O KRVI, BOSORÁCTVE, LIEČITEĽSTVE A O MEDICÍNE V UHORSKU – ROZHOVOR S HISTORIČKOU PHDR. TÜNDE LENGYELOVOU, CSC.

Article image

Krv má v ľudskej histórii od nepamäti osobité postavenie. Pravdepodobne už v praveku si ľudia všimli, že keď človek stráca krv, z jeho tela odchádza život. Krv ako symbol života sa tak stávala súčasťou liečiteľstva, náboženských a okultných obradov. Krv dokázala v minulosti takpovediac pomýliť aj Aristotela, ktorý tvrdil, že ženy majú tmavšiu krv než muži. Na našom území sa ešte aj v ranom novoveku dávala krv pri rôznych zdravotných ťažkostiach vypiť, prípadne sa pridávala do liečiv. O krvi, liečiteľstve a o medicíne v Uhorsku po roku 1500, ale aj o „krvavej grófke“ Báthoryčke, sme sa rozprávali s historičkou PhDr. Tünde Lengyelovou, CSc., z Historického ústavu SAV, ktorá je odborníčkou na raný novovek.

Krv v liečiteľstve

Za symbolický počiatok novoveku sa najčastejšie považuje rok 1492, keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku. Raným novovekom je teda koniec 15. až koniec 18. storočia. V mezoamerickom svete v tom období zanikali mnohé kultúry, ktoré mali jeden spoločný fenomén – krvavé rituály. Podľa slov historičky sa rôzne využitie krvi v tomto období objavuje aj na našom území; o ľudskej krvi sa však nehovorí. „Vo výpovediach svedkov sa krv často spomína v liečiteľstve aj v čarodejníctve. Do liečiteľských receptov sa pridávala napríklad žabia alebo lastovičia krv. Keď mal niekto očný zákal, odporúčalo sa narezať živej hrdličke prst na pravej nohe a niekoľko kvapiek krvi aplikovať priamo do oka. V iných prameňoch očitý svedok popisuje, ako bosorka zarezala čiernu sliepku a potom s jej krvou robila rôzne magické úkony.“ V receptároch starých 400 rokov sa však často nachádzajú aj rozumné návody na výrobu liečiv, ktoré sa často zhodujú so súčasnými prípravkami určenými na tie isté choroby ako v minulosti. „My mestskí ľudia sme veľmi izolovaní, ale oni žili spolu s prírodou, takže veľmi dobre poznali liečivé účinky rastlín. Medzi liečiteľmi bývali aj pastieri, ktorí celé generácie sledovali pasúce sa zvieratá a ich intuitívny výber bylín pri takom alebo onakom ochorení,“ vysvetľuje historička.

Liečiteľ bol v každom meste, v každej dedine, pretože profesionálnych lekárov bolo tak málo, že boli nezaplatiteľní. To si mohli dovoliť len bohatí mešťania alebo šľachtici.

Liečiteľstvo – stredná cesta medzi medicínou a bosoráctvom

Aj napriek bohatým empirickým znalostiam liečiteľov bola hranica medzi liečiteľstvom a bosoráctvom veľmi tenká. Aj tak však bylinkári v mestách a dedinách bežne nahrádzali lekárov. „Liečiteľ bol v každom meste, v každej dedine, pretože profesionálnych lekárov bolo tak málo, že boli nezaplatiteľní. To si mohli dovoliť len bohatí mešťania alebo šľachtici. Liečitelia však mali dosť slušné vedomosti z anatómie a vedeli pomerne presne diagnostikovať rôzne choroby. Znalosti sa väčšinou dedili z generácie na generáciu.“ Svoje povolanie však praktizovali kombinovaným spôsobom. Jedna časť bola – povedzme – racionálna a druhá magická. „Liečitelia profitovali z faktu, že sa na nich ľudia obracali a na posilnenie vlastnej autority vnášali do svojho povolania dávku imaginácie a akoby mágie. Keď zavolali liečiteľku k chorému na lôžku, chodila okolo jeho postele, čosi si mrmlala a urobila zopár zvláštnych pohybov rukami. Avšak popritom už chorého diagnostikovala, pozerala, ako vyzerá, akú má farbu, ako dýcha, sledovala fyziologické prejavy. Toto však ľudia nevideli, a tak predpokladali, že mrmle nejaké zaklínadlá. Hranica bola skutočné tenká, pretože keď ľudia začali veriť, že liečiteľka spolupracuje s nadpozemskými silami, to už bola priama cesta k obvineniu z bosoráctva.“

