TOXOPLAZMÓZU SOM PREKONALA, ANI SOM O NEJ NEVEDELA

26. Júl 2022
Article image

Nevyhodí ani tú najbiednejšiu rastlinku, vynáša chrobáky z domu do trávy a dážďovky do lepšej zeme, zachraňuje všetky zvieratá v širokom okolí. Hoci stále glosuje život a spoločnosť v relácii Sedem, ukončený projekt Zlaté časy považuje za krásnu bodku za svojím rušným televíznym životom. Elena Vacvalová, ktorú všetci volajú Eňa, by po dlhých rokoch v šoubiznise teraz chcela, ak jej to osud a zdravie doprajú, žiť zásadne iný život.


Keď sme sa rozprávali pred deviatimi rokmi, spomínali ste, že všetky mačky z vášho okolia si medzi sebou musia nikde u susedov hovoriť: ty nemáš oko, zájdi k Vacvalovcom, poplač tam chvíľu na plote, oni ti to oko ošetria, vráť sa aj na druhé, po tretej návšteve zostávaš! Mali ste vtedy štyri mačky a vraveli ste, že už by hádam aj stačilo. Stačilo? Aký je aktuálny stav zveri u vás?

Nuž, stavy sú momentálne znížené. Mačičiek bolo veru aj šesť, aj štyri, k dnešnému dňu sú tri. A samozrejme, psík z útulku.

Stále zbierate tie mačacie nešťastnice, ktorým v dôsledku rôznych chorôb či bitiek chýba oko, kúsok labky a podobne? Čo im chýba teraz?

Keď som pred chvíľou spomínala stav k dnešnému dňu, tak som to v podstate myslela vážne. Pretože, ak by nám zajtra spadla do dvora nejaká trebárs bez uška, určite by sa stav zvýšil. A ak by to bol kocúrik, už by mal aj meno… Pierre Bezuchov. (Smiech.) Našej dnešnej zostave nechýba nič, teda, aspoň dúfam, lebo zatiaľ sa nesťažujú.

S akými všelijakými ochoreniami ste sa u vašich zvierat stretli?

To by bol naozaj veľmi dlhý zoznam. U nášho prvého psíka to bola skala v žalúdku, porucha rovnovážneho telieska v uchu, epilepsia, uštipnutie hadom aj rakovina. A u mačičiek toho bolo veru tiež požehnane: zlomený chvost, vyoperovaný pazúr, alergia, mačací aids. Mačka s aidsom síce dostávala lieky, ale v podstate to bolo len na spomalenie choroby, postupne jej zlyhávali obličky, až napokon zomrela. Našťastie bezbolestne a v spánku. Momentálne sa u kocúra Sergia trápime s diagnostikovaním príčin dlhotrvajúceho vykašliavania a zhoršenia dýchania.


„Nešportujem, no máme psíka a ja s ním každý deň chodím na obednú prechádzku v takom rýchlejšom tempe. Hovorím si, že už skoro behám.“


Viete už zvieracie neduhy za tie roky diagnostikovať aj bez veterinára?

My sme už vyše dvadsať rokov verní jednému veterinárovi. Patrí k tým, ktorí vždy všetko súvisiace s ochorením našich zvierat dopodrobna vysvetlia, takže už máme celkom slušné vedomosti a občas si vieme poradiť aj sami.

Nechceli ste už v detstve byť veterinárkou alebo robiť so zvieratami?

Viete, mne sa stala taká zvláštna vec. V podstate odmalička ma to ťahalo k herectvu. Maminka hrávala v tisovskom ochotníckom divadle, neskôr aj ja. Chodila som roky na recitačné preteky, dokonca aj v ruštine a francúzštine. A tak mi z toho logicky vychádzalo to herectvo.

Ale nevyštudovali ste to.

Keďže ma hneď nezobrali, druhýkrát som to už neskúšala a zvolila som si štúdium aspoň trošku príbuzného odboru, filmovú a televíznu žurnalistiku. Prišla práca v detskom časopise, v slovenskom rozhlase – a napokon aj televízia. Ale popri tom všetkom vstúpili do môjho, do nášho rodinného života aj zvieratá. A v mojom svete obrátili všetko naruby! Prišli aj chvíle, úvahy, že som asi mala ísť v živote úplne inou cestou, trebárs tá veterina, ale už bolo neskoro.


Kde sa vo vás zobrala vášeň pre všetko živé? Viedli vás k tomu rodičia?

