Mama je anestéziologička, otčim bol primár urgentu. Presne to isté hrá herečka EVA MORES v seriáli Nemocnica. Napriek tomu si nemyslí, že vyrastaním v lekárskej rodine či hraním v seriáli sa dá o medicíne čokoľvek naučiť. Aj prvú pomoc vie podať len preto, že sa o to sama zaujímala. A tak sa vydala v stopách svojho biologického otca – divadelníka a dala sa na herectvo, ktoré viac sedí jej citlivej povahe. Práci dáva všetko, považuje sa za rovnako ambicióznu ako postavy, ktoré hráva, no v skutočnosti viac obdivuje iné hodnoty, ktorých sa dobrovoľne vzdala.

Aktuálne nakrúcate seriál Sľub, kde hráte sudkyňu, hrali ste advokátku v seriáli Vina, primárku v Nemocnici. Často dostávate úlohy ambicióznych žien, ste taká aj v skutočnosti?

Som. Moja práca ma baví, do istej miery napĺňa a je mojou súčasťou až do takej miery, že keby som sa jej musela vzdať, asi by som to už nebola úplne ja. Ale nie som na tú moju ambicióznosť až taká hrdá ako postavy, ktoré stvárňujem, pretože na rozdiel od nich, ja som si plne vedomá všetkého, čo si svojou ambicióznosťou suplujem. V skutočnosti viem, že sú v živote aj dôležitejšie veci a dôležitejšie hodnoty, významnejšie a oveľa hlbšie, ako je práca a kariéra. Akurát ja som sa ich – veľmi vedome a dobrovoľne – vzdala, pretože v kariérnom svete sa cítim bezpečnejšie.

A aké sú tie iné, dôležitejšie hodnoty?

Rodina, rodičovstvo, materstvo… Keby ste oproti mne postavili dve ženy, z toho jedna je karieristka, ktorá dokázala v práci vybudovať obrovské veci, a druhá sa doma stará o deti a varí večeru svojmu mužovi, tak vždy budem oveľa viac obdivovať tú druhú ženu, pretože buduje hodnoty, ktoré sú oveľa hlbšie, dôležitejšie a významnejšie než nejaká práca.

A prečo sa tých hodnôt dobrovoľne vzdávate?

Pretože sú postavené na vzťahoch a vzťahy bolia. Kariéra nebolí. Znie to trochu ako nejaká posttraumatická stresová porucha, ale je to veľmi racionálne a pragmatické rozhodnutie.

„Vzťahy bolia, kariéra nebolí.“

Tak zostaňme ešte chvíľku pri vašej kariére. V seriáli Nemocnica hráte anestéziologičku Denisu, ktorá už prežila aféru so ženatým kolegom, potrat, adopciu dievčatka, stala sa primárkou. Veľmi turbulentný život mala. Bude takto pokračovať aj v nových častiach?

Najvýraznejšia zmena, ktorá sa s touto postavou stane, je tá, že bude mať konzistentnejší charakter. Doteraz bola natoľko turbulentná, že to občas budilo dojem, že v každej epizóde to bola iná osobnosť. A to bolo otravné, myslím, že nielen pre mňa, ale aj pre divákov. V nových sériách nájde rovnováhu medzi prácou a rodinným životom a konečne bude riešiť veci adekvátne svojmu veku, postaveniu a sociálnemu statusu.

Baví vás hrať lekárku?

Baví ma hrať sa aj na anestéziologičku, aj na primárku.

Vedeli by ste už v prípade núdze aj dať anestéziu?

Na to, aby človek vedel podať anestéziu, musí mať vysokoškolské vzdelanie v oblasti medicíny a k nemu pridružené atestácie, a k niečomu takému človeka stvárňovanie anestéziologičky v slovenskom seriáli nepriblíži ani o pol milimetra, takže určite nie. Zvládla by som dať prvú pomoc, ale ani to nie preto, že som natočila seriál z nemocničného prostredia.

Keď si človek oblečie lekársky plášť, cíti sa podľa jednej vedeckej štúdie múdrejší. Ako sa cítite v lekárskom plášti vy?

