NIEKEDY JE LEPŠIE, KEĎ ČLOVEK NEVIDÍ ZA ROH

27. Apríl 2023
Article image

Rada ľudí objíma, ale skúsenosti s ťažkým priebehom a následkami covidu ju naučili opatrnosti. Hudobníčka KATARÍNA KNECHTOVÁ hovorí, že umelec nemusí trpieť, aby vytvoril výnimočné dielo, skôr musí prežívať veci intenzívnejšie, aby to pretavil do piesne a ľudí sa dotkol. Práve taký projekt chystá, no do rozsahu pocitov jej ešte chýba precítiť lásku, ktorú doteraz nezažila. Byť matkou.


Hneď v prvej vlne covidu, keď ešte neboli vakcíny ani skúsenosti, ako ho liečiť, ste naň ochoreli i vy. Mali ste ťažký priebeh?

Bola som veľmi chorá. Bolo to, ako keď máte chrípku, ale krát sto. Príšerne ma boleli kosti, svaly. Keď som sa zakryla dekou, mala som pocit, že som sa zaliala betónom, každý vlas na hlave ma bolel, tri týždne som vykazovala pozitivitu, stále mi bolo zle. Lekári ešte nevedeli, ako to majú liečiť, ordinovali telefonicky a odporučili mi, aby som jedla vitamíny. Každý deň bol iný, tri hodiny som sa cítila úplne zdravá, večer som mala znovu vysokú horúčku, obrovské bolesti, nevládala som vstať z postele. Po dvoch dňoch som bola bez teploty, ale stratila som chuť a čuch. Pchala som si pod nos chlór, ocot, striekala záchodový sprej skoro až do nosa – a nič. Takto to bolo asi tri mesiace.

Mali ste aj ďalšie príznaky?

Napríklad som sa ráno zobudila s tým, že mám úplne opuchnutý jazyk, mala som také afty, že som mala pocit, že sa mi ani nezmestia do úst. Za dve hodiny to bolo preč. Na ďalší deň prišli vyrážky po celom tele. Stále som čakala, čo sa kedy objaví. Ešte ďalší mesiac potom som mala každý deň zvýšenú teplotu, veľmi som bola unavená, mala som obrovské problémy s trávením, ale to už som sa snažila nejako fungovať.

Malo to vplyv aj na hlas a pľúca?

Nemôžem povedať, že by som sa dusila, ako to mali iní ľudia, ale tým, že tam nejaký zápal bol, som v štúdiu nemohla pracovať, lebo to bolo počuť. A už vôbec som si nevedela predstaviť, že budem vedieť hodinu skákať na javisku ako predtým. A potom prišiel ďalší covid, omikron, ako dezert.

A ten bol aký?

Ten som paradoxne znášala lepšie, ale zase post covid bol horší. Vlasy mi vypadávali, únava strašná, bolesti, slabosť, trávenie úplne rozhodené, celé zle.

Dali ste sa očkovať?

Áno, ale na všetky dávky som reagovala dosť zle, ako keby som v podstate mala tú chorobu.

Ako sa teraz chránite?

Viete, ja toto ochorenie vnímam ako ruskú ruletu. Na začiatku som sa naozaj chránila, nosila rúška, dezinfekcie, rukavice a absolútne netuším, kde som sa mohla nakaziť, pravdepodobne v potravinách. Okolo mňa nebol chorý nikto a dosť sme si dávali pozor, pretože máme v rodine 92-ročnú babku a moja sestra bola v 7. mesiaci tehotenstva. Nakaziť ich by pre mňa bola katastrofa. A aj tak som sa nakazila. Omikron sme chytili s manažérkou, keď sme točili v Bratislave, kde boli všetci údajne testovaní.

Toto už je tretia zima (v čase vzniku rozhovoru, pozn. red.), tretia sezóna s covidom. Všetci sme si prešli rôznymi štádiami nálad, od strachu cez stíšenie a zmierenie až po hnev. Aké štádium teraz prežívate vy?

Mali sme krásne leto, veľa sa hralo, všetci sme sa tešili, snažili sa odreagovať od hrozných udalostí, ako je vojna na Ukrajine. Na ľudí všetko dolieha, aj sme sa toho trochu báli, ale paradoxne letná sezóna bola vynikajúca. Teraz sa celkom teším, že bude chvíľu pokoj. Nejde ani o koncerty ako o to cestovanie, lebo veľmi veľa koncertov som hrala v Česku. To znamenalo ukrutné prejazdy.

