Chrípka je závažné infekčné ochorenie, ktoré zapríčiňuje vysokú chorobnosť a práceneschopnosť. Každý rok postihne 10 – 15 % svetovej populácie a je príčinou 250 000 – 500 000 úmrtí na celom svete. V závislosti od rozsahu epidemického výskytu zomrie len v krajinách Európskej únie na chrípku od 40 000 do 220 000 osôb ročne. Žiadne iné akútne respiračné ochorenie sa tak rýchlo v ľudskej populácii nešíri. Význam chrípky spočíva v jej závažných zdravotných, ekonomických a sociálnych následkoch. Chrípka je však v laickej populácii – a neraz aj v odborných kruhoch – veľmi podceňovaná choroba. Často je zamieňaná za ochorenie spôsobené inými respiračnými vírusmi.

Etiológia

Pôvodcami ochorení na chrípku sú vírusy chrípky, ktoré sa na základe rozdielov v jadre delia na tri typy označované A, B, C. Zatiaľ čo vírusy chrípky typu B a C vyvolávajú infekcie len u človeka a sú pomerne stabilné, vírusy chrípky A boli izolované aj z rôznych zvierat, najmä vtákov, prasiat a koní. Vírusy chrípky typu A sú premenlivé a každoročne u nich dochádza k malým antigénnym posunom. Podľa zloženia a kombinácie povrchových častí vírusov hemaglutinínu (H) a neuraminidázy (N) sa rozlišujú rôzne subtypy vírusov chrípky. Tieto povrchové časti sú najvýznamnejšími antigénmi pre vznik imunity. Izolovaný kmeň vírusu chrípky sa označuje názvom, v ktorom je označenie typu, subtypu, miesta, laboratórneho čísla a roku izolácie. Každý izolovaný kmeň dostane svoje označenie. Izolované kmene sa následne antigénne porovnávajú s tzv. referenčnými kmeňmi a označujú sa ako „antigénne podobné“. Napríklad v sezóne 2015/2016 dominovali na Slovensku kmene antigénne, podobné vírusom A/California/7/2009(H1N1)pdm09.
typ vírusu = A
subtyp = H1N1
miesto izolácie = Kalifornia
laboratórne číslo = 7
rok izolácie = 2009
Tento vírus spôsobil pandémiu, ktorá vznikla v roku 2009 a dostal označenie pdm09.

Imunita po prekonaní ochorenia alebo po očkovaní je typovo (A, B, C) i subtypovo (A/H3N2, A/H1N1) špecifická. Imunita voči antigénom hemaglutinín a neuraminidáza, najmä voči hemaglutinínu, znižuje pravdepodobnosť získania infekcie a znižuje závažnosť ochorenia, ak už k infekcii dôjde. Ak dôjde k antigénnemu posunu v rámci jedného subtypu, infekcia jedným kmeňom nenavodí imunitu voči antigénne vzdialenejším kmeňom toho istého subtypu. Ľudia voči novým variantom, respektíve voči novým subtypom chrípkových vírusov nie sú imúnni, alebo sú imúnni len čiastočne, preto môžu ochorieť každoročne. To je príčinou vzniku každoročných epidémií. Rozsah výskytu ochorení a veľkosť epidémií sú úmerné stupňu odlišnosti aktuálne cirkulujúceho vírusu od vírusu, ktorý cirkuloval medzi ľuďmi v predchádzajúcej sezóne.

