Keď sa niečo volá „mikro“, je zrejmé, že je to veľmi malé, neviditeľné alebo – presnejšie povedané – viditeľné len prostredníctvom mikroskopu. A ľudia majú prirodzený strach z niečoho neznámeho, lebo je to tajuplné, a preto určite nebezpečné. A tak sa tvorov, viditeľných len pomocou zväčšovacích prístrojov, baktérií, vírusov a plesní, podvedome boja.

Nemajú v tom celkom pravdu. Je to ako v škole. Nájde sa niekoľko faganov, výtržníkov, ktorí robia zle a kazia povesť celej triede. Ale väčšina baktérií je neškodná a celý rad z nich dokonca užitočný. Čo by robilo naše črevo bez baktérie Escherichia coli, bez laktobacilov, enterokokov, bifidobacilov a ďalších kamarátov? Tá partia sa stará o naše trávenie, je ale zodpovedná aj za tvorbu problémových črevných plynov a čím je človek starší, tým viac toho plynu vyrábajú. Našu kožu chráni film streptokoka epidermidis a ženy by bez svojho laktobacila v pošve tiež neboli šťastné. Toto osídlenie nášho tela nazývame mikrobiómom a máme mikrobióm črevný, kožný, mikrobióm pohlavných orgánov aj horných dýchacích ciest – a je veľmi žiaduce, aby bol v poriadku. Nežijeme totiž v sterilnom prostredí. Človek je sterilný len niekoľko sekúnd po pôrode a potom sa už musí učiť s baktériami a vírusmi nažívať. A ony s ním.

Náuku o baktériách založili páni Louis Pasteur a Robert Koch na konci devätnásteho storočia a priznám sa, že som v čase svojho štúdia tento odbor strašne neznášal. Nanášať stery na živné pôdy a potom sledovať, čo to tam rastie, a spoznávať týchto živočíchov nielen zrakom a čuchom, ale hlavne pod mikroskopom, kde podľa môjho úsudku vyzerali všetky rovnako, ma príliš nemotivovalo. Naučil som sa rozoznávať guľky zvané „koky“ od tyčiniek a rozlišovať baktérie podľa toho, či sa pri Gramovom farbení zafarbili namodro (grampozitívne), alebo nie (gramnegatívne). Zapamätal som si aj to, že najotravnejší z tých výtržníkov medzi baktériami má najkrajšie meno – Staphylococcus aureus, čiže zlatý stafylokok. Nie je všetko zlato, čo sa blyští… Ale práve spoznanie druhu baktérie, jeho vlastností a odolnosti, je základom úspešnej liečby a v dvadsiatom storočí to znamenalo prielom v medicíne, ktorý sa rozhodujúcim spôsobom podpísal pod nárast priemerného veku človeka. Česi môžu byť hrdí na to, že najhoršia beštia, vzdorujúca akejkoľvek liečbe, z ktorej máme naozaj oprávnený strach, nesie meno po svojom českom objaviteľovi Otovi Jírovcovi – Pneumocystis jirovecii.

Samozrejme, je veľmi dôležité, aby boli všetky baktérie tam, kde patria. Teda naša milá Escherichia patrí do čreva a nie do močového traktu – tam vie narobiť poriadnu paseku. A dostáva sa tam pomerne často. Postihnuté sú, žiaľ, predovšetkým ženy. Ich močová trubica je krátka a blízko vagíne aj konečníku – a tak poznáme tzv. „honeymoon“, močové infekcie ako následok náruživého sexu. Ale môže sa tak stať aj malým dievčatkám, ktoré ešte nosia plienky – keď im mamička utiera zadoček nesprávnym smerom. Moja nevesta, ktorá mala ako prvé dieťa dcéru a ako druhé syna, povedala, že to čistenie u chlapčeka je síce logisticky náročnejšie, ale aspoň nemusí rozmýšľať, ktorým smerom mu má riťku utierať. Ale hlavne sú postihnuté staršie ženy, u ktorých je uvoľnené panvové dno a močová trubica nedoviera – vzniká močová inkontinencia a baktérie majú voľnú cestu dnu.

