Je to určite veľmi nepríjemná záležitosť. Trvalá bolestivá erekcia, pri ktorej hrozí, že sa v penise vytvorí trombóza, ktorá môže následne viesť k nekróze a k strate tohto nadmieru ceneného a najmä prekliato citlivého orgánu. Práve toto ochorenie bolo vždy zlým snom nášho oberarzta Feyerla. Nepýtajte sa ma prečo, na podobné otázky vždy odmietal odpovedať, ale mal panický strach z viagry a kto by mu ju podal, zrejme by riskoval život. A ako už božie žarty poväčšine bývajú, táto príhoda sa musela prihodiť práve jemu.
Na naše oddelenie sa dostal pomerne exotický pacient. Dostal sa k nám nepriamo, o to viac nám však dal zabrať. Išlo o majiteľa továrne zo štátu Trinidad a Tobago, ktorý vyrábal kanálové poklopy. Neveril by som, že sa s týmto artiklom dajú zarobiť milióny, ale dajú sa. Pánovi majiteľovi sa darilo tak dobre, že sa postupom času vykŕmil až na nejakých 180 kíl. Bol pôvodom Nemec, tak sa rozhodol urobiť si výlet do Rakúska. A čo čert nechcel, práve do okresu Murau. Keď potom vystúpil z auta, aby sa pokochal pohľadom na horskú krajinu, zvalil sa aj so svojimi 180 kilami, čo ale nevydržala jeho stehenná kosť. Doviezli ho teda našim ortopédom a my sme zistili, že okrem spomínaného zlomeného stehna má aj srdcovú slabosť s vodou v pľúcach, prefajčené pľúca, cukrovku, oslabenú funkciu ľadvín a množstvo ďalších neduhov. Po úspešnej operácii skončil teda logicky na našej intenzívke.
Vzhľadom na množstvo vody v pľúcach dostal Furosemid. Teda látku, ktorá tú vodu mala vyplaviť – a on nemočil. Zhodou okolností slúžil práve oberarzt Feyerl, asistoval mu vtedy ešte mladý lekár Stibor. „Musíme mu dať močovú cievku,“ rozhodol Feyerl a svoje rozhodnutie hneď delegoval na svojho mladšieho kolegu. Ten teda poučil pacienta, čo sa s ním má stať, navliekol si rukavice a uchopil jeho penis, aby do neho zaviedol cievku. Penis bol síce pomerne malý, ale tvrdý a stál. Stibor zneistel, pomyslel si, že asi nie je práve najvhodnejšia chvíľa zavádzať do takého penisu močovú cievku a rozhodol sa počkať, až to pacienta prejde. Pretože o hodinu neskôr pacient ešte stále nemočil, došlo k druhému pokusu. Doktor Stibor uchopil penis a zistil, že sa na ňom nič nezmenilo. Bol stále rovnako tvrdý a stál. Doktora sa zmocnila panika a zavolal svojho nadriadeného.
„Franc, jemu stojí už viac ako hodinu. Čo mám robiť?“
Oberarzt Feyerl zmodrel v tvári. „Priapizmus!“ vydesil sa. „Ten chlap má priapizmus.“
„Ale nemalo by ho to bolieť? On žiadne bolesti nemá.“
„Je cukrovkár,“ poučil mladého neskúseného kolegu Feyerl. „Ten to vôbec necíti. Ale za chvíľu mu zmodrie a odpadne. Musíme ho zachrániť!“
„Ale ako?“
„Zavolaj na urológiu, nech ti povedia, čo máme robiť.“
Urológ v Leobene sa takisto vyľakal. „Musíte mu do penisu vpichnúť adrenalín. Ale riadnou ihlou. A potom musíte ťahať tie krvné zrazeniny von a premývať soľným roztokom. A znova a znova. Tak mu penis možno ešte zachránite.“
Rada odborníka je nad zlato. Stibor sa prezliekol tentoraz do sterilného a blížil sa k pacientovi s veľkou injekciou. Ten ho sledoval vydeseným pohľadom: „Čo so mnou chcete preboha robiť?“
„Vy ste sa zbláznili, človeče,“ vykríkol pacient. „Ja tam mám voperovanú sklopnú protézu. Asi som ju zabudol sklopiť. Na sex ju vždy zdvihnem a potom zase sklopím. Takže som ju asi omylom zdvihol. Dajte tú injekciu preč!“
Kolega Stibor užasnutým pohľadom sledoval, ako si pacient jediným pohybom zložil penis, stále rovnako malý, ale tvrdý, do ležatej polohy a odložil injekciu s adrenalínom na stolík.
Prípad mal ale dohru. Na druhý deň ráno volal urológ z Leobenu. „Tak ako to dopadlo?“ chcel vedieť.
„Nakoniec to nebol priapizmