Termín zdanlivá smrť sa v medicíne používa na označenie mŕtveho, ktorý po nejakej dobe „ožije“. Táto téma sa objavuje nielen v populárnej literatúre, ale aj z histórie poznáme nejeden prípad, keď sa osoba s nehmatateľným pulzom a teplotou tela nižšou než 22 °C zrazu prebrala. Tento stav môže byť zapríčinený rôznymi ochoreniami, úrazmi alebo intoxikáciou liečivami či látkami prírodného pôvodu.

Fenomén zdanlivej smrti vyvolával strach predovšetkým v Európe v období 17. – 19. storočia. Umierajúci sa obávali, že budú predčasne prehlásení za mŕtvych a následne pochovaní zaživa. V týchto dobách sa ľudia ďaleko viac než samotnej smrti báli toho, že sa živí zobudia hlboko pod zemou. Kvôli týmto obavám sa zavádzali rozličné „preventívne“ opatrenia. Telo sa tak pochovávalo až na tretí deň po úmrtí, a to výlučne len po dôkladnej prehliadke, súčasťou ktorej boli najbizarnejšie pokusy priviesť nebožtíka k životu. Súčasťou rakiev bývali mechanizmy, ktorým mohol dať údajne mŕtvy najavo, že je ešte stále živý. Z histórie sú známe jednoduché pomôcky ako napríklad zvonček na motúze, ale zámožnejší si mohli dovoliť zložité, technicky prepracované rakvy, ktoré pochovanému umožňovali dostať sa z nich von (1).

Zdanlivá smrť – Vita minima, Vita latens  alebo Vita reducta – je stav vyvolaný chorobnými zmenami organizmu alebo externými faktormi, keď sú životné prejavy jedinca výrazne oslabené a utlmené a človek sa pritom javí ako mŕtvy. V živočíšnej ríši sa taktiež môžeme stretnúť s javom podobným zdanlivej smrti a síce s hibernáciou. Dochádza pri nej k dočasnému zníženiu životných funkcií s cieľom prečkať obdobie s nepriaznivými podmienkami. Pri takejto téme je vhodné spomenúť aj Lazarov fenomén, respektíve fenomén autoresuscitácie. Ide o situácie, keď je u človeka s preukázateľnou zástavou obehu popísaná spontánna obnova cirkulácie bez akýchkoľvek resuscitačných zásahov. U ľudí sa stav zdanlivej smrti zvykne spájať s ochoreniami centrálneho nervového systému, ako sú encefalitídy, parkinsonizmus, katatónia, nekonvulzívny status epilepticus, kraniocerebrálne traumy, tumory mozgu či cievne mozgové príhody.

Obraz zdanlivej smrti môžu za určitých okolností vyvolávať aj rôzne somatické ochorenia. Spravidla sa jedná o urémiu, hyperkalcémiu, hypoglykémiu, pelagru, akútnu porfýriu, diabetickú ketoacidózu, najrozličnejšie infekcie, zápaly, ale aj úrazy elektrickým prúdom či bleskom, celkové podchladenie organizmu, anorexiu, prípadne katalepsiu. Stav podobný smrti je možné docieliť aj intoxikáciou, a to spravidla látkami tlmiacimi nervový systém. K týmto látkam bezpochyby patrí alkohol, opioidy, hypnotiká, oxid uhoľnatý a antipsychotiká, avšak výnimkou nie sú ani látky prírodného pôvodu (2). Do tejto skupiny môžeme zaradiť produkty metabolizmu húb a nezriedka aj živočíchov, no najväčšiu skupinu tvoria práve niektoré obsahové látky rastlín.