Pokiaľ baktéria nezlostí, môže v močových cestách zostať.
Ale keby začala robiť problémy, beda jej!

To ale neznamená, že prítomnosť nežiaduceho návštevníka menom Escherichia coli značí vždy zápal močových ciest. Baktéria sa v močovom mechúre usadí, je jej tam dobre, teplo, má tam čo jesť, najmä keď má dotyčná dáma cukrovku, a tak tam pokojne žije a nikomu nič nerobí. Nezlostí, pretože na seba nechce upozorniť. A to sa jej aj podarí, pokiaľ niekto nedostane nápad skontrolovať starej dáme močový nález. Hovorí sa tomu kolonizácia a netreba ich – ani baktériu, ani jej nositeľku – trápiť antibiotikami. Boli časy, a nie je to tak dávno, keď najmä urológovia trvali na tom, že baktéria v močovom mechúre musí zomrieť a všetky starenky na urologických oddeleniach prehĺtali zaradom ciprofloxacín. Moč sa naozaj vyčistil – na dva týždne. Dnes už sa táto stratégia našťastie zmenila. Pokiaľ baktéria nezlostí, môže v močových cestách zostať. Ale keby začala robiť problémy, beda jej!

Žiaľ, je nemálo baktérií, ktoré zle robia – a dlhé stáročia sme boli proti ich vystrájaniu bezmocní. Snažili sme sa im znepríjemňovať život, pretože napríklad Mycobacterium tuberculosis, pôvodca tuberkulózy, má rád veľa kyslíka a vlhko, a preto sa zvykne uhniezdiť v horných pľúcnych lalokoch. Neznáša vysokú nadmorskú výšku či pobyt v púšti, a preto boli sanatóriá na liečbu tuberkulózy stavané v horách. Vírus SARS-CoV-2 zasa kyslík príliš nemusí, a preto sa usadzuje v dolných častiach pľúc, kde – najmä u obéznych ľudí – veľa kyslíka nie je.

Až keď sir Alexander Fleming v roku 1928 zistil, že baktérie zomierajú v blízkosti plesne Penicillium notatum, otvorila sa možnosť sa zlým (patogénnym) baktériám brániť. Čo vtedy doktor Fleming hľadal, sa už asi nedozvieme, penicilín to ale zrejme nebol. Sám svoj objav okomentoval s anglickým humorom: „Aj keď človek nenájde vždy to, čo hľadá, keď veľa hľadá, niečo vždy nájde.“

Na medicínske využitie objavu si ale ľudstvo muselo počkať až do roku 1941 a bola to druhá svetová vojna, ktorá bola podnetom na to, aby sa začalo antibiotikum penicilín používať. Penicilín sa stal mocnou zbraňou. Zatiaľ čo nemeckým vojakom museli byť po zranení často amputované končatiny, americký vojak dostal jeden a pol milióna jednotiek penicilínu a o týždeň už bol zasa v zákope.

Áno, čítali ste správne – jeden a pol milióna. Dnes nemysliteľné! Ale vtedy boli baktérie v šoku. Niečo také na ne ešte nikto nepoužil. Nevedeli si s tým plesňovým produktom poradiť a masovo zomierali. Zdalo sa, že ľudstvo nad zlými baktériami definitívne zvíťazilo. Nebolo to tak.