Neviem. Nikto ma k tomu v detstve nijako špeciálne neviedol. Ako malá som mala svojho milovaného kocúrika, chovali sme sliepočky, brat zachraňoval sovy, jastraby, ktoré mali niečo poškodené, bol a dodnes je vášnivým holubárom. Možno to bol taký nejaký základ. Ale ten ozajstný, hlbší vzťah k zvieratám prišiel až oveľa neskôr, a bol jednoznačne spojený s potrebou im pomáhať a zachraňovať ich.

Dlhé roky ste sa snažili o otvorenie zvieracieho cintorína v Bratislave. Čo vás k tomu inšpirovalo?

Cesta k otvoreniu tohto cintorína bola naozaj veľmi dlhá, trvala 18 rokov. Začala v podstate listom od jednej milej panej zo Žiliny, ktorá mi poslala taký letáčik s kompaktným diskom s informáciami, ako vyzerá cintorín pre zvieratá v Paríži, založený už v roku 1898. To ma veľmi inšpirovalo, pretože je to jedno prekrásne miesto, ktoré je zaznačené dokonca na turistickej mape mesta. Keď sa k tomu pridali všetky tie zložité a smutné veci súvisiace s legislatívou, čo sa týka pochovávania zvierat u nás, pustila som sa do toho.


„Zvierací cintorín Borievka so všetkými službami už existuje, a tak majú ľudia možnosť rozlúčiť sa so svojimi zvieratkami náležite – a najmä dôstojne.“


Čo spôsobilo, že to konečne začalo byť reálne?

To by bolo naozaj na dlhé rozprávanie. Za tých 18 rokov som sa stretla naozaj so všeličím! S ľudskou aroganciou, hlúposťou, nepochopením. Ale našťastie som na tej ceste stretla aj pána Stanislava Vlkoviča, človeka, ktorý to dotiahol do konca, keď mňa už opustili sily a najmä viera a entuziazmus. Podstatné však je, že sa to napokon podarilo, cintorín Borievka so všetkými službami už existuje, a tak majú ľudia možnosť rozlúčiť sa so svojimi zvieratkami náležite – a najmä dôstojne.

S mačkami a ich chovateľmi sa najčastejšie spája infekčné ochorenie toxoplazmóza. Vraj ju má v sebe až polovica populácie, tak sa drzo pýtam: máte ju i vy?

Samozrejme, pri takom úzkom spolužití, ako máme my so zvieratami, som sa dala otestovať aj v súvislosti s toxoplazmózou. Bolo to v poriadku, ale testy ukázali, že kedysi v minulosti som ju vraj zrejme prekonala.

Toxoplazmóza údajne mení správanie svojho nositeľa. Z výskumov českého parazitológa Jaroslava Flegra vyplýva, že ľudia nakazení toxoplazmózou sú neporiadni a nespoľahliví. To majú nakazení muži a ženy spoločné, ale ženy sú spoločenskejšie a ľahkomyseľnejšie, muži naopak. Nakazený človek má tiež zhoršené reakčné časy, čo môže byť problém napríklad pri šoférovaní. Všimli ste si niečo také na sebe?

Priznám sa, že som si nič také nevšimla. Aj keď naozaj netuším, kedy som ju mala a netušil to ani ten lekár, ktorý mi oznámil, že som toxoplazmózu v minulosti prekonala. Nechcem túto tému, samozrejme, zľahčovať, ale ja som vždy bola až príliš poriadna, doslova až taký Monk. A vždy mi mimoriadne záležalo na spoľahlivosti. A dnes už mám zhoršené reakčné časy nielen pri šoférovaní! Ale verím, že je to všetko ešte stále v norme.

Keď už tu preberáme choroby, aké máte ďalšie skúsenosti s chorobami a lekármi?

Oj, tak toto je téma, ktorej sa ja vyhýbam aj v súkromí. Napríklad aj tým, že pokiaľ nemám naozaj nejaký vážnejší problém, snažím sa to prekonať akosi sama. Nie podceňovaním príznakov, ani odkladaním návštevy lekára, ale skrátka touto témou nechcem obťažovať ani najbližších a už vôbec nie priateľov. Ale keď treba, to veru bez zaváhania obťažujem! (Smiech.)

Aká ste pacientka? Poslušná?

Myslím si, že áno. Rozhodne nepatrím k pacientom, ktorí si o svojom ochorení vygúglia všetko sami na internete, dokonca si sami naordinujú liečbu! Dôverujem lekárom – a živému kontaktu s nimi.