Stále žijete v Prešove?

Áno, ale už si delíme cestu, lebo už toľko neobsedím. Keď ideme napríklad do Prahy, máme zastávku v Bratislave.

Ako často ste na cestách?

Skoro stále, teraz som napríklad celý týždeň preč, vybalím kufor, stihnem doma utrieť prach, povysávať, vyprať a idem zas.

Vyzerá dnes vaša práca a život inak ako pred covidom?

Ani nie, práca má stále tie kontúry, aké mala predtým, iba tam niekde vzadu mi stále ticho cvaká, čo ak náhodou… Vlastne celé leto bolo iné, nestretávala som sa fanúšikmi, nechodila som na autogramiády, po tých chorobách a po tom, čím som si musela prejsť, som si povedala, kľudne buďte všetci urazení, ale, prosím, rešpektujte to. Stačilo, že na mňa niekto kýchol a okamžite som bola chorá, moja imunita bola úplne zničená. Musím si v kontakte s ľuďmi dávať väčší pozor, ale ja som dosť kontaktný človek, rada sa objímam, je to ťažké. Včera na koncerte pre Mekyho som si s niektorými len trápne ťukla päsť o päsť. Ľudia majú rôzne virózy, začala chrípková sezóna, s respirátorom chodím aj do potravín. Možno si ľudia myslia, že som paranoidná a v istom zmysle to aj paranoja je, keď si predstavím, že by ma to zase malo odrovnať na pol roka.

Moja imunita bola po covide úplne zničená.

Dosť ste si vytrpeli. Hovorí sa, že čím viac umelec trpí, tým je jeho dielo lepšie. Cítite to tak?

To je ťažká otázka. Nemyslím si, že musí trpieť, ale musí prežívať silné emócie. Ak ja chcem v ľuďoch vyvolať nejaký pocit alebo to chcem dať do piesne, musím to prežiť trikrát intenzívnejšie. Čiže veľmi veľa vecí, ktoré sa ma osobne nevedia dotknúť, si niekedy aj tak podvedome hrotím. Asi tie výkyvy občas fakt potrebujeme, patrí to k tvorbe, ale je to dvojsečná zbraň. Pretože v tých ťažkých stavoch sa niekedy zmietame veľmi dlho a ja si nemyslím, že práve v nich je človek schopný niečo tvoriť.

Je niektorá z vašich pesničiek výsledkom nejakej krízy?

Všetky. (smiech)

No dobre, tak naopak. Máte takú, ktorá vznikla ľahko, žiadna kríza, len krásny slnečný deň?

Mám takú, vznikla minulý rok, keď som sa liečila a chcela si urobiť sama radosť, tešiť sa. Pieseň Rezonancia má tanečný rytmus, mnohí z toho môjho odklonu boli prekvapení, ale to bola moja forma terapie, tešiť sa a vyskákať sa s ľuďmi na pódiu.

Váš posledný album vznikal dlho, štyri roky, ďalší bude koľko? Osem?

Nemyslím si. Ale to, či vyjde nový album, dnes nie je smerodajné, pretože pretlak hudby je obrovský a viac ako o album ide o to, vytvoriť komplexný zážitok pre ľudí, aby na neho prišli. Keby sme aj vydávali každé štyri roky albumy, mladšia generácia si to ani nevšimne.

Aký komplexný zážitok teraz vytvárate?

Mám v hlave veľmi zaujímavý koncept, lenže o ňom ešte nechcem hovoriť. Snažím sa byť nohami na zemi, lebo viem, kde sa v týchto všetkých problémoch okolo nás nachádza kultúra, tak si počkám, či sa všetci spamätáme z tých cien, či budú vôbec nejaké podniky fungovať, aby sme mohli prípadne osloviť nejakého sponzora. Posledná vec, ktorú by som chcela, je, aby to išlo niekde do stratena len kvôli tomu, že si ľudia nedokážu kúpiť lístok.

Nechcem, aby moja tvorba išla do stratena len kvôli tomu, že si ľudia nedokážu kúpiť lístok.  

Čo budete robiť, keď si ten lístok kúpiť nedokážu?

Ja som ešte zo starej školy, ktorá myslí na zadné dvierka. Syslím, čo sa dá, aby som dokázala prežiť obdobie, keď sa nič nedeje a nemôžeme pracovať. To mi pomohlo prežiť aj covid. Ale neviem si už úplne predstaviť, že by som dokázala prežiť bez hudby, bez možnosti tvoriť.

