Prísť o zdravie aj blízkeho človeka v jednej sekunde je scenár, do ktorého sa nikto netúži začítať. Všetci sme predsa nesmrteľní, zdraví, neohroziteľní. Do chvíle, kým sa na ceste vodič auta v nesprávnej chvíli nevenuje niečomu inému ako riadeniu. Do chvíle, kým svojím autom nevojde do cesty dvom motorkárom, ktorí si chceli iba užiť krásny, slnečný marcový deň.

Náraz do auta bola taký nečakaný a prudký, že Janu vymrštilo do vzduchu a po dvoch saltách dopadla na strechu auta, ktoré vošlo do cesty ich motorke. Vo veľkej rýchlosti sa zošmykla po boku karosérie a dopadla chrbtom na cestu. Nasledovalo šmýkanie zopár metrov po vozovke, kým sa jej telo zastavilo. Ležala na chrbte, vnímala modrú oblohu a príšerný strach. Pohla nohou, aj druhou – vydýchla si – išlo to. No keď sa pokúsila nohy odtiahnuť od seba, do tela sa jej zarezala príšerná bolesť a vydral sa z nej doslova zvierací rev. „Bolo to ako dvadsať pôrodov naraz. Nič podobné som dovtedy nezažila,” spomína na najhorší deň vo svojom živote 57-ročná Bratislavčanka. Od tej chvíle kričala neustále. V tom kriku bola bolesť, strach, zúfalstvo…

Operujte, prosím!
O pár minút po nehode sa nad Janou skláňalo niekoľko hláv. Jedna z nich patrila dievčine – záchranárke, ktorá sedela v aute, ktoré pred nehodou išlo za motorkármi. „Upokojovala ma, držala pri vedomí a zavolala záchranku. Na otázku, či Ivan, ktorého oživovali neďaleko mňa, žije, mi však neodpovedala. Teraz sa sústreďte na seba, dýchajte,“ tíšila ma.

Do záchranky ju nakladali s polytraumou – trojnásobnou otvorenou zlomeninou členka, niekoľkonásobnou zlomeninou panvy a vnútorným krvácaním, zlomeným chodidlom a poškodeným kolenom. V nemocnici nasledovala séria vyšetrení. „Každý, aj nepatrný pohyb vyvolával neznesiteľnú bolesť panvy. Doslova som cítila, ako sa mi trú o seba jej zlomené časti. A hoci nie som žiadna padavka, určite ma počuli kričať na všetkých poschodiach nemocnice. Aj z vystuženého motorkárskeho oblečenia ma doslova vystrihli. Odmietla som urobiť akýkoľvek pohyb navyše, ktorý by mi privodil tú príšernú bolesť.“

„Po mojej pravici lekári a sestričky neustále monitorovali pacientku, ktorá vyskočila z okna. Bojovali o ňu dva dni, ale márne. Ďalšieho pacienta zase našli na ulici. Po úraze hlavy bol v umelom spánku. Pri vyšetrení mu zistili rakovinu pažeráka…“

Janu čakala operácia rozdrúzganého členka aj panvy. Nie všetci lekári však boli pre operáciu panvy. Mala sa rozhodnúť sama. Nebol to jednoduchý zákrok a vtedy – vo svojich 55 rokoch – už nebola najmladšia. Na druhej strane, bola úplne zdravá a vďaka intenzívnemu cvičeniu počas covidovej izolácie aj vo výbornej fyzickej kondícii. Ak by sa nedala operovať, čakali by ju minimálne dva mesiace nepohnute na lôžku. „V týchto bolestiach? To ma rovno odtiaľto odveziete na psychiatriu. Operujte ma, prosím,“ s odpoveďou neváhala ani sekundu, na riziká sa nepýtala.

Zrútil sa mi svet
„Sestrička, zistite prosím, či Ivan žije a v ktorej nemocnici je,“ pýtala sa po celý čas, kým jej robili vyšetrenia a pripravovali ju na operáciu. Sestrička prikývla, ale Jana sa odpovede nedočkala. „Prvú noc na JIS-ke, deň pred operáciou, som siahla po telefóne. Neviem ako, ale ukrytý vo vrecku mojej motorkárskej bundy to prežil. Bol plný správ od kamarátov, ktorí ma povzbudzovali, dávali mi vedieť, že na mňa myslia a majú ma radi. Písali mi aj moji najbližší. Vonku totiž zúril Covid-19 a dostali sa len pred dvere oddelenia. Čítala som jednu správu za druhou, až kým… „Jana, neviem, čo mám povedať. Úprimnú sústrasť. Ivo bol môj kamarát. Chcel by som ísť na pohreb, ak sa to len trochu dá…“

