Niekedy v piatok nadránom, šiesty deň tvorenia, sa Stvoriteľ rozhodol, že jeho záverečné dielo, teda človek, bude mať stabilnú teplotu okolo 37 stupňov Celzia (Celzius vtedy ešte nežil, takže jeho stupnicu nemal Pán Boh k dispozícii). Prečo práve toľko som nikdy celkom nepochopil, nezodpovedá to teplote vzduchu ani vody, nezodpovedá to vlastne vôbec žiadnej normálnej teplote na zemeguli, ale nepatrí sa pátrať po dôvodoch činov Stvoriteľa. Musíme ich jednoducho akceptovať – oplatí sa to.

Ježkovia môžu v zime, ktorú celú prespia, znížiť svoju teplotu až na desať stupňov, nám ale táto vymoženosť – vrátanie zimného spánku – zostáva nedostupná. Už teploty pod tridsať stupňov spôsobujú veľké zdravotné problémy, bezvedomie a komatózny stav a pri dvadsiatich piatich stupňoch už človek nie je schopný života – potom nasleduje už len ďalší pokles na štyri stupne – to je teplota v chladničke, kde sa ukladajú mŕtvoly.

Bohužiaľ sa s podchladením nestretávame až tak zriedka. Najmä v zime alebo na jeseň, keď starčekovia pracujú na záhradke. Spadnú, sami sa nezdvihnú a zastihne ich tak studená noc. Telo má síce určité schopnosti udržiavať teplotu na úrovni spôsobilej pre život, vyrába teplo triaškou, sťahovaním svalov, napriek tomu môže takáto situácia skončiť tragicky. Pamätám sa na svoje pôsobenie v Svite, keď jeden z mojich pacientov vo veľmi alkoholizovanom stave nemohol trafiť kľúčikom do zámku dverí svojho domu, a tak, keď ho márne pokusy o odomknutie vchodových dverí prestali baviť, ľahol si na prah domu a na druhý deň ráno ho našli mŕtveho – so zväzkom kľúčov v ruke. Zamrzol. Malý tip – pokiaľ idete v zime do krčmy a neviete, ako to tam dopadne, majte vo vrecku radšej len jeden kľúč – ten od vchodových dverí domu. Kľúče od garáže, sejfu, kancelárie či od bytu milenky sú v tomto prípade kontraproduktívne.

Opití ľudia utrpia len zriedka omrzliny. U človeka, ktorý až tak veľa nevypil, sa telo snaží udržať za každú cenu prijateľnú teplotu vo svojom jadre, kde sú najdôležitejšie orgány – srdce, pľúca, pečeň. (Či aj mozog, ťažko povedať, ten je vo svojej schránke od centra tela vzdialený a či v ňom v dôsledku podchladenie môžu vzniknúť väčšie škody ako po otrave alkoholom, nedokážem posúdiť. Podchladenie ho dokonca pred poškodením chráni, takže má zrejme akési výnimočné postavenie.) Pre tento účel je telo pripravené obetovať telesnú perifériu, teda končatiny, uši, nos atď., priškrtí prívod krvi do týchto svojich častí, pretože práve krvou v koži uniká potrebné teplo z tela. Preto takto vznikajú omrzliny prvého (sčervenanie), druhého (pľuzgiere) alebo tretieho (nekrózy) stupňa. U opilca tento reflex nefunguje, končatiny sú aj naďalej normálne prekrvené, pretože alkohol bráni zúženiu ciev, o to rýchlejšie ale klesá centrálna teplota a nastáva kóma a smrť.

Keď som slúžil v Košiciach na vojne, priviezli mi chlapca základnej služby, ktorý preležal polovicu mrazivej noci v opitom stave na chodníku. Bol len v košeli a aj tá bola roztrhaná, bol v kóme s pulzom okolo tridsať za minútu a s povrchovým slabým dychom. Začali sme ho zahrievať, dostal aj infúzie. Po niekoľkých hodinách sa prebral z kómy a k nášmu prekvapeniu sme na ňom nenašli ani jednu omrzlinu, napriek tomu, že teploty v meste boli výrazne pod nulou. Alkohol jeho končatiny dôkladne ochránil pred omrznutím a mal samozrejme šťastie, že bol nájdený síce v poslednej chvíli, ale predsa len ešte včas.

Telesná teplota sa väčšinou drží v hodnotách vyšších ako je teplota okolia (oblasti okolo rovníka sú – aj to väčšinou len časť dňa – výnimkou), princípom fungovania ľudského tela je teda ochladzovať, ochladzovať a zasa ochladzovať. Telo vyrába teplo po celý deň v nadbytku a my sa ho musíme zbavovať. Vyžarovaním alebo potením. Chvalabohu sme vývojom prišli o srsť, a preto nám to ide ľahšie ako chudákom psom, ktorí to musia zvládať len jazykom alebo slonom, ktorí na to majú len svoje – našťastie dostatočne veľké – uši.

