Keď boli v móde mliečne desiate, deťom dali v škole do rúk vrecko s mliekom a biely rožok a nikto neriešil, že to niektorým deťom môže škodiť. Herečka KRISTÍNA TURJANOVÁ už v detstve cítila, že jej mliečne výrobky nerobia dobre. V dospelosti jej lekár potvrdil alergiu na laktózu a intoleranciu na lepok. Vtedy pochopila, prečo má po niektorom jedle návaly hroznej únavy a migrény. Naučila sa s tým žiť, chrumkavý chlebík s maslom si dá len občas, za odmenu. Už dvadsať rokov žije na ceste medzi Bratislavou a Nitrou, no časy, keď si so sebou do reštaurácie musela nosiť aj vlastný olej, už pominuli.

Mám intoleranciu na lepok – spôsobuje mi kožné problémy.
A mám aj alergiu na laktózu.

Vraj ste ako dieťa chceli byť lekárka alebo zdravotná sestra.

Skôr zdravotná sestra, lebo moja mama bola. Robila na novorodeneckom a potom dlhé roky na chirurgii.

A čo sa stalo, že ste si tento detský sen nesplnili?

Išla som na konzervatórium. To sa stalo. Boli tam jednoduchšie prijímačky a asi som viac inklinovala k umeniu. Dokonca som už ako dieťa vystupovala po škôlkach s predstavením Princezná Kvapôčka, ktoré sme naštudovali v rámci hudobno-dramatického krúžku z ĽŠU.

Nikdy ste neoľutovali, že ste sa dali na hereckú dráhu?

Už je neskoro, aby som to ľutovala. Čiže to neľutujem. (Smiech.)

Aký máte dnes vzťah k lekárom?

Rada lekárov nevidím. Ale myslím, že to každý, lebo keď už idete k lekárovi, máte nejaký zdravotný problém. Takže zatiaľ som rada, že ich nepotrebujem často navštevovať.

Dočítala som sa, že máte celiakiu.

Nemám celiakiu, mám intoleranciu na lepok. Spôsobuje mi kožné problémy, čiže lepok musím v strave obmedzovať. A mám aj alergiu na laktózu, mlieko v podstate vôbec nemôžem. Ak už, tak bezlaktózové. Keď som mlieko skombinovala s lepkom, keď som si napríklad natrela chlieb so syrom, tak… bolo zaujímavé sledovať sa. (Smiech.) Prehupla som sa znovu do obdobia tehotenstva.

Ako ste prišli na to, čo vám presne je?

Mala som problémy, bolo mi zle, ťažko, nevedela som, z čoho. Keď totiž niečo nesprávne zjem alebo zle skombinujem, okamžite som unavená, ale že okamžite. Príde taký nával únavy, že sa neviem ani zmobilizovať, ani postaviť, nič, ako keby som potrebovala ďalších dvadsať káv. Potom, samozrejme, mám aj migrény, respektíve mávala som často silné bolesti hlavy. Teraz už viem, z čoho, takže laktóze sa vyhýbam úplne. Predtým som to brala tak, že občas mi je zle, ale teraz, keď mi to potvrdili, tak si dávam veľký pozor. Tým pádom problémy pominuli.

Kto vám potvrdil diagnózu?

Gastroenterológ. Mala som aj kožné problémy, takže najprv som išla k všeobecnému lekárovi, ale už dávnejšie som mala zistené nejaké komplikácie v rámci žalúdka, takže som mu povedala, že eventuálne by tam mohla byť aj táto možnosť. Potom som išla na testy, spravili mi všetky vyšetrenia, ktoré by mali spraviť gastroenterológovia a zistili, že naozaj je problém v laktóze. Vylúčila som ju z jedálneho lístka, brala som isté obdobie aj lieky, pán doktor mi predpísal enzýmy a dávala som sa dokopy. Teraz používam aj bylinky na trávenie, jem probiotiká a dávam si pozor na to, čo jem. Nemôžem sa prežierať – nárazové veľké jedenie, to si nemôžem vôbec dovoliť. Niekedy držím aj poldňový pôst, ktorý je teraz síce moderný, ale mne to naozaj veľmi pomáha ukľudniť žalúdok.

Poldňový pôst mi veľmi pomáha ukľudniť žalúdok.

Celkom vyliečiť sa to už asi nedá?

Nie, nedá. Keď vám pankreas prestane vyrábať enzýmy, musím ich brať v liekovej podobe. Ale ja ich beriem iba vtedy, keď mám pocit, že isté jedlo by eventuálne mohlo byť ťažké. Napríklad, keď si dám rastlinné orieškové mlieko, okamžite cítim ťažobu.

