Za 18 rokov z jej kolektívu nikto neodišiel. Podľa primárky Ildikó Kochanovej z laboratória Unilabs Slovensko v Komárne je to aj vďaka tomu, aký význam pripisuje práci na dobrých vzťahoch v kolektíve. „Do výbavy dobrého šéfa laboratória patrí okrem odbornosti aj ľudskosť a dobré srdce, porozumenie a vzájomná úcta,“ hovorí energická osemdesiatnička, ktorá si život bez práce v laboratóriu nevie predstaviť.

Je to už 10 rokov od vášho posledného rozhovoru pre inVitro. Viete zhodnotiť, čo sa za tie roky v našej spoločnosti najviac zmenilo?

Za uplynulé desaťročie došlo k významnej modernizácii našich laboratórií. Zmenili sa aj samotné vyšetrovacie metódy, dnes používame rôzne špeciálne vyšetrenia. Naše laboratóriá sú pravidelne akreditované, to naše napríklad čaká akreditácia teraz v apríli. Osobne najviac kvitujem, že sme sa presťahovali do nových priestorov, pretože tie staré už neboli pre naše potreby vyhovujúce.

Našu spoločnosť ste v priebehu 18 rokov, ktoré ste v nej doteraz strávili, zažili pod viacerými značkami. Je niečo, čo vnímate, že sa za ten čas, naopak, nezmenilo?

Veľmi pozitívne hodnotím pokračujúcu veľmi dobrú vzájomnú komunikáciu s vedením spoločnosti Unilabs. Musím povedať, že je na vysokej odbornej úrovni.

Do Unilabs Slovensko (vtedy ešte Alpha medical) ste dostali ponuku v dôchodkovom veku. Čo vtedy rozhodlo? Váhali ste, kým ste ju prijali? Čo pre vás v tom čase predstavovalo najväčšiu výzvu?

Vôbec som neváhala. Ponuku som hneď prijala. Hoci som bola už v dôchodkovom veku, stále som mala veľa energie a nevedela som si predstaviť, že by som zostala doma. Rozhodla som sa, že chcem ešte ponúknuť svoje vedomosti a zúročiť ich v práci pre Unilabs.

Ešte sa vrátim k vašim začiatkom: začínali ste ako laborantka, no rozhodli ste sa študovať medicínu.

Za tento krok vďačím pánovi primárovi Júliusovi Hornému. Bol to fantastický človek. V laboratóriu som nastúpila ako osemnásťročná, on za mnou po roku prišiel a povedal mi: „Ildikó, nehnevajte sa, ale vy sem nepatríte a nemáte tu čo hľadať.“ So slzami v očiach som sa ho spýtala, či so mnou nie je spokojný. Odpovedal: „Práve naopak, som s vami maximálne spokojný, no nemáte tu čo hľadať, pretože musíte ísť študovať na lekársku fakultu.“ On vtedy ledva chodil, no osobne mi priniesol z riaditeľstva prihlášku a keď som ju vyplnila, osobne ju zaviezol na poštu.

Ako ste sa dostali k pediatrii?

Dostala som pozvánku na pohovor. Vtedy to nefungovalo ako dnes. V miestnosti bol jeden stôl, za ním štyria-piati skúšajúci. Vošla som dnu a hneď som dostala prvú otázku: „Kto bol Gábor Steiner?“ Našťastie som vedela, že to bol veľký komunista. V Komárne má pomník, boli po ňom pomenované lodenice, aj ulica. Dodnes si pamätám aj to, že z chémie som dostala otázku na Krebsov cyklus a z biológie priame a nepriame delenie buniek. Poslali ma na chodbu a o 10 minút mi prišli oznámiť, že som prijatá. Jeden zo skúšajúcich mi povedal, že zo mňa bude veľmi dobrý pediater, keďže pochádzam z piatich detí. Ja som ani nevedela, čo to slovo znamená. Ale školu som vyštudovala, pracovala som päť rokov na detskom oddelení, spravila som si atestáciu a stala som sa odbornou detskou lekárkou.

Potom ste sa však znova dostali do laboratória. Prečo ste toto rozhodnutie už nikdy nezmenili, hoci ste sa podľa vlastných slov túžili vrátiť na detské oddelenie? Laboratórium, respektíve biochémia sa stali vašou „srdcovkou“?

K tomu opäť prispel pán primár Horný. Po jeho náhlom úmrtí som ho rok zastupovala a keďže vtedajšie vedenie nemocnice nevedelo nájsť za neho vhodnú náhradu, už som pri biochémii zostala. Ako bývalá laborantka som totiž tej práci veľmi dobre rozumela.

Kto bol pre vás najväčšou profesionálnou inšpiráciou a vzorom?

Určite už spomínaný pán primár Július Horný. Druhým pán profesor doktor Ivan Pecháň, ktorý bol vedúcim katedry klinickej biochémie. To bol veľmi inteligentný a skromný človek s veľmi ľudským prístupom.

Ak by ste mali z vášho pohľadu opísať pár slovami poslednú dekádu v rámci laboratórnej diagnostiky, aké prívlastky by ste jej dali, čo ju podľa vás charakterizuje?

