Ešte pred niekoľkými rokmi bola Candida auris prakticky neznámym druhom kvasinky. Dnes sa však radí medzi najproblematickejšie nemocničné patogény a predstavuje rastúcu hrozbu pre zdravotnícke zariadenia po celom svete. Táto nenápadná kvasinka dokáže prežívať na povrchoch zdravotníckych zariadení, šíriť sa medzi pacientmi a odolávať viacerým skupinám antimykotík, čo výrazne komplikuje jej diagnostiku a liečbu infekcií. Pre klinické laboratóriá, lekárov aj pre epidemiológov sa stáva symbolom novej éry infekcií, v ktorej zohrávajú rozhodujúcu úlohu rýchla diagnostika, presná identifikácia a dôsledná kontrola šírenia. Sme pripravení držať krok s touto „superkvasinkou“, ktorá sa šíri rýchlejšie než terapeutické a laboratórne možnosti?

Úvod: keď sa z nenápadnej kvasinky stáva globálna hrozba

Kvasinky rodu Candida patria medzi najčastejších pôvodcov oportunistických mykotických infekcií u človeka. Hoci bola pozornosť odborníkov dlhodobo sústredená predovšetkým na druh Candida albicans, v posledných rokoch narastá význam tzv. non-albicans druhov, ktoré sa vyznačujú odlišnými virulenčnými vlastnosťami a často aj zníženou citlivosťou na antimykotiká. Mimoriadnu pozornosť si v tomto kontexte získala práve Candida auris. Ešte pred približne pätnástimi rokmi bola táto kvasinka medicíne takmer neznáma. Dnes patrí medzi najvýznamnejšie emergentné patogény nemocničného prostredia. Na rozdiel od mnohých iných druhov rodu Candida sa dokáže efektívne šíriť medzi pacientmi, spôsobovať rozsiahle nemocničné epidémie a prežívať v nemocničnom prostredí. Jej schopnosť odolávať viacerým skupinám antimykotík zároveň významne obmedzuje terapeutické možnosti, ktoré sa neraz dostávajú na hranicu limitov súčasnej medicíny (1). Na Slovensku zostáva Candida auris zatiaľ relatívne vzácnym patogénom. Rastúci počet prípadov vo svete však naznačuje, že ju už nemožno vnímať ako sporadicky sa vyskytujúcu kvasinku. Postupne sa stáva realitou, s ktorou sa budú zdravotnícke zariadenia stretávať čoraz častejšie.

Od prvého prípadu k celosvetovému výskytu: epidemiológia Candida auris

Candida auris bola prvýkrát identifikovaná v roku 2009 v Japonsku zo vzorky z vonkajšieho zvukovodu pacientky, odkiaľ pochádza aj jej druhový názov auris, ktorý odkazuje na latinské označenie ucha. Jedným z najvýznamnejších epidemiologických zistení je skutočnosť, že nejde o jediný homogénny klon šíriaci sa z jedného geografického zdroja.

Molekulárno-genetické analýzy identifikovali štyri geneticky odlišné klády, ktoré sa objavili takmer súčasne, no nezávisle od seba v rôznych častiach sveta – v južnej Ázii, východnej Ázii, v južnej Afrike a v Južnej Amerike. Neskôr boli identifikované aj ďalšie dve geograficky odlišné línie – v Iráne a Bangladéši (2). Tento fenomén je v medicínskej mykológii mimoriadne neobvyklý, pretože naznačuje tzv. paralelnú evolučnú emergenciu patogénu, teda vznik geneticky príbuzných, no evolučne oddelených línií bez jasného spoločného zdroja. Jednotlivé klády zároveň vykazujú mierne odlišné fenotypové charakteristiky, variabilitu v citlivosti na antimykotiká či v schopnosti kolonizácie, čo významne komplikuje epidemiologický dohľad a kontrolu šírenia infekcie (3). V Európe sa Candida auris začala objavovať približne od roku 2016, spočiatku vo forme importovaných prípadov s anamnézou hospitalizácie v zahraničí. Situácia sa však postupne menila a v niektorých krajinách, najmä južnej a západnej Európy, sa začali evidovať aj lokálne prenosy v rámci zdravotníckych zariadení, čo poukazuje na schopnosť C. auris etablovať sa v nemocničnom prostredí (4).

