Azda nikto nie je tak dobre vytrénovaný na karanténu ako práve výtvarníci. Takže pre nich nebol šok, keď museli zostať doma, izolovať sa od sveta a ponoriť sa ešte viac do práce. Napriek tomu koronakríza výrazne ovplyvnila ich životy, tvorbu aj premýšľanie o budúcnosti.
„Keď pripravujem výstavu, jediný môj únik z dvora plného rozrobených plátien a sliepok je, že idem na palacinky do miestneho penziónu,“ hovorí maliar Andrej Dúbravský, ktorý žije a tvorí na dedine za Nitrou. V čase koronakrízy musel palacinky vymeniť za výpravy do chotára. Podobne ako on, aj ostatní výtvarníci si teraz uvedomili, že to, čo bežne žijú, keď práve necestujú a nevystavujú, je veľmi podobné karanténe.
Nejde však len o skúsenosť výtvarníkov s izoláciou. Slovami maliarky Doroty Sadovskej, „k samote treba prirátať aj neustálu otvorenosť pre neplánované zmeny sprevádzané sebadisciplínou v narábaní s časom a vlastnou energiou. To sú vlastnosti výhodné aj v časoch nútenej karantény.“ Maliar Marek Ormandík
k tomu pridáva ekonomický aspekt. „Slobodné povolanie je dokonalou prípravou na krízu. Desiatky rokov žijem na voľnej nohe v ekonomickej neistote, bez pravidelného príjmu a nemenil by som. Korona ma v tomto smere nemôže zaskočiť.“ Scénograf Fero Lipták dodáva, že toto je naozaj čas paradoxov, pretože jeho, umelca na voľnej nohe, teraz prosia štátne inštitúcie napojené na štátny rozpočet o súhlas na bezplatné zverejnenie diel. „No nepomôž im, keď si freelance!“
Napriek dokonalému tréningu im všetkým koronakríza kompletne zmenila život – zrušila plány, cesty, výstavy, oklieštila projekty. Na druhej strane im dala čas premýšľať o tvorbe, o svete, o budúcnosti. Pýtali sme sa deviatich slovenských výtvarníkov, ako žijú od chvíle, keď korona poslala do nútenej izolácie nielen ich, ale aj celú spoločnosť.
Ilona Németh: Nakazená novým koronavírusom
Jedna z najvýraznejších osobností slovenskej výtvarnej scény, konceptuálna umelkyňa, profesorka a garantka odboru intermédií VŠVU IIona Németh (1963) sa už niekoľko rokov venuje projektu Eastern Sugar.
Korona ju zastihla v najhoršom čase. Odišla z VŠVU a chcela sa naplno venovať medzinárodnému rozšíreniu projektu Eastern Sugar. Nestáva sa, že by lídri európskych kultúrnych projektov boli zo Slovenska, ale v jej prípade sa to podarilo. Rátala s tým, že bude dva roky cestovať, robiť výskum, pracovať na knihe. Od apríla bolo naplánovaných päť výstav – Praha, Mníchov, Graz, Bourges, posledná v Bratislave. Všetko sa posunulo.
„Ešte vo februári som mala vo Francúzsku workshop so študentmi z celého sveta. Odtiaľ som letela do Kalifornie a za dva dni som bola chorá. Myslím si, že som sa ešte vo Francúzsku nakazila novým koronavírusom. Mala som všetky symptómy vrátane straty chute,“ hovorí a smeje sa, že si kúpila už dva testy práve od firmy Alpha medical. Na Slovensko sa vrátila 9. marca. „Nikto ma na hraniciach nezastavil, sama som dobrovoľne išla do dvojtýždňovej karantény. Prešla som v najhoršom čase letiská v Paríži, Londýne, San Franciscu a Viedni, prišla som z krajiny, kde už mali v tom čase home office, vedela som, že môžem niekoho nakaziť.“
Nacestovala sa doslova do zásoby, takže sa tešila, že sa môže v pokoji sústrediť na čítanie a prácu na knihe. A na premýšľanie. O čom? „Či má vôbec zmysel robiť to, čo robíme. Či má zmysel v tom pokračovať v nezmenenej forme. Ako budeme žiť, v akom svete, to ma trápi. Niežeby som sa bála, ale niečo sa stalo a myslím si, že sa už nevrátime do tej istej rieky. Otázka je, či to stačilo, aby sme zmúdreli a boli ochotní niečo zmeniť. Ľudský charakter je taký, že sa rýchlo vrátime do starých koľají a budeme si myslieť, že to sa už znovu nemôže stať. Vo svojej tvorbe vždy reagujem na spoločenské zmeny. No teraz prichádzajú hlbšie zmeny a ťažko povedať, ako na to zareagujeme. V umení aj v spoločnosti. Neviem to ešte odhadnúť, ale citlivo vnímam, ako situáciu zneužívajú politici.“