Klinický obraz

Spektrum klinického priebehu ochorenia môže byť veľmi široké, od asymptomatickej infekcie po multisystémové komplikácie postihujúce pľúca, srdce, mozog, pečeň, obličky a svaly. Najčastejšie začína náhle, z plného zdravia bolesťami hlavy (najmä za očami), zimnicou, triaškou, následným výstupom teploty na 39 °C a viac, celkovou slabosťou, bolesťami svalov a kĺbov. V dôsledku zápalu sliznice nosa, nosohltanu, hrtanu, priedušnice a priedušiek vzniká najprv suchý kašeľ, až následne nádcha. Okrem uvedených príznakov môžu byť prítomné závraty, bolesť hrudníka, zachrípnutie, zápal spojoviek, nechutenstvo, menej často zvracanie a hnačky. Klinické príznaky trvajú 2 – 7 dní, k úplnému uzdraveniu dôjde obvykle do dvoch týždňov od prvých príznakov, pocit únavy však pretrváva i niekoľko týždňov. Primárne vírusové alebo sekundárne bakte­riálne zápaly pľúc sú najčastejšou príčinou úmrtia v súvislosti s chrípkou. Klinický priebeh ochorenia a jeho dopad sú ovplyvnené mnohými faktormi, ako sú vek, predchádzajúce infekcie antigénne podobným kmeňom vírusu chrípky, chronické ochorenie pľúc, srdca, obličiek, látkovej výmeny, poruchy imunity, fajčenie. K sekundárnym komplikáciám dochádza následkom oslabenia sliznice nosohltanu, ktorá sa stáva vstupnou bránou pre iné patogény (stafylokoky, streptokoky). Najčastejšie sú postihnuté prínosové dutiny, stredné ucho, dolné cesty dýchacie a môže dôjsť až k bakteriálnemu zápalu pľúc. Menej často sa môžu rozvinúť komplikácie postihujúce srdce (myokarditída, perikarditída), nervový systém (kŕče, tŕpnutie, parézy končatín, Reyov syndróm) a svaly. Guillainov-Barrého syndróm (GBS) je veľmi vzácnou komplikáciou ochorenia na chrípku.

Diagnostika a diferenciálna diagnostika

Chrípka sa vyznačuje širokým spektrom klinických príznakov a je ťažké ju na základe klinického priebehu, najmä mimo epidémií, odlíšiť od iných chrípke podobných ochorení (CHPO). Existuje celá škála respiračných vírusov, ktoré spôsobujú ochorenia u detí aj u dospelých, pripomínajúcich chrípkové ochorenie. Chrípke podobné ochorenia vyvolávajú okrem vírusov chrípky aj niektoré adenovírusy, vírusy parachrípky, respiračný syncyciálny vírus (RSV), ale aj baktérie ako Chlamydia pneumoniae a Mycoplasma pneumoniae. Klinicky odlíšiť pôvodcov uvedených jednotlivých ochorení nie je prakticky možné. V čase chrípkovej sezóny sa popri chrípke, u malých detí predškolského veku, uplatňuje najčastejšie RSV.

Chrípke podobné ochorenie je definované ako akútne infekčné ochorenie s:
•    náhlym začiatkom,
•    horúčkou vyššou než 38 °C,
•    prítomnosťou aspoň jedného z respiračných príznakov: kašeľ, bolesť hrdla, nádcha,
•    prítomnosťou aspoň jedného z celkových príznakov: bolesť hlavy, bolesť svalov, bolesť kĺbov, zimnica.

Akútne respiračné ochorenia sú akékoľvek akútne infekčné ochorenia dýchacích ciest s teplotou alebo bez teploty s príznakmi ako nádcha, rinofaryngitída, tonzilitída, sinusitída, otitis media, laryngitída, tracheitída, bronchitída, bronchiolitída, pneumónia a bronchopneumónia.

Sezónnosť najčastejších pôvodcov akútnych respiračných ochorení:
•    október – rinovírusy,
•    november – december – RS vírusy,
•    január – vírusy chrípky typu A,
•    február – vírus chrípky typu B.

V čase epidémie prevažujú (80 – 90 %) vírusy chrípky, ale 10 – 20 % ochorení môže byť tiež nechrípkového pôvodu. Z viac než 3 000 osôb sledovaných v jednej štúdii malo 66 – 83 % osôb vo veku nad 5 rokov s príznakmi chrípky (kašeľ a horúčka 38 °C a viac) laboratórne potvrdený vírus chrípky.

