VPLYV VŠÍ NA ROZVOJ REČI

04. August 2022
Article image

Boli tu s nami v stredoveku, novoveku aj v neolite. Boj s nimi nás nielenže zbližoval, občas nás doslova evolučne nakopol. Vši.


Pierre Clergue bol farár vo francúzskej dedine Montaillou na prelome trinásteho a štrnásteho storočia. Preslávil sa nielen svojím extrémnym sexuálnym apetítom, ale aj tým, že v jeho dedine bolo mnoho heretikov, ktorých pred inkvizíciou najprv obetavo chránil, no neskôr sám poudával všetkých, s ktorými mal osobné spory. Skončil vo väzení pre podozrenie z finančných podvodov, kde napokon aj zomrel.

V spise, ktorý na neho inkvizícia viedla, sa našiel i takýto zvláštny záznam: „Pierra Clerguea odvšivovala jeho milenka Raymonda, buď v posteli alebo pri ohni, pri okne, na ševcovskej trojnožke. Odvšivovala aj farárovu matku, a to pred zrakmi spoza dverí nakúkajúcich dedinčanov, ktorých súčasne informovala o najnovších dedinských klebetách. Pretože Clergueovci boli vážení občania, vždy našli nejakú ženu ochotnú uľaviť im od hmyzieho hemženia…“

Dnes už je celkom nepredstaviteľné, aby sme sa všetci zišli a pozerali sa na vyberanie vší z hlavy váženej matróny. Ale ešte začiatkom minulého storočia patrili vši ku každodennému životu ľudí, najmä v zaostalejších oblastiach. „Každý piatok sa dedinčania okúpali, potom jeden druhému položili hlavy do lona, aby si hľadali vši a rozpučili ich medzi nožom a nechtom.“

Keď som vyššie dva zmienené citáty čítala v knihe britskej vedkyne Virginie Smithovej, Dejiny čistoty a osobnej hygieny (Academia, 2011), v ktorej pozoruhodne spája archeologické, historické, biologické, psychologické, sociologické i medicínske poznatky, mihol sa mi v hlave zážitok, ako mi takto vo vlasoch ískavala moja babička. Občas klikla nechtom o necht a povedala: Šup, zase jedna voška! Síce som mala to šťastie, že ja som vši nikdy zo školy nepriniesla, ale babka s nimi v detstve skúsenosť mala. Dokonca mi rozprávala, ako ju raz stará mama, keď prišla zo školy so všami, šupla do pece ešte vyhriatej od vypečeného chleba a skoro ju tam zabudla, lebo v tom teplúčku zaspala. Neviem, čo je na tejto historke pravdy, v každom prípade, práve také mi babička pri ískaní, škrabkaní a pukotaní rozprávala.

„Jedna z odvážnych evolučných hypotéz tvrdí, že práve z ískania sa vyvinula reč. Keď sa veľkosť skupiny zväčšovala, očný a hmatový kontakt vyjadrujúci náklonnosť nahrádzal hlas.“

Starostlivé preberanie srsti a vyberanie parazitov, chrastičiek, špiniek, máme v sebe hlboko zakódované. Robia to všetky cicavce, aj tie, ktoré nemajú horné končatiny, tie to robia ústami. Obzvlášť však primáty žijúce v skupinách sa často navzájom starajú o svoj zovňajšok. A v čím väčšej skupine žijú, tým viac pozornosti tomu venujú. Je to pre nich príjemný, silný a láskyplný zážitok.

Všímavosť k zovňajšku svojich najbližších je podľa Virginie Smithovej základom starostlivosti: pretože pár očí navyše si môže všimnúť malé problémy skôr, než sa z nich stanú veľké. Keď ešte neexistovali žiadni špecializovaní lekári, bolo okolo nás množstvo opatrovateľov, ktorí mali veľa času nazvyš. Archeológovia v jednej neolitickej jaskyni vyskúmali, že zaobstarať si potravu zabralo jej obyvateľom v priemere na osobu dvadsať hodín týždenne.

Zvyšok mohli venovať oveľa dôležitejším činnostiam. Prostredníctvom starostlivosti o zovňajšok si totiž medzi sebou prejavovali nielen materinskú lásku či sexuálny záujem, utvrdzovali si tak aj priateľstvá a spojenectvá, vymedzovali miesto v hierarchii skupiny – dôležitejším sa dostávalo pozornosti viac.

Jedna z odvážnych evolučných hypotéz dokonca tvrdí, že práve z tohto „spoločenského“ ískania sa neskôr vyvinula ľudská reč. Pretože keď sa veľkosť skupiny zväčšovala, prerástla cez viac ako 120 – 130 členov, nebolo možné zostať s každým v stálom očnom – a už vôbec nie v hmatovom – kontakte. A tak očný a hmatový kontakt vyjadrujúci náklonnosť nahrádzal hlas – mrmlanie, hmkanie, bľabotanie, bezmyšlienkovité klebetenie, ktorého cieľom bolo potvrdiť svoj status, predať ďalej dôverné novinky o spoločných priateľoch i nepriateľoch.

Mimochodom, z analýzy DNA vší šatových a vlasových vyplýva, že oddelenie týchto dvoch línií sa udialo niekedy pred 80 000 až 170 000 rokmi. Antropológovia z toho usudzujú, že človek sa začal skôr obliekať, ako začal hovoriť.

inVitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 02/2022

Parazity a človek

Parazitom – na prvý pohľad nepríjemnej téme – sme venovali letné číslo magazínu inVitro. Síce niekedy pomerne jednoduché organizmy, ale s o to dômyselnejšími stratégiami prežitia, môžu byť v tomto…

Výber článkov PDF
author

Elena Akácsová

Všetky články autora