Najhoršie na situácii je podľa nej najmä nemožnosť plánovať. „Naše umenie vyžaduje neustále manažovanie – stále plánujem, výstavy aj dva roky dopredu, a toto sa teraz nedá. Robím a neviem, či to bude mať nejaký výsledok. Môžem premýšľať, ale pre mňa je dôležitá budúcnosť, vízia, že sa niečo stane. Neznášam tú vetu, že čím horšie podmienky, tým lepšie umenie, ale pokračovať budeme. Treba si pripraviť veci tak, aby sme mohli okamžite zareagovať, keď príde príležitosť.“
Andrej Dúbravský: V New Yorku je karanténa nepredstaviteľná
Maliar Andrej Dúbravský (1987) sa preslávil maľbami nahých chlapcov so zajačími ušami. Pred pár rokmi kúpil dom na dedine, kde žije, maľuje, venuje sa záhrade a hydine, ale dvakrát do roka, na jar a na jeseň, sa presídli do New Yorku.
Práve tam ho zastihla korona. „Stihol som sa vrátiť 10. marca, tak, aby som nemusel zostať v štátnej karanténe. Mal som veľké šťastie, že výstava sa stihla v dobe, keď si tam ešte všetci z korony robili žarty, takže som neutrpel ani ekonomické straty. Pracovný rytmus mám zabehnutý už roky, ale karanténu v New Yorku si neviem ani predstaviť. Väčšina ľudí tam žije v malých škaredých bytoch/izbách (vrátane mňa) a jediná životná radosť je práve tá socializácia,“ hovorí.
Vďaka korone mal čas realizovať nápad, ktorý si vymyslel ešte v decembri – vydávať každý mesiac „zin“. „Časopis, do ktorého budem písať a zverejňovať čokoľvek, čo budem chcieť, denník, pestovanie, skice, úvahy, recepty, dinosaury, obsah, ktorý nechcem vešať do galérií ani na sociálne siete. Jednoducho niečo bez snahy páčiť sa alebo zarábať. Predstavoval som si, že ten časopis budem posielať dvadsiatim fajnšmekrom. No stalo sa niečo, čo ma úplne šokovalo! Mám kopu odberateľov na celom svete a píšu mi, že majú vďaka zinu super karanténu.“
Podobne, ako hovorí Ivana Šáteková v rozhovore (na str. 20 – 25), aj Andrej Dúbravský počas karantény zaznamenal prekvapivý záujem o jeho obrazy cez internet. „Písali mi ľudia, že na to mysleli už roky, ale až teraz sa k tomu konečne dostali, aby kúpili môj obraz. Myslím si, že to súvisí s tým, že mali zrazu čas sa zamyslieť aj nad niečím životne „neakútnym“. Pritom na sociálnych sieťach som veľmi aktívny už roky a každý týždeň tam zverejňujem nový obraz. Nie je to nič, čo by som nerobil už pred karanténou.“
Zmenila korona jeho tvorbu? „Predpokladám, že s odstupom času sa ukáže, či tieto ‚karanténne obrazy‘ budú mať nejaké špecifiká, možno áno, neviem,“ hovorí. „Znelo by to zaujímavo v tlačovej správe k výstave, ale nie som si istý, či to bude pravda.“ Najbližšiu výstavu by mal mať v Amerike v októbri.
Peter Kalmus: Oznamy A4 ako budúce exponáty
Výtvarník, fotograf a akčný umelec Peter Kalmus (1953) žije a tvorí striedavo v Košiciach a Piešťanoch. Nedokáže oddeliť, čo je jeho súkromný život a čo umenie a tiež nedokáže mlčať a nedať najavo svoje politické názory.
Je vášnivý zberateľ všetkého, okrem iného už 25 rokov zbiera rôzne nápisy formátu A4. Má ich stovky. Počas koronakrízy mal skutočnú žatvu. „Hneď od začiatku som začal zbierať nápisy z kaviarní, klubov, reštaurácií, divadiel, obchodov, z polície.... Robím historickú dokumentáciu, ako sme reagovali na koronu. Snáď z toho bude niekedy výstava,“ vysvetľuje.
