Považuje sa v prvom rade za operného speváka, no televízni diváci ho vnímajú najmä cez jeho seriálové postavy ako herca. K výraznej postave v seriáli Dunaj, k vašim službám si Filip Tůma teraz pridal aj ďalšiu nie veľmi sympatickú postavu športového trénera v seriáli Sľub. Ten sa odohráva za socializmu, keď bol športový doping riadený a posvätený štátom. Sám sa s ním v detstve nestretol, myslí si, že doping nič dobré neprináša, uprednostňuje rady lekárov, prevenciu, ovocie, spánok, šport a stretávanie sa s príjemnými ľuďmi.

V seriáli Sľub, ktorá sa odohráva v polovici osemdesiatych rokov v socialistickej Bratislave, hráte športového trénera Dávida Sklenára, ktorý so svojím mladým zverencom narazil na problém športového dopingu. Aký doping to vlastne bol?

Úplne presne tú látku neviem, ale bola to podporná látka na zvýšenie výkonnosti. V socializme tieto nie úplne čisté metódy boli úplne bežné a štátom riadené. Boli schválené priamo Ústredným výborom KSČ a realizované športovým zväzom. Ticho sa o tom vedelo a tolerovalo sa to. Východní Nemci boli v tomto smere špičkou na svete, všetci atléti Nemeckej demokratickej republiky boli „chemici“ a určite to bolo aj u nás, veď sme boli v spoločnom východnom bloku.

V seriáli váš zverenec skončil po vysokých dávkach v nemocnici s poškodeným srdcom. Ja si zo socíku pamätám kauzy okolo Fibingerovej, keď ženám dávali anabolické steroidy, čo sú mužské hormóny. Hrubol im hlas, fyzicky sa menili, mali poruchy cyklu aj plodnosti. Ako to pôsobí na chlapcov?

Po steroidoch rastiete, a to nielen tam, kde to treba pre šport. Do veľkých rozmerov narastie aj srdce, má to mnohé vedľajšie účinky, ako aj tie, ktoré spomínate. Nič dobré neprináša akýkoľvek doping. Moja postava trénera v seriáli to mala ambíciu kontrolovať, aby neprišlo k predávkovaniu, ale jeho zverenec chcel plniť limity a víťaziť, takže to bral aj bez vedomia trénera.

Vy ste v mladosti súťažne plávali. O vás sa žiadne podporné prostriedky neobtreli?

Nie, asi som bol ešte veľmi mladý, doping sme ani nepoznali.

Ani legálny doping? Myslím tým, všelijaké vitamíny, proteíny, špeciálnu stravu.

Aká špeciálna strava? Vajcia a tvaroh, to bola naša špeciálna strava. Skôr salmonelu sme z toho chytili. (Smiech.) Nehovorím, že nič také nebolo, ale ku mne sa to nedostalo.

A nebojíte sa dnes o svoje deti, ktoré tiež športujú?

Áno, športujú, ale ja si myslím, že je dôležité mať odstup od toho všetkého. Nechceme z nich mať vrcholových športovcov za každú cenu. Takže, nebojíme sa o ne.

Ono je to dnes asi prísnejšie kontrolované ako za socíku, ale zase asi aj sofistikovanejšie, nie?

Všetko sa vyvíja, na každý doping sa nájde látka, ktorá ho skrýva. Netreba sa tváriť, že to neexistuje, ale je väčšia kontrola, myslím si, že dopingové komisie v rámci možností dobre fungujú.

Existuje nejaký doping aj pre spevákov?

Hlasivky sú sval, malinký a veľmi krehký, takže speváci najvyššej triedy pri extrémnych zaťaženiach, keď potrebujú vydržať, alebo keď sú hlasovo unavení, môžu dostať steroidy na regeneráciu a rýchle hojenie. Ale stále je to len pomoc pri únave či preťažení, nie že by spevákovi narástol lepší hlas. (Smiech.)

Aký máte vzťah k takýmto pomocným prostriedkom pri zdravotných problémoch? Keď na vás niečo ide, dáte si tabletku a netrápite sa, alebo do seba chémiu nepcháte, kým skutočne nezomierate?

Radšej prijmem vitamíny v prirodzenej forme, čiže v ovocí. V speve je najlepšia pomoc a liek spánok. Byť ticho a spať, to sú veci, ktoré vedia pomôcť, samozrejme, nie je to z hodiny na hodinu. Keď mám niečo dôležité a musím spievať napriek chorobe, môžem si niečím pomôcť a ono to zaberie, ale nevylieči. To je ten problém, že keď tabletkou znížite bolesť, tak neriešite primárny problém. Prechodíte chorobu, neprirodzene ju zastavíte. Dobré to nie je, ale chápem, že niekedy sa inak ani nedá.

„Tabletkou znížite bolesť, ale neriešite primárny problém.“

Robíte to niekedy?