Ostatné respiračné ochorenia, ktoré nespĺňajú definíciu CHPO, sú označované ako ARO – akútne respiračné ochorenia. ARO vyvoláva najmenej 130 rôznych agensov, približne 80 – 90 % z toho tvoria vírusy. Najčastejšie ochorenie je akútna infekčná nádcha, ktorá môže mať rôznych pôvodcov, ale vo viac než 50 % prípadov ju spôsobujú rinovírusy. Ďalším častým pôvodcom ARO sú niektoré koronavírusy, adenovírusy, prípadne metapneumovírusy (hMPV). Takzvaná „letná chrípka“ býva vyvolaná vírusmi Coxsackie A 21 a A 24, prípadne ECHO 11. Z baktérií vyvolávajúcich ARO sú najčastejšie streptokoky, stafylokoky.

Počas pandémie v roku 2009 sa zaviedlo sledovanie aj závažných akútnych respiračných ochorení (Several acute respiratory infection – SARI). SARI je definované ako ochorenie s náhlym vzostupom teploty, kašľom, bolesťou hrdla, skráteným dychom alebo so sťaženým dýchaním, pri ktorom je nutná hospitalizácia z dôvodu respiračných ťažkostí. Tieto definície sa využívajú pri surveillance chrípky a pri diferenciálnej diagnostike chrípky, najmä pri odlíšení chrípky od „bežných prechladnutí“ (Tabuľka č. 1) a pri hodnotení dopadov epidémií. Diagnostika chrípky sa opiera o klinické príznaky, aktuálnu epidemiologickú situáciu (dostupná je na www.epis.sk) a o laboratórny dôkaz.

Laboratórna diagnostika chrípky

Laboratórne kritériá pre diagnostiku chrípky podľa Európskeho centra pre kontrolu chorôb (ECDC)
sú nasledovné:
•    izolácia vírusu chrípky z klinickej vzorky,
•    dôkaz nukleovej kyseliny vírusu chrípky v klinickej vzorke,
•    identifikácia antigénu vírusu chrípky v klinickej vzorke,
•    dôkaz špecifickej protilátkovej odpovede.

Ak je možné, treba sa pokúsiť o izoláciu chrípkového vírusu na bunkových kultúrach a o jeho následnú subtypizáciu. Včasný a správny odber materiálu na laboratórnu diagnostiku chrípky je základným predpokladom pre jej úspešnú detekciu. Najčastejšie vyšetrovaným materiálom je nazofaryngeálny výter. Vhodnými materiálmi sú aj ster z podnebných oblúkov a výplachy horných častí respiračného traktu. Vzorky sa odoberajú do odberového média, ktoré pripravuje príslušné laboratórium a distribuuje sa prostredníctvom epidemiológov územne príslušných RÚVZ. Laboratórna diagnostika chrípky sa vykonáva v troch laboratóriách na Slovensku – v NRC pre chrípku na ÚVZ SR v Bratislave a v laboratóriách RÚVZ v Banskej Bystrici a v Košiciach. Pravidelné odbery vykonávajú sentineloví lekári u pacientov so suspektnou chrípkou a lekári v nemocniciach u pacientov hospitalizovaných so závažnou akútnou respiračnou infekciou (SARI). Pomocou odberov od sentinelových lekárov sa mapujú vírusy, ktoré cirkulujú v populácii. Sentineloví lekári sú všeobecní lekári pre deti a dorast, ako aj pre dospelých, ambulujúci rovnomerne na celom území Slovenska, ktorí dobrovoľne spolupracujú s príslušným laboratóriom.

Materiál sa odoberá čo najskôr po začiatku klinických príznakov. Ideálny odber je po 24 – 48 hodinách od prvých príznakov ochorenia, keď je vylučovanie vírusu najintenzívnejšie. Po piatich dňoch od začiatku ochorenia je už priama diagnostika problematická, z dôvodu malého množstva vírusu vo vzorke. Výter musí byť vykonaný razantne tak, aby obsahoval vírusom infikované bunky postihnutej sliznice. Odobratý materiál treba dopraviť do laboratória čo najskôr po odbere, pretože množstvo vírusu vo vzorke s časom významne klesá. Na sérologické vyšetrenie sa odoberajú dve vzorky séra s odstupom 2 – 3 týždňov.