Jednou z nich je napríklad indolový monoterpenický alkaloid yohimbínového typu – rezerpín. Rezerpín sa po perorálnom podaní rýchlo absorbuje a svoju maximálnu plazmatickú koncentráciu dosahuje približne po dvoch hodinách. Jeho mechanizmus účinku spočíva v tom, že blokuje prienik monoamínov do vezikúl presynaptických neurónov, čím následne vyvoláva depléciu neurotransmiterov v synaptickej štrbine a okrem toho pôsobí sympatolyticky (3). Túto látku je pomerne jednoduché získať z rastliny rauvolfia hadovitá (Rauvolfia serpentina, L. Benth.), ktorá patrí do čeľade zimozeleňovité (Apocynaceae). Ide o malé kríky s podlhovastými vajcovitými listami a bielymi alebo červenkastými kvetmi, pre ktoré je charakteristická dlhá korunná rúrka. Ich domovinou je tropická Ázia, obzvlášť India a Thajsko. Na obsah rezerpínu sú bohaté aj iné druhy ako napríklad rauvolfia štvorlistá (Rauvolfia tetraphylla L.) z tropickej Strednej Ameriky alebo rauvolfia dávivá (Rauvolfia vomitoria  AFZ), ktorá pochádza z tropickej Afriky. Práve koreň týchto rastlín obsahuje najvyšší podiel účinných látok, ktoré popri rezerpíne tvoria aj iné alkaloidy ako ajmalín a ajmalicín. V malých dávkach sa táto podzemná časť rastliny zvykla používať ako sedatívum a prostriedok na terapiu hypertenzie. Samotný izolovaný alkaloid rezerpín má síce potenciálne využitie v úlohe neuroleptika, no pre vedľajšie účinky, ku ktorým patrí upchatý nos, depresívna nálada, únava či zmenená schopnosť pacienta reagovať na okolité podnety, sa prakticky vôbec nepoužíva (4). Vysoké dávky vyvolávajú výraznú depresiu centrálneho nervového systému, bradykardiu, hypotenziu, letargiu, kómu a intoxikovaný skutočne môže pôsobiť ako mŕtvy (5).

Lekno modré (Nymphaea caerulea  Savigny) je sladkovodná rastlina, ktorá sa prirodzene vyskytuje vo východnej časti Afriky a v južnej časti Arabského polostrova. Starými Egypťanmi bolo toto lekno považované za jednu z najvzácnejších rastlín a aj v súčasnosti je stále klasifikované ako jedno z najkrajších tropických lekien. V staroveku symbolizovalo znovuzrodenie a práve Egypťania verili v jeho omladzujúci a afrodiziakálny účinok. V dnešnej dobe sa mu pripisujú antioxidačné, antiflogistické, antihyperlipidemické, ale hlavne slabé euforizujúce a sedatívne účinky. Okrem iného obsahuje alkaloid nuciferín, ktorý je štrukturálne podobný apomorfínu. Jeho mechanizmus pôsobenia je podobný s mechanizmom niektorých antipsychotík, obzvlášť aripiprazolom. Účinok je sprostredkovaný najmä prostredníctvom serotonínových a dopamínových receptorov (6, 7). O nuciferíne je známe, že potencuje analgetický účinok morfínu (pôsobí synergicky). Zapríčiňuje sedáciu, ptózu, hypotermiu, inhibuje spontánnu motoriku a vo vyšších dávkach vyvoláva poruchy vedomia a katalepsiu. Tá sa prejavuje strnulosťou končatín, zníženou citlivosťou k bolesti a tzv. voskovou ohybnosťou (Flexibilitas cerea). V ojedinelých prípadoch môžu vysoké dávky nuciferínu vyvolať kómu s mŕtvolným vzhľadom tela (8, 6, 9).