Z pohľadu Slovenska má mimoriadny epidemiologický význam vývoj v susedných krajinách strednej Európy, kde sa Candida auris postupne objavuje prostredníctvom importovaných prípadov a rastúceho záujmu v rámci surveillance (5). Na Slovensku bol doposiaľ potvrdený jeden prípad infekcie C. auris, identifikovaný ako importovaný. Napriek tomu tento nález nemôžeme podceňovať, pretože už nejde o „vzdialený problém“ limitovaný na určité európske krajiny. Tento fakt posúva C. auris z teoretickej hrozby na reálne riziko regionálneho šírenia v rámci strednej Európy, kde je vysoká prepojenosť zdravotníckych systémov a mobilita medzi krajinami. Súčasná situácia však zároveň poskytuje možnosť včasného zásahu, pretože dôsledná prevencia, aktívny epidemiologický dohľad a včasná identifikácia môžu rozhodnúť o tom, či zostane Candida auris sporadickým nálezom, alebo sa stane etablovaným nemocničným patogénom aj u nás.

Nenápadný kolonizátor, závažný patogén: koho ohrozuje najviac?

Kolonizácia pacienta bez prítomnosti klinických príznakov nie je v nemocničnom prostredí neobvyklým javom. Podobné epidemiologické správanie poznáme aj pri multirezistentných baktériách skupiny ESKAPE, napríklad pri karbapeném rezistentnej Klebsiella pneumoniae či pri vankomycín rezistentnom Enterococcus faecium, kde asymptomatická kolonizácia predstavuje významný rizikový faktor následného šírenia. V prípade C. auris je kolonizácia spojená s viacerými predispozičnými faktormi, ktoré významne zvyšujú riziko pretrvávania mikroorganizmu, jeho prenosu a následného rozvoja invazívnej infekcie. Najvýznamnejšie rizikové faktory sú uvedené na Obrázku č. 1.

Výnimočnosť C. auris však nespočíva v asymptomatickej kolonizácii, ale najmä v kombinácii tejto schopnosti s multirezistenciou, dlhodobým prežívaním v nemocničnom prostredí a s efektívnym šírením medzi pacientmi. Práve táto kombinácia vlastností je pri kvasinkových patogénoch neobvyklá. Štúdie ukazujú, že C. auris dokáže kontaminovať nemocničné prostredie vrátane lôžok, monitorov či infúznych púmp aj dlhší čas po kontakte s kolonizovaným pacientom, a to aj napriek realizácii štandardných dezinfekčných opatrení. V praxi to znamená, že nemocničné prostredie môže zostať potenciálnym rezervoárom infekcie aj po prepustení pacienta (7).

Candida auris je schopná kolonizovať kožu, axily, inguiny či okolie invazívnych vstupov bez výrazných klinických príznakov. Kolonizácia môže prebiehať celé týždne až mesiace, pričom pacient zostáva nenápadným zdrojom šírenia infekcie na oddelení. Zatiaľ čo u niektorých pacientov prebieha kolonizácia bez následkov, u polymorbídnych, imunokompromitovaných alebo kriticky chorých pacientov môže dôjsť k rozvoju závažnej invazívnej infekcie. Najvyššie riziko invazívnej infekcie sa preto spája s ťažko chorými pacientmi, s pacientmi po transplantáciách alebo rozsiahlych chirurgických zákrokoch, pri dlhodobej antibiotickej alebo antimykotickej liečbe či u osôb s diabetom mellitus. Klinické prejavy bývajú často nešpecifické a len ťažko odlíšiteľné od infekcií spôsobených inými zástupcami rodu Candida. Candida auris môže spôsobovať rovnako ako iné druhy kandidémiu – infekciu krvného riečiska, močových ciest, operačných rán či respiračného traktu (8). Invazívne infekcie sú pritom spojené s vysokou mortalitou, ktorá sa podľa dostupných údajov pohybuje približne medzi 25 – 75 % (9). Interpretácia týchto údajov je však nepresná, keďže pacienti bývajú často zaťažení závažnými komorbiditami a polymorbiditou.