Čo robíte, keď máte chuť na obyčajný chlieb s maslom?

Dám si bezlaktózové maslo a chlieb si občas aj sama pečiem. Teraz je toľko možností, že vôbec nie je problém zohnať si dobrý aj kvalitný bezlepkový chlieb. V Bratislave na sto percent. Aj lepkový kváskový chlieb si občas dám, ale musí byť čisto pšeničný, nemôže byť pšenično-ražný, nemôže byť špaldový. Paradoxne, ten vraj najhorší – biely pšeničný – chlieb je pre mňa v poriadku, nič mi po ňom nie je. Ale to si dám raz za čas, za odmenu, taký chrumkavý, dobrý chlebík, mňam. Inak si dávam pozor. Aj keď sa ideme niekam najesť, nedám si jedlo, ktoré je robené na masle, aj v reštaurácii upozorňujem, že ak je tam maslo, tak nech mi ho nedávajú. Dnes to už nie je problém.

Paradoxne, ten vraj najhorší – biely pšeničný – chlieb je pre mňa v poriadku.

Za tie roky, odkedy ste to začali riešiť, sa to už asi aj dosť posunulo k lepšiemu v reštauráciách a obchodoch?

Hej. Bolo obdobie, keď som si nosila vlastný olej a z toho mi ugrilovali rybu alebo upiekli zemiaky v reštaurácii, boli zlatí. Síce to bolo len niečo rýchle na grile, ale iné jedlá pripravené pre rôzne intolerancie v reštauráciách neexistovali.

Nosíte si niekedy pre istotu na cesty so sebou vlastné jedlo?

Nie, nenosím. V reštauráciách si dám zeleninový šalát a ugrilované mäso a je to v poriadku. Alebo si dám zemiaky. To nemá nič spoločné s laktózou, ani s lepkom. Vyberám si jedlá, z ktorých mi nie je zle. Môj žalúdok mi hneď povie, že toto si riadne pokašľala.

Ako varíte doma? Oddelene pre seba a pre synov a manžela?

Varím vždy taký variant jedla, ktorý je pre nás všetkých, volá sa to „zhoda“. Obaja synovia majú alergie. Detské alergie časom buď zmiznú, alebo narastú, alebo sa presunú niekde inde, to človek nikdy nevie.

Vy ste v detstve žiadne alergie nemali?

Neviem, či som bola alergická, keď som bola malá, ale pamätám si, že už ako dieťa som neinklinovala k mliečnym výrobkom. A to boli časy, keď nám dávali v škole mliečne desiate, tu máš vrecko s mliekom, slamku, biely rožok do ruky a vybavené. Nikto sa nad tým nezamýšľal, pokiaľ ste sa nepototo, zhora alebo zdola, tak to nikto neriešil. Pamätám si, že už vtedy mi nerobili dobre syry, strašne ma štípali v krku. Deti to, podľa mňa, cítia. Takže aj moje deti ak majú pocit, že im niečo nešmakuje, nepovažujem to za manieru a nenútim ich do toho. Sú statní, žiadne chudotinky, nie ako ja. Moja mama bola nešťastná, lebo ja som mala v detstve tridsať kíl aj s topánkami, už nevedela, čo so mnou, všetky elixíry sveta som dostávala a vôbec to nepomáhalo, lebo aj tak som nejedla.

Deti cítia, keď im potrava nerobí dobre.

Ako sa dnes o seba staráte, o svoje fyzické aj psychické zdravie? Dajte recept.

To by som aj ja potrebovala. Dajte vy! (Smiech.) Nemám na seba čas. Snažím sa, keď to ide, čítam knihy, čítam scenáre…

Čítať scenáre je pre vás oddych?

Niekedy to je oddych, keď si môžem niečo prečítať v kľude, vyložiť si nohy, byť chvíľu sama so sebou. Začínam teraz pomaličky zasa cvičiť, dávam sa trošku dokopy, lebo som si trochu natiahla sval na nohe. Milujem tiež seriály a filmy, a samozrejme divadlo, chodím na naše i zahraničné predstavenia, sledujem iných hercov, kolegov, ako hrajú a inšpirujem sa nimi. A potom mám rada motocyklový šport „plochá dráha“, to neviem, či poznáte. (Smiech.)

Iba z počutia, viem, že váš manžel je pretekár Martin Vaculík.

Tak ten šport obdivujem. Chodím naň s mojou rodinou. Pred rokmi by som vám povedala, že aj rada varím, ale odkedy je to povinnosť, radosť z varenia sa trochu pominula. Ale stále si s mladším synom pozeráme recepty na Instagrame, čo by sme si mohli uvariť, aké potraviny na budúci týždeň kúpim, aby som to mohla uvariť v nejakej zdravej variácii. Maxík je gurmán.