Maoriovia, pôvodní obyvatelia Nového Zélandu, už stáročia používali pečeňovky druhu Radula perrottetii  Gottsche ex Steph. a Radula marginata  Taylor (patriace medzi machorasty – Bryophyta) na liečenie najrozličnejších ochorení. Tieto rastliny na kameňoch a kmeňoch stromov vo vlhkom prostredí vytvárajú akýsi šupinatý zelený „koberec“. Majú zaoblené prekrývajúce sa listy, ktoré pozostávajú z dvoch nerovnakých lalokov. Práve tie obsahujú kyselinu perotetinovú a jej deriváty označované ako perotetinény (perrottetinene). Najznámejší a najpreskúmanejší je práve (−)-cis-perotetinén. Tieto látky sa chemickou štruktúrou nápadne podobajú dobre známym metabolitom rastlín rodu konope (r. Canabis) – kanabinoidom. Perotetinény disponujú imunomodulačným a antiflogistickým účinkom, ale pripisujú sa im aj psychoaktívne vlastnosti podobné tetrahydrokanabinolu (THC). Možno aj preto sa zozbieraná a usušená stielka pečeňovky druhu Radula marginata  Taylor zvykne zneužívať ako nová rekreačná droga. Treba však poznamenať, že perotetinény v porovnaní s THC pôsobia o niečo menej psychoaktívne. Experimenty vykonané v in vitro  aj in vivo  podmienkach naznačujú, že ich mechanizmus pôsobenia je taktiež sprostredkovaný parciálnym agonistickým účinkom na kanabinoidných receptoroch CB1 a CB2. Okrem toho, že perotetinén znižuje uvoľňovanie histamínu z mastocytov a disponuje tak antialergickými a protizápalovými vlastnosťami, jeho vyššie dávky vyvolávajú analgéziu, halucinácie, hypotermiu, hypolokomóciu, katalepsiu až celkovú paralýzu (10, 11).

Už starovekí Gréci poznali toxické účinky rododendronov a tvrdili, že po skonzumovaní rododendronového medu upadnú do stavu blízkeho smrti. Tento stav vo svojich spisoch popisuje aj Sokratov žiak Xenofón. V niektorých oblastiach Nepálu a Turecka dodnes býva takýto med zneužívaný ako rekreačná droga, ktorá si zaslúžila pomenovanie „med bláznov“. Jeho účinky sú zapríčinené bioaktívnymi látkami rastlín rodu rododendron patriace do čeľade vresovité (Ericaceae). Tieto vždyzelené kvitnúce kríky, známe pod ľudovým názvom alpská ruža alebo azalka, sa u nás bežne pestujú kvôli atraktívnym kvetom. Obzvlášť druhy Rhododendron ponticum L., Rhododendron flavum  Don. a Rhododendron luteum  Sweet produkujú acetylandromedol – grayanotoxín, ktorý ovplyvňuje sodíkové kanály neurónov. Dokonca druhy ako Rhododendron dauricum L. a Rhododendron anthopogonoides  Maxim. v rámci svojho metabolizmu syntetizujú aj psychoaktívne fytokanabinoidy, akými sú kyselina antopogocyklolová, kyselina grifolová a konfluentín. Obsahové látky rododendronov vyvolávajú diurézu, hyperhidrózu, parestéziu (tŕpnutie) končatín, svalovú slabosť, výraznú hypotenziu, poruchy srdcového rytmu, bradykardiu a poruchy vedomia (12, 13).

Popínavá liana chondodendron plstnatý (Chondodendron tomentosum  Ruiz. & Pav.) z čeľade mesiačikovité (Menispermaceae) pochádzajúca z dažďových lesov Južnej Ameriky. Kôru a drevo týchto rastlín pôvodní obyvatelia používali na výrobu šípových jedov. Obsahuje bisbenzylizochinolínové alkaloidy na čele s tubokurarínom. Táto látka nesie pomenovanie odvodené od tubusu, bambusovej nádoby, v ktorej ho Indiáni uchovávali a od súhrnného názvu pre šípové jedy, t. j. kurare. Tubokurarín sa cez intaktnú sliznicu gastrointestinálneho traktu vôbec neresorbuje. Pri intravenóznom podaní však bráni prenosu vzruchu medzi nervom a svalom, čím vyvoláva úplnú paralýzu priečne pruhovaných svalov. Obeť zasiahnutá takýmto otráveným šípom je síce pri plnom vedomí, ale nedokáže vykonať ani najmenší pohyb. Jej dýchanie je pomalé a plytké a v ťažších prípadoch intoxikácie môže dôjsť až k uduseniu. Práve neschopnosť pohybu u takto otráveného zvieraťa alebo človeka môže vyvolať dojem že je už po smrti (4, 14).