N

iekedy sa ale telo rozhodne svoju teplotu zvýšiť. Robí to najmä vtedy, keď je napadnuté nepriateľskými mikroorganizmami, predovšetkým vírusmi. Vírusy vysokú teplotu nemajú radi – nemôžu sa pri nej množiť. Človek síce tiež nie, preto sú mužské vajcia umiestené v miešku mimo telesné jadro a majú o dva stupne nižšiu teplotu, čo zaisťuje pohyblivosť spermií. Ale človek to pár dní bez rozmnožovania vydrží, vírusy s ohľadom na krátku dobu svojho života nie. Vírusy sa pri vysokej teplote vôbec necítia dobre. Človek tiež nie, ale vírusy sú na tom horšie. Zvýšenie telesnej teploty nad normu a vznik horúčky je teda prirodzeným obranným aktom ľudského tela. Pokiaľ to teda nepreženie! Pričom je to „prehnatie“ veľmi závislé od množstva tekutiny v organizme a teda od veku postihnutej osoby. Pri horúčke sa človek ochladzuje potením a vyparovaním potu a stráca tak tekutinu, ktorej starí ľudia nemajú nazvyš. Kým v tele novorodenca sa nachádza viac ako 70 % vody, u deväťdesiatročného starčeka je to už len niečo okolo 50 %. Keď teda malé dieťa zvláda výstup telesnej teploty nad štyridsať stupňov bez väčších problémov, pre starých ľudí môžu byť takéto teploty fatálne. Nastupujú kŕče, zakalenie vedomia a prípadne aj smrť.

Všeobecne rozšírená je mylná predstava, že teplotu je možné znížiť použitím antibiotík. Po prvé, horúčkovité stavy sú väčšinou vírusového pôvodu a antibiotiká na vírusy nezaberajú, po druhé, antibiotikum potrebuje dva až tri dni, kým začne pôsobiť. U 90 % horúčkovitých stavov sú antibiotiká zbytočné, pokiaľ nedôjde ku komplikáciám spôsobených bakteriálnou „superinfekciou“. Na zníženie teploty stačia lieky ako metamizol, paracetamol alebo nesteroidálne antireumatiká s vedúcou substanciou aspirínom – predpokladom úspechu je ale, či sa v tele nachádza dostatočné množstvo tekutín. Aspirín pôsobí skvelo, ale nesmie sa to s ním preháňať, vo vysokých dávkach ničí žalúdok a spôsobuje blokádu krvných doštičiek a sklon ku krvácaniu. V rokoch 1918 – 1919 zomrelo vyše dvadsať miliónov ľudí na španielsku chrípku. Príčinou smrti bola najčastejšie hemorhagická pneumónia, teda krvácavý zápal pľúc. Pretože sa vtedy chrípka liečila dávkami aspirínu medzi tromi a tridsiatimi gramami na deň (dnes je maximálna dávka stanovená na 1,5 gramu a aj to len za súčasného podávania liekov chrániacich žalúdok), núka sa otázka, koľko obetí ide na účet chrípky samej a koľko spôsobila prehnaná liečba. Farmakologická firma Bayer Leverkusen, ktorá vtedy mala na aspirín monopol, sa ale práve vtedy stala gigantom a zostala ním dodnes. Pokiaľ navštívite kaštieľ Konopiště neďaleko Prahy a pôjdete na prvom poschodí do súkromných miestností arcivojvodu Ferdinanda, môžete v jeho lekárskom kufríku vidieť polovicu tabletky aspirínu. Tu druhú polovicu si arcivojvoda zobral, kým vyrazil na cestu do Sarajeva. Asi ho bolela hlava. Proti guľke Gavrila Principa ale nepomohol ani aspirín.

Určitou známkou bakteriálnej infekcie môže byť triaška. Tá je odpoveďou na náhle vyplavenie baktérií do krvného obehu. Sťahovaním svalových skupín sa telo snaží čo najrýchlejšie zvýšiť svoju teplotu, aby milé baktérie „uvarilo“. Nejde o špecifický príznak, moju najhoršiu triašku som dostal, keď som raz pred odchodom do služby chcel na rozlúčku pobozkať manželku, ležiacu ešte v posteli a zablokovala sa mi pri tom krčná chrbtica. Napriek tomu, že som ležal v rohu miestnosti a triasol som sa ako ratlík, do tej služby som – samozrejme – išiel.

