Ráno vstane a už sa teší. Na život, na prácu, na kamarátov. Má obdivuhodné množstvo energie a s ňou sa stále púšťa do nových projektov. Aj nový film, ktorý aktuálne nakrúca, bude o tom, že človek by sa nemal báť prekračovať limity a život by si mal spestriť. Jej odvaha sa prejavuje aj v tom, že otvorene hovorí o kozmetických zákrokoch, na ktoré už od štyridsiatky pravidelne chodí. Keď nakrúca, zákrokom sa vyhýba, lebo nič nie je bez rizika. Jej hranicou je mať stále vlastnú tvár. Herečka Michaela Čobejová.

Aktuálne nakrúcate film v Chorvátsku. O čom bude?

O žene, ktorá má okolo päťdesiatky a po kríze v manželstve sa rozhodne zmeniť svoj život. Vlastne ujde s dobrodruhom na jaskyniarsko-horolezeckú výpravu. Tú ženu hrám ja, ale som aj producentka a spoluscenáristka.

Kde sa vo vás to množstvo energie stále berie?

No, mám to v povahe.

Vekom sa to nemení?

Nie, nemení. Naopak, zdá sa mi, že mám ešte viac energie, ako keď som bola mladšia, lebo niektoré veci dnes už nemusím robiť, takže mi ostáva viac času na tie, čo ma bavia.

V tom filme budete normálne aj liezť na skaly?

Príbeh je o tom, že človek by sa nemal báť prekročiť svoje limity a mal by si život sprestriť, lebo ako hovorí klasik, Jožo Ráž – náš život nie ľahký, ale zato je pestrý.

Začali ste sa teda pre spestrenie života venovať horolezectvu?

Keď sme boli na obhliadkach na Hvare, tak som prvýkrát aj liezla. Vtedy som si to vyskúšala a veru dobre som urobila, lebo keď sme potom nakrúcali scény s lezením, tak som presne vedela, aké hrôzostrašné pocity by som pri tom mala mať. Je to taká zmes pocitov hrôzy aj adrenalínu z toho, že sa človek prekoná. To je oslobodzujúci pocit, ak to zdolá.

Nebojíte sa, že sa dolámete?

Bojím sa, že nesplatím úver, ktorý mám na film, nie toho, že sa dolámem. Samozrejme, to súvisí aj so životným štýlom, nemôže liezť niekto, kto sa nehýbe pravidelne. Aby to zvládol, potrebuje mať fyzickú silu, svaly na rukách, na nohách. Nepripraveným ľuďom to vôbec neodporúčam. Ja už som v živote všeličo adrenalínové robila, som veľký športovec. Dokonca si myslím, že fyzicky som možno na tom dnes lepšie, ako keď som bola mladšia. Behám skoro každý deň, od päť do desať kilometrov, posilňujem s činkami.

„Vek je vidieť, ani botox neurobí z 50-ročnej 20-ročnú, to sa nedá.“

Nenudíte sa sama pri behu? Púšťate si aspoň hudbu?

Nemám rada davy ľudí a nepúšťam si pri behu ani žiadnu hudbu. Snažím sa nemyslieť na nič, iba na ten šport, na dýchanie, na výkon. Pre mňa je to relax, keď bežím sama, najradšej pri mori alebo v horách okolo Štrbského plesa. Doma behám buď na hrádzi, alebo okolo Štrkoveckého jazera, to ma napĺňa šťastím.

Inak, tomu som ja nikdy nerozumela, že prečo ľudia pri mori behajú, keď môžu plávať.

Pretože je tam fantastický vzduch, pri mori cítite iné veci, ako keď beháte v Bratislave alebo v prírode. A beh je namáhavejší ako plávanie. Ja sa radšej potápam ako plávam, každý má svoj druh športu, ktorý preferuje.

Tento časopis je pre lekárov a zdravotníkov, aký k nim máte vzťah?

Ako každý bežný človek, keď som, chorá, tak idem k všeobecnému lekárovi. Ale ja fakt bývam minimálne chorá, musím zaklopať. Istý čas som mala zdravotné problémy s chrbticou a potom s mechúrom, nakoniec som sa vyliečila alternatívnymi metódami.

Pri toľkom športovaní ste nemali ani zlomeniny?

Keď som mala štyri roky, tak som si zlomila ruku a odvtedy nič. Pred dvoma rokmi som pri lyžovaní spadla a roztrhla som si meniskus aj väz v kolene. Ale vstala som a normálne to dolyžovala, ešte som sa aj pobalila a išla domov.

Čo na to povedal lekár?

Bola som u kamošky, u Aleny Pallovej – primárky Kliniky estetickej medicíny – a hovorila som jej, že som spadla, ale že ma nič nebolí, ani to nemám opuchnuté. Ona ma okamžite poslala k lekárovi. Až potom na röntgene sme zistili, čo sa tam deje. Bol to taký bežný lyžiarsky úraz, dala som si to operovať.

Keď spomínate doktorku Pallovú. Vy ste jedna z mála herečiek, ktorá nemá problém hovoriť o kozmetických zákrokoch. Čím to je?

Neviem, prečo to ľudia takto taja. Každá žena tam chodí, dnes je to bežné ako kozmetika. Možno preto, že v tom období, keď som o tom začala hovoriť, o tom ešte nikto nehovoril a bola to vďačná téma pre bulvár. Ale už aj oni s tým skončili, už to nikoho nezaujíma.

Pamätáte si ešte ten prvý raz, keď ste tam išli? Nebáli ste sa?

K Alene som začala chodiť v štyridsiatke a nič také hrozné mi nerobila, boli to bežné veci ako Drakulova metóda, vitamíny do tváre, mezoterapia. Najinvazívnejšia bola operácia horných viečok, ktoré mi padali, ale to je všetko.

Zmenila sa za tých pätnásť rokov estetická medicína?

Veľmi. Aj prístup ľudí k nej sa zmenil. Vtedy sa to nepatrilo a keďže ja som bola – a doteraz som – reklamnou tvárou toho inštitútu, o to tvrdšie ma ľudia a bulvár riešili. Teraz už to tak neriešia, neviem, či kvôli tomu, že už nie som tak na očiach, alebo kvôli tomu, že celkovo si na to všetci zvykli.

A čo ste absolvovali najnovšie?

Teraz nič, pretože veľa točím, takže nemôžem experimentovať, lebo to nikdy nie je úplne bez rizika, ani botox, ani kyselina. Keď mám veľa hereckej práce a som na obraze, tak sa tomu vyhýbam. Ale pravidelne chodím napríklad v zime na laser.

„Zdá sa mi, že mám ešte viac energie, ako keď som bola mladšia, lebo niektoré veci dnes už nemusím robiť, takže mi ostáva viac času na tie, čo ma bavia.“

A ten je na čo?

Na pigmentové škvrny. Laser veľmi hĺbkovo stimuluje tvorbu kolagénu a zabraňuje tvoreniu pigmentových škvŕn. Mám veľmi tenkú kožu, celé leto používam ochranné faktory 50 a v zime laser.

O botoxe sa hovorí, že znefunkční mimické svaly a herečky potom nemôžu hrať, lebo nedokážu zmeniť výraz. Aj preto sa mu teraz nevyhýbate?

Keď netočím, mám botox, keď točím, tak nemám. Botox vydrží tak štyri mesiace, je to skôr prevencia, lebo keď je vráska príliš hlboká, už s tým nespravíte nič. Sú miesta, kde si botox nedávam – pod oči, lebo sa mi páčia mimické vrásky pod očami. Všetko s mierou. Ale teraz mi hovoril kolega, že išiel točiť pre HBO a dostal príkazom dať si botox, aby lepšie vyzeral.

Je nejaká hranica, za ktorú by ste nešli?

Nechcem mať inú tvár, chcem mať svoju. Musíte mať dobrého lekára, ktorý vás pozná a ktorý sa o vás stará. Musí sa v tom vyznať, lebo táto medicína ide rýchlo dopredu, musí byť v obraze, čo je nové, čo je už veľa, čo je málo, čo vám môže uškodiť. Ja mám Alenku, ktorá sa o mňa stará už pätnásť rokov.

Existujú ľudia, ktorí sú od kozmetických zákrokov závislí. Nebojíte sa toho?

Všetko s mierou, závislý môže byť človek na víne, na cigaretách, na drogách, na vzťahoch, na deťoch, na čomkoľvek… Neviem, či som závislá, keď chodím každý mesiac na oxygeno, to je v podstate kozmetika, kde vám vyčistia a vymasírujú pleť, dostanete vitamíny. Chodím si farbiť vlasy – a to je všetko. Botox, výplne, na tom som už rok nebola, pretože už rok točím Hranicu.

V seriáli Hranica hráte zaslúžilú matku, tam by ste mali vyzerať skôr staršie ako mladšie. Nejako vás tam „ostarujú“?

Nie, stačí byť sama sebou. (Smiech.) Vek je vidieť, ani botox neurobí z 50-ročnej 20-ročnú, to sa nedá.

Stalo sa vám niekedy, že vás nespoznal vlastný mobil?

Áno! Minule som bola na masáži, bola som celá mastná, vlasy mastné, vtedy ma nespoznal.

Teraz vyzeráte nielen mlado, ale aj schudnuto. Čo sa stalo?

Stalo sa to, že som napísala taký scenár, ktorý sa odohráva v plavkách pri mori. Keď som si predstavila, že tam budem mať „špeky“, tak som skrátka prestala jesť.

Keď toľko športujete, ako môžete priberať?

Strava je 80 percent pre chudnutie.

Akú diétu máte? Poraďte.

Veľa zeleniny, inak jesť menej všetkého, nejesť sladkosti, nejesť bielu múku, tuky, skrátka stravovať sa zdravo. Áno, mám aj šajby, predvčerom som zjedla pol pizze, ako narkoman, keď vidí drogu, tak ja pizzu. Ale to je výnimka. Držím sa, mám aj veľký výdaj pri tomto filme, je to strašne náročné, takže aj prirodzene chudnem.

Prvú dcéru ste mali veľmi mladá, dvadsaťdvaročná, druhú dcéru v tridsiatich deviatich. V ktorom období to bolo ťažšie?

Určite ako mladá. Bola som v plnom pracovnom rozbehu, bolo veľmi ťažké skĺbiť materstvo a nevypadnúť z práce. To je dôležité pre každého, nielen pre ženu, keď už máte dobrý štart, aby ste sa udržali. Neviete, čo vás čaká. Ale zase máte viac energie, keď máte dvadsaťdva, to je nesporné, zvládnete päťdesiat vecí naraz. Lenže sme sa rozbiehali, dom sme museli opravovať, bola som zamestnaná v národnom divadle, po pol roku už som musela ísť do práce. Lepili sme to, pomáhal mi manžel, rodičia, babka, mali sme aj pestúnku. Vtedy sa mi to vlieklo, kdežto teraz sa narodila Tánička a odrazu mala tri roky, ani neviem ako.

Máte svoj obľúbený neúspech, ktorý ste vtedy považovali za koniec sveta a dnes si vravíte, že nič lepšie sa vám nemohlo stať a že vás to posunulo?

Pri tomto filme som mala každý týždeň šesť neúspechov, naozaj, nepreháňam, bolo to veľmi ťažké, kým sme to vyladili, veľmi ťažký scenár, veľmi ťažký casting, výber režiséra… No milujem každý z tých šiestich neúspechov do týždňa.

A posunulo vás to?

Čo ja viem? Neúspechy sú súčasťou života, však nemusíme sa len posúvať, nie je v tom náš životný zmysel. Niečím sa môžeme aj zabávať, to je lepšia definícia života, nájsť si niečo, čo máte radi, čo vás napĺňa.

Ako ste to našli? Vždy ste chceli byť herečkou?

Vždy som to brala tak, že uvidíme, čo bude. Od mladosti som bola pripravená robiť hocičo, nebola som fixovaná na niečo konkrétne. Od ôsmich rokov som chodila do rozhlasu, bol to pre mňa záujmový krúžok. Prihlásila som sa na herectvo, ale viac-menej som bola vnútorne zmierená s tým, že tam brali málo ľudí a ja nie som ani z hereckej ani umeleckej rodiny. Aj rodičia mi hovorili, nerátaj s tým, tak som s tým nerátala a dala si prihlášku aj na inú školu.

Čo bola tá druhá škola?

Druhú som mala filozofickú – taliančinu a nemčinu.

Venujete sa jazykom?

Nemecky som vedela dobre, aj som hrala v nemčine, v taliančine nie, ale veľmi sa mi ten jazyk páči. Keď som mala 29, tak som sa začala učiť po anglicky a stále sa učím.

„Neúspechy sú súčasťou života, ale nemusíme sa nimi len posúvať, nie je v tom náš životný zmysel. Niečím sa môžeme aj zabávať.“

Máte nejaký hendikep, ktorý ste v mladosti brali fatálne a dnes ho beriete ako prednosť?

Okrem krátkozrakosti, ktorá sa vyriešila operáciu, o ničom neviem. Kým som bola mladá, tak som nikdy nerozmýšľala nad tým, či mám nejaký hendikep. Až keď som nastúpila na vysokú školu na herectvo, zrazu mi všetci začali hovoriť, v čom všetkom som nedostatočná. Napríklad, že neviem chodiť poriadne po javisku, lebo som nebola zvyknutá na javisko. Chvíľu som tú kritiku počúvala a potom som vyhrala konkurz do SND na postavu Cecil v Nebezpečných vzťahoch s režisérom Strniskom, tak som sa odpútala od školy a išla si zase svoje. Herec si musí vytvoriť sám seba a nesmie myslieť na svoje hendikepy, naopak, musí na všetky zabudnúť a byť sám sebou za každých okolností. Každý iste máme nejaké nedostatky, ale kým nás na to niekto neupozorní, tak sú pre nás skryté.

V národnom ste boli šestnásť rokov. Prečo ste z neho odišli?

Lebo som sa tam necítila dobre, nevidela som tam svoje miesto v budúcnosti. A mala som tam konflikt pre novostavbu SND. Všetci boli za presťahovanie, ja jediná z celého hereckého súboru som bola proti.

Nikdy ste to neoľutovali?

Oľutovala, ale ja som nemala na výber, či odídem, alebo nie. No keby som neodišla, tak by som tam teraz bola nešťastná, desiata v rade by som tam sedela a smutne pozerala na všetkých, ktorí hrajú. Myslím si, že by som ďalej neobstála medzi tými ľuďmi, ktorí tam sú. Bola som vtedy rozhodnutá, že nie je dôležité zúčastniť sa, ale vyhrať a pod týmto heslom, keď nemôžem byť dobrá a keď nemôžem robiť svoju prácu, tak musím začať robiť niečo iné.

V čom sa ľudia vo vás najviac mýlia?

Moja sestra mi hovorí, že pôsobím na ľudí odmerane.

A nie ste odmeraná?

Nie, vôbec, skôr som plachá, opatrná, lebo v našej brandži sa ťažko nadväzujú priateľstvá. Ale myslím si, že som menej odporná ako kedysi, že vekom som začala byť trochu príjemnejšia.

Máte nejaký nesplnený sen, na ktorý zatiaľ nebol čas, peniaze…

Nie, lebo ja si plním všetky moje sny.

Čo ste si naposledy splnili?

Ja si plním sen aj týmto filmom. Vždy som chcela robiť niečo podľa seba a toto je vlastne už tretí veľký projekt. Prvý bol film Pani dokonalá, potom 40-dielny seriál Som mama. Plní sa mi sen, že môžem prenášať svoju tvorivosť do celkového diela, nielen naplniť svoju hereckú časť. To je pracovne splnený sen. Mám dve deti, čo som vždy chcela mať, rodinu perfektnú, mám dosť času pre seba, nie som zamestnaná, mám len malý úväzok v ZUŠ-ke, kde som založila odbor herectva.

Keby ste vyhrali milióny a mali možnosť robiť bez finančných obmedzení, čo by ste robili?

Mňa nebaví robiť bez finančných obmedzení, to je veľmi nevďačné. V našej práci musíte mať oponentov, ktorí vás aj vytrápia, aj finančné obmedzenia, to všetko vytvorí tlak, aby mal projekt hlavu a pätu a bol konkurencieschopný. Takže keby som mala milióny, tak založím charitatívnu organizáciu a budem pomáhať ľuďom, určite by som to neminula na prácu.

Keby ste mali možnosť spýtať sa niečo vševedúceho šamana, akú otázku mu položíte?

To je moja obľúbená časť Simpsonovcov, ako Homer išiel za guruom a mal možnosť položiť len tri otázky. A Homer sa spýtal: Vy ste guru? Fakt? To ako vážne? Váš čas vypršal! Tak ja si takto predstavujem, že by som sa podobne spýtala.

Na čo sa najbližšie tešíte?

Teším sa na život, na každý deň sa teším. Som človek, ktorý ráno vstane a už sa teší. Fakt, to nepreháňam, úplne všetko, čo teraz robím, ma baví, baví ma záhrada, kamaráti, koncerty. Teším sa, že žijem. Aj napriek dvojročnej pandémii. Najväčšia depka môjho života bola teraz táto Ukrajina, úplne ma to paralyzovalo, nedokázala som myslieť na nič iné, len na tú strašnú situáciu. Ale teraz je to presný opak, ráno vstanem a hneď sa teším a dúfam, že tých ľudí, ktorí ráno vstanú a budú sa tešiť, bude čoraz viac a povedia životu áno.

Foto: archív M. Čobejová, TV JOJ