Opium crudum  je na vzduchu zaschnutá šťava, respektíve latex, ktorý sa získava narezaním nezrelých makovíc maku siateho (Papaver somniferum L.) z čeľade makovité (Papaveraceae). Obsahuje veľké množstvo ópiových alkaloidov, z ktorých je najznámejší morfín, kodeín, tebaín, papaverín či noskapín. Táto droga v súčasnosti predstavuje surovinu, z ktorej sa jednotlivé alkaloidy izolujú a následne používajú pre svoje charakteristické účinky. V súčasnosti je zaobchádzanie s ópiom a jeho vybranými obsahovými látkami prísne regulované a riadi sa striktne zákonom. Avšak až do 20. storočia sa v lekárňach bežne predávala ópiová tinktúra tzv. Laudanum,  s obsahom 1 % morfínu, a to bez akéhokoľvek lekárskeho predpisu. Tinktúra predstavovala lacné a dostupné analgetikum, antitusikum  a antidiarhoikum. Pri požití väčšieho množstva morfínu sa u pacientov nezriedka objavili príznaky akútnej otravy. Treba poznamenať, že letálna dávka morfínu pre dospelého (nezávislého) človeka sa pohybuje len okolo 20 – 40 mg. Okrem hlbokého bezvedomia, pomalého a povrchného dychu, miotických zreníc, cyanózy a nízkeho krvného tlaku sa intoxikovaný vyznačoval nízkou telesnou teplotou a studenou pokožkou, čo obhliadajúceho lekára mohlo falošne ubezpečiť, že je už pacient mŕtvy (4, 14, 15).

Za zmienku stojí spomenúť aj rastlinu Byrsonima crassifolia (L.) Kunth, z čeľade malpígiovité (Malpighiaceae). Je to tropický strom široko rozšírený v Mexiku a v niektorých regiónoch Strednej a Južnej Ameriky. Rastlina je známa pre svoje chutné plody, známe ako „nanche“ a uplatnenie v ľudovej medicíne pri liečbe hnačkových ochorení, nervozite a hypertenzie. Nedávno sa ukázalo, že intraperitoneálne podanie alkoholových extraktov z kôry a listov u pokusných zvierat pôsobilo analgeticky a zároveň znižovalo svalový tonus, vyvolávalo hypotermiu a katalepsiu. Pokusné zviera sa prestalo hýbať a na prvý pohľad vyzeralo ako mŕtve. Rastlina obsahuje veľké množstvo flavonoidov (rutín, kvercetín, hesperidín) a zatiaľ nie je zrejmé, ktoré účinné látky spôsobovali sledované prejavy (16).

Existujú rastliny, ktoré po požití síce fyzicky nevyvolávajú stav podobný smrti, ale pôsobia ako psychodysleptiká vyvolávajúce halucinácie a ich konzumenti môžu popisovať posmrtné zážitky. K takýmto rastlinám bezpochyby patrí tzv. liana smrti alebo liana duší (Banisteriopsis caapi  Spruce ex Griseb.) z čeľade malpígiovité (Malpighiaceae), domorodcami označovaná názvom ayahuasca. Táto liana slúži na prípravu nápoja amazonských šamanov. Obsahuje harmalové alkaloidy ako harmín, harmalín a tetrahydroharmín, ktoré pôsobia ako inhibítory monoaminooxidázy. Okrem toho rastlina produkuje halucinogénne pôsobiaci dimetyltryptamín (DMT). Podobne ako iné psychedeliká, aj táto látka ovplyvňuje serotonínový systém v mozgu. DMT pôsobí ako agonista serotonínových receptorov a navodzuje extrémne silné mimotelové zážitky. Intoxikovaný má pocity návštevy iných svetov, komunikácie s bytosťami iných dimenzií, pričom pociťuje silný vnútorný mier. Zážitky po požití ayahuascy sú podozrivo podobné tým, ktoré popisujú ľudia ocitajúci sa na prahu smrti. V našich zemepisných šírkach nájdeme DMT v niektorých rastlinách rodu chrastnica (r. Phalaris) z čeľade lipnicovité (Poaceae). Najznámejšia je chrastnica trsteníkovitá (Phalaris arundinacea L.), ktorá sa taktiež zvykne zneužívať pre svoje halucinogénne vlastnosti. Užíva sa fajčením, jej účinky nastupujú veľmi rýchlo a trvajú spravidla 30 minút. Rastliny s obsahom DMT sa nepoužívajú len pri šamanských rituáloch. Siahajú po nich ľudia túžiaci po silných psychedelických zážitkoch, ktorí chcú vyskúšať niečo iné než LSD či lysohlávky. Treba poznamenať, že u pravidelných konzumentov rastlín s obsahom DMT sa často pozoruje tzv. rozštiepenie ega a vážne psychické poruchy. DMT terapeutické využitie nemá, no diskutuje sa o ňom ako o modelovej látke s potenciálnym využitím pri štúdiu psychológie umierania (15, 17, 18, 19).

