S každou novou postavou sa niečo naučí. Pre film Baba z ľadu začala otužovať nielen ona, ale celá jej rodina. Hovorí, že aj keby ten film nedopadol tak dobre, ako dopadol, aj tak je režisérovi za túto životnú zmenu vďačná. Nevie, či jej otužovanie pomohlo prežiť ochorenie na covid, no vie, že jej to pomáha na celom tele i na duši. Hoci ju ešte občas pochytí záchvat kašľa, naplno pracuje v Čechách i na Slovensku. V divadle, vo filme i v štúdiu pri nahrávaní audiokníh. Herečka Zuzana Kronerová.

Otužovať ste sa začali pred piatimi rokmi pre film Baba z ľadu. Stále vás to neprešlo?

Ani jeden rok som nevynechala, v septembri minulý rok som už mala nachystané plavky aj papučky do vody, aby som si nezranila chodidlá. Lenže prišiel „pán covid“. Mala som ťažký priebeh, takže som veľmi dlho mala pauzu, nevedela som sa dostať do formy. Ani moja lekárka mi to neodporúčala, tak som zostala len pri studených sprchách. Sezóna už skončila, ale tú ďalšiu som odhodlaná znovu na to nadviazať. Môj syn drží štafetu, neprestal ani cez najkrutejšie zimy, chodil dva- až trikrát do týždňa.

Myslíte si, že otužovanie vám nejako pomohlo lepšie prekonať aj ochorenie Covid-19, ktoré vás v druhej vlne pandémie postihlo?

Možno, že to pomohlo tak, že som to vôbec prežila. Neviem, myslím, že ani vedci ani lekári, čo to liečia a ktorých veľmi obdivujem a uznávam, ešte nepoznajú všetky skutočnosti a následky. Ale verím, že sme aj s manželom a dcérou mali obrovské šťastie.

Nikdy neurobte tú chybu, že si po vylezení zo studenej vody dáte horúcu sprchu. To je nebezpečné. Dôležité je hneď sa prezliecť do suchého a začať cvičiť. Pohyb veľmi pomáha.

A čo účinok vášho otužovania na bežné prechladnutia?

Už ten prvý rok, keď som intenzívne trénovala a otužovala sa, nemala som ani chrípku, ani prechladnutie. Ani nič. Kamarátky v mojom veku sa zaujímajú – a čo mechúr, močové cesty...

To aj mňa zaujíma! A čo vaječníky?

Keď otužujete celé telo, funguje to aj na toto, všetko v pohode.

Aký ste mali vzťah k otužovaniu predtým, ako ste točili Babu z ľadu?

Ja som pôvodným povolaním zimomravec. Som vášnivá plavkyňa, aj mám výdrž, ale vždy som bola najväčší zbabelec. S rodinou v lete pri mori už všetci boli dávno vo vode a ja som stála po členky v teplom mori, striekala na seba kvapky a kričala, jaj, studená! Všetci sa mi smiali, takže toto je prerod o 180 stupňov.

Ako ste pri tom prerode postupovali?

Najbezbolestnejšie je začínať na jeseň. Ja som začala 9. septembra na Zlatých pieskoch, ale už predtým som si natrénovala plynulý vstup do vody. Ešte koncom augusta pri mori som sa naučila nestáť na brehu a vojsť do vody hneď. Kolegyňa otužilkyňa v klube Ľadové medvede mi povedala, že keď to chcem mať perfektne natrénované v januári, lebo v januári sme začínali točiť film, musím chodiť dvakrát do týždňa – takže som chodila. Vždy majú byť dva dni medzi jedným a druhým ponorom. V septembri mala voda na Zlatých pieskoch 20 stupňov, to som plávala trištvrte hodiny. Potom, keď už má voda pod 4 stupne, tak by ste v nej mali zotrvať menej minút, hranica je 22 – potom nastáva smrť.

Akú máte hranicu vy?

Ja neriskujem, keď je voda skoro zamrznutá, tak zostávam 5 – 10 minút. Ale keď sme robili promo akciu k filmu v Prahe, tak sme všetci vliezli do vody, mala 4 stupne a ja som vydržala najdlhšie. Producent mi povedali, že som sa tvárila, ako keby voda bola úplne teplá, druhý na to poznamenal, že som sa tak tvárila, lebo na mňa svietili kamery a fotoaparáty. Áno, je to aj o tom. (Úsmev.)

