práve na tieto účely. Musí to – ako všetko – byť založené na dôkazoch. Viaceré modely vôbec nedopadli zle – neboli síce lepšie než najlepší a najskúsenejší lekári, ale mnohé problémy vedeli vyriešiť. Tu je dôležitá otázka dostupnosti. Ak by sme mali 24/7 dostupných najlepších lekárov pre všetkých pacientov, toto by sme vôbec nemuseli riešiť. Ale keď musíme na všetko čakať a niekedy sa možno ani nedočkáme v správny čas, tak potom tieto možnosti treba skúmať a využívať.

Bude sa viac klásť dôraz aj na zodpovednosť za vlastné zdravie? Pacienti sa často aj v elementárnych veciach obracajú na špecialistov a zahlcujú zdravotný systém opakovanými požiadavkami, ktoré si pri vhodnej edukácii možno vedia vyriešiť aj sami, svojím prístupom, preventívnym konaním či sledovaním svojho zdravia.

Vo všeobecnosti súhlasím, ale v detailoch absolútne nesúhlasím. Máme tu veľa príkladov – očkovanie, preventívne prehliadky… To sú primitívne veci, kde niet veľmi o čom diskutovať, lebo situácia je jasná. Treba ich absolvovať. A napriek tomu máme extrémne nízku zaočkovanosť proti chrípke a nízky podiel pacientov, ktorí chodia pravidelne na preventívne prehliadky. Sledovanie toho, koľko ľudí ročne umrie na chrípku, je náročné z viacerých dôvodov, preto nemáme presné štatistiky, reálne sú to však stovky ľudí. Umierajú zbytočne, mnohí z nich by nemuseli umrieť tak skoro, ak by sme boli viacerí zaočkovaní proti chrípke. Áno, ľudia by mali prevziať zodpovednosť, ale väčšina neprevzala. Prečo? Pred nejakým časom bola na Lekárskej fakulte diskusia o očkovaní a všetci prítomní medici tlieskali, keď sa hovorilo o účinnosti a bezpečnosti vakcín proti chrípke. Ale na otázku, koľkí sú zaočkovaní, sa dvihlo veľmi málo rúk. Bola to porovnateľná minorita ako v bežnej populácii. Takže ani len to, že človek vie a súhlasí, ešte nutne neznamená, že svoje vedomosti bude uplatňovať. Na druhej strane, ak chceme, aby sa ľudia očkovali, musíme mať dostupné vakcíny. Tu opäť nastupuje úloha štátu. Je neprijateľné, aby sme mali ľudí, ktorí sa chcú zaočkovať proti chrípke, ale nemáme pre nich dostatok vakcín. V Amerike som mal zaujímavú skúsenosť. Keď sme chceli vstúpiť do nemocnice, museli sme byť zaočkovaní. Očkovanie ponúkali hneď pri vstupe za plentou a keď ste nechceli, nemuseli ste – ale tým pádom ste nemali ani prístup do nemocnice.
Ďalšou témou sú preventívne prehliadky. Prečo väčšina z nás na ne nechodí? Nemyslím si, že je to nutne len tým, že nevieme o tom, že preventívne prehliadky sú dôležité. Sú tam aj iné aspekty. Aj kvalita lekárov je variabilná. Máme vynikajúcich lekárov. A potom máme aj šarlatánov. Ako ich odlíšiť, to nie je jednoduché ani pre odborníkov, nemáme k tomu žiadne tvrdé dáta. Neviem jednoznačne určiť, ktorý lekár je dobrý, zlý, lepší alebo najlepší. Ako pacient viem posúdiť len veľmi povrchné veci – ako so mnou lekár diskutuje, ako sa ku mne správa, či si na mňa nájde čas. A to nijako nemusí súvisieť s kvalitou jeho rozhodovania v danej klinickej situácii, od ktorej som ja ako pacient závislý.
V celom systéme je viacero chýb a tie chyby treba najprv odstrániť a až potom môžeme riešiť zodpovednosť pacientov za svoje zdravie. Edukácia je dôležitá. Každý by mal vedieť, že treba ísť na preventívnu prehliadku – aj keď mi nič nie je, aj keď ma nič nebolí. Musíme to každý deň opakovať, aj v školách – deti sú schopné prijať túto informáciu najlepšie a v konečnom dôsledku môžu povedať aj svojim rodičom a starým rodičom, že treba ísť na preventívnu prehliadku. Je tu aj druhá strana mince. Keď pacient na preventívku nepríde, mal by som z pozície lekára alebo zdravotnej poisťovne niečo urobiť – zavolám mu, napíšem mu, pripomeniem. Nemyslím, že nutne každý pacient musí rozumieť karcinogenéze a dôvodom, prečo sú prehliadky zdravých ľudí bez symptómov také dôležité. Samostatná kapitola je ale aj kvalita preventívnych prehliadok.

Ako vnímate aktuálne už legislatívne ukotvenú možnosť očkovania proti chrípke farmaceutmi priamo v lekárňach?