Candida auris patrí medzi prvé kvasinky, pri ktorých sa opísalo epidemiologické šírenie porovnateľné s multirezistentnými baktériami. Na rozdiel od bakteriálnych infekcií sú však možnosti antimykotickej liečby podstatne obmedzenejšie.

Keď liečba prestáva fungovať: multirezistencia C. auris

Candida auris bola spočiatku považovaná za mikrobiologickú raritu, avšak jej schopnosť odolávať liečbe ju v krátkom čase zaradila medzi najvýznamnejšie emergentné patogény súčasnej medicíny. Na rozdiel od väčšiny druhov rodu Candida, ktoré sú bežne citlivé na viaceré skupiny antimykotík, Candida auris vykazovala už od prvých izolátov neobvyklý profil rezistencie. V období intenzívneho boja proti multirezistentným baktériám sa tak objavil patogén, ktorý začal podobným spôsobom komplikovať aj hranice antimykotickej liečby.

Najvyššia miera rezistencie u C. auris bola zistená pri azolových antimykotikách, predovšetkým pri flukonazole, pri ktorom viaceré štúdie preukázali rezistenciu, a to až u viac než 90 % izolátov. Klinicky významná je aj znížená citlivosť na amfotericín B, polyénové antimykotikum využívané pri závažných invazívnych mykózach. V súčasnosti preto predstavujú liečbu prvej voľby práve echinokandíny. Avšak už aj voči tejto skupine antimykotík boli opísané izoláty so zníženou citlivosťou alebo rezistenciou, najmä v súvislosti s mutáciou génu FKS1 (10). Práve vznik rezistencie na echinokandíny predstavuje jeden z najväčších súčasných problémov medicínskej mykológie. Ak totiž izolát vykazuje súčasnú rezistenciu na azoly, polyény aj echinokandíny, terapeutické možnosti sa stávajú extrémne limitovanými, ba až nulovými. Mimoriadne alarmujúce sú preto opakovane publikované prípady týchto panrezistentných izolátov, teda kmeňov, ktoré sú rezistentné voči všetkým trom hlavným skupinám antimykotík (11).

Mechanizmy rezistencie Candida auris sú komplexné a zahŕňajú genetické mutácie meniace cieľové štruktúry antimykotík, zvýšenú aktivitu efluxných púmp odstraňujúcich liečivo z bunky či schopnosť tvorby biofilmu (Obrázok č. 2). Práve tvorba biofilmu patrí medzi najproblematickejšie faktory vrulencie – organizovaná ochranná štruktúra adherujúca na povrch zdravotníckych pomôcok a tkanív, ktorá výrazne znižuje účinnosť antimykotickej liečby aj dezinfekčných opatrení.

Význam Candida auris spočíva aj v tom, že upozornila na relatívne obmedzené možnosti antifungálnej liečby. Na rozdiel od bakteriálnych infekcií, pri ktorých existuje široké spektrum antibiotických skupín, je počet systémových antimykotík podstatne menší a možnosti liečby výrazne limitovanejšie. Každý nový mechanizmus rezistencie preto predstavuje výrazne väčší terapeutický problém. Candida auris tak pripomenula, že antimikrobiálna rezistencia už dávno nie je výlučne problémom baktérií, ale čoraz významnejšie zasahuje aj oblasť medicínskej mykológie.

Diagnostická výzva. Prečo môže Candida auris uniknúť pozornosti?

Jedným z hlavných problémov spojených s C. auris zostáva náročná laboratórna diagnostika. Oneskorené alebo nesprávne rozpoznanie patogénu patrí medzi významné faktory podporujúce oneskorené zavedenie protiepidemických opatrení a následné šírenie infekcie v zdravotníckom zariadení. Pri použití starších alebo menej špecifických identifikačných systémov môže byť C. auris nesprávne identifikovaná ako iné druhy kvasiniek, najčastejšie Candida haemulonii, Candida famata, Candida lusitaniae alebo dokonca Saccharomyces cerevisiae. Dôvodom sú podobné fenotypové a biochemické vlastnosti, na ktorých sú založené viaceré tradičné diagnostické systémy. Retrospektívne analýzy ukázali, že niektoré skoršie izoláty boli nesprávne klasifikované práve v dôsledku limitov dostupných diagnostických metód (13).