Na Slovensku sa laboratórna diagnostika chrípky vykonáva v súlade s manuálmi WHO a ECDC. Ťažisko spočíva v priamej virologickej diagnostike. Pokus o izoláciu vírusu prebieha na bunkových kultúrach MDCK buniek, s následnou identifikáciou hemaglutinačným testom, respektíve RT-PCR. Bližšia antigénna charakterizácia (subtypizácia) je vykonávaná v NRC pre chrípku. Výsledok kultivácie obyčajne nie je dostupný skôr ako za 5 dní, niekedy až 20 dní (najmä v prípade negatívneho výsledku prvého testu). Napriek nevýhodám kultivačnej metódy, medzi ktoré patrí hlavne časová a technická náročnosť vyšetrení, sú tieto metódy kľúčovými pre surveillance chrípky, pretože ako jediné poskytujú živý vírus na ďalšie štúdium a charakterizáciu, prípravu vakcín, testovanie citlivosti liečiv a sú nevyhnutné pri diagnostike nových alebo neočakávaných infekcií.

U pacientov s diagnózou SARI sa vykonáva diagnostika molekulárno-biologickými metódami, konvenčnou RT-PCR a real-time RT-PCR. Sú to metódy využívajúce reverznú transkripciu vírusovej RNA, po ktorej nasleduje amplifikácia s polymerázovou reťazovou reakciou. PCR techniky sú schopné detegovať už veľmi nízku koncentráciu vírusov vo vzorke a tieto nemusia byť schopné replikácie, čo je výhodné hlavne pri suboptimálne odoberaných vzorkách. Výsledok je k dispozícii do 24 – 48 hodín.

Na rýchlu orientačnú diagnostiku chrípky sa používajú rýchlotesty založené na imunohistochemickej metóde detekcie chrípkového antigénu. Tieto testy môžu byť vykonávané v akomkoľvek laboratóriu, dokonca aj pri lôžku pacienta, pretože všetko potrebné vybavenie a reagencie sú súčasťou diagnostického kitu. Výsledok je dostupný v priebehu 15 – 30 minút. Na vyšetrenia je možné použiť nazofarynegálny výter alebo iný materiál, v závislosti od odporúčania výrobcu. Vzhľadom na nižšiu senzitivitu (falošne negatívne výsledky) a špecificitu týchto testov treba konfirmovať výsledky izolačnými alebo PCR metódami. Zároveň treba vyhodnotiť celkovú situáciu pacienta vzhľadom na klinické príznaky a epidemiologickú situáciu.

Nepriama diagnostika chrípky spočíva v zistení sérokonverzie, respektíve vzostupu hladiny protilátok v akútnom sére odobratom hneď na začiatku klinických príznakov a v rekonvalescentnom sére odobratom za 2 – 3 týždne po prvej vzorke. Najčastejšie sa používa metóda hemaglutinačno-inhibičného testu (HIT). Ďalšími možnosťami sú komplement-fixačný test (KFR) a vírus-neutralizačný test (VNT). Zistenie hladiny protilátok v jednej vzorke séra nemá diagnostický význam a nevykonáva sa.

Včasná laboratórna diagnostika je potrebná pri rozhodnutiach týkajúcich sa izolácie infikovaných pacientov, pri rozhodovaní o prípadnej antivírusovej liečbe, pri rozpoznaní začínajúcej epidémie a zahájení včasných protiepidemických opatrení.

Izolácie jednotlivých kmeňov chrípky A a B sú dôležité z hľadiska celosvetovej surveillance chrípky. Je nevyhnutné izolovať a identifikovať chrípkové vírusy aktuálne kolujúce v populácii na danom území, čo je predpokladom pre WHO odporúčanie zloženia chrípkovej vakcíny na nasledujúcu chrípkovú sezónu a zároveň zhodnotenie možnosti hroziacej pandémie.