Ste ten typ „daj si tabletku a netráp sa“ alebo nechcete do seba pchať „chémiu“ a držíte, pokiaľ to ide?

Pokiaľ to ide bez „chémie“, tak fajn. Ale sú ochorenia, chvíle, stavy, situácie, ktoré si tú tabletku skrátka žiadajú. Ja som si to, napríklad pred televíznou kamerou, veľakrát overila. Ťažko môžete vyrábať televíznu reláciu alebo absolvovať javiskové vystúpenie, keď vás ukrutne bolí zub alebo hlava.

Pracujete, aj keď ste chorá? Ako to riešite, keď termín nepustí?

Nuž, keď sa dá, tak to riešim tou spomínanou tabletkou. Ale pokiaľ by som svojím ochorením mala ohroziť zdravie niekoho iného, rozhodne ohrozím radšej ten pracovný termín. Nepripadá mi frajerské vystatovať sa v spoločnosti systémom: „Ja som to dal, chodil som do roboty aj v horúčke, dáko som to zvládol.“ Môže to mať ďalekosiahle následky nielen pre toho chorého, ale aj pre všetkých, s ktorými prišiel do kontaktu.

Ako sa udržiavate v kondícii? V mladosti ste veľa športovali, hrávali ste hádzanú, basketbal, bedminton, strieľali z malorážky. Športujete stále?

Nemôžeme túto otázku preskočiť? (Smiech.) Priznám sa, že veľmi teda nešportujem. Chvíľu ma držala a bavila jóga, chytil ma aj golf, ale po operácii ramena som sa už k tomu nevrátila. Vyžobrala som si od manžela aj bicykel s motorčekom, ale ani ten nevyvetrávam tak, ako by som mohla a mala. Viem, že by som sa mala hýbať oveľa viac, ale akosi sa neviem naštartovať. Ešteže máme psíka a ja s ním každý deň chodím na obednú prechádzku v takom rýchlejšom tempe. Hovorím si, že už skoro behám.

Hýbete sa aj v záhrade. Ste vášnivou záhradkárkou, ktorá obieha záhradníctva a trhy už od veľmi skorej jari. Už sa schyľuje?

Veru sa už schyľuje. (rozhovor sme robili v januári, pozn. red.) Práve včera som popichala do črepníkov cibuľky hyacintov, aby sa „rozparádili“ okolo Veľkej noci.

Aj vzťah k zemi, k záhrade ste budovali odmalička, či prišiel až neskôr?

Keď som bola malá, bývali sme v škole, kde bol otecko riaditeľ a mali sme naozaj obrovskú záhradu, množstvo stromov. Mama nás, teda mňa aj brata, do prác v tej záhrade riadne zapriahala. Do jarných, letných prác, až po obíjanie a sušenie orechov na jeseň. Priznám sa, obom nám to vtedy liezlo skôr na nervy. A vidíte, dnes sme v tom obaja s radosťou až po uši.

Počas pandémie sa začali mnohí ľudia z nedostatku inej činnosti venovať viac ručným prácam, záhrade, alebo aspoň kvetináčom na balkóne. U vás ako? Ponorili ste sa do záhrady ešte viac, či naopak?

Nie. Pandémia u mňa nezmenila nič. Neviem si predstaviť, ako by som sa o naše zvieratá či záhradu starala ešte viac ako predtým. Na to si ja čas nájdem vždy. Ja som dokonca ani nekváskovala. (Smiech.)


„V spoločnosti mladých humoristov sa cítim výborne, akoby som trochu omladla a to sa každej žene bez botoxu len tak ľahko nepodarí.“


Čo práve robíte? Z RTVS s programom Zlaté časy ste odišli – chystáte niečo nové?

Nerobím nič – a ani nič nechystám. Ani nechcite vedieť to číslo, koľké roky sa ja už v tom našom malom slovenskom „showbiznise“ motám. Na takýto čas som sa už dlhšie pripravovala, aj tešila. Aj keď, celkom nič to zase nie je. Sedmička v TV JOJ pokračuje a ak to covidové podmienky dovolia, možno pribudnú aj nejaké zájazdové vystúpenia. No v podstate by som už chcela žiť taký dosť zásadne iný život, ak mi to zdravie a osud doprajú. Zlaté časy boli pre mňa projekt, ktorému som sa tiež dosť dlho bránila, ale napokon ma svojou vytrvalosťou pán producent zlomil. Dnes som rada, že tomu tak bolo! Ale na druhej strane si hovorím, že ukončiť ten môj rušný televízny život práve takýmto pekným projektom je dar, bodka, ktorá za to stála mne – a dúfam, že aj mnohým divákom.