V Strednej a Južnej Amerike sú ako halucinogén často zneužívané huby s miestnym označením – teonanácatl. Nám sú tieto huby známe skôr ako lysohlávky. V Európe sú najrozšírenejšie druhy holohlavec končistý (Psilocybe semilanceata (Fr.) P. Kumm.) a holohlavec modrejúci (Psilocybe cyanescens  Wakef.). V týchto hubách sa množstvo psychoaktívneho indolového derivátu psilocybínu pohybuje priemerne okolo 1 %. Účinnú dávku tak predstavuje 6 až 12 plodníc, pričom ich účinok nastupuje po 30 až 60 minútach. Štrukturálne je psilocybínu veľmi podobná zlúčenina N,N-dimetyl-5-hydroxytryptamín, ktorý nájdeme v muchotrávke citrónovožltej (Amanita citrina  Pers.), muchotrávke porfýrovosivej (Amanita porphyria  Alb., Schwein.) alebo v sekrétoch ropuchy bradavičnatej (Bufo bufo L.). Pri náboženských obradoch boli Aztékmi používané semená rastliny ololiuqui, ktorú poznáme pod slovenským názvom povojník purpurový (Ipomoea violacea L.) z čeľade pupencovité (Convolvulaceae). Jeho hlavnou účinnou látkou je amid kyseliny lysergovej, štrukturálne podobný derivát dobre známej halucinogénnej drogy LSD. Peyotl je termín, ktorým sa niekedy označuje druh kaktusu s názvom lofofora williamsova (Echinocactus Wiliamsi J. M. Coult.). Ukrýva v sebe halucinogénny derivát fenyletylamínu – meskalín.

Účinok všetkých týchto látok, t. j. psylocibínu, N,N-dimetyl-5-hydroxytryptamínu, amidu kyseliny lysergovej či meskalínu, je podobný účinku, akým sa vyznačuje spomínaný DMT a s najväčšou pravdepodobnosťou rovnako súvisí so serotonínovými receptormi, a to najmä s 5-HT2A. Tieto zlúčeniny vyvolávajú transcendentálne zážitky, zmenu vo vnímaní reality, priestoru a času, spôsobujú odlišnosti v myslení, zapríčiňujú poruchy vo videní, makropsiu, halucinácie či depersonalizáciu (15, 17, 18).

Záver

Za určitých okolností môže byť zdanlivá smrť, ktorú chápeme ako útlm fyziologických funkcií, chybne interpretovaná ako „skutočná“ smrť, t. j. Exitus letalis – prirodzený odchod. Človek môže zdanlivo pôsobiť ako mŕtvy z viacerých príčin. Spravidla ide o rôzne ochorenia centrálneho nervového systému, somatické ochorenia, úrazy alebo rôzne intoxikácie. Na zabránenie chybného konštatovania smrti preto treba dôkladne posúdiť prítomnosť nielen tzv. neistých posmrtných znakov (bledosť kože, pokles telesnej teploty, areflexia, depresia dýchania, nehmatateľný pulz, nepočuteľná srdcová činnosť), ale je neodmysliteľné zamerať sa aj na tzv. isté posmrtné znaky (posmrtné škvrny, posmrtná stuhnutosť, hnilobné zmeny) a overiť prítomnosť elektrickej srdcovej aktivity monitorovaním EKG, elektrickej aktivity mozgu vykonaním EEG, respektíve určiť mozgovú smrť pomocou angiografie mozgových tepien. Len skutočne dôkladným vyšetrením tela je možné overiť, či ide reálne o smrť, alebo len o patologický stav organizmu vyznačujúci sa zdanlivou smrťou (20).