Vyhorenie ste nikdy nezažili?

To už mám za sebou, niekoľkokrát. S Pehou sme hrali neskutočné množstvo koncertov, aj štyri koncerty za deň, začali sme o šiestej večer, skončili o štvrtej ráno. To sa muselo niekde odraziť. Prestala som úplne počúvať hudbu, neexistuje, že by mi hrala ako podmaz, pritom predtým som hudbu počúvala stále. To sa mi už nevrátilo, dnes je hudba pre mňa pracovná záležitosť, keď ma niečo zaujíma, chcem vedieť, ako je to urobené, tak si to dám na slúchadlá.

Čo robíte pre to, aby ďalšie vyhorenie neprišlo?

Teraz skončilo veľmi náročné, intenzívne obdobie a ja viem, že potrebujem čas sa trošku spamätať, mať priestor aj pre seba. Aby som dokázala niečo vytvoriť s radosťou, energiou, s nápadom, lebo na cestách a koncertoch sa nedá nič vymyslieť. Viem, že už nemám 20 rokov, potrebujem sa doma zregenerovať, postarať sa, urobiť niečo v domácnosti, také tie klasické veci, normálny život. Nie, že ruka hore a všetko za mňa urobia iní, takto show nefunguje. Mám manažérku a ona vidí, kedy je to už na hrane a potrebujeme si oddýchnuť.

Zažili ste neúspech, ktorý dnes vnímate ako to, čo vás posunulo dobrým smerom?

Tak napríklad odchod z Pehy. V tom období som si myslela, že je to konečná, že to neustojím. Nemôžem povedať, že som si úplne verila, že som bola stopercentne presvedčená, že to zvládnem. Ale niekedy je lepšie, keď človek nevidí za roh, že nevie, čo to všetko bude obnášať, ale jednoducho je hodený do vody a pláva. Potom sa zachráni, to je celé.


Čím ste chceli byť ako dieťa?

Vodičkou trolejbusu.

A prečo ňou nie ste?

Lebo rodičia mi povedali, že sa musím dobre učiť a že toto nie je zamestnanie pre ženu.

Fascinovala vás jazda trolejbusom?

Bývali sme v takej časti Prešova, kde sa do mesta dalo dostať iba trolejbusom a pre mňa ako štvorročnú to bola zážitková turistika. Pamätám si pani vodičku, ktorá mi dovolila ísť aj dopredu k nej. Milovala som ten zvuk trolejbusu. A potom som chcela byť speváčkou, všetky dievčatká chceli byť speváčky a herečky.

A to už sa nezmenilo?

Muzika ma bavila od detstva, ale v živote mi nenapadlo, že sa tým vôbec dá živiť. Bola to taká náhoda, aj keď sa hovorí, že náhody neexistujú. Strednú školu som len pretrpela, lebo už v prvom ročníku sme s IMT Smile chodievali hrávať koncerty a pre mňa už iné zamestnanie nemohlo existovať. Čosi som skúšala, že by som to mohla študovať na vysokej škole, ale potom som to vzdala.

Nemáte teraz chuť dobehnúť to?

Veľakrát! Vždy ma zaujímala psychológia, tú som chcela študovať, otec mi zaplatil aj prípravu na prijímačky. Tam mi urobili psychologický test, mala som nakresliť strom. No a umelkyňa vo mne sa ozvala, nakreslila som čierny pahýľ ako z hororu a tá pani psychologička to vzala ako rozbor osobnosti. Vraj normálna osobnosť by nakreslila zelený košatý strom plný vtáčikov, ovocia, takže v žiadnom prípade nemôžem ísť na psychológiu.

Nepochopila váš umelecký zámer.

Nie, vôbec to nepochopila. To sa mi stávalo aj na strednej škole, keď nám na angličtine povedali, že máme napísať príbeh, tak ja som napísala sci-fi, človeka tam posadol satan a neviem čo a pani profesorka mi povedala, že som Hitchcockov výtvor, že to je jeho scenár. Okamžite mi kázala to prepísať a radila sa s profesorom slovenčiny, že či ma nemá poslať na psychiatrické vyšetrenie.

To fakt?

Moja kreativita bola stále potláčaná, pritom ja som chcela len niečo iné vymyslieť, nech to nie je triviálna práca, za ktorú dostanem ľahko jednotku. Nakoniec to dopadlo úplne opačne. Dnes ma tá inakosť, iný pohľad na vec, živí.

Nikdy ste nechceli napísať knihu?