Iste, niekedy ľahšie stavy potlačím, ale nie sú to žiadne šialené látky, iba stiahnem opuch sliznice, aby som to nejako dospieval. Ale ako hovorím, hlasivky sú sval, dá sa teda aj natrhnúť, spôsobiť na ňom uzlíky, čo by som prirovnal k výronu.

Aký máte vzťah k lekárom? Ste poslušný pacient, alebo alternatívny?

Preboha nie, ja dôverujem lekárom! Nehovorím, že alternatíva je zlá, ale ako doplnok. Veď lekári dlho študujú, majú vedomosti a skúsenosti, preto považujem za hrozné, keď sa ich práca spochybňuje a znevažuje. Vážim si lekárov. Moja stará mama verila v Boha i v lekárov a dožila sa stovky. Ja idem v jej šľapajach.

„Považujem za hrozné, keď sa práca lekárov spochybňuje a znevažuje.“

Lekára ste hrali v seriáli Druhá šanca. Čo bola vaša špecializácia?

Myslím, že to bol chirurg, ktorý si robil ďalšiu atestáciu, pretože som prevzal dejovú linku za kolegu Dana Heribana, ktorý hral psychiatra.

Hrali ste lekára ešte aj niekde inde?

V doktorskej rozprávke. V opere. (Smiech.) Bol to taký doktor Jajbolíto, ktorý liečil rozprávkové bytosti.

Takže vďaka svojim hereckým partom by ste asi nevedeli niekde na Lomnickom štíte odoperovať slepé črevo, alebo ako jeden herec zo seriálu Pohotovosť, ktorý údajne v lietadle zachránil dusiaceho sa pasažiera tak, že mu urobil amatérsku tracheotómiu?

Určite by som sa do toho nehrnul, ale keď ide o život, v krajných situáciách človek reaguje inak ako v bežnom živote a urobí všeličo, aj to, čo si myslí, že by nikdy nedokázal.

Aký máte vzťah k bielym plášťom?

Trošku mi stúpne tlak, keď ho vidím, ale lekárov si vážim. Rád hovorím, že na rozdiel od nich, máme my herci a speváci krásne povolanie, lebo aj keď sa niečo nezadarí v opere alebo v činohre, tak nikto nezomrie. Prinajhoršom odídu ľudia domov nahnevaní. Tá obrovská zodpovednosť, ktorú majú lekári, je obdivuhodná.

„Trošku mi stúpne tlak,
keď vidím biely plášť.“

Ako sa o seba staráte? Čo robíte pre svoje zdravie, duševné i telesné?

Pre mňa je to najmä oddych, spánok, režim, nebyť do rána hore. Už dávno viem, že spánok je najlepší do polnoci. Bude to znieť možno smiešne, ale snažím sa ľahnúť si niekedy aj o deviatej, o desiatej, hoci keď sú nejaké majstrovstvá sveta vo futbale, je to náročnejšie. Nezúčastňujem sa večierkov a keď kvôli práci musím ponocovať, vtedy cítim, že vstávanie je úplne iné, som odkázaný na budík. Inak vstávam ráno o piatej s deťmi, bez budíka.

Ak hovoríme o spánku a únave, boli ste už niekedy blízko vyhorenia?

Slovo vyhorenie radšej nahrádzam slovom únava. Tú pociťuje každý človek, ktorý je životným tempom a termínmi zahnaný do kúta. No keď si človek normálne ľahne spať a neprepína sa tak, že nemá ani minútu na to, aby sa posadil, vyfúkol, len tak ľahko nevyhorí. Len si musí nájsť čas, aby si zašportoval, aby pri tom úplne vypol, prípadne si pozrel nejaký nezmyselný akčný film, kde jeden človek vystrieľa celú planétu alebo ju zachráni. Každému vyhovuje iný druh relaxu. Keď si človek nájde v sebe tú možnosť oddychovať, tak potom nemôže dôjsť k stresovým situáciám pre organizmus.

Vy si ten čas nájdete?

Vždy si ho nájdem, lebo to je potrebné. Som aktívny človek, idem von so psom, alebo si idem zahrať golf, zaplávať, alebo ideme s deťmi na bicykle, pre mňa je toto forma oddychu.

Používate pri športe nejaké múdre prístroje, smart hodinky, ktoré všeličo merajú?

Áno, mám hodinky, ktoré ma vždy pochvália a strieľajú ohňostroje, keď veľa chodím. Ale nemám to preto, aby som extrémne sledoval, čo sa so mnou deje.

Dávate si niekedy robiť laboratórne testy, aby ste vedeli, povedzme, aký máte cholesterol?

Iste, veď som pomaličky pred päťdesiatkou a prevencia je oveľa dôležitejšia, ako keď sa človek objaví u lekára až vtedy, keď je zle, keď choroba prepukne. Takže bol som, aj cholesterol mi zmerali, aj hustotu kostí, aj záťažové testy na srdce, proste všetko.

A dobre ste dopadli?

Dobre.

