Slovenky sú krásne, ale nie najkrajšie
Keď sa hovorí o ženách a ženskosti, ako podnikateľ a cestovateľ o tom najskôr premýšľam ako o faktore, ktorý môže akúkoľvek cestu či dovolenku viac alebo menej spríjemniť. Krásne ženy sú totiž popri dobrodružstve, kultúre či zaujímavých gurmánskych zážitkoch ďalším príjemným rozmerom cestovania. V tomto zmysle sú ženy najväčším ekonomickým potenciálom Slovenska, hoci si už dávno nemyslím, že najkrajšie ženy žijú práve na Slovensku – či skôr iba na Slovensku. Krásne ženy sú totiž všade tam, kde sa stretáva najviac národností, ktoré sa miešajú. My tu máme okrem dominantného slovanstva aj nemecké či maďarské vplyvy. To isté vidíme v Brazílii, ktorú poznajú v celom svete aj vďaka krásnym ženám. Tam sa zas miešajú černošské prvky s portugalskými, čo je veľmi zaujímavé.
Ešte krajšie zástupkyne nežnejšieho pohlavia nájdeme v menej známom Paraguaji. Aj tu sa miešajú černošské a belošské črty, ale k tomu sa ešte viac než v Brazílii pridáva aj indiánsky vplyv. Spomínam si, aké som mal kedysi predsudky voči kráse ázijských žien či pôvabu Afričaniek. Veľký omyl. Neveríte? Skúste navštíviť Bhután, kde sa stretáva indická civilizácia so „šikmookou“ časťou Ázie – žijú tam neuveriteľne nádherné a príjemné ženy. A keď sa ešte vrátim k Afrike, pri černoškách s krásne tvarovanými antilopími telami som sa cítil až komicky neforemne. Krásne ženy sú teda všade. Niekde je to percento väčšie, inde menšie.
Postavenie žien vo svete – „vedú“ islanďanky
Hoci sa muži väčšinou zaujímajú o krásu, ženy zaujíma skôr postavenie v spoločenskej hierarchii, ktoré je v rôznych kútoch sveta – pochopiteľne – iné. Synonymom krajiny emancipovaných žien je Island. V roku 1980 tam zvolili prvú európsku prezidentku, Vigdis Finnbogadóttir, ktorá vo funkcii hlavy štátu vydržala až 14 rokov. S emancipáciou sa tam však človek stretne na každom kroku. Islanďanky sa napríklad často nevydávajú, ostávajú slobodné a iba takpovediac plodia deti, ktoré majú bežne s viacerými mužmi. Ešte v roku 1965 bolo v Nórsku a na Islande nevydaných iba 3,5 – 3,7 % žien. Teraz je to až 40 %.
V kontraste sú nemecké a japonské ženy, ktoré majú tie najlepšie školy, ale keď sa narodí dieťa, ostávajú doma a nemajú s tým žiadny problém.
Nedávno som v mikronézii prešiel atoly Madžuro a Arno, kde funguje totálny matriarchát – všetkému vládnu ženy.
Práve vtedy sú tam ženy spoločensky najvyššie. Zatiaľ čo u nás je žena predovšetkým sexuálnym objektom a na spoločenskom vrchole je, keď má 20 rokov, v Nemecku, Japonsku i Taliansku je žena najviac cenená ako matka. Mám talianskeho suseda, ktorého poznám 15 rokov a ktorý dennodenne volá mame domov do Talianska, čo u nás nerobíme.
Arabský muž vládne na ulici, žena doma
V súvislosti s postavením žien sa často hovorí o ženách v arabskom svete, respektíve v moslimských komunitách žijúcich v Európe. Veľa sa o tom rozprávam s miestnymi ženami, prípadne s našimi sprievodkyňami, ktoré tam žijú. Jeden z najmedializovanejších problémov v Európe bol zákaz nosenia buriek a nikábu vo Francúzsku a Belgicku. Myslíme si, že tým prisťahovalcom pomáhame prispôsobiť sa našim podmienkam a neuvedomujeme si, že zároveň ničíme ich tradície. Keď hovoríme o šatkách či hidžábe, arabské ženy to často samy chcú, nosili to predsa aj ich mamy a staré mamy. S rovnakým nepochopením sa dívame na postavenie týchto žien pri spoločenských udalostiach. Myslíme si, že sú odsúvané a teda nespokojné. Ale je spokojná slovenská žena? Veď na Slovensku zarába menej ako muž, pričom na spomínanom Islande nič také neexistuje – na druhej strane, milióny žien v Indii zarobia menej než 1 euro denne. Neuvedomujeme si, že „slobodnejšia“ žena nemusí byť vždy šťastnejšia, pretože sloboda so sebou prináša isté záväzky. Keď má islandská alebo austrálska žena po krk domácnosti, sama sa vyberie na dovolenku – v Kašmíri som stretol matku dvoch malých detí, kde práve prebiehala vojna. Keby to však urobila moja manželka, ja by som si to pamätal a keby sa potom ocitla v nejakej problémovej situácii, mohol by som povedať „veď sa o seba postaraj, veď si samostatná“. Preto si myslím, že slovenské ženy ani nechcú byť až také samostatné, pretože sa im v istom zmysle oplatí „byť ženou“ a podobný princíp platí aj v arabských komunitách. Aj tam funguje staré známe cherchez la femme – v praxi to znamená, že arabský muž síce vládne na ulici, ale žena vládne doma.