Ako chrípka sa v laickej populácii často pomenovávajú klinicky miernejšie ochorenia (prechladnutia) spôsobené inými vírusmi. Na rozdiel od chrípky sa u týchto ochorení rozvíjajú klinické príznaky postupne. Sú to bolesti hrdla, kýchanie, následne nádcha a kašeľ, horúčka zriedkavo nad 38 °C, bez výraznej bolesti hlavy, svalov, zimnice a pocitu nadmerného vyčerpania (Tabuľka č. 1).

Liečba

Liečba chrípky je najčastejšie symptomatická. Spočíva v podávaní antipyretík, liekov proti zápalom sliznice horných dýchacích ciest, proti kašľu, v dostatočnom prívode tekutín, vitamínov, najmä v prírodnom stave a v pokoji na lôžku. Podávanie antibiotík bez sekundárnej bakteriálnej infekcie podporuje nárast rezistencie, chrípku nelieči.

Ako virostaticky pôsobiace protichrípkové prípravky boli vyvinuté inhibítory neuraminidázy: zanamivir a oseltamivir. Zanamivir je dodávaný v inhalačnej forme a vďaka inhalačnej pomôcke Diskhaler sa účinná látka dostáva priamo na miesto replikácie vírusu, t. j. na sliznice dýchacích ciest. Jej účinnosť však závisí od správnej inhalácie lieku pomocou Diskhaleru, čo môže byť problém najmä u starších osôb. Oseltamivir je dodávaný vo forme kapsulí. Prípravky zabraňujú prenikaniu vírusu chrípky do buniek a tým ich množeniu. Účinkujú na vírusy chrípky typu A aj B bez závislosti na subtype vírusu vrátane vírusu vtáčej chrípky. Účinok oboch prípravkov závisí od včasného podania, t. j. čo najskôr od začiatku ochorenia, do 48 hodín. Zľahčujú priebeh ochorenia, výrazne znižujú počet komplikácií a skracujú rekonvalescenciu po ochorení. S uvedenými výhodami úzko súvisí aj finančná úspora v podobe nižšej spotreby antibiotík a liekov potrebných na liečbu komplikácií.

Prevencia

Lepšie, ako chrípku prekonať a liečiť, je chrípke predchádzať. Najúčinnejšia, najlacnejšia a najjednoduchšia prevencia chrípky je očkovanie. Vedie k výraznému zníženiu chorobnosti vo všetkých vekových skupinách, ako aj k zníženiu komplikácií a počtu úmrtí v súvislosti s chrípkou. Očkovanie proti chrípke nie je iba ochranou samotného očkovaného, ale je aj ochranou pre jeho okolie. Očkovaný človek vírus neprenáša. Za najdôležitejšie intervencie na zlepšenie prevencie chrípky sa považuje vzdelávanie zdravotníkov, dostupnosť informácií o možnostiach a výhodách očkovania a finančná dostupnosť očkovacej látky.

Očkovacie látky proti chrípke rozlišujeme najmä podľa spôsobu ich prípravy. Najrozšírenejšie sú očkovacie látky pripravené z kmeňov vírusu chrípky pomnožených na kuracích zárodkoch. Pre osoby alergické na vaječnú bielkovinu sú určené očkovacie látky pripravované pomnožením vírusu na bunkových líniách. Vzhľadom na spôsob aplikácie poznáme očkovacie látky podávané intramuskulárne intradermálne a intranazálne. Podľa obsahu poznáme celovírusové, splitové a subjednotkové očkovacie látky. Celovírusové očkovacie látky obsahujú celý vírus chrípky, živý oslabený (podávajú sa intranazálne ako kvapky do nosa), alebo inaktivovaný (usmrtený) vírus. Vyznačujú sa dobrou imunogenitou. Na území Slovenskej republiky nie sú tieto vakcíny k dispozícii. Štiepené (splitové) sú vyrobené rozštiepením inaktivovaných častíc vírusu. Následným čistením sú z obsahu odstránené lipidy, ktoré sú zodpovedné za vznik nežiaducich reakcií po očkovaní. V očkovacích látkach zostávajú vnútorné antigény, ktoré zabezpečujú vysokú imunogénnosť. Subjednotkové očkovacie látky sú zložené z vonkajších antigénov hemaglutinínu a neuraminidázy, ktoré sú oddelené od jadra vírusu, bez obsahu reaktogénnej lipidickej vrstvy.