Najviac ju vystihuje podľa mňa všadeprítomná elektronizácia a s tým súvisiace zrýchlenie všetkých procesov.

„Som asi jediný človek v Unilabs Slovensko, čo si nechá vytlačiť všetky výsledky.“

Vediete Laboratórium klinickej biochémie v Komárne. Ktorá časť vašej práce je vám najbližšia?

Osobne mám najradšej každodennú validáciu laboratórnych výsledkov. Venujem sa jej dvakrát denne – prvý cyklus predpoludním o jedenástej a potom popoludní medzi druhou a treťou. Som asi jediný človek v Unilabs Slovensko, čo si nechá vytlačiť všetky výsledky. Všetko si to pozriem, na každý jeden dám pečiatku a podpis. Akonáhle zbadám pozitívny výsledok, ktorý je akútny, tak okamžite volám lekára – ak by sme takéto prípady nechali na ďalší deň, to by už bolo neskoro.
Aj nedávno som takto narazila na prípad, keď boli hodnoty jedného parametra niekoľkonásobne vyššie, ako majú byť. Hneď som kontaktovala lekára s odporúčaním, aby zmenil dávkovanie lieku. Lekári takéto odporúčania vnímajú pozitívne – oni poznajú pacienta i diagnózu, a ja im často viem na základe výsledkov poradiť. To ma najviac baví.

„Lekári vnímajú odporúčania pozitívne – oni poznajú pacienta i diagnózu a ja im často poradím na základe výsledkov.“

Spoločnosť Unilabs Slovensko má najviac skúseností práve v rámci klinickej biochémie, kde ponúkame viac než 900 vyšetrení v rámci rutinných, ale aj vysokošpecifických testov. Čo je pre vás na odbore klinickej biochémie najkrajšie?

Najkrajšia je práve tá práca s ľuďmi. Teší ma, že prostredníctvom našich laboratórnych výsledkov značne prispievame k určeniu diagnózy pacienta, a tak aj vďaka nám dokážu lekári nastaviť efektívnu liečbu. Aj preto sa snažím, aby sme boli čo najrýchlejší a lekári mohli na základe týchto výsledkov plynulo pracovať.

Čo sa týka noviniek konkrétne za vaše laboratórium – s čím sa môžete pochváliť za posledné roky?

Teší nás, že sa nám podarilo vymeniť močový analyzátor za nový. Získali sme aj hematologický analyzátor, takže dnes máme najnovší typ – MINDRAY BC-6000.

Existuje ešte niečo, čo by ste chceli v rámci vášho laboratória presadiť, o čo sa usilujete?

Som rada, že začiatkom roka došlo k zlepšeniu platových podmienok pre pracovníkov laboratória, o čo som sa aj ja dlhšie snažila. Verím, že s lepším ohodnotením bude rásť aj záujem laborantov o túto prácu.

Jedným z trendov posledných rokov je digitalizácia procesov. Ako pociťujete jej dopad na zabehnutý chod vášho laboratória, respektíve na kolektív, zvýšila nejako nároky na ľudí?

Digitalizácia mala na chod laboratória pozitívny dopad, hodnotím ju teda kladne. Zabehnuté procesy nenarušila a ľudia sa novým procesom rýchlo prispôsobili, takže sme nemuseli nič výrazne reorganizovať.

Ako ste sa s pokrokom popasovali vy? Nie je totiž tajomstvom, že tí skôr narodení mávajú väčší problém zžiť sa s technologickým pokrokom.

Veru, aj z mojej strany to bolo zo začiatku ťažké. No kolektív mi pomohol a dnes už nové technológie využívam aj ja. Poprosila som kolegyne, aby mi všetko ukázali. To nie je hanba, veď človek sa učí celý život. Predtým som nemala ani počítač. S pomocou mojich dievčat som sa všetko naučila. Tu totiž nejde len o to, ako počítač zapnúť či ako na ňom čítať e-maily, mnohé procesy sú komplikovanejšie a spočiatku robili problémy aj im.

Ktoré vychytávky vám v laboratóriu za posledné obdobie výraznejšie uľahčili prácu?

Výraznou pomocou boli napríklad elektronické žiadanky. Žiaľ, nemáme ešte takto podchytených všetkých lekárov. Najmä starší lekári majú aj staršie sestričky a tie sa niekedy práci s počítačom bránia. Snažíme sa ich však postupne presviedčať.

V čase prvého rozhovoru do inVitro pred 10 rokmi ste označili za najsilnejšiu stránku vášho laboratória kolektív. Zmenilo sa na tom niečo?

Na tomto sa nezmenilo vôbec nič. Máme tu veľmi dobrú partiu s výbornými medziľudskými vzťahmi. Takýto kolektív by som dopriala každému laboratóriu.

„Odo mňa za 18 rokov nikto neodišiel. Na to som veľmi hrdá.“

Laboratóriu klinickej biochémie v Komárne šéfujete už 18 rokov. Dnes je však doba, keď ľudia zamestnania menia častejšie než v minulosti. Ako je na tom váš kolektív?