Hon na čarodejnice bol v Uhorsku ­z­abrzdený

Na otázku, ako vôbec mohlo liečiteľstvo „okorenené“ magickými úkonmi existovať v čase, keď bol v západnej Európe hon na čarodejnice v plnom prúde, dáva doktorka Lengyelová prostú odpoveď. „V Uhorsku bol hon na čarodejnice tak trochu zabrzdený a neprebiehalo to v takom tempe a množstve ako napríklad vo Francúzsku, Nemecku či vo Švajčiarsku. Je to pravdepodobne tým, že krajina bola pod priamym ohrozením Turkov a nebolo treba hľadať iného všeobecného nepriateľa. V Uhorsku navyše nikdy nefungovala inkvizícia, ktorá by iniciovala vyhľadávanie čarodejníc. Ďalším faktorom je, že Cirkev tu nemala také postavenie ako v iných krajinách.“ Odsúdenie bosorky teda bolo možné len pred civilným súdom a aj tresty bývali miernejšie. „Išlo hlavne o to, kto v tom súde sedel. Niekedy stačil jeden fanatik, ktorý nainfikoval všetkých, ale ak tam boli racionálni ľudia, tak obvinenia z bosoráctva riešili iba nejakým zahanbujúcim trestom, prípadne pokutou alebo vyšľahaním. Keď povieme, že bolo popravených asi 1 000 ľudí, pôsobí to desivo, ale za tých 250 rokov sú to 4 ľudia ročne,“ vysvetľuje historička.

Profesionálni lekári s liečiteľmi často súhlasili

Niektorí liečitelia, boli takí schopní, že ich služby využívala i šľachta, ktorá si mohla dovoliť aj profesionálneho lekára. Podľa slov historičky boli liečiteľmi šľachty veľmi často novokrstenci, respektíve anabaptisti, ktorí boli vyhnaní z Čiech a Moravy a usadili sa v Uhorsku na panstvách šľachticov, kde mali náboženskú voľnosť. Boli nielen kvalitnými liečiteľmi, ale aj zručnými chirurgmi. Zaujímavým prípadom je manželka palatína Juraja Turza, ktorá bola známa svojím záujmom o liečiteľstvo. „Manželka palatína trpela bolesťami hlavy. S docentom Milanom Thurzom z Prírodovedeckej fakulty UK sme dokonca robili aj analýzu kostrových pozostatkov tejto ženy a zistili sme, že trpela zvláštnou zriedkavou chorobou, v dôsledku ktorej dochádza k zhrubnutiu lebky, hlavne v čelnej časti, a tak je asi dvakrát ťažšia než bežná lebka. Turzovci aplikovali liečebné metódy istej Závišovej, liečiteľky z neďalekej dediny a z korešpondencie vieme, že Turzo túto terapiu konzultoval aj s profesionálnymi lekármi vo Viedni a v Bratislave, ktorí postup bylinkárky odsúhlasili.“
 

Začiatkom 17. storočia síce Ján Jesenius na Pražskej univerzite realizoval prvú verejnú pitvu, ale inak sa pitvať nesmelo, takže študenti a lekári mali veľmi málo možností poznať anatómiu priamo z pitvy.

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Úroveň lekárov pôsobiacich na území Uhorska bola v podstate rovnaká ako v Európe, pretože profesionálni lekári mohli študovať iba na univerzitách v zahraničí. V Uhorsku takáto škola nebola. „Vtedajší ‚medici‘ pritom často študovali na viacerých univerzitách. Jeden rok strávili napríklad v Taliansku, ďalší v Nemecku… Potom sa uplatnili buď ako súkromní lekári šľachticov, alebo ako mestskí lekári, ktorých bolo strašne málo, pretože štúdium bolo finančne veľmi náročné. Najčastejšie to boli meštianski synovia.“ Zaujímavosťou je, že v období, keď boli zakázané pitvy, sa poznania chtiví medici museli obzerať po mŕtvolách napríklad aj u katov a pitvať tajne. „Začiatkom 17. storočia síce Ján Jesenius na Pražskej univerzite realizoval prvú verejnú pitvu, ale inak sa pitvať nesmelo, takže študenti a lekári mali veľmi málo možností poznať anatómiu priamo z pitvy. Proti bola nielen cirkev, ale aj vrchnosť, ktorá to považovala za dehonestovanie tela. Napriek tomu si v tejto veci niektoré univerzity vybojovali autonómiu, prípadne sa pitvalo tajne. Niektorí študenti pitvali aj samostatne, napríklad keď kúpili od kata celé telá popravených alebo len ich časti. Myslím si, že sa aj ‚vyberali‘ hroby. Ak mal lekár naozaj záujem o medicínu, muselo ho to zaujímať.“