Baktérie sú tvory veľmi odolné – inak by v prírode neprežili. Trvalo to síce niekoľko rokov, ale naučili sa proti antibiotiku brániť – vznikla rezistencia. Na vine bolo nízke dávkovanie – niektoré baktérie prežili a keď už raz prežili, naučili sa v antibiotikom zamorenom prostredí žiť. A nielen to – dokázali túto rezistenciu odovzdať aj svojim kamarátkam – neuveriteľné sociálne správanie u týchto mikróbov. Dnes máme už vysoko rezistentné kmene MRSA alebo ESBL a tento problém napriek vyvíjaniu nových antibiotík stále rastie. V minulosti to trvalo šesť rokov, kým si baktérie vyvinuli rezistenciu na penicilín; dnes to trvá aj u veľmi komplexných antibiotík a vysokých dávok v priemere dva roky.

Dlho bola medzi baktériami považovaná za hlupáka Neisseria gonorrhoeae, pôvodca kvapavky. Po celé desaťročia stačila jedna dávka antibiotika a bol pokoj. Ale stačili jedny majstrovstvá sveta vo futbale v Brazílii a v Nemecku si teraz lámu hlavu s rezistentnými kmeňmi baktérií Neisseria, ale aj Treponema pallidum (pôvodcu syfilisu), na ktoré nezaberá vôbec nič. Tieto baktérie majú v Brazílii natrénované viac ako brazílsky národný futbalový tím. Náš optimizmus je fuč. Ale rozprávajte futbalovému nemeckému fanúšikovi, že má v Brazílii používať kondóm!

Mal som mladého sympatického pacienta, ktorý prišiel s krvácaním z konečníka. Kolonoskopia odhalila ťažký zápal konečníka. Keďže žil s priateľkou, dlho mi správna diagnóza nenapadla. Trvalo niekoľko mesiacov a márnych liečebných pokusov, kým sme odhalili syfilis ako príčinu jeho choroby. Naďalej trval na tom, že je heterosexuál; mohol som ho však uistiť, že od priateľky sa určite nenakazil. Aj keď mi to tvrdil. Možno dostal na nejakej párty do nápoja k.o. kvapky, kto vie.

Antibiotiká majú aj vedľajšie účinky. Niekedy nevieme, či viac uškodili baktériám, alebo pacientovi. Alergické reakcie, stavy zmätenosti, zvýšené hodnoty pečeňových enzýmov, kostné nekrózy, trhanie šliach či poškodenie krvnej drene nie sú zas až také vzácne.

A paradoxne môžu antibiotiká vyvolať nebezpečnú infekciu.

Clostridium difficile je baktéria žijúca v čreve. Je to taký fackovací panák. Za normálnych podmienok ju ostatné baktérie držia pekne nakrátko, aby zostala v kúte a veľmi si nevyskakovala. Ale nie nadarmo má meno „difficile“, čo môžeme preložiť ako „obťažný“. Keď sú ostatné baktérie v čreve zabité alebo oslabené antibiotikami, narastie tejto potvorke dlho potláčané ego a vie byť veľmi zlá. Potom spôsobuje krvavé hnačky a môže človeka aj zabiť. Aj keď v princípe ani baktérie, ani vírusy nemajú záujem svojho hostiteľa zahubiť, niekedy sa im to skrátka vymkne z rúk – no vlastne z rúk nie, lebo ich nemajú.

Čo by sme si bez dobrého mikrobiómu počali!

Zákerné na tej baktérii je aj to, že jej spóry, ktorými sa rozmnožuje, sú rezistentné na pôsobenie alkoholu – našťastie neznášajú mydlo. A existujú aj antibiotiká, ktoré ju vedia eliminovať. Ale tá beštia je veľmi odolná a dokáže sa po krátkom čase znova ozvať, a to veľmi nepríjemne. Ale keď nepomôžu antibiotiká, pomôže niečo iné. Novou metódou je takému človeku, ktorý trpí na infekciu baktériou Clostridium, naimplantovať do čreva stolicu od zdravého darcu. Možno to vyzerá trochu nechutne, ale funguje to. V stolici zdravého človeka sú aj zdravé baktérie. Tie Clostridium vyfliaskajú a zaženú tam, kam patrí – do kúta. A v čreve je pokoj. Čo by sme si bez dobrého mikrobiómu počali!