Kostým ako kostým, ale keby som bola skutočná lekárka, určite by som sa v plášti cítila inak než v civile. Verím tej štúdii, že plášť pridáva na vážnosti a sebavedomí, pretože keby som sa dokázala starať o zdravie ľudí, riešiť ich zdravotné problémy, zachraňovať im životy, zlepšovať kvalitu ich životov, určite by sa to odrazilo aj na mojom sebavedomí. A hoci to znie malicherne, viem si predstaviť, že biely plášť by to sebavedomie podčiarkol spôsobom, ktorý by vnímalo aj okolie. Celkovo by som mala väčšie sebavedomie, než aké mám, keď som herečka. (Smiech.)

Aký máte vzťah k lekárom?

Môj vzťah k lekárom sa dá zhrnúť do troch slov. Rešpekt, úcta, dôvera. A asi je tam aj určitý druh obdivu, čo je zrejme ovplyvnené tým, že som z lekárskej rodiny. Moja mama je anestéziologička a môj nevlastný ocko bol chirurg na úrazovke a primár urgentu.

„Môj vzťah k lekárom sa dá zhrnúť do troch slov.
Rešpekt, úcta, dôvera.“

Takže v seriáli ste naozaj ako doma!

To, že hrám anestéziologičku a primárku urgentu, je síce veľmi milá náhoda, ale seriál má len veľmi málo spoločného s realitou, ak vôbec niečo.

Ste poslušná pacientka?

Myslím, že som poslušná pacientka. Možno trošku lenivá a nezodpovedná, so sklonom riešiť veci na poslednú chvíľu, ale inak poslušná. Dôverujem lekárom, a hoci je to do istej miery ovplyvnené prostredím, v ktorom som vyrastala, myslím, že by som dôverovala medicíne, aj keby ma formovalo iné prostredie.

Ani v rámci pubertálneho vzdoru voči rodičom sa vaša dôvera a poslušnosť nezmenili?

Nie, nie, nie, vôbec. Len mám dosť tendenciu zanedbávať svoj zdravotný stav, ale to asi tiež pramení z toho, že som sa nikdy o seba nebála, nedávala som si na seba pozor, neriešila nič – až kým to nebolo úplne nevyhnutné. Keby som nebola z lekárskej rodiny, asi by som mala inde prah rešpektu voči týmto veciam. A tak ako som lenivá, nezodpovedná a ľahostajná k svojim zdravotným problémom, tak nemám ambíciu, energiu a kapacitu ani na to, aby som spochybňovala doktorov. To sa mi vlastne ani nechce, hej? (Smiech.)

Prečo ste nešli na medicínu, keď ste ju mali každý deň pod nosom? Či práve preto?

Som dosť citlivý človek, ale takým spôsobom, ktorý sa dá síce celkom vďačne zúročiť v herectve, ale v medicíne by to bolo asi kontraproduktívne. Asi by som sa príliš vžívala do pacientov a ich príbehov a nedokázala by som mať zdravý odstup, ktorý je tam nevyhnutný. Ale aj iné dôvody to má, napríklad by som musela mať vôľové vlastnosti študovať medicínu.

Boli ste zlá žiačka?

Naopak, už ako päťročná som sa naučila sama čítať a písať, bez pomoci dospelého človeka. Na základnú školu do prvej triedy som už teda nastúpila s tým, že som vedela úplne plynule čítať aj písať na úrovni normálneho dospelého človeka, čo mi veľmi uľahčilo celý žiacky život. Ale mne by sa proste nechcelo tak strašne veľa učiť.

A preto ste herečka a učíte sa stále texty aj po skončení školy, hej?

Hej. (Smiech.) Tak učiť sa texty je predsa len trochu iné ako učiť sa medicínu. Okrem toho, herecký mozog je už taký vytrénovaný, že mne to viac-menej samé vlezie do hlavy.

Možno tak funguje aj mozog študenta medicíny.

Možno… Určite by moji rodičia boli oveľa pyšnejší, keby som bola doktorka. Ale boli to rešpektujúci rodičia, ktorí sa nestarali do mojich osobných životných rozhodnutí. Nedovolili si zasahovať mi do života v takej miere, ktorú už oni považovali za neadekvátnu a moje sny, ciele, ambície úplne rešpektovali a podporovali ma. Môj biologický otec, ktorý je divadelník, sa samozrejme teší, že idem v jeho stopách.