Významný pokrok v diagnostike prinieslo zavedenie metódy MALDI-TOF MS, ktorá je založená na analýze bielkovinového spektra mikroorganizmov. Získané spektrum sa porovnáva s databázou referenčných spektier, na základe čoho systém určuje identitu mikroorganizmu. Presnosť identifikácie však závisí od kvality a aktuálnosti databáz. Po doplnení referenčných spektier Candida auris sa MALDI-TOF MS stala jednou z najspoľahlivejších rutinných metód identifikácie tohto patogénu (14).

Praktické skúsenosti s diagnostikou C. auris boli získané aj na pracovisku klinickej mykológie v Likavke. Pri analýze troch izolátov získaných zo zahraničia a kultivovaných postupne na štyroch rozličných kultivačných médiách bola následná identifikácia pomocou MALDI-TOF hmotnostnej spektrometrie úspešná vo všetkých prípadoch, pričom dosiahnuté skóre identifikácie sa pohybovalo v rozmedzí 97 – 99 %. Hoci išlo o limitovaný súbor izolátov, výsledky potvrdili vysokú spoľahlivosť MALDI-TOF MS pri identifikácii tohto emergentného patogénu v rutinnej laboratórnej praxi aj na Slovensku, čím sa prispelo k zvyšovaniu laboratórnej pripravenosti a overeniu diagnostických postupov.

V komplikovaných alebo epidemiologicky významných prípadoch sa využívajú aj molekulárne diagnostické metódy vrátane PCR a sekvenovania. Tieto techniky umožňujú vysokošpecifickú identifikáciu patogénu a zohrávajú významnú úlohu pri potvrdení nemocničných ohnísk nákazy či v rámci epidemiologického dohľadu (14).

V období rastúceho výskytu multirezistentných patogénov totiž laboratórna diagnostika nepredstavuje iba podpornú súčasť medicíny, ale jednu z kľúčových línií ochrany nemocničného prostredia pred šírením infekcií.

Pripravení na novú hrozbu? Význam prevencie a surveillance

Po etablovaní patogénu v nemocničnom prostredí býva jeho ďalšie šírenie mimoriadne náročné kontrolovať. Z tohto dôvodu sa dôraz kladie predovšetkým na aktívny epidemiologický dohľad, včasnú identifikáciu rizikových pacientov a rýchle zavedenie protiepidemických opatrení. Medzi základné piliere prevencie patria:

1. Aktívny skríning rizikových pacientov
   Mimoriadne dôležitá je identifikácia pacientov so zvýšeným rizikom kolonizácie alebo infekcie, najmä osôb s predchádzajúcou hospitalizáciou v zahraničných zdravotníckych zariadeniach, pacientov po dlhodobom pobyte na jednotkách intenzívnej starostlivosti alebo osôb s anamnézou kolonizácie multirezistentnými mikroorganizmami. V mnohých krajinách sa pri rizikových pacientoch ešte pred prijatím na oddelenie odporúča skríning pomocou sterov z axíl, inguín či z ďalších kolonizačných lokalít (15).
2. Včasná izolácia a kontaktné opatrenia
   Kolonizovaní alebo infikovaní pacienti by mali byť izolovaní alebo kohortovaní s cieľom minimalizovať riziko ďalšieho šírenia. Súčasťou opatrení je dôsledné dodržiavanie hygieny rúk zdravotníckeho personálu, používanie osobných ochranných pomôcok a obmedzenie zdieľania zdravotníckych pomôcok medzi pacientmi. Rukavice a ochranné pomôcky predstavujú základ ochrany, pri nesprávnom používaní sa však môžu stať prostriedkom prenosu mikroorganizmov medzi pacientmi alebo povrchmi (15).
3. Dekontaminácia nemocničného prostredia
   Významnú úlohu zohráva používanie dezinfekčných prostriedkov s preukázanou účinnosťou voči C. auris a systematické monitorovanie hygienických postupov. Preukázalo sa, že nie všetky bežne používané dezinfekčné prípravky sú aj dostatočne účinné, najmä tie na báze kvartérnych amóniových zlúčenín. Medzinárodné odporúčania preto zdôrazňujú využívanie prípravkov na báze chlóru, peroxidu vodíka, kyseliny peroctovej alebo sporicídnych dezinfekčných látok s vysokou účinnosťou. Rovnako dôležité je dodržiavanie odporúčaného expozičného času a pravidelná dekontaminácia zdravotníckych pomôcok vrátane teplomerov, tlakomerov, pulzných oxymetrov či mobilných diagnostických zariadení (16).
4. Racionálne používanie antimikrobiálnej liečby
   Dôležitou súčasťou prevencie je racionálne používanie antibiotík a antimykotík. Nadmerná a dlhodobá expozícia širokospektrálnej antimikrobiálnej liečbe vytvára selekčný tlak podporujúci vznik a šírenie rezistentných mikroorganizmov vrátane C. auris. Programy antimikrobiálneho stewardshipu preto zohrávajú významnú úlohu v prevencii emergentných multirezistentných patogénov (17). Naďalej zostáva kľúčová úzka spolupráca medzi klinickými lekármi, mikrobiológmi a nemocničnými epidemiológmi.