Samozrejme existujú aj extrémy. Nedávno sa v Pakistane stalo, že otec ukameňoval vlastnú dcéru, pretože mala partnera, ktorý rodine nevyhovoval. Podobný prípad sa stal v severnom Iraku. Žije tam špecifická sekta, ktorá si hovorí Jazídi – sú to veľmi dobrí ľudia a aj to, čo hlásajú, je veľmi milé. Nedávno však internet obletelo video, na ktorom ľudia z tejto bratskej komunity kameňujú ženu, pretože si začala s moslimom. Neďaleko stojí policajt, ktorý vôbec nereaguje. Samozrejme, nesmie sa to robiť a ja ako európsky otec dvoch dcér protestujem! Som zhrozený. No v očiach rodiny tá žena porušila základné pravidlo komunity – pre svoje potešenie uvrhla celú rodinu do hanby a to pravidlo je také silné, že hoci otec svoju dcéru miluje, proti krutému trestu neprotestuje, ba ešte sa pridá. Nie je to o tom, že by tie ženy brali ako mačence, ako to vnímame my. Je pritom zaujímavé, že hovoríme veľa o arabskom svete, ale keď ešte pred rokom 1971 nemali ženy vo Švajčiarsku volebné právo, nikto to neriešil a túto krajinu doteraz pre mnohé veci obdivujeme. A prečo nie, veď samotný fakt, že švajčiarske ženy nemohli na európske pomery dosť dlho voliť, ešte nemusí znamenať niečo zlé. Pochybujem, že by sa vtedy švajčiarske ženy mali horšie než ženy v Československu – jednoducho mali svoju úlohu, ktorá bola v tom čase preferovaná. Myslím si, že väčšina jazídskych či arabských žien je šťastnejšia než liberálne Islanďanky, ktoré zavrhujú stáročné tradície. Počet na mol opitých dievčat na ulici Laugavegur o tom svedčí.
Z predkožiek sú jašterice a z klitorisov škorpióny
Keď sa z arabskej časti Ázie presunieme na východnú perifériu Ázie, nájdeme kultúry, v ktorých je postavenie ženy diametrálne odlišné. Nedávno som v Mikronézii prešiel atoly Madžuro a Arno, kde funguje totálny matriarchát – všetkému vládnu ženy. Na ostrove Sumatra zas žije etnická skupina Minangkabau, kde funguje tiež matriarchát. V praxi to znamená, že keď si žena zoberie muža, áno, žena si zoberie muža, tak ten príde žiť do jej domu – funguje to teda úplne naopak ako u nás. To však nie je všetko. Keby muž v dome manželky prespával, bol by považovaný za lenivého, takže chodieva každý večer spávať späť do maminho domu.
Inou „špecialitou“, ktorá sa už dnes bežne nevidí, sú ženské obriezky. Možno na ne naraziť vo viacerých afrických krajinách, avšak najskôr v Somálsku, kde má obriezku vyše 90 % žien. Funguje to asi tak, že keď má dievča šesť rokov, jednoducho sa zoberie nejaký ostrý kameň, sklo z fľaše alebo prinajlepšom žiletky a bez anestézie to odseknú a dievča sa stáva dospelou ženou. Nedávno som bol v kmeni Dogonov, kde to robia rituálne. Živý sa tým jedna rodina, ktorej predtým musíte priniesť dary a zvládnu aj 400 chlapcov a 800 dievčat za jeden deň. Odrezky potom zahrabú do piesku – veria, že z predkožiek vzniknú jašterice a z klitorisov škorpióny. Viackrát som sa zamýšľal nad tým, odkiaľ to prišlo. Možno to súvisí s temperamentom afrických žien, ktoré sú odjakživa povoľnejšie a muži sa ich takto snažia aspoň sčasti „pribrzdiť“.