Pátrali ste niekedy po tom, čo máte po predkoch v génoch? Teraz je dosť v móde odhaľovanie etnického pôvodu prostredníctvom DNA testov, napríklad.

To by som chcela. Tieto veci ma zaujímajú, som nimi fascinovaná, ale zatiaľ som po nich nepátrala, lebo na to teraz nemám čas.

A čo ste zdedili po rodičoch? Štíhlosť?

Čo sa týka fyziognómie, tak áno, po obidvoch rodičoch som zdedila to, že som vysoká, štíhla. Oni sú tiež obidvaja veľmi chudí, teda otec už vekom nejaké kilá nabral, ale moja mama vyzerá v podstate úplne ako ja, navyše aj veľmi mlado. Dosť sa podobám na oboch.

A čo dedičné choroby?

Mám pocit, že sme zdraví, ani ako deti sme s bratom nebývali veľmi chorí. Máme celkom tuhý korienok.

Ako sa o seba staráte?

Môj život bol donedávna celkom turbulentný, ale momentálne si dávam veľmi záležať na tom, aby som mala dostatok zdravého spánku. Keďže si nebudujem žiadny rodinný život, môžem sa úplne odovzdať práci a faktom je, že odkedy som vyšla zo školy, mala som tej práce veľa. Myslím, že som to trochu preháňala. Spôsobom, akým proste normálni
dospelí ľudia nefungujú.

Aj na úkor spánku.

Áno, päť rokov som spávala 2-3 hodiny denne namiesto ôsmich, čo by človek mal spať. Takto dokáže človek fungovať maximálne týždeň. Ja som tak fungovala niekoľko rokov. Boli obdobia, keď som pracovala 18-19 hodín denne a bola som rada, keď som si našla 3 hodiny na spánok. Bolo to hlúpe. Bola som vyčerpaná fyzicky aj psychicky.

Čo bol ten zlom, že ste si povedali – tak takto nie?

Boli to isté veci v mojom osobnom živote, pred ktoré som bola zrazu postavená, že ich musím riešiť. Zrazu ma bolo treba aj inde než v kariérnom svete. A ja som zistila, že sú to veci, na ktoré potrebujem mať energiu, potrebujem byť bdelá, koncentrovaná, sústredená, silná, pevná. Jednoducho veci, ktoré nemôžem a nedokážem riešiť na pokraji síl, lebo si ma vyžadujú úplne celú a pri plnej rozvahe a príčetnosti. A teda, bola som aj neuveriteľne vyčerpaná, tak prišiel zlom.

Ako sa vám darí dobre spať? Akú máte techniku? Či stačí len skrátka menej pracovať?

Myslím, že som toľké roky vydržala spať tak krátko práve preto, že mám odjakživa problémy so spaním. Moja mama hovorí, že od narodenia. Všeličo som skúšala, momentálne sú to aj také banálne veci, ako nemať mobil v ruke pred spaním. Dve hodiny pred tým, ako idem spať, sa už nepozriem na nič, čo vyžaruje modré svetlo.

Čo ešte pre seba robíte?

Obmedzila som neresti, napríklad závislosť na fast foode. Neslúži mi to ku cti, ale musela som mať McDonald minimálne raz do dňa. To som úplne zrušila. Vôbec už fastfoody nejem. Ani McDonald, ani žiadne nepoctivé veci si už nechcem dávať do tela. Začala som sa zdravo stravovať.

Viac si varíte?

Vôbec nevarím, mňa to absolútne nebaví. Keby som mala muža a deti, asi by som sa k tomu nejako donútila, ale inak neznášam varenie. Chvalabohu, môžem si dovoliť stravovať sa vonku a dobre. Dávam si veľmi záležať na tom, aby to bola živá, poctivá strava. Nie som vegetariánka ani vegánka, aj keď rozumiem tomu, že asi je to správne pre našu planétu a obdivujem ľudí, ktorí sú schopní zrieknuť sa mäsa a mliečnych výrobkov, lebo určite im za to planét a ďakuje a my všetci tiež Ja to ale nedokážem, milujem mäso, milujem mliečne výrobky a nechcem vidieť, ako by som pri mojom rýchlom spaľovaní vyzerala, keby som sa toho vzdala.