Literatúra

1. Grubhoffer, V., et al. Zdánlivá smrt jako kulturotvorný fenomén. Historie–Otázky–Problémy, 2019, 11.1: 177-189.
2. Bobrov, N. et al. Tanatológia a humánna tafonómia – etické a právne aspekty, 1 vyd., 2016, Lekárska fakulta UPJŠ: Košice, 84 s.
3. Higuo C. Cell Therapy for Parkinson’s Disease. In RAM, J. L. et al. Conn's Handbook of Models for Human Aging (Second Edition). London : Academic Press, 2018, p. 659-672. Schonfelder
4. Schönfelder I. et al. Liečivé rastliny: Ottov sprievodca prírodou, 2010, Ottovo nakladatelství: Praha, 496 s.
5. Cheung, M. et al. Reserpine In National library of medicine. National centre for biotechnology information: Treasure Island (FL) StatPearls Publishing. 2020.
6. Farrell MS, et al. In Vitro and In Vivo Characterization of the Alkaloid Nuciferine. PLoS One, 2016, 11.3: 1-27.
7. Chan, J. D. et al. Pharmacological profiling an abundantly expressed schistosome serotonergic GPCR identifies nuciferine as a potent antagonist. International Journal for Parasitology: Drugs and Drug Resistance, 2016, 6.3: 364-370.
8. Bhattacharya S. K. et al. Psychopharmacological studies on (-)-nuciferine and its Hofmann degradation product atherosperminine. Psychopharmacology, 1978, 59.1: 29-33.
9. Mukherjee, P. K., et al. The sacred lotus (Nelumbo nucifera)–phytochemical and therapeutic profile. Journal of Pharmacy and Pharmacology, 2009, 61.4: 407-422.
10. Asai, H. et al. Potential Anti-allergic Effects of Bibenzyl Derivatives from Liverworts, Radula perrottetii. Planta Medica, 2022, 88.12: 1069-1077.
11. Chicca, A. et al. Uncovering the psychoactivity of a cannabinoid from liverworts associated with a legal high. Science advances, 2018, 4.10: 1-10.
12. Gülck, T. et al. Phytocannabinoids: origins and biosynthesis. Trends in plant science, 2020, 25.10: 985-1004.
13. Jansen, S. A. et al. Grayanotoxin poisoning: „mad honey disease“ and beyond. Cardiovascular toxicology, 2012, 12: 208-215.
14. Mirossay, L. et al. Základná farmakológia a farmakoterapia, 2009, Equilibria: Košice, 533 s.
15. Tumová, I. et al. Toxikológia pre farmaceutov, 2016, Herba: Bratislava, 192 s.
16. De La Cabeza, M. et al. Neuropharmacological Effects in Animal Models and HPLC-Phytochemical Profiling of Byrsonima crassifolia (L.) Kunth Bark Extracts. Molecules, 2023, 28.2: 764.
17. Valenca, M. M. et al. The use of hallucinogenic plants in the history of Homo sapiens: prehistory and ancient peoples. In CARVALHO, C. A et. al Neuronitri Nutrition, Brain and Behavior. Recife : UFPE, 2019, p. 215-220.
18. Mandal, S.C. et al. Herbal biomolecules in Healthcare applications, 2021, Academic Press: London, p. 722.
19. Sonego, A. B. et al. Cannabidiol attenuates haloperidol-induced catalepsy and c-Fos protein expression in the dorsolateral striatum via 5-HT1A receptors in mice. Behavioural brain research, 2016, 309: 22-28.
20. Škulec, R. et al. „Zdánlivá smrt“ je z pohledu fyziologie možná?. Anesteziologie a intenzivní medicína, 2018, 29.3: 168-170.