Musíte sa zakaždým znovu prekonávať, alebo to už po čase ide ľahšie ako na začiatku?

Zakaždým treba znovu nadobudnúť odvahu. Chodíme autom, manžel šoféruje, zakaždým mu hovorím, Milanko, odboč, nechoďme tam. Ale samozrejme, nakoniec ideme, a po minúte, keď mi je strašná zima, zavládne eufória. Po minúte vás okamžite zaleje teplo, plávate si a je vám krásne.

Takže sa musíte strážiť, lebo sa vám môže stať, že zmrznete?

Pražský tréner mi povedal: a keď ti už začne byť všetko jedno, tak rýchlo z vody von. To je tá hranica. 22 minút.

Som vďačná režisérovi Bohdanovi Slámovi, že na otužovanie v studenej vode zagitoval nielen mňa, ale aj celú moju rodinu. Keby som o blahodarných účinkoch otužovania vedela skôr, možno by moje deti nemuseli mať respiračné problémy a alergie. S tým by sa malo začať v útlom veku.

Nie je vám zima po tom, keď vyjdete z vody?

Vyjdem a napijem sa teplého nápoja. Nikdy neurobte tú chybu, že si po vylezení zo studenej vody dáte horúcu sprchu. To je nebezpečné. Dôležité je hneď sa prezliecť do suchého a začať cvičiť. Pohyb veľmi pomáha. Ja som zvykla hneď zhodiť mokré plavky a v tej sukničke, čo som mala na prezliekanie, v tej som klusala popri brehu jazera. Môžete mať aj triašku – to som mala málokedy, ale to je tiež prirodzené, tým sa vlastne zahrievate.

Odkedy otužujete, nemávate ani teploty?

Mala som po očkovaní. Po prekonaní covidu sme si s manželom dali zistiť protilátky a mala som ich dosť. Jeden vedec mi povedal, že to pri očkovaní spôsobí, že budem mať silnejšiu reakciu. A mala som. Inokedy vôbec nemávam vysokú teplotu. Len počas covidu, v tom je ten vírus zákerný. S manželom sme mali 39 – na chvíľu sme to stiahli Paralenom a zase to išlo hore. Takto to bolo dva týždne. Mne zabrali až kortikoidy.

Ste ten typ, čo pri bolestiach a teplotách funguje systémom „daj si tabletku a netráp sa“?

Nie, nie som, ja sa trápim, lebo vraj, podľa múdrych lekárov, sa telo teplotou bráni. Až keď mám tých 39, je dobré si zobrať niečo na zrazenie teploty. Keďže som alergická na aspirín, musím brať Paralen.

Takže otužovanie považujete za dobrú vec?

Aj keby film Baba z ľadu nedopadol tak dobre, ako dopadol, aj tak som vďačná režisérovi Bohdanovi Slámovi, že na otužovanie v studenej vode zagitoval nielen mňa, ale aj celú moju rodinu. Keby som o blahodarných účinkoch otužovania vedela skôr, možno by moje deti nemuseli mať respiračné problémy a alergie. S tým by sa malo začať v útlom veku. Lenže v časoch, keď som bola mama malých detí, to nebolo také populárne. Teraz je ľudí čoraz viac. Drvivá väčšina začala kvôli tomu, že mali neustále nádchy a angíny. Ale otužovanie je vynikajúce aj na psychiku. Doslova vyplaví hormón radosti. Zlé jazyky mi hovoria – áno, je nám to jasné, zakaždým sa tešíš, že si to prežila. (Smiech.)

Poznáte takých, čo si otužovaním vyriešili psychické problémy?

Pýtala som sa jedného pána, prečo to začal robiť. Prezradil mi, že pred dvanástimi rokmi ovdovel a nevedel sa z toho smútku dostať – a toto mu veľmi pomohlo. Dostal sa postupne do rovnováhy. A ďalší môj blízky, ktorého som obdivovala, že sa mu chce aj trikrát do týždňa byť o šiestej ráno v jazere, mi prezradil, že má nerváckeho šéfa a že ho práve toto veľmi upokojuje.

V detstve ste pri preliezaní lešenia spadli z veľkej výšky, museli vám zašívať čelo. Nevyvolalo to vo vás strach z bielych plášťov?