Náš kolektív je na tom výborne. Mala som štyri laborantky, no jedna odišla do dôchodku, tak sa snažím o prijatie náhrady. Ako jediný primár laboratórií v rámci Unilabs Slovensko však môžem povedať, že odo mňa za 18 rokov nikto neodišiel. Na to som veľmi hrdá. Na vybudovaní takého kolektívu treba pracovať. Treba sa snažiť, zaujímať sa, byť dobrý k ľuďom a snažiť sa im porozumieť. Prežili sme aj ťažké časy, no ľudia si musia pomáhať.

„Takýto kolektív by som dopriala každému laboratóriu.“

Čo je podľa vás predpokladom na to, aby bol niekto dobrým šéfom laboratória?

Podľa môjho názoru je to hlavne prirodzená autorita a zodpovedný prístup. Dobrý šéf laboratória musí byť pre svojich ľudí vzorom. A pridala by som, že predpokladom je aj ľudskosť a dobré srdce, porozumenie a vzájomná úcta.

Predminulý rok ste oslávili krásne jubileum. To je už vek, keď si človek môže dovoliť bilancovať. Na čo ste v živote najviac hrdá?

Najviac som hrdá na svoje deti. Mám syna, ktorý je primárom detského oddelenia v nemocnici a dcéru, ktorá je doktorka filozofie, prekladateľka – tlmočníčka z anglického jazyka, vyštudovala aj andragogiku, čiže výchovu a vzdelávanie dospelých. Okrem toho mi robia radosť štyri vnúčatá, všetky nosia samé jednotky. Dcéra má 17-ročného syna a 14-ročnú dcéru, obaja plynulo ovládajú štyri jazyky, slovenčinu, maďarčinu, angličtinu a nemčinu. Syn má 11-ročného syna a 8-ročnú dcérku, tí sa dohovoria po slovensky a po anglicky.

A čo sa týka práce?

Dosiahla som viacero ocenení, z ktorých mám radosť. K jubileu som napríklad dostala plaketu Unilabs za mimoriadny prínos pre spoločnosť. Bola som zaradená do encyklopédie slovenských a českých osobností. Od Slovenskej spoločnosti klinickej biochémie som dostala ďakovný list za prínos k rozvoju odboru klinická biochémia a aktivity v oblasti sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov. A v neposlednom rade som dokonca dvakrát dostala cenu primátora za dlhoročnú obetavú prácu v zdravotníctve – v rokoch 2004 a 2014.

Lákalo vás niekedy v živote vyskúšať aj nejaký iný odbor ako zdravotníctvo?

Nie, pretože zdravotníctvo mám veľmi rada. V zdravotníctve pracujem už 57 rokov.

Mali ste niekedy vo svojej praxi vo vašom laboratóriu nález, ktorý bol niečím mimoriadne zaujímavý a doteraz si ho pamätáte?

V pamäti mi utkvela napríklad pacientka z minulého roka. Prišla z Anglicka k rodičom aj so svojím polročným dieťatkom. Došlo u nej k masívnemu uterínnemu krvácaniu. Volala nám vtedy jej gynekologička, že nám rýchlo pošle krvný obraz. Okamžite sme poslali šoféra a vzorku sme hneď spracovali. Pacientka mala 46 trombocytov, pričom normálna hodnota je 200 až 400-tisíc. Išlo tam o ťažkú idiopatickú trombocytopéniu, takže skončila v rukách hematológov. Naša rýchlosť a presnosť jej však zachránili život. Dnes sa už po vyliečení teší doma zo svojej dcérky. Za náš prístup sme potom od jej lekárky dokonca dostali aj veľmi dojímavý ďakovný list.

V rodine máte 12 lekárov, aj váš syn je lekár. Nachádza si cestu k tomuto povolaniu aj niektoré z vašich vnúčat?

Áno, môj 17-ročný vnuk študuje na gymnáziu, no chystá sa na štúdium na lekárskej fakulte. Povedal mi: „Babinka, ja budem detským lekárom ako ty.“

Je o vás známe, že máte rada kultúru a vašou vášňou je okrasná záhradka. Stále to platí? Ako inak ešte rada relaxujete?

Mám pred panelákom vysadené vresovce a tuje. Okrem toho na leto vždy kupujem a vysádzam krásne kvety, pretože ich mám veľmi rada. Chodím aj rada na prechádzky do prírody a každé leto beriem vnúčatá k moru. Aj tento rok sa chystáme do Grécka.

Na záver nám prezraďte, kde beriete zdroj vášho pozitívneho naladenia a energie. Možete sa s nami podeliť o nejaký osvedčený recept na vitalitu a mentálnu silu aj vo vyššom veku?

V prvom rade je to genetika. Moja maminka zomrela ako 91-ročná. No je to aj o správnej životospráve. Ja nejem bravčové a hovädzie mäso, len morčacie a kuracie. Konzumujem ale veľmi veľa rýb. Nepijem alkohol, nejem ani údeniny a mastné jedlá, zato si doprajem množstvo zeleniny a ovocia. V kondícii sa udržiavam aj tým, že si každé ráno dám vitamíny C a D a rybí olej. Okrem toho sa snažím vyhýbať stresom a negativite.

Foto: Martin Giertl