Keď sa mení svet húb: Candida auris ako symbol novej éry infekcií

Objavenie Candida auris prinieslo viac než identifikáciu ďalšieho nemocničného patogénu – upozornilo na meniace sa postavenie mykotických infekcií v modernej medicíne. Kým bakteriálne infekcie boli dlhodobo v centre pozornosti odborníkov, mykotické patogény zostávali často v úzadí. Vývoj za posledné roky však naznačuje, že rastúca komplexnosť zdravotnej starostlivosti, starnutie populácie, častejšie invazívne zásahy či intenzívne využívanie antimikrobiálnej liečby vytvára nové ekologické a klinické podmienky umožňujúce úspešnú adaptáciu oportunistických mikroorganizmov. Candida auris zároveň poukázala na limity, ktoré boli v medicínskej mykológii dlhodobo prehliadané – relatívne obmedzené terapeutické možnosti, náročná laboratórna diagnostika a potreba špecializovaného epidemiologického dohľadu (18). Candida auris sa tak stala symbolom obdobia, v ktorom už mykotické patogény nemožno vnímať ako okrajový problém infekčnej medicíny a treba prehodnotiť tradičné predstavy o epidemiológii hubových infekcií. Táto kvasinka sa tak stáva nielen novým patogénom, ale aj symbolom meniaceho sa sveta infekcií, v ktorom hranice medzi mikrobiológiou, epidemiológiou a nemocničnou praxou prestávajú byť oddelené.

Záver

Candida auris je pripomienkou, že infekčná medicína zostáva neustále sa meniacim prostredím, v ktorom môžu nové hrozby vzniknúť nenápadne a rýchlo prekročiť geografické aj odborné hranice. Poukazuje na limity súčasných diagnostických a terapeutických možností, ale zároveň zdôrazňuje význam rýchlej identifikácie, epidemiologickej pripravenosti a interdisciplinárnej spolupráce. Príbeh C. auris zároveň pripomína, že boj proti infekciám sa neodohráva iba pri lôžku pacienta, ale začína oveľa skôr – v laboratóriách, v epidemiologickom dohľade a v schopnosti zdravotníckych systémov pripraviť sa na hrozby, ktoré ešte nemusia byť viditeľné. Candida auris preto predstavuje ďalší varovný signál pre budúcnosť – pripravenosť je kľúčová, pretože ak sa z prvého prípadu vyvinie epidémia, jej zvládnutie už býva často náročné.