Skúšala som to, ale viac ma baví hudba. Som rada, keď sa mi podarí do toho aj niečo normálne napísať, aj keď sa to nedá porovnávať s majstrami pera, ako sú naši textári, hoci keď sa bavíme o autentickosti, porovnávanie nemá zmysel.

Dá sa písanie textov naučiť?

To sa nedá naučiť, to prosto máte v sebe, tak ako hudbu. Tak ako ja nemôžem nikoho naučiť, ako má písať pesničky, mňa to tiež nikto neučil. Je to nejaký dar, myslím, že každý nejaký má. Ja zas neviem vyriešiť vzorec cez pol tabule ako moje spolužiačky.

Máte z niečoho strach?

Nemyslela som si o sebe, že sa bojím výšok, ale keď pozerám videá na instagrame, kde ľudia natáčajú svoje skoky z výšok, tak sa mi žalúdok krúti. A minule som skúsila prvýkrát v živote virtuálnu realitu, lebo som neverila, že môj mozog ma zastaví v skoku z budovy. Ha-ha, určite, nasadila som si tie okuliare, stála som na okraji budovy a stačilo urobiť krok, aby som letela. Nedala som to, hlava sa mi zatočila, mala som pocit, že sa zabijem. Mozog to vyhodnocuje úplne rovnako ako realitu. Ale asi si to kúpim, lebo mne sa nechce cestovať, tak si len v obývačke nasadím okuliare a budem zrazu na Maledivách. Ako keď ľudia meditujú a vracajú sa v myšlienkach na miesto, kde im bolo dobre, pre mozog to má vraj pozitívne účinky, aj pre celý organizmus.

Moja kreativita bola v škole potláčaná. Dnes ma tá inakosť, iný pohľad na vec, živí.  

V čom sa ľudia vo vás mýlia?

Myslia si, že som extrovert, že sa ma veľa vecí nedotýka, ale v skutočnosti som extrémne precitlivelá.

Ako to spracovávate, keď sa vás niečo dotkne? Cez hudbu?

Jedna vec je hudba, druhá vec je, že vyhľadávam samotu. A keď je to už extrémne, tak terapeuta, lebo niekedy sa nedá inak. Energiu nachádzam v samote, som veľmi rada sama.

To by som o vás fakt nepovedala.

To nikto nevie.

Máte nejaký sen, ktorý si ešte chcete splniť?

Byť matkou.

A čo pre to robíte?

Čo sa len dá. Ženy sú rôzne, niektoré sú spokojné bez detí, ale ja som sa z tohto sna nikdy nevyspala. Budem to skúšať, kým nevyužijem akúkoľvek možnosť, lebo cítim, že tú lásku potrebujem zažiť. Potrebujem vedieť, aké to je. Moja sestra má dvoch synov, vidím, že to je celkom iný život, myslím, že takáto životná zmena by ma naplnila.

Keby ste mohli položiť len jednu otázku vševediacemu šamanovi, čo by ste sa spýtali?

Mám veľa otázok, ale keby bola len jedna, tak tá, či človek nájde zmysel svojho života, či sa dokáže zmieriť sám so sebou, že je uväznený v tomto tele, žije tento život, či sa nájde v tom, ako to je. Lebo dennodenne bojujeme s nejakou pochybnosťou a niekedy nám veci fakt nedávajú zmysel a môžeme prečítať 3 500 kníh, počúvať všetkých ľudí, ktorí nad tým mudrujú, aj tak si nevieme odpovedať.

Máte už svoj epitaf, vetu, čo vás vystihuje tak, že vám ju môžu tesať na náhrobný kameň?

Keď nie je koniec, tak nie je koniec. Napríklad, keď sa kamarátky vracajú ku starým vzťahom, stále to riešia, tak im hovorím, pozri, môžem ti ja tu rozprávať, čo chcem, môžeme to predebatovať, prepiť, presmútiť, preplakať, kým nie je koniec, nie je koniec. Keď to príde, budeš vedieť, že je koniec, že si túto kapitolu života uzavrela.

Koniec. To sa fakt hodí na epitaf.

Vidíte a mám dokonca dva v jednom: kým som tu, tak som tu.

Foto: KK Management

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 01/2023

Postcovidové obdobie a človek

Prvé číslo roka 2023 je venované problematike postcovidového obdobia – téme so širokým kontextom aktuálnej nielen vo svete zdravotníctva, ale aj v celej spoločnosti. O tom, aké škody vie covid…

author

Elena Akácsová

Všetky články autora