Hľadala som váš profil na Instagrame a zistila som, že tam nie ste. Dali ste si digitálny detox?

Hej, zrušila som si sociálne siete, lebo mi teraz dosť dáva zabrať aj skutočný svet, nepotrebujem riešiť ešte aj ten virtuálny, momentálne sa mi do života nezmestí. Okrem toho – a viem, že to od tridsaťročného človeka bude znieť asi trochu smiešne – mám pocit, že už som na tie sociálne siete pristará. Tento pocit prišiel zo dňa na deň.

Viackrát ste naznačili, že nechcete mať deti ani rodinu. Nemení sa to ani vekom, tým, ako postupne okolo všetci rovesníci deti majú a riešia iné veci než vy? Máte s kým ísť von?

Moje priateľstvá tým, že kamošky majú deti, vôbec neutrpeli – práve naopak. Myslím si, že spolu trávime oveľa viac času a mňa to aj oveľa viac baví, s deťmi mám zrazu pocit, že je to zmysluplnejšie strávený čas ako žúrovať alebo sedieť na káve a klábosiť o blbostiach. Som tá kamoška, čo s deťmi pomáha, stráži ich, opatruje, viacerým som krstná mama. Ale vlastné deti nechcem, to sa nezmenilo. A ľudia okolo mňa poznajú moje dôvody a rozumejú, že to nie je chvíľkový rozmar.

Kto sa o vás v starobe postará?

Budem sa musieť zvládnuť o seba postarať sama.

Na čo ste v živote na seba najviac pyšná, hrdá?

Keď som bola malá, moja mama mi povedala, že jediné, čo po nás zostane, je to, čo urobíme pre druhých. Myslím, že každý človek je nakoniec najviac hrdý na to, čo tu po ňom zostane. Nieže by som nebola hrdá na svoju prácu alebo na veľa iných vecí, o ktorých si myslím, že sa mi v živote podarili, ale keby som mala vybrať len to jedno, to najdôležitejšie, na čo som na seba hrdá najviac, boli by to veci, ktoré nevidno a ani o nich nemusí nikto vedieť. Stačí, že sú.

„Najviac som hrdá na veci, ktoré nevidno
a ani o nich nemusí nikto vedieť.“

Kam najďalej ste v živote zašli?

Jednoznačne priďaleko.

Čo vás v živote najviac rozčuľuje?

Taká tá malá každodenná vec na ktorú keď narazíte, zakaždým sa naštvete. Takých vecí je veľa! (Smiech.) Napríklad ma rozčuľuje, keď niekto na verejných toaletách, napríklad v obchodnom dome, používa fúkače na sušenie rúk. Som jednak hrozne citlivá na hluk, ide mi to úplne roztrhať uši, ale najmä si hneď predstavím, ako tam všade lietajú baktérie, ktoré ten fúkač rozvíri. Alebo ma hnevá, keď ľudia na eskalátoroch majú pocit, že keď sa oni neponáhľajú, tak nikto iný sa nemôže ponáhľať, to ma tiež rozčuľuje. Že si zamieňajú eskalátory s výťahmi.

A naopak, aká malá každodenná vec vám vždy urobí radosť?

Keď sa na mňa dieťa usmeje. Často sa mi to stáva, že idem po ulici a stretne sa mi pohľad s úplne cudzím dieťaťom a ono sa na mňa tak srdečne, autenticky usmeje. Niečo si tým pohľadom vymeníme. Pritom ma vôbec nepozná, som cudzí človek, ktorý prechádza okolo. A to sa mi deje veľmi často. Možno, že som tým deťom smiešna, neviem. (Smiech.) Z toho mám celý deň krásny.

Na čo sa v blízkej dobe najviac tešíte?

Chystám sa cestovať.

foto: Stanka Topoľská, TV JOJ