Bác. Jane sa v tej chvíli zrútil svet. Koniec. Milovaný človek, ktorý stál po jej boku desať rokov, s ktorým cestovali, prežívali zlé aj dobré, s ktorým si plánovali spoločné starnutie, už nie je. „Moji najbližší čakali na vhodnú chvíľu, ako mi to povedať, ale nestihli to. Keď sestrička prišla ku mne, už som sa jej na Ivana nepýtala. Utrela mi slzy, pohladkala ma po hlave a držala za ruku.“

Na dne dôstojnosti
Operácia trvala šesť a pol hodiny. Jana sa prebrala opäť na JIS-ke s katétrom v močovej trubici a s externým fixátorom v panve, ktorý ďalšie dva mesiace nenávidela, ale napriek tomu mu hovorila nežne – vešiačik na uteráčik. Z operovanej nohy jej trčali hadičky, ale bolesť necítila.

„Do ruky mi sestrička vložila balónik s opiátom a povedala: Keď budete cítiť bolesť, stlačte ho. Stláčala som ho celý deň, ale na druhý deň som ho už odmietla. Celý život som sa liekom vyhýbala a môj strach zo závislosti bol veľký. Do žily mi však aj tak neustále tiekli analgetiká a antibiotiká,“ vracia sa ku chvíľam tesne po operácii Jana.

Pomaly si začala zvykať na svoju posteľ a izbu JIS-ky, z ktorej sa celý nasledujúci mesiac nedostala. „Po mojej pravici lekári a sestričky neustále monitorovali päťdesiatročnú pacientku, ktorá vyskočila z okna. Bojovali o ňu dva dni, ale márne. Ďalšieho pacienta zase našli na ulici. Bez dokladov, bez mena, nikto sa k nemu nehlásil. Po úraze hlavy bol tento veľký chlap v umelom spánku. Pri vyšetrení mu zistili rakovinu pažeráka… Treťou v našej čudnej partii bola staručká pani po porážke. Mala krásne upravené, zafarbené vlasy, isto sa o seba do poslednej chvíle príkladne starala. Bola však dezorientovaná v čase aj priestore a nemohla jesť ani piť.“

„Hnačka ma pripravila o akúkoľvek dôstojnosť a ja som sa novej situácii musela prispôsobiť rýchlejšie, než je bežné.“

Ani Jana prvé dni po operácii nič nejedla. Keď zacítila akékoľvek jedlo, obracal sa jej žalúdok. Bola slabá, ale uvedomovala si, že musí do seba niečo dostať. Keď sa jedna milá praktikantka ponúkla, že ju nakŕmi polievkou, súhlasila. A začala bojovať. Ako malé dieťa. Jedna lyžička, druhá lyžička… „To sa neviete sama najesť?“ prerušila to jemné spojenie sestrička, ktorá Janu v ten deň videla prvý raz.

„Žalúdok sa mi opäť vzpriečil, slzy sa rozkotúľali po lícach a hrdlo sa mi stiahlo. Bolo dojedené. Tá istá sestrička neskôr zdôrazňovala, aby som nejedla banány, lebo sa zapečiem. Neposlúchla som, lebo to bolo jediné jedlo, ktoré som do seba dostala. Aj tak sa jej predpoveď nenaplnila,“ spomína Jana, ktorá začala bojovať práve s opačným problémom.

„Silné antibiotiká narobili šarapatu v mojich črevách. Bez probiotík sa k slovu prihlásila hnačka. V črevách mi krútilo a ja som ten moment odďaľovala, ako sa len dalo. V mojom stave bola misa tabu. Jediným riešením boli plienky…“ Keď ju sestrička so sanitárom prebaľovali prvý raz, hlavu si zakrývala rukami. Ako malé dieťa – ak vás nevidím ja, ani vy ma nevidíte. „Hnačka ma pripravila o akúkoľvek dôstojnosť a ja som sa novej situácii musela prispôsobiť rýchlejšie, než je bežné. Našťastie, v čase pandémie nosili sestričky aj sanitári na JIS-ke nie jedno, ale dve rúška naraz, čo mi dávalo akési plusové body. Boli to však otrlí bojovníci a aj pri takej činnosti, ako je prebaľovanie, si vymieňali recepty na guláš,“ hovorí, dnes už s úsmevom, Jana.