Všetky opatrenia, ktoré povedú k tomu, že sa uľahčí prístup a zlepší dostupnosť očkovania, vítam – a sú jednoznačne pozitívne. Bodaj by som mohol ísť napríklad na covid vakcínu tak, že prídem, pichnú mi ju, dovidenia, hotovo. Nemusím sa registrovať, nemusím hľadať, nemusím prísť v jeden nemožný čas na jedno miesto v inom meste. My by sme mali robiť všetko pre to, aby očkovanie vo všeobecnosti bolo čím viac dostupné a my, naopak, tú dostupnosť na Slovensku často nezmyselnými obmedzeniami zhoršujeme. Takže možnosť očkovania v lekárni vnímam ako veľmi pozitívny krok vpred.

Ste súčasťou platformy Lekári nahlas. Čo Vás motivovalo sa pridať a čo je hlavným zmyslom tejto platformy?

Nie je mi jedno, v akej krajine žijem. Moji kamaráti a spolužiaci sú v zahraničí a ja som tu zostal, tak mi nie je jedno, ako to tu funguje. Vo verejnosti najznámejšími lekármi na Slovensku sú aktuálne práve tí, ktorí nie úplne dodržiavajú medicínu založenú na dôkazoch, respektíve niektorí ani nevedia, čo to vlastne EBM je. Nie je ich málo a sú to ľudia, ktorí ovplyvňujú obraz zdravotníctva a lekárov možno viac než tí skutočne top lekári, ktorých na Slovensku máme. A to je nie dobré. Takže cieľom iniciatívy Lekári nahlas je, okrem iného, propagovanie medicíny založenej na dôkazoch a ľudí, ktorí ju realizujú a ktorí k nej aj prispievajú, lebo máme tu aj takých – svetových. A podľa mňa je dôležité, aby verejnosť o nich vedela. Mám pocit, že mnohí z nich sa venujú svojej praxi, venujú sa vede alebo rutinnej medicíne, ale nemajú čas venovať sa komunikácii s verejnosťou a vysvetľovaniu, ako funguje EBM. Tomu sa, samozrejme, dá rozumieť, ale dôsledkom potom je, že verejnosť o nich často ani nevie a princípom EBM nerozumie.

„Cieľom iniciatívy Lekári nahlas je, okrem iného, propagovanie medicíny založenej na dôkazoch a ľudí, ktorí ju realizujú a ktorí k nej aj prispievajú.“

Je kľúčové zvýšiť povedomie o medicíne založenej na dôkazoch aj v odbornej, aj v širokej verejnosti. Napríklad profesor Mego má skvelé dáta o tom, ako dodržiavanie evidence-based medicine zlepšuje prežívanie pacientov bez toho, že by sa zmenila liečba, bez toho, že by sa vyvinul nový liek. Stačí len to, že všetko robia poriadne, lebo musia, lebo ináč im neschvália štúdiu alebo neopublikujú článok. A zrazu pacienti oveľa lepšie prežívajú. Čo z toho pre mňa vyplýva? To, že klinické pracoviská by sa mali viac venovať výskumu, mali by robiť viac klinických štúdií. Okrem toho, že zrazu budú skôr dostupné rôzne moderné liečivá pre pacientov aj na Slovensku, tak sa bude dodržiavať aktuálna správna liečba. Pacienti budú musieť chodiť na kontroly, pretože tam bude externý tlak. A ten treba, lebo bez neho to evidentne nefunguje optimálne. Ak chceme vylepšiť výsledky celého nášho zdravotníctva, musíme viac podporovať vedu. Máme pracoviská, ktoré robia excelentnú klinickú vedu, len ich musíme aj maximálne podporiť, aby to motivovalo tých, ktorí vedu nerobia, aby ju začali robiť a potom bude rutinná medicína výrazne lepšia.

Akým spôsobom vieme v dnešnej dobe efektívne budovať dôveru verejnosti v medicínu založenú na dôkazoch?

Keby som to vedel, tak už je to vyriešený problém. (smiech) Ja sa o to snažím najmä na pregraduálnej výučbe, lebo si myslím, že medici, ktorí dnes prídu alebo neprídu na prednášku, to sú o 10 rokov lekári, ktorí budú rozhodovať o zdraví a živote aj mojej rodiny. Mnohí hovoria, že je potrebná osveta a že treba vysvetľovať… Je jasné, že sú veci, ktoré asi treba opakovane vysvetľovať verejnosti, ale keď budeme akceptovať, že tu máme aj šarlatánov medzi lekármi, ktorí môžu šíriť bludy a nielen ohrozovať, ale priamo zhoršovať zdravie svojich a iných pacientov, a nemá to dôsledky, tak dôveru zrejme nezískame. Aj preto máme iniciatívu Lekári nahlas a aj preto máme samostatný predmet pre medikov, Úvod do vedy. Cieľom je, aby do budúcna bolo čím menej lekárov – šarlatánov a čím viac lekárov, ktorým môže každý plne dôverovať.

Foto: Martin Giertl