Ešte pred zatvorením divadiel stihol prísť do Bratislavy na predstavenie v SND. V sekáči si kúpil veľkú červenú podprsenku a vyrobil z nej pre seba a kamaráta dvojrúško na tvár. Rok pripravoval bicykel Crazy Diamond na festival Pohodu, kde býva už niekoľko rokov aj „vizuálna scéna“. Verí, že Pohoda 2021 bude a že sa jej dožije.
Hoci mnohí ľudia si počas karantény našli nové záľuby a začali viac športovať, on, naopak, prestal. Predtým behal polmaratóny, teraz absolútne vypol trénovanie, len sem-tam si išiel v rúšku zabehať. „Keď som 23 hodín v paneláku v Košiciach na 13. poschodí, v zapratanom byte, tak som oťapenejší. Sledujem diskusie, rozmýšľam viac o smrti. Každý začal viac uvažovať o sebe, o svojom okolí, o svete. Toto je akoby varovanie. Vírus je na to absolútne dokonalý, aj keď podobných nášľapných mín už je viac. Sucho, ďalšie katastrofy, divní ľudia, ktorí vládnu vo svete.“
Jana Farmanová: Maľovať v štýle zen-budhistov
Jana Farmanová (1970) je figurálna maliarka, rešpektovaná divákmi aj zberateľmi umenia. Jej obraz Červená zem bol použitý na plagát divadelnej hry Nevesta hôľ v SND.
Jej prvé pocity súviseli s tým, že zastavená letecká doprava a výroba zmenšia znečistenie planéty a že sme to vlastne dostali do daru. „Uvedomila som si, aká je výhoda žiť na pešo od lesov, lúk a polí. Výhody kultúry miest boli nepoužiteľné a nekultúrny vidiek a jeho výhody boli na dosah a my sme ich náležite využívali. Mesto, také prázdne, malo čaro, pripomínalo mi to detstvo, keď bolo v Nitre tak málo áut, že na ulici, jednej z hlavných v starom meste, sme sa hrávali na ceste s loptou a uhýbali, keď išiel autobus raz za pol hodinu,“ spomína.
Hoci sa musela vzdať dohodnutej výstavy, kde dúfala, že sa predá niečo z jej obrazov, je zvyknutá prijímať veci tak, ako prídu. „Verím a mám to podložené praxou, že všetko, aj to, čo sa nezadarí podľa môjho plánu, má svoje dobre dôvody.“
Preto ju neprekvapilo, že karanténa jej priniesla nečakanú možnosť preniesť si obrazy do úžasného priestoru – sen každého umelca: „Na síce kratučký, ale pre mňa dôležitý čas, ma tam majiteľ nechal pracovať na najväčšom plátne, ktoré som doteraz urobila. Sedem a pol metra krát dva a pol metra. To je úžasná výzva. Aj sa toho formátu trochu bojím a som k nemu príliš opatrná, ale už som si to uvedomila a pracujem na tom, aby som to prekonala. Okrem tohto som sa pustila do maľovania v „štýle zen-budhistických maliarov“, to znamená, že to ide cezo mňa, že sú to tváre, ktoré poznám, a teda môžem dať zelenú intuícii a skúsenosti. Takzvané: bez rozmýšľania, také mám najradšej. Ale na také treba zvláštnu koncentráciu a tá sa mi darí tak na striedačku s dňami, keď maľovať vôbec nemôžem.“
Najbližšie ju čaká výstava pre Rosenfeldov palác v Žiline, dve v Českej republike a začiatkom zimy v Danubiane. Verí, že všetky sa uskutočnia v pôvodnom termíne.
Ľubo Mikle: Nie je priestor pre falošné hrdinstvá
Sochár Ľubo Mikle (1982) pracuje prevažne s médiom sochy, zvukového objektu a inštalácie. Jeho sochy majú často monumentálnu mierku. Podieľa sa na organizovaní sochárskych podujatí na Devínskom hrade a na projekte Socha a objekt. Niekoľko mesiacov do roka žije a tvorí v Austrálii.