Lekári dokázali diagnostikovať a liečiť benígne nádory

K jedným z pozoruhodných medicínskych prípadov patrí aj šľachtičná Uršuľa Kanizsayová, manželka palatína Tomáša Nádašdyho, ktorá nemohla 20 rokov otehotnieť. „Lekár Gašpar Fraxinus diagnostikoval šľachtičnej benígny nádor na maternici a zostavil špeciálny liek z bylín, ktorý vstrekoval priamo do maternice. Tento pomerne náročný úkon vykonával buď samotný lekár, alebo manžel, ktorý síce ako palatín trávil väčšinu času pri panovníkovi vo Viedni, ale keď bolo treba, sadol na koňa a odcválal do Sárváru, kde bolo hlavné sídlo Nádašdyovcov. Takéto podrobné informácie máme vďaka tomu, že sa zachovali listy, v ktorých Fraxinus palatínovi píše, ako lieči jeho pani,“ prezrádza historička. Výsledkom bolo, že po 20 rokoch sa šľachtičnej podarilo otehotnieť. „Kanizsayová dieťa vynosila, porodila a nakoniec sa z neho stal jeden z najväčších protitureckých bojovníkov. Vytúženým dieťaťom bol totiž František Nádašdy, ktorý sa zúčastnil všetkých protitureckých bitiek, dokonca sa stal hlavným veliteľom uhorských vojsk a mal veľký politický vplyv. Rešpekt pred ním mali aj samotní Osmani, ktorí ho prezývali Čierny Bej. A okrem iného bol aj manželom Alžbety Báthoryovej.“

Alžbeta Báthoryová – vymyslená legenda

A tak sa dostávame k legende o Alžbete Báthoryovej, ktorá je často opisovaná ako šialená vrahyňa, ktorá mučila sluhov a kúpala sa v krvi mladých dievčat. A my s prekvapením zisťujeme, že pravdepodobne nič z toho nie je pravda. „Legenda o krvavej grófke vznikla až v roku 1729, takže vyše 100 rokov po jej smrti, keď istý jezuitský páter Ladislav Thuróci vydal niečo ako bedeker po Uhorsku. Mních cestoval po krajine, popisoval pamiatky a iné zaujímavosti a keď dorazil do Čachtíc, okrem toho, že popísal hrad a miestny kaštieľ, vymyslel si aj príbeh o tom, ako Báthoryová udrela slúžku, ktorej sa pustila krv a kvap­la na kožu grófky, ktorá vraj po utretí krvi zistila, že jej koža omladla. Preto sa začala kúpať v krvi svojich slúžok.“ Podľa slov historičky mohla byť za motiváciou mnícha aj veľmi silná katolizačná vlna, keďže Alžbeta Báthoryová bola kalvínka.

Na otázku, prečo môžeme predpokladať, že si mních legendu vymyslel, dáva historička ešte prekvapivejšiu odpoveď. „Máme k dispozícii vyšetrovací spis, ktorý bol urobený, keď sa kauza prevalila a nikde nie je ani pol slova o tom, že by niekoho zabila, nieto ešte o kúpaní v krvi. Svedkovia vypovedali iba o tom, že dievčatá trestala, keď neposlúchli, čo však vo vtedajšej spoločnosti bolo úplne bežné a akceptované. Nehovoriac o tom, že palatín Turzo, ktorý si robil zálusk na majetky grófky, nevypočul korunné svedkyne, dievčatá, ktoré sa vraj grófka chystala zabiť, keď ju prichytili. Navyše, Turzo dal takzvaných spolupáchateľov – tri služobné a jedného sluhu Báthoryovej – okamžite popraviť a miesto nich vypovedali kdejakí sedliaci, ktorí v kaštieli panej nikdy neboli,“ vysvetľuje doktorka Lengyelová. Preukazná hodnota spisu teda bola taká nízka, že na súde nemohol obstáť a ten sa nakoniec ani nekonal. Alžbeta Báthoryová bola napriek tomu väznená a podľa historičky išlo o svojvoľné rozhodnutie palatína Turzu, ktorý na to nemal právo. „Mala vtedy už 50 rokov a na tú dobu bola stará žena, pravdepodobne už ani nevzdorovala. Myslím si, že keby si mních Thuróci nevymyslel legendu o kúpaní v krvi, Báthoryčka by bola zabudnutá ako mnohé ďalšie šľachtické panie, ktoré prežili rovnaký život,“ uzatvára historička.

foto: Peter Bánoš

invitro image
Tento článok sa nachádza v čísle invitro 04/2016

Hematológia

Tesne pred Vianocami vám prinášame jeden predčasný darček v podobe trinásteho čísla časopisu inVitro, ktoré je tentokrát venované hematológii. Aj v tomto čísle nájdete množstvo praktických odborných…

author

Mgr. Jozef Kaščák

Všetky články autora