Literatúra

1. Salmanton-García J., Nóbrega de Almeida Jr. J., Lopes Colombo A. 2026. Candidozyma auris (formerly Candida auris): resistant, long-lasting, and everywhere. In Clinical Microbiology and Infection, vol. 32, no. 3, pp. 374-381.
2. Gifford H., Rhodes J., Farrer R.A. 2024. The diverse genomes of Candida auris. In The Lancet Microbe, vol. 5, no. 9, pp. 100903.
3. Jeffery-Smith A., Taori SK, Schelenz S. et al. 2017. Candida auris: a Review of the Literature. In Clinical Microbiology Reviews, vol. 31, no. 1, pp. e00029-17.
4. Schelenz S., Hagen F., Rhodes JL. et al. 2016. First hospital outbreak of the globally emerging Candida auris in a European hospital. In Antimicrobial Resistance and Infection Control, vol. 5, no. 36, pp. 1-7.
5. Spruijtenburg B., Meis JF, van Rhijn N. et al. 2025. The rise of Candidozyma auris in Czechia: three clades, prosthetic joint infection and fluconazole resistance development, 2022 to 2024. In Eurosurveillance, vol. 30, no. 45, pp. 2500285.
6. Eix EF., Nett JE. 2025. Candida auris: Epidemiology and antifungal strategy. In Annual Review of Medicine, vol 76, no.1, pp. 57-67.
7. Ahmad S., Asadzadeh M. 2023. Strategies to Prevent Transmission of Candida auris in Healthcare Settings. In Current Fungal Infection Reports, vol. 17, pp. 36-48.
8. Ahmad S., Alfouzan, W. 2021. Candida auris: Epidemiology, Diagnosis, Pathogenesis, Antifungal Susceptibility, and Infection Control Measures to Combat the Spread of Infections in Healthcare Facilities. In Microorganisms, vol. 9, no. 4, pp 807.
9. Alagha R., Sharaf A., Abdulkhaleq H. et al. 2024. Mortality and Associated Risk Factors in Patients with Candida auris. Insights from a Tertiary Care Hospital in Bahrain. In Cureus, vol. 16, no.9, pp. e69699.
10. Galdino da Silva K.J., Lucini F., Correa dos Santo RA. et al. 2025. How does antifungal resistance vary in Candida (Candidozyma) auris and its clades? Quantitative and qualitative analysis and their clinical implications. In Clinical Microbiology and Infections, vol. 31, no. 7, pp. 1146-1156.
11. Kordalewska M., Lee A., Park S. et al. 2018. Understanding Echinocandin Resistance in the Emerging Pathogen Candida auris. In Antimicrobial Agents and Chemotherapy, vol. 62, no. 6, pp. e00238-18.
12. Horton MV., Holt AM, Nett JE. 2023. Mechanisms of pathogenicity for the emerging fungus Candida auris, in PLOS Pathogens, vol. 19, no. 12, pp. e1011843.
13. Kathuria S., Singh PK, Scharma CH. et al. 2015. Multidrug-resistant Candida auris misidentified as Candida haemulonii: Characterisation by matrix-assisted laser desorption ionisation-time of flight mass spectrometry and DNA sequencing and its antifungal susceptibility profile variability by Vitek2, CLSI broth microdilution, and E test method. In Journal of Clinical Microbiology, vol. 53, no.6, pp. 1823-1830.
14. Zhu HH., Liu MM., Boekhout T. et al. 2026. Improvement of a MALDI-TOF database for the reliable identification of Candidozyma auris (formerly Candida auris) and related species. In Microbiology Spectrum, vol 13, no.1, pp. e01444-24.
15. Snyder GM., Wright SB. 2019. The epidemiology and prevention of Candida auris. In Current Infectious Disease Reports, vol. 21, no. 19.
16. Bandara HMHN., Samaranayake LP. 2022. Emerging strategies for environmental decontamination of the nosocomial fungal pathogen Candida auris. In Journal of Medical Microbiology, vol. 71, no. 6, pp. 001548.
17. Rux CE., Johnson MD., Grant VC. et al. 2026. Comprehensive review of Candidozyma (Candida) auris management: insights from the Society of Infectious Diseases Pharmacists. In Pharmacotherapy, vol. 46, no. 4, pp. e70122.
18. Lass-Flörl C., Steixner S. 2023. The changing epidemiology of fungal infections. In Molecular Aspects of Medicine, vol. 94, pp. 101215.