Korona ho zastihla doma, pár týždňov po návrate zo Sydney, kde vystavoval na prestížnej medzinárodnej výstave Sculpture by the Sea. Znemožnila mu vycestovať do Perthu a dokončiť projekt s ďalšou sochou. Hoci je na izoláciu v ateliéri zvyknutý, prekáža mu nedobrovoľný zásah do slobody pohybu a vôbec slobody ako takej. „Následok býva často klaustrofóbny a veľmi diskomfortný, čo z dlhodobého hľadiska vplýva aj na finančne zdroje.“
Tvrdí, že každá silná emócia, situácia či fakt môžu poslúžiť ako palivo alebo katalyzátor v tvorbe, akurát pri tých negatívnych je niekedy ťažšie cez slzy vidieť ďalej. Ale tvoriť sa dá aj za zhoršenej viditeľnosti. „Prirodzene sa mi denne otvára široké spektrum tém a možností a aj to ako ich spracovať. Profil mojej prezentácie ostal aj v tejto dobe principiálne rovnaký, ak to však bude trvať dlho, určite by som viac tlačil na online formu a jej alternatívy.“ Chystá vo svojej tvorbe aj nové prekvapenia, ale o čom by boli prekvapenia, keby ich pustil v tak veľkom predstihu? A tak o nich zatiaľ pomlčal.
A čo strach? „Skôr ako o seba sa bojím o rodinu a blízkych. V situáciách, ktoré môžu stáť najvyššiu cenu, akou je ľudský život, nie je priestor pre falošné hrdinstvá. Čiže veľký obdiv a vďaka všetkým, ktorí museli, musia a ešte sa budú musieť pasovať s problémami a následkami tohto obdobia, či v prvej línii, ale i doma za sporákmi.“
Marek Ormandík: Karantéma
Marek Ormandík (1968) patrí medzi významných tvorcov svojej generácie, realizoval množstvo samostatných i skupinových výstav nielen na Slovensku, ale i v Európe. Venuje sa maľbe, kresbe, sochárskej tvorbe, grafike a ilustrovaniu.
Korona mu prerušila malú výstavu v bratislavskej Galérii 19 nazvanú Ksicht 2. „Je to kolekcia malieb na papieri s jediným (mojím obľúbeným) motívom – hlavy. Keďže túto expozíciu po uvoľnení opatrení oživujeme, pridávam do nej aj pár aktuálnych, orúškovaných tvárí.“
Už od začiatku krízy si začal viesť obrázkový koronadenník. „Okrem ateliérového maľovania teda ešte po večeroch okupujem jedálensky stôl a kreslím. Téma je jasná. ‚Karantéma‘. Týmito kuchynskými kresbami kŕmim potom svoje sociálne siete. Kríza mi tak, paradoxne, zdvojnásobila pracovné nasadenie. Niektoré z týchto domácich skíc sa stanú ilustráciami dvoch nových kníh.“
Nové témy však v karanténe nenašiel a ani ich nehľadal. Chystá sa žiť čo najpodobnejšie tomu, ako žil pred krízou. Chystám sa však aj na to, že sa tak žiť už nebude dať. „Takže sa vlastne na nič nechystám.“
Dorota Sadovská: #stayhome
Ďalšia významná maliarka svojej generácie Dorota Sadovská (1973) prepája maľbu s fotografiou a videom, neustále skúma a hľadá presahy k iným médiám, ako aj k výstavnému priestoru.
Prvé zvesti o korone ju zastihli vo februári v Prahe. V Galérii Altán Klamovka inštalovala menšiu samostatnú výstavu. „Niekoľko dní po mojom návrate zatvorili deťom školy, takže zostali doma a ja s nimi. Na začiatku si obe deti urobili karanténny rozvrh hodín. Syn – prvák – mal v ňom napísané samé lego a vlastné stavby z neho, čo dôsledne dodržiava až doteraz.
Staršia dcéra sa stala predlohou môjho nového obrazu Svätej Corony. Taká postava naozaj existovala a patrí jej napríklad rakúske lyžiarske mestečko Sankt Corona am Wechsel, kde sa nachádza jej pútnický kostol,“ vysvetľuje.
Okrem výstavy v Prahe zostali bez divákov aj jej skupinové výstavy v Nitrianskej galérii či v Roman Fecik Galéria. Čiastočne uzavretou bola aj jej monumentálna inštalácia premeny apsidy v kostole sv. Jána Bosca v Bratislave.
Pre plánovanú samostatnú výstavu v Galérii mesta Bratislavy teraz pripravuje maliarsky projekt s pracovným názvom #stayhome. Na jeseň chystá ďalšie dve inštalácie v Paríži a v Prahe. A niečo nové vznikne aj pre Bielu noc v Bratislave. Ktoré termíny sa posunú a ktoré nie, zostáva nateraz tajomstvom aj pre ňu.