Pri chrípkových epidémiách sa často vyskytujú dva typy vírusu chrípky A a na konci epidémie cirkulujú vírusy typu B. Z tohto dôvodu sa používajú trivalentné vakcíny, ktoré obsahujú dva aktuálne kmene vírusu typu A (A/H3N2 a A /H1N1) a jeden kmeň vírusu typu B. V súčasnosti sa pripravujú i štvorvalentné chrípkové vakcíny, ktoré poskytujú širšiu ochranu. Okrem dvoch kmeňov vírusu chrípky typu A obsahujú aj dva antigénne odlišné kmene vírusu typu B. Indikácie pre očkovanie týmito vakcínami sú rovnaké ako pri trivalentných vakcínach. Na Slovensku zatiaľ nie sú dostupné.

Vzhľadom na zmeny chrípkového genómu je nutná každoročná príprava novej očkovacej látky. Jej zloženie určuje Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) na základe surveillance pôvodcov epidémie chrípky v predchádzajúcom roku, zvlášť pre severnú a zvlášť pre južnú pologuľu. Kontinuálne zmeny v antigénnej štruktúre vírusu chrípky znamenajú, že očkovanie proti chrípke je potrebné vykonať každý rok. Optimálny čas očkovania je v priebehu októbra až novembra, aby sa včas vytvorili ochranné protilátky (10 – 14 dní po očkovaní). Možno očkovať i v ďalších zimných mesiacoch, dokonca i počas epidémie, je však riziko, že očkovaná osoba ochorie skôr, než si stihne vytvoriť protilátky. Očkovanie je účinnejšie u opakovane očkovaných ľudí ako u tých, ktorí sú očkovaní po prvý raz. Každoročné opakovanie je potrebné i keď nedôjde k zmene kmeňa, pretože u rizikových skupín nemusí pretrvávať imunita po očkovaní z predchádzajúceho roka.

V súčasnosti sa u dospelých osôb aplikuje intramuskulárne do deltového svalu 1 dávka vakcíny. Výnimkou z jednodávkovej schémy sú deti do 9 rokov, ktoré v minulosti nikdy neboli očkované, alebo imunokompromitovaní pacienti. U týchto osôb sa druhá dávka aplikuje v odstupe 1 mesiaca po prvej dávke. Očkovanie nie je možné vykonať u detí mladších ako 6 mesiacov. Každoročné očkovanie proti chrípke je odporúčané pre všetky vekové skupiny, nielen pre rizikové osoby. V súlade s odporúčaním Strategickej poradnej skupiny odborníkov v oblasti imunizácie (SAGE – Strategic Advisory Group of Experts on immunization) WHO odporúča očkovanie proti chrípke najmä pre:

• tehotné ženy bez ohľadu na mesiac tehotenstva,
• deti vo veku od šiestich mesiacov,
• deti predškolského a školského veku,
• zdravotníckych pracovníkov, ktorí prichádzajú do priameho kontaktu s pacientom,
• všetky osoby vo veku 59 rokov a staršie vrátane ich rodinných príslušníkov,
• pracovníkov rezortov, v ktorých dochádza k úzkemu kontaktu veľkého množstva ľudí (učitelia, zamestnanci pôšt, obchodov, bánk, dopravy a pod.),
• profesionálnych vojakov a policajtov,
• aktívnych športovcov,
• osoby s chronickými ochoreniami dýchacích ciest, srdcovo-cievneho systému, s metabolickými, renálnymi a imunitnými poruchami vrátane ich rodinných príslušníkov,
• cestovateľov.