India nie je nebezpečnejšia ako Londýn či Paríž
Azda pre každého cestovateľa je dôležitá otázka bezpečnosti, ktorá je ešte naliehavejšia v prípade cestovateliek. V súvislosti s tým sa zvykne spomínať India, ktorá ma v súčasnosti veľmi zlú povesť pre viaceré prípady znásilnenia a zabitia žien na verejnosti. Pravdupovediac ma to nikdy neprestane udivovať. Na jednej strane sú v Indii chrámy s výjavmi z kamasutry, pri ktorých sa slovenské ženy červenajú, najuznávanejší boh Šiva je prezentovaný lingamom, teda penisom, okolo ktorého je v chráme znázornená joni, teda vagína, a tak sa zdá, že tam majú ľudia k sexualite a erotike veľmi zdravý vzťah. Spomínam si na legendu, v ktorej sa hovorí, že vždy keď Šivova žena Parvati tancovala, bolo zemetrasenie. Raz tancovala tak vášnivo, že hrozil koniec sveta, a tak po nej boh Višnu hodil slnečný kotúč, aby ju zastavil. Parvati sa rozpadla na sedem častí a jej vagína padla do Nilačalských vrchov vedľa Brahmaputri a mesta Guwahati. Aj keď je to v Indii, nechodia tam prakticky žiadni Slováci. Okolo vagíny postavili chrám a ak dnes žena nemôže otehotnieť, cestujú tam aj tí najvzdelanejší príslušníci najvyššej kasty brahma, aby sa tam pomodlili. Je to centrum najrešpektovanejšej školy tantrizmu. Napriek tomu je tam veľa znásilnení a tá spoločnosť je v čomsi pokrivená. Ja osobne však nemám z Indie žiadne zlé skúsenosti a ani naša sprievodkyňa, Eva Oráblová, ktorá Indiu po mne prevzala, nemá negatívnu skúsenosť. India totiž vlastne nie je nebezpečnejšia ako Londýn či Paríž. Je to o tom, že ženy musia cestovať inak než muži – musia si dávať väčší pozor.
Keď som bol prvýkrát v brazílskom Riu, vo favelách, čo sú chudobné štvrte, bola streľba na dennom poriadku. Dokonca nás aj napadla skupina mulatov. Nikomu sa nič nestalo, ale bola to vážna bitka na nože. Je to však o tom, že keď som začínal cestovať, robil som chyby, ktoré môžu byť pre ženu ešte nebezpečnejšie. Povedzme, že sa mladé neskúsené dievča vyberie do Saudskej Arábie či Pakistanu, teda silných moslimských krajín. Keby sa tam prechádzala sama alebo – nedajbože – s niekým známym, nie rodinou, bude to pre miestnych rovnako poburujúce, ako keby išla u nás nahá. Podľa šaríe je to neprípustné. Keď to žena nevie, má problém.
Ženy sú od prapôvodu praktickejšie než muži
V závere by som rád spomenul niekoľko žien, ktoré ma inšpirovali. Jednou z nich je Aun Shan Suu Ťij, ktorá v Barme bojovala proti diktatúre vojenskej chunty. Ďalšou je Američanka Dian Fosseyová, ktorá žila v Rwande, kde sa starala o gorily, kým nebola zavraždená. Jej príbeh možno poznáte z filmu Gorily v hmle. Ďalšia Američanka, s ktorou som sa stretol aj osobne, žila v Stredoafrickej republike, kde sa 20 rokov starala o slony. Mám odtiaľ najväčší zážitok so slonmi, ktorý prekonal aj dovtedy vedúcu Botswanu. Bohužiaľ, vojaci koncom marca 2013 tieto slony vystrieľali kvôli klom. Fascinuje ma aj každá Afričanka. Africké ženy totiž neustále kmitajú. Muž sedí na priedomí a od rána popíja banánové pivo alebo palmové víno – niečo hrozné – a žena pracuje. Africké ženy sa starajú o deti, zberajú zrno, na hlavách nosia neuveriteľne ťažké nádoby s vodou, dokonca stavajú domy.
Ženy robia praktické veci a v rámci svojej ženskej hierarchie bojujú o moc; nie však pre vlastný prospech, ale v prospech celej rodiny.
Keď som u pygmejov staval prístrešok, prišla sa na to pozrieť celá dedina a neskutočne sa na tom, že muž stavia dom, zabávali. Tieto pôvodné predkresťanské civilizácie ma veľmi zaujímajú, pretože verím, že svedčia o prapôvode človeka a jeho prirodzenosti.
V súvislosti s tým si spomínam, ako som bol prednedávnom v Grécku a Taliansku, kde som čítal o rôznych filozofoch a v celej knihe boli popri asi stovke filozofov iba dve ženy. Uvedomil som si, že to nie je tým, že by boli ženy niečo menej. Naopak, ženy sú veľmi praktické a nestrácajú čas zbytočným dumaním. Neplatilo to iba v starom Grécku a Ríme, vidím to všade vo svete. Spomínal som Afriku, podobne to funguje aj v Turecku a ten princíp prežíva viac alebo menej asi všade – ženy robia praktické veci a v rámci svojej ženskej hierarchie bojujú o moc; nie však pre vlastný prospech, ale v prospech celej rodiny. Muži zatiaľ robia „kraviny“ – sedia na priedomí, filozofujú o zbytočnostiach, ako je naháňanie sa za jednou loptou a pofajčievajú, či popíjajú.
Keď človek ide až do tej prapodstaty, vidí, že to takto kedysi naozaj fungovalo a vo väčšine sveta aj dodnes funguje. Akurát my Európania sme to pokašľali.