Aj vám pomáha s varením?

Hej, obaja synovia mi pomáhajú, veľmi radi.

Na koho sa vaše deti viac podali, na vás, či na manžela? Inklinujú viac k umeniu, alebo k športu?

To vôbec neviem. Ako sa hovorí, že obuvníkove deti chodia bosé, tak mám pocit, že moje deti športovo ani umelecky nadané nebudú. Nevediem ich ku tomu, pretože som u nich nepobadala nadšenie, tú iskru, ktorá sa objaví v oku, keď je niekto do niečoho zažratý. Nevidím, že by s nadšením sledovali športovcov, poznali ich kluby a všetky zápasy. Max miluje dejiny a knihy, teraz sa zaujíma o Napoleona. Aj pri hudbe ho zaujíma viac príbeh okolo jej vzniku ako hudba samotná. Má rád informácie, vedomosti. Obaja synovia sú takí „hobbíci“ a podľa mňa bude aj dobré, keď pri tom ostanú.

Vy šport sledujete s nadšením?

Myslíte, že či pri tom nadávam a kričím? Áno, nadávam a kričím.

Vždy, alebo iba keď súťaží manžel?

Iba manžel, ostatné ma nezaujíma. Prečo by ma malo? (Smiech.)

Je to dosť nebezpečný šport. Nebojíte sa o neho?

Nebojím, nie. Beriem to ako fakt, takto to je, je to jeho povolanie rovnako, ako je mojím povolaním herectvo. Načo si zbytočne robiť dopredu starosti s niečím, čo sa ešte nestalo? Pády, zranenia, všetky zlé a negatívne veci, načo mám na to myslieť? Myslím radšej na to pozitívne, že vyhrá, že bude spokojný, že mu motorka pôjde, že mu všetci fandíme. Toto je omnoho, omnoho dôležitejšie, ako stále žiť v strese a strachu.

Máte odložený sen, na ktorý zatiaľ nebol čas či príležitosť, ale jedného dňa si ho možno ešte splníte?

Chcela som študovať réžiu, veľmi ma to zaujíma a aj by ma to bavilo, ale neviem, či ešte príde ten čas. Musela by som všetko nechať a vrátiť sa do študentských čias. Svoju koľaj mám už vyjazdenú a ísť na nové trate, začínať od nuly, by bolo veľmi ťažké. Každopádne, v hlave ten sen ešte stále mám.

Žijete a nakrúcate v Bratislave, no roky dochádzate do divadla v Nitre na skúšky i na predstavenia. Ako trávite ten čas v aute na ceste Bratislava-Nitra?

Šoférujem. (Smiech.) Nemám vlastného šoféra a také štvrtky a piatky v poobedných hodinách sú na R1 a D1 dosť náročné, musím si nechať časovú rezervu, aby som sa na predstavenie dostala včas. Ale jazdím takto už dvadsať rokov, beriem to ako samozrejmosť a súčasť mojej práce. Už to ani nevnímam a keď to porovnám s presúvaním sa z jedného konca Bratislavy na druhý v dopravnej špičke, niekedy som skôr v Nitre. Takže v aute len počúvam hudbu, oddychujem, neučím sa texty. Ale mám jedno predstavenie, kde mám dosť veľký monológ, ten si prejdem v aute. Stávalo sa, že ľudia sa na mňa čudne pozerali, s kým sa to rozprávam, keď som v aute sama, ale dnes už sú v autách bezdrôtové technológie, tak sa môžem tváriť, že s niekým telefonujem.

Čím aktuálne žijete? Na čo sa tešíte?

Práve som ukončila nakrúcanie seriálu Nemocnica (v čase prípravy rozhovoru, pozn. red.). Mala by som ísť do iného projektu televízie JOJ, na čo sa veľmi teším, ale viac vám nepoviem, lebo nerada rozprávam o niečom, čo som ešte nezačala. V lete nakrúcam rozprávku Čarovné jablko pre SRTV, ktorá sa pravdepodobne bude vysielať na Vianoce.

Čo tam budete hrať?

Zlú čarodejnicu. Okrem toho nás čaká 75. výročie Divadla Andreja Bagara, k nemu pripravujeme sezónny koncert. No a po budúcej sezóne, ak sa potvrdia plány, budeme s Ondrom Spišákom robiť Na skle maľované v Divadle Andreja Bagara. Na to sa veľmi teším.

foto: Stanka Topoľská, TV JOJ