Jaro Varga: Spolu sami
Konceptuálny umelec a kurátor Jaro Varga (1982) žije v Prahe, ale často vystavuje na Slovensku i vo svete. Pred dvoma rokmi robil inštaláciu pre francúzsku módnu značku Sonia Rykiel na najprestížnejších uliciach Paríža, New Yorku, Londýna, Tokia a Soulu.
Koncom februára, keď už bola pandémia v plnom prúde v Taliansku a ohlasovali sa prvé prípady v Madride, mal samostatnú výstavu na Arco Madrid. „Keď som sa promenádoval v Madride po nádhernom múzeu Thyssen Bornemisza a užíval si výstavu Rembrandta, netušil som, že vírus je už hlboko zasadený v našich životoch a len ticho vyčkáva, kedy si ho konečne všimneme,“ hovorí.
„Zaujímavé pre mňa bolo sledovať akúsi kolektívnu samotu, zdieľanú samotu, akú asi svet nikdy nezažil. SPOLU SAMI. Prvé dni som škrtal v kalendári, až kým som ho mal celý doškrtaný, potom som ho prestal úplne používať. V polovici apríla som sa sťahoval do nového ateliéru. To bola jediná vopred naplánovaná aktivita, ktorá sa nezrušila.“
Korona mu zobrala priestor a dala mu čas. Snažil sa zhltnúť čo najviac filmov, kníh a podcastov. A viesť dialógy sám so sebou. „Bol to ideálny čas na vertikálne poznanie. Počas celého toho obdobia boli momenty, keď som sa akoby vrátil do svojho detstva. Pocítil som iné plynutie času. To, ktoré sa viaže skôr na moje detstvo než na moju súčasnosť. Keď minúty trvajú hodiny, hodiny dni a dni roky. Objavil som to znova a budem sa usilovať, aby som o to v návale života opäť neprišiel. Schopnosť podľa potreby rozpínať čas. A tak získať viac času na zlepšovanie seba a dúfam, že aj sveta.“
Stále pracuje na nových veciach, aj keď zatiaľ len do šuflíka. Prirovnáva to k behu na bežiacom páse: „Unavím sa podobne ako pri behu v lese. Je beh na bežiacom páse skutočný alebo iba jeho takmer dokonalou simuláciou? Ako je to s umením bez diváka? S divadlom bez obecenstva? Spoluúčasť diváka je často nevyhnutným predpokladom pre existenciu mojich výtvarných diel. Dielo bez diváka je ako naprázdno sa točiaci bežiaci pás. Diela, ktoré momentálne tvorím, netrpezlivo čakajú na svoju aktiváciu.“
Fero Lipták: Zakryli sme sa rúškami a odkryli cez internetové siete
Maliar a súčasne filmový a divadelný scénograf Fero Lipták (1962) je držiteľom Českého leva za Záhradu aj za animák Lajka, a tiež Ceny ASFK za prínos slovenskej kinematografii a klubovému filmu.
Okrem plánovaných výstav mu zrušili aj týždeň pred premiérou predstavenie Pohľad z mosta v divadle Astorka. Počas korony začal maľovať aforistické reakcie na koronu a vešať ich na na facebook. Tvrdí, že toho má oveľa viac a že už je toho pomaly na knihu. Okrem toho má vraj čas pre rodinu, viac číta, počúva operu a rozmýšľa nad tým:
- Ako je človek nad 75 rokov pre pľúcnu ventiláciu menej zaujímavý než ten 54-ročný.
- Aká je cena života v istom veku rozdielna. * Ako sme sa všetci zakryli rúškami a paradoxne odkryli cez internetové siete.
- Aké množstvo odborníkov máme na aktuálnu situáciu.
- Či fakt viem všetko o koronavíruse, ako sa ma pýtajú v rádiu.
- Ako vieme všetci lepšie robotu toho druhého než tú svoju.
- Ako je kultúra na kolenách a žobre o dotácie – ako bezdomovec pred kostolom.
- Ako sa kultúra mylne zamieňa za zábavu typu reality show.
- Ako je dôležité mať štyri počítače kvôli online výuke svojich detí.
- Aké trápne sú bilbordy, ktoré bránia výhľadu na krajinu.
- A ako sa píše v jednej hre Teatra Tatra o prorokovi Iljovi: A na čo to všetko, keď žatva...
Foto: archívy umelcov