Za to, že dnes môžeme v zdraví prežiť čelný náraz autom do steny v stokilometrovej rýchlosti, vďačíme výskumu na reálnych ľudských telách, ktorý začal v roku 1930.
Keď sa povie automobilový crash test, pravdepodobne si každý predstaví figuríny so žlto-čiernymi terčíkmi po tele, zvané dummies. Áno, dnes sa naozaj používajú najmä tie, ale nie je to tak dávno, len päť rokov, čo médiá obletela správa, že v severnom Španielsku robia crash testy na mŕtvych telách, čiže na kadáveroch a že sa tak deje aj v piatich ďalších výskumných centrách na svete.
Údajne Španieli začali používať kadávery, lebo nemali peniaze na drahé figuríny napchaté elektronikou – konkrétne 150 000 eur za kus. Neviem, či to bol len výplod bulváru, alebo naozaj sa dá takto ušetriť, keďže na tieto testy slúžia telá, ktoré ľudia darovali na vedecké účely. Podľa minuloročných zistení Reuters americké agentúry tieto telá zadministrujú, pripravia, skladujú a ponúkajú ďalej za 3 000 až 10 000 dolárov.
V každom prípade dôvod, prečo boli pri crash testoch potrebné telá a nie figuríny, nebol spočiatku ekonomický. Figurína nám síce presne povie, akú silu zrážka vyvinie na jednotlivé časti jej tela, ale bez toho, aby sme vedeli, akú ranu vydrží skutočné ľudské telo, je táto informácia bezcenná. Najprv napríklad potrebujeme vedieť, že bez toho, aby boli poškodené mäkké tkanivá vo vnútri tela, sa môžu rebrá stlačiť o niečo málo cez 5,5 cm.
Pôsobí to šokujúco a hororovo, že automobilky takto nepietne používajú telá skutočných ľudí. Zistenia z takýchto experimentov však naozaj zachraňujú ľudské životy a zdravie, nie zisky automobiliek. V roku 1995 profesor Albert King, riaditeľ biomedicko-inžinierskeho centra Waynskej štátnej univerzity vypočítal, že bezpečnostné zdokonalenia áut vyvinuté na základe výskumu s kadávermi počnúc rokom 1987 zachránili ročne 8 500 ľudských životov. Každá mŕtvola, ktorá testovala trojbodové bezpečnostné pásy, zachráni ročne 61 životov. Každá mŕtvola, ktorá dostala airbagom do tváre, zachráni ročne 147 životov pri čelných zrážkach. Každé mŕtve telo, ktoré udrelo hlavou do čelného skla, zachráni ročne 68 životov.
Americká novinárka Mary Roach v knihe Jak si žijí nebožtíci s podtitulom Využití lidských ostatků ve vědeckém výzkumu píše, že v prvopočiatkoch bádatelia experimentovali s nárazmi priamo na sebe. Tiež sa používajú zvieratá, najčastejšie prasatá, pretože sa rozložením orgánov podobajú ľuďom a tiež sa dajú do auta posadiť podobne ako človek. Po živých zvieratách vedci siahajú vtedy, keď potrebujú testovať správanie funkčných orgánov.
V súčasnosti sa ľudské telá používajú najmä na testy okrajových častí – členkov, kolien, chodidiel, ramien. Ako vysvetlil Roachovej profesor King, za starých čias po vážnej nehode človek skončil v márnici a nikto sa nezaujímal, že má aj roztrieštený členok. Dnes vďaka airbagom prežije a tak chce po nehode pekne odkráčať domov. Preto sa už nemusia pri testoch používať ani celé mŕtve telá, ale len časti. Pred ôsmimi rokmi profesor King pre NBC News povedal, že dnes už nie je veľa toho, čo by sa ešte dalo vylepšiť na interiéri auta a že v biomedicíne majú dosť informácií na to, aby väčšinu simulácií zvládli bez tiel urobiť v počítači.
A nejde len o autá. Kadávery treba aj pri testovaní športových zranení a s nimi súvisiaceho bezpečnejšieho výstroja. Eticky sporný sa môže javiť americký vojenský výskum, pri ktorom pomáhajú kadávery nájsť také zbrane, ktoré nepriateľa neusmrtia, ale znemožnia mu ďalší boj, a tiež také, ktorých strely neprejdú obeťou, neodrazia sa od steny za ňou naspäť a neporania strelca. K vojenským výskumom však patrí aj analýza zranení dolných končatín, ktorej cieľom je vhodnou obuvou zmierniť zranenia nášľapnými mínami. Alebo lepšie pochopiť traumatické poranenia mozgu. Vyššie zmienené výskumy sú však len výnimočné záležitosti, v realite sa až 80 % tiel darovaných vede používa na anatomické cvičenia medikov a lekárov.
Napriek pokročilým technológiám, napriek stále dokonalejším figurínam, pri skúmaní ľudského tela neexistuje lepšia náhrada za živého človeka než mŕtvy človek. Vďaka nim môžu lekári liečiť aj operovať lepšie, a my môžeme žiť bezpečnejšie a bezstarostnejšie. Vďaka!