V detstve som mala aj ďalšie úrazy hlavy, moji milí rodičia mi potom vravievali, že preto som išla na herectvo, lebo so párkrát spadla na hlavu. Z toho pádu mi vznikla fóbia z výšky. V hereckej akcii na javisku alebo vo filme, keď musím byť vo výške, tak to zahrám. Ale súkromne sa výšok veľmi bojím. Manžel je veľký turista a raz sme ešte s malými deťmi išli na Rysy, kde sú tie reťaze a rebríky. Ja si to skoro nepamätám, ale deti boli úplne vyšokované, že čo sa maminke stalo. Vraj som sa v tom šoku s mojím mužom asi šesťkrát rozviedla. To bol dôsledok mojej paniky. Milujem hory, milujem výhľady z kopcov, ale nesmie byť podo mnou priepasť.

Takže lekárov sa nebojíte?

Nie, ja som kombináciou hypochondra a ľahkomyseľného človeka. Nič mi nie je, nič mi nie je, ale potom, keď niečo pocítim, tak sa zľaknem. Lekárom veľmi dôverujem, som laik, nepopísaný list, odovzdám sa do ich rúk s dôverou a vierou, že mi pomôžu. Možno preto zatiaľ každý lekársky zákrok vždy dobre dopadol.

Hráte, keď ste chorá?

Bohužiaľ, niekedy musím. To vtedy, keď mi začne byť zle tesne pred predstavením a už sa nedá odvolať. Ale inak som veľmi disciplinovaná voči kolegom, nechcem ich nakaziť. Aj v minulosti, keď ma niektorý direktor nútil, aby som zahrala aj s chrípkou či angínou, tak som povedala, že v žiadnom prípade, lebo by som nakazila kolegov. Keď som musela skúšať a ešte som nebola fit, dala som si rúško. To bolo v dobe, keď sme o nich ešte nechyrovali a na ázijských turistov s rúškami sme sa dívali ako na bláznov. Bola som v tomto vždycky taký poctivec.

Keď dostanem cenu, poteším sa, vážim si to, ale mám tendenciu si hovoriť, nemal to predsa len dostať ten alebo tá? Poteší to, pohladí dušu, ale netreba sa z toho zblázniť.

A keď už musíte hrať aj chorá, ako to prebieha?

Odpadnem. Keď je po všetkom. Počas výkonu na javisku sme my herci v takom tranze, že vtedy prejdú všetky bolesti. Samozrejme, že nechceme sklamať divákov a odvedieme čo najlepší výkon. Kolega Milan Kňažko, s ktorým sme ešte v minulom tisícročí hrali Amadea, raz prišiel na predstavenie so svietiacimi očami. Preboha, Milan, čo je? A on hrdo povedal: Mám 38,5! A išiel hrať, lebo to je vec cti, predsa nepošleme domov divákov. Akurát potom prídu následky, niekomu to udrie na srdce, niekomu na kĺby, v starobe si odskáčeme, že sme takí hrdinovia.

To, ako žijeme, nás v starobe dobehne, že?

Áno, najmä tých, ktorí sme v mladosti nešportovali alebo len nárazovo.

Nešportovali ste?

Zo športov mi najlepšie išlo plávanie. A ešte na základnej a strednej, vždy som si opravila známku z telocviku na jednotku streľbou z malorážky. To mi išlo.

A čím ste chceli v detstve byť?

Predavačkou zmrzliny. To sa mi nesplnilo, ale keď otec nakrúcal Obchod na korze v Sabinove, tak štít Rozália Lautmanová – Galantéria bol v skutočnosti na čistiarni a tá pani, čo tam obsluhovala, mi dovolila pomáhať. Moja mamička chcela mať zo mňa súčasne klaviristku aj maliarku. Mám niekoľko zanedbaných talentov, výtvarný mi zakrpatel, na klavír som bola lenivá cvičiť, trošku spievam. Chcela som byť veľmi baletkou, ale až do šiesteho ročníka som bola najvyššia z triedy, volali ma žirafa a môj otecko ma zakomplexoval, že moji tanečníci budú menší ako ja. Po matiné som čakala od neho pochvalu a on mi povedal, že chúďa moje, ty si tam poskakovala celá spotená. Myslím si, že všetky tieto talenty, hoci sa úplne nerozvinuli, tak sa spojili v divadelnom herectve.

Otec vás asi nechválil príliš často.