Pre osoby umiestnené v zariadeniach sociálnych služieb je očkovanie proti chrípke a pneumokokovým invazívnym infekciám na Slovensku povinné (§ 7 ods. 5 a ods. 6 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov). Zamestnávateľom sa taktiež odporúča, aby ponúkli očkovanie proti chrípke svojim zamestnancom. Takýmto spôsobom nedochádza v priebehu epidémie k prerušeniu plynulosti chodu firiem.

Očkovanie je indikované aj u osôb v úzkom kontakte s imunokompromitovanými pacientmi, medzi ktorých zaraďujeme aj staršie osoby s involujúcim imunitným systémom. Očkovaní by mali byť najmä ich rodinní príslušníci. Seniori a osoby s chronickým ochorením tvoria nižšie hladiny protilátok a môže u nich dôjsť k vzniku ochorenia, ktoré však prebieha mierne a nevedie k dekompenzácii základného ochorenia. Očkovanie u týchto pacientov výrazne znižuje hlavne riziko komplikácií, hospitalizácie a úmrtia. I napriek tomu, že účinnosť u týchto osôb je maximálne 60 % (obyčajne 30 – 40 %), bolo dokázané, že očkovanie znižuje potrebu hospitalizácie o 30 – 70 % a riziko úmrtia dokonca o 80 %.
Ochranný účinok vakcíny proti chrípke sa dosiahne o 2 týždne po aplikácii. Trvanie postvakcinačnej imunity proti homológnym kmeňom alebo kmeňom blízkym tým, ktoré sú obsiahnuté vo vakcíne, je rôzne a pohybuje sa v rozpätí 6 až 12 mesiacov. Osoby 65-ročné a staršie zomierajú buď na komplikácie chrípky, alebo na zlyhanie orgánov pri základnom ochorení. Rizikovou skupinou sú však i mladšie osoby s chronickým ochorením dýchacích ciest, srdca, ciev, obličiek, s onkologickým ochorením a diabetici. Táto skupina populácie je pri chrípkovom ochorení až 400-krát častejšie postihnutá bakteriálnymi komplikáciami a zhoršením základného ochorenia, čo vedie k častejšej hospitalizácii a vyššej úmrtnosti. Medzi rizikových pacientov patria i fajčiari a gravidné ženy. Fajčiari ochorejú častejšie než nefajčiari a priebeh ochorenia u nich býva závažnejší.

Skúsenosti z predchádzajúcich epidémií sezónnej chrípky vrátane pandémie v rokoch 2009/2010 preukázali, že tehotné ženy sú vystavené väčšiemu riziku komplikácií spojených s chrípkou než bežná populácia. U tehotných žien je vyššia pravdepodobnosť hospitalizácií na jednotkách intenzívnej starostlivosti, kardiopulmonálnych komplikácií a úmrtí v porovnaní s bežnou populáciou. Rizikom pre tehotnú ženu sú pri prekonaní chrípky aj ďalšie komplikácie vrátane spontánneho potratu, narodenia mŕtveho dieťaťa, úmrtia novorodenca, predčasného pôrodu a nízkej pôrodnej hmotnosti. Očkovanie počas tehotenstva tak poskytuje nielen ochranu v materstve, ale má aj priamu výhodu pre dieťa z hľadiska prestupu protilátok cez placentu. V súčasnej dobe sú tak tehotné ženy prioritnou skupinou pre očkovanie proti chrípke. Prehľad dostupných údajov podporuje dobrý bezpečnostný profil vakcín proti chrípke u tehotných žien. Neexistuje žiadny dôkaz o riziku pre vyvíjajúci sa plod ani o vzniku komplikácií v tehotenstve v súvislosti s očkovaním proti chrípke neživými očkovacími látkami.