Klobúk dole
Rúško ocenila aj ona. Hoci pre pacientov nebolo povinné, keď mužovi s rakovinou pažeráka v umelom spánku čistili sestričky dýchacie cesty, rýchlo si ho nasadila. „Klobúk dole, sestričky, ten zápach bol neznesiteľný. A hoci sa pri hygiene tohto veľkého tela útle ženy natrápili, robili ju dôkladne a nevynechali žiaden úkon. Rovnako pri mne. Umyť, prebaliť, vymeniť posteľnú bielizeň, chrbát natrieť tým príjemne chladivým gélom… Bola to jedna z vecí, ktoré ma na chvíľku vytrhli z kolotoča bolestí, prebdených nocí a smútku.“

„Dlhé, skutočné rozhovory som viedla so psychologičkou, ktorá pravidelne prichádzala na oddelenie.“

Nechutenstvo sa začalo prejavovať aj na Janinom tele – bolo vychudnuté, svaly bez pohybu zmizli ako mávnutím prútika. Kvôli externému fixátoru mohla ležať len na chrbte. A hoci je oddelenie JIS vybavené dekubitnými matracmi, ktoré pri istých pohyboch začali masírovať telo, bolesť chrbta, ktorý bol neustále v jednej polohe, sa stupňovala. Najhoršie boli noci. „Odmietla som lieky na spánok, a tak som sa pravidelne budila o druhej ráno. Každý deň som sa snažila trochu nadvihnúť a asi po dvoch týždňoch som si dokázala na pár sekúnd sadnúť. Táto poloha však bola bolestivá, lebo fixátor sa mi nepríjemne zarezával do otvorov v koži. Bol to čas, keď sestričky oddychovali – bolo počuť len prístroje, dýchanie pacientov a moje vzdychy. Nenávidela som tie dlhé, bolestivé hodiny. A prežila som ich len vďaka audioknihám a podcastom v mobile.“

„Po ďalších troch dňoch som na veľkú prešla sama, v g-aparáte. Bol to môj výstup na Everest.“

Bilancovanie
Po druhom týždni na JIS-ke poznala už všetky sestričky. Aj ich slabé a silné stránky. „Vedela som, ktorá mi utrie slzy, ktorá mi rozčeše vlasy ležaním zmotané do jednej veľkej guče, ktorá sa mi zdôverí so svojím trápením. A tiež som vedela, ktorá sa ráno nepozdraví a ktorá – ak nebude mať náladu – zabudne na večernú hygienu pacientov. „Bola som na vás zo začiatku zlá. Som tu už dlho, podpísalo sa to na mne,“ povedala mi po jednom rozhovore sestrička, ktorá mi prvé dni vyčítala, že sa neviem najesť sama… Nakoniec sa stala práve ona mojou spriaznenou dušou. Potrebovala som to ako soľ. Návštevy v tom čase totiž stále neboli povolené,“ hovorí Jana.

Jej jediným spojením s vonkajším svetom, ktorý odrezal Covid-19, boli telefonáty s najbližšími a priateľmi. „Tí prví telefonovali od prvej chvíle, niektorých priateľov som musela k prvému zavolaniu povzbudiť ja. Bolo to pochopiteľné – báli sa mojej reakcie, obávali sa, že budem počas rozhovorov plakať. Keď pochopili, že nič také sa nebude diať, osmelili sa. Dlhé, skutočné rozhovory som viedla so psychologičkou, ktorá pravidelne prichádzala na oddelenie. Mohla som na ňu hodiť všetko svoje trápenie, všetky obavy a smútky a to som aj robila,“ priznáva Jana.

„Pán doktor, budem môcť športovať?“ spýtala sa na jednej z vizít traumatológa, ktorý jej operoval členok. „Budem rád, keď budete chodiť,“ odpovedal bez servítky lekár. Vtedy si nedokázala predstaviť, ako veľmi blízko bol k pravde. „A že dva roky po úraze ma bude trápiť artróza, pre ktorú budem musieť podstúpiť výmenu členkového kĺbu. Ten istý doktor ma po štyroch týždňoch na lôžku doslova prinútil postaviť sa do g-aparátu – chodúľa s kolieskami.“ Hlava sa jej krútila a keďže svaly na nohách už nemala, držala sa len silou vôle. Bol to však najvyšší čas, lebo o týždeň mali Janu previezť do inej nemocnice na rehabilitáciu. „Vybrali mi katéter, takže mojou kamarátkou sa stala misa. A konečne som sa zbavila plienok. Po ďalších troch dňoch som dokonca na veľkú prešla sama, v g-aparáte. Bol to môj výstup na Everest. A veľká motivácia, aby som sa s chodúľom pre veľkých skamarátila.“

Z JIS-ky odchádzala po piatich týždňoch. Vlastne, sanitári ju viezli na lehátku, k chôdzi ešte viedla dlhá cesta. „Lúčili sa so mnou lekári, sestričky stáli na chodbe v špalieri a kývali mi,“ vracia sa k poslednému dňu na JIS-ke Jana. Mesiac tohto zvláštneho, nedobrovoľného spolužitia v každom niečo zanechal. Zabrať dostala empatia, trpezlivosť a obyčajná ľudskosť. A hoci boli niektoré kopce vysoké, u všetkých sa nakoniec tie dobré vlastnosti vydriapali na povrch.

Foto: archív J. K., Shutterstock