Otec ma vždy príšerne kritizoval. Moji rodiča ma asi len raz v živote pochválili za herecký výkon. Za beztextovú postavu a aj to bol ešte záskok. Preto som ich dlhé roky na premiéry nepozývala. Možno preto, keď dostanem cenu, poteším sa, vážim si to, ale mám tendenciu si hovoriť, nemal to predsa len dostať ten alebo tá, alebo nie som na to ešte mladá? Poteší to, pohladí dušu, ale netreba sa z toho zblázniť.

Kedy ste sa naposledy tešili na niečo tak, že ste nevedeli dospať?

Ja to mám naopak. Keď sa niečoho bojím, napríklad keď mám pred prvou skúškou, čaká ma niečo nepríjemné, tak sa bojím ísť spať: Mám pocit, že tým ten nasledujúci deň odsuniem a on nenastane. Ale on vždy nastane a ja som k tomu strachu ešte aj nevyspatá.

Otužovanie s trémou nepomáha?

To pomáha na všetko. Na telo aj na dušu.

Máte pred predstavením nejaké rituály?

Môj otec robil stojky medzi dvoma stoličkami, bol pohybovo veľmi šikovný a pomáhalo mu to odbúrať stres. Ja som najprv ako mladá herečka nemala žiadny strach, žiadnu trému, bola som premiérový typ. Postupne, keď už zodpovednosť za predstavenie narastala, tak som mala taký zvyk, že som si hovorila, cha-cha-cha, nebojím sa, všetko je v poriadku, všetko vyjde, nemyslime na to, žiadna tréma neexistuje! Nebála som sa ničoho, o siedmej som vošla na javisko a rozklepali sa mi kolená. Aha, takto nie, povedala som si. Odvtedy, a to už je veľmi veľa rokov, sa intenzívne bojím od šiestej večer do siedmej. Mám strašný strach, klepocem zubami, potom o siedmej vystúpim na javisko a strach je preč, všetko vyjde krásne.

Varenie je pre mňa tvorivá činnosť a keď mám ťažkú chvíľu, keď musím o niečom porozmýšľať, varenie ma od problémov odosobní. Je to psychoterapia. Najlepšie sa cítim v kuchyni.

Pamätáte si, že vám niečo naopak fatálne nevyšlo?

Pamätám. Bolo to v čase, keď som už o sebe tušila, že som antimoderátor, že neviem a nemôžem moderovať. To som aj povedala režisérovi, čo ma nútil, presviedčal a napokon uprosil, aby som moderovala program pre detičky z detských domovov, charitatívna akcia. Hoci som mala kolegu veľmi zbehlého v moderovaní, zostarla som pri tom o šesť rokov. Navyše som sa dopustila strašného prehrešku, za ktorý som sa potom ešte dlho hanbila. Keď si na javisku deti z domova preberali darčeky a začali ich rozbaľovať, chcela som zaimprovizovať a povedala som: nerozbaľujte si to teraz detičky, veď vám to doma mamič... Miško Dočolomanský blahej pamäti, ktorý tam bol v kostýme Jánošíka, začal pohotovo ujúkať a tancovať odzemok, aby nebolo tú moju strašnú vetu počuť.

Máte nejakú superschopnosť?

Nakŕmiť rodinu za chvíľu so šarmom a ešte aj chutne. Keby som mala súťažiť vo varení pred kamerami, tak pohorím. Ale keď ma prekvapí skupina hostí neplánovane a nemám doma nič, vôbec sa toho nezľaknem. Keď sa niečo robí uvoľnene a z radosti, tak sa všetko podarí. Varenie je pre mňa tvorivá činnosť a keď mám ťažkú chvíľu, keď musím o niečom porozmýšľať, varenie ma od problémov odosobní. Je to psychoterapia. Najlepšie sa cítim v kuchyni, hoci mnohí ľudia sú prekvapení, že vôbec viem navariť a napiecť.

Kvôli filmu Baba z ľadu ste sa začali otužovať. Naučili ste sa odvtedy pre ďalšie roly zase niečo nové, čo vám zmenilo život?

Teraz sa musím do hry Harold a Maude naučiť pískať na prstoch. Ešte to neviem, ale trénujem.

Zlepší vám to život?

Každá vec, čo sa človek naučí, ho obohatí. S každou novou postavou sa niečo naučím. V Slámových filmoch som už jazdila na traktore, zvárala som, murovala a všetko sa mi to veľmi zišlo.