V súvislosti s rôznymi postojmi k očkovaniu treba zdôrazniť, že na očkovanie sú na Slovensku k dispozícii „neživé“ očkovacie látky. Z toho dôvodu nie je možné, aby očkovaná osoba ochorela na chrípku. Medzi hlavné dôvody nízkej zaočkovanosti patrí taktiež strach z nežiaducich účinkov očkovacích látok, ako aj nedostatok dôležitých informácií o ich účinnosti a bezpečnosti alebo o závažnosti samotného ochorenia. Vo všeobecnosti sú inaktivované očkovacie látky dobre tolerované, nežiaduce účinky sú zriedkavé a obyčajne nezávažné. Asi u 20 % očkovaných sa objavia lokálne reakcie ako bolesť, opuch alebo začervenanie v mieste vpichu. Medzi celkové komplikácie patrí únava, bolesti svalov alebo hlavy. Zvýšená teplota nie je častým symptómom po očkovaní, ale môže sa objaviť. Všetky tieto príznaky majú prechodný charakter a v priebehu 1 – 2 dní samovoľne ustúpia. Závažné nežiaduce reakcie (neuralgie, parestézie, anafylaktický šok) sú veľmi vzácne. Súvislosť Guillainovho-Barrého syndrómu s očkovaním proti chrípke zatiaľ nebola jednoznačne potvrdená, naopak, je vedecky dokázaný výskyt tohto syndrómu po prekonaní chrípkového ochorenia.

Dôležitú úlohu vo vytváraní postojov verejnosti k očkovaniu proti chrípke hrajú zdravotníci. V zdravotníckych zariadeniach, najmä v tých, ktoré navštevujú pacienti s chronickými ochoreniami ako diabetes mellitus, so závažnými kardiovaskulárnymi chorobami, s onkologickými ochoreniami alebo pacienti s oslabenou imunitou, môže mať chrípka fatálne následky. Úlohou lekárov je minimalizovať možnosť prenosu chrípky. Jednou z možností je aj očkovanie samotných zdravotníkov. Očkovaný lekár je pre svojich pacientov príkladom a navyše ich nenakazí. V súčasnosti je snahou Svetovej zdravotníckej organizácie dosiahnuť 100-percentnú zaočkovanosť proti chrípke zdravotníckych pracovníkov, ktorí prichádzajú do priameho kontaktu s pacientom. V niektorých štátoch sa zavádza povinnosť takéhoto očkovania. Napríklad v štáte New York majú neočkovaní zdravotnícki pracovníci povinnosť nosiť masku počas celej chrípkovej sezóny. Tento prístup zvyšuje zaočkovanosť zdravotníckych pracovníkov na 70 %.

Záver

Chrípka je na Slovensku veľmi často podceňovaná choroba, ktorej sa dá veľmi jednoducho a lacno predchádzať očkovaním. Na to, aby sme si uvedomili závažnosť jej dopadov na jednotlivcov aj celú spoločnosť, treba mať zabezpečenú kvalitnú surveillance, laboratórnu diagnostiku, hlásenia výskytu ochorení vrátane ťažkých respiračných infekcií, informovanie verejnosti o výsledkoch sledovania, vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov o bezpečnosti a užitočnosti očkovania. Zdravotníci by si mali uvedomiť, že ak je dostupná očkovacia látka, každé úmrtie na chrípku je zbytočné.

Literatúra

1. Beran, J., Havlík, J.: Chřipka, klinický obraz, prevence a léčba. Praha, Maxdorf 2005, 175 s. 
2. CDC Atlanta, Georgia, USA: Cold Versus Flu, Dostupné na: www.cdc.gov/flu/about/qa/coldflu.htm
3. Centers for Disease Control and Prevention. General recommendations on immunization: recommendations of the Advisory Committee on Immunization Practices (ACIP). MMWR 2011; 60 (2): 26 – 27.
4. ECDC Influenza case definitions. Dostupné na: http://ecdc.europa.eu/en/healthtopics/influenza/surveillance/Pages/influenza_case_definitions.aspx#sthash.9iWiuiZq.dpuf