Kde sú vaše fyzické limity, do čoho by ste nikdy nešli?

Takto veľmi nerozmýšľam, ja nemám limity, skôr viem, čo ma nebaví. Nebaví ma maratón napríklad, nie je to môj sen ísť ho odbehnúť. Zvládol by som to, len sa mi nechce, na čo sa prepínať do extrémov? Ale inak nemám limity, lebo tým sa človek oberá o životné vrcholy, ktoré môže zažiť. A aj keď ten maratón neplánujem bežať, behám, lebo je to víťazstvo samého nad sebou.

Aké neresti si pestujete?

U mňa je to jedlo, milujem jesť a keď zaspievam v divadle večerné predstavenie, tak to človeka stiahne z kalórií, vyhladne mu, uľaví sa mu a prichádza jedací záchvat. Tým, že naša práca je všetko, len nie stereotypná, tak vytvoriť si pravidelný rytmus – napríklad v stravovaní – je veľmi náročné. Keď sa už dostanem k jedlu, tak sa nárazovo najem a to je fakt nezdravé. Snažím sa to ustriehnuť tak, aby to bolo pre mňa čo najlepšie.

V čom sa ľudia vo vás mýlia?

Stáva sa mi, že si ľudia myslia, že som arogantný, namyslený a podobne, čo je paradoxné. Nemyslím si, že taký som a smejú sa na tom aj moji priatelia, ale to asi nemusí nič znamenať, ak si to nemyslím ja.

„Človek sa musí naučiť, že v živote nemusí byť sympatický každému.“

Súvisí to s tým, že si vás pletú s nejakou vašou televíznou postavou?

Ja po tom nepátram. Veď to je prirodzené, človek sa musí naučiť, že v živote nemusí byť sympatický každému. Nepotrebujem nikoho presviedčať, že ja taký nie som. Ak niekomu prekážam v televízii, tak to môže prepnúť.

Máte obľúbený neúspech, ktorý vás posunul správnym smerom?

Neživím v sebe neúspechy. Keď sa niečo nepodarilo, beriem to ako prehru v športe. Prehra vás má niečo naučiť. Prehra nie je koniec, buď sa na to pozriete z iného uhla a začnete na sebe robiť, aby to nabudúce takto nebolo, alebo to zabalíte a idete z kratšej cesty preč a poviete si, že to za to nestojí. Ale ten druhý postoj nepovažujem za správny. Lebo keď niečo milujete, napĺňa vás to a baví, tak vás neúspech nemôže odradiť.

Keby ste vyhrali veľa miliónov, ako by sa zmenil váš život?

V prvom rade by som nechcel prestať pracovať, pretože to považujem za istý spôsob stagnácie. Čiže možno by som niektoré pracovné aktivity obmedzil, aby som si mohol dopriať tú slobodu ísť napríklad do operného štúdia Teatra La Scala a pol roka sa učiť taliančinu, učiť sa interpretovať belcanto priamo v jeho mekke. Išiel by som na nejaký dlhší golfový trip, potom by sme možno išli s mojou drahou niekam na nejaký pustý ostrov, kde by sme mesiac pili kokosovú vodu. Ale nemám také sny, že by som kúpil raketu a letel na Mesiac.

Čo vám trvalo najdlhšie, aby ste v tom boli dobrý?

Najkrajší golfový vtip znie: Už to viem! Čím viac viete, tým viac vidíte, že nič neviete. Ešte mi nedošlo, že by som už bol v niečom dobrý. Skoro vo všetkom, čo som skúsil, som sa dostal na stredne vyššiu úroveň, ale posledný krok býva vždy ten najťažší.

Čo vám teraz robí najväčšiu radosť a čo najväčšiu starosť?

Najväčšiu radosť mi robia deti. Mám radosť, keď sa stretávam s normálnymi ľuďmi, s ktorými sa viem porozprávať, ktorí majú zdravé názory na celý život. Starosť si možno robím z toho, že témou našej spoločnosti sa stala len politika, ako keby neexistovali iné veci. Treba mať väčší odstup a tešiť sa z maličkostí, veď pekná je aj borovica, aj vŕba, slnko svieti, máme blízkych ľudí, ktorí nezomierajú vo vojne, rozprávajme sa s nimi, pohladkajme ich. To je pekné a nie riešiť, čo kde zas niekto povedal, nejaký úradník, to je úplne nezaujímavé.

Na čo sa teraz tešíte?

V divadle budem skúšať Nabucca, mám nejaké koncerty, v nedeľu letím do Londýna spievať koncert. Vždy sa nájde niečo, na čo sa dá tešiť.

Sú ľudia, čo si nájdu vždy niečo, z čoho sa môžu strachovať.

Strach je prirodzená vec, dôležité je, aby sme mu nepodľahli. Ja sa snažím brať všetko nové ako výzvu a šancu objaviť niečo zaujímavé.

foto: TV Markíza, Anton Sládek