Prvú zimu nášho pobytu v Rakúsku dostal náš sedemročný syn chrípku ako z učebnice. So stále stúpajúcou horúčkou. Pripravoval som sa vtedy ešte len na nástup do práce, pracovný pomer a s ním spojenú zdravotnú poistku som nemal. Nemal som ani tušenie, kde sa nachádza najbližší praktický lekár. Manželka bola v službe a auto mala so sebou, nepoznal som telefónne číslo záchranky ani našich susedov – prisťahovali sme sa do prenajatého bytu len pred dvoma týždňami. Syn ešte nevedel po nemecky a odviezť ho do nemocnice a tam ho ponechať personálu, s ktorým by sa sedemročné dieťa nevedelo dohovoriť, som tiež nepovažoval za najlepší nápad. Lieky sme doma mali, určité skúsenosti tiež. Rozhodol som sa podstúpiť ten zápas doma a sám. Bojovali sme s teplotou, ako sa len dalo. Vodou a čajom, pokiaľ mohol syn piť. Keď začal vracať, bolo to zložitejšie, ale hlavným cieľom bolo – chladiť, chladiť a ešte raz chladiť. Lieky ako metamizol alebo Paralen už nezaberali. Poslednou možnosťou boli zábaly. Na okraj len poznamenám, že populárne zábaly lýtok, či už s octom, alebo bez octu, sú nanič. Do studenej mokrej plachty treba zabaliť čo najväčšiu časť tela, pokiaľ možno telo celé, aj keď je to pre pacienta nepríjemné.

Keď synova teplota stúpla na 43 stupňov a začal dostávať kŕče, bola situácia veľmi napätá. Ale v podstate sa nedalo robiť nič iné, ako zábaly meniť v stále kratších intervaloch, kým sa konečne podarilo, že teplota klesla na štyridsať stupňov. Syn začal zasa piť, prestal vracať a situácia sa znormalizovala. Do Vianoc už mu bolo dobre. Práve vtedy začal vírus po predpísanej inkubačnej dobe zúriť vo mne. Prvé Vianoce v Rakúsku som teda strávil v posteli, u mňa ale teplota vystúpila len na 39 stupňov. Bolo to dosť na to, aby som sa cítil mizerne a vedomie, že sa mojim vírusom darí ešte horšie, bolo len slabou útechou.

Odborníci určili normálnu ľudskú teplotu na 36,7 stupňa. Prečo, to je pre mňa rovnaká záhada ako božie rozhodnutie v šiesty deň stvorenia, teda v piatok ráno (nenechajte sa zmiasť, Pán Boh začal s prácami na svojom stvoriteľskom diele v nedeľu). Samozrejme, teploty jednotlivcov kolíšu v širokom pásme okolo tohto čísla. Pri trvalo zvýšených teplotách nad 37 stupňov (sú to takzvané subfebrílie) by sa mal človek nechať vyšetriť a vylúčiť chronické infekcie ako napríklad tuberkulózu, zhubné krvné ochorenia alebo zvýšenú funkciu štítnej žľazy. Hormóny štítnej žľazy sú vlastne urýchľovačmi horenia v našom tele, ktoré nazývame metabolizmom. Ale keď do kozuba naložíte príliš veľa... Keď pacient dorazí do nemocnice v takzvanej hypertyreotickej kríze s teplotami vyše štyridsať stupňov a pulzom 150 – 180 za minútu, väčšinou sa mu už nedá pomôcť. Za svoju dlhú medicínsku kariéru som síce zažil len dva také prípady, ale obidva skončili tragicky – smrťou pacienta.

V

ždy ma vedeli vytočiť ľudia s takzvanou „vnútornou horúčkou“. Ti cítili, že majú horúčku, aj keď to teplomer nepotvrdzoval. Chápem, že nie u každého reaguje telo zvýšením telesnej teploty na každé nachladenie a že človek sa môže cítiť mizerne aj pri pánombohom predpísanej teplote 37 stupňov Celzia. Ale horúčka je raz už horúčka a o „vnútornej teplote“ informuje dostatočne meranie teploty v uchu alebo v konečníku, pokiaľ sa neuspokojíme s čelom alebo podpazuším. Tvrdenie, že má pacient „vnútornú horúčku“ a že to „majú v rodine“ vo mne vždy dokázalo zobudiť agresívne pudy. Najmä keď sa pacienti priznali, že si vlastne teplotu vôbec nemerali.

Pre určenie telesnej teploty je totiž dobré mať doma teplomer. Pri odhade sa môže človek poriadne seknúť. Raz nám do služby v Poprade zavolali zo Spišského Štiavnika.
„Treba poslať doktora, lebo manžel má vysokú horúčku.“
„Koľko stupňov?“ chcela vedieť sestrička v telefónnej centrále.
„Stopäťdesiat,“ znela odpoveď.
„Tak to už nie je pre nás,“ povedala sestrička, kým zavesila. „Zavolajte požiarnikov.“