Sedmičke ste podstatne omladili káder. Ako sa vám s novými humoristami pracuje?

Áno, omladili, a ja sa tomu veľmi teším. Sú to skvelí, talentovaní chlapci! Priniesli do Sedmičky akoby iného ducha, majú iný pohľad na tie isté veci, ako máme my, starší. Možno odvážnejší, možno provokatívnejší a tak to má byť. Obzvlášť si rozumiem s Tomášom Hudákom, pretože sa poznáme aj zo spolupráce na Zlatých časoch. Bol scenáristom tejto relácie, boli sme teda roky častejšie v kontakte. Ja sa skrátka v ich spoločnosti cítim výborne, akoby som trochu omladla a to sa každej žene bez botoxu len tak ľahko nepodarí.

Naučili ste sa od nich niečo nové? Alebo oni od vás?

Neviem, či slovko „naučiť sa“ je to najvýstižnejšie. Ale ja považujem naozaj za vzácnosť, ak sa aj po tých rokoch teším do práce, lebo sú tam skvelí ľudia, ktorí ma obohacujú nielen po profesijnej stránke, ale aj po tej ľudskej. A ak by to tí mladí cítili podobne, bola by som veľmi rada.

Máte nejakú radu pre začínajúcich humoristov, ktorú ste kedysi dostali vy?

Určite som dostala. Už len tým, že som sa za tie roky pohybovala v spoločnosti naozaj veľkých profesionálov a vzácnych osobností. Nemuseli ani dávať rady, stačilo ich pozorovať a učiť sa.

Predpokladám, že medzi nich počítate i pána Milana Lasicu. Keď odíde blízky človek, má to rôzne fázy. V akej ste teraz vy? Chýba vám?

Chýba! A veľmi. Mám doma na stene jeho portrét, ktorý mi daroval jeden skvelý výtvarník z Nitry, Zbyšo Felix. Keď idem okolo toho portrétu, mám pocit, že sa na mňa pozerá, že ma sleduje, že je skrátka stále so mnou. Niekedy s ním aj prehodím slovko, dve…


„V istej etape života už človek začne snívať akosi skromnejšie. Ja som v etape, keď si hovorím najmä: Carpe diem.“


Je nejaké životné obdobie, ktoré by ste si neváhali zopakovať?

Prežila som vo svojom živote veľa krásnych, parádnych chvíľ, ale necítim potrebu si ich zopakovať. Druhýkrát vstupovať do tých istých vôd v sebe nesie aj riziká, že to už s odstupom času nebude ono, že by som si to už nevedela tak vychutnať, že by som bola možno aj trochu sklamaná.

Máte nejaký odložený sen, o ktorom si vravíte, že raz, keď na to bude čas, peniaze, energia… Že ho raz skrátka zrealizujete?

Hmmm, odložené sny sú často aj dôkazom toho, že už je neskoro, že už sú trochu po záruke. Snívať je fajn, snívať treba, no v istej etape života už človek začne snívať akosi skromnejšie, reálnejšie, menej odvážne. Ja som asi v etape, keď si hovorím najmä: Carpe diem.

Na čo sa teraz tešíte?

Na zajtra!

inVitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2022

Parazity a človek

Parazitom – na prvý pohľad nepríjemnej téme – sme venovali letné číslo magazínu inVitro. Síce niekedy pomerne jednoduché organizmy, ale s o to dômyselnejšími stratégiami prežitia, môžu byť v tomto…

Výber článkov PDF

Objavte ponuku
testov na lab.online

Zdravá pečeň
Objednať

Alkohol, stres, nezdravé jedlá, lieky a rôzne výživové doplnky… Základné kombo pre poškodenie pečene. Pečeň je filter a všetky filtre sa môžu “zaniesť"

Objednať
Moja imunita
Objednať

Môj ochranný štít. Ako mi funguje? Dokáže ma naozaj účinne chrániť pred vírusmi a baktériami?

Objednať
Srdce
Objednať

Nebolí až kým nie je neskoro. Ochráňte kľúčový orgán vášho tela a zistite, v akej kondícii máte srdce a či sa u vás nerozvíja nejaké ochorenie, ktoré by mohlo mať fatálne následky. Aby vaše srdce mohlo dlho milovať vašich najbližších.

Objednať
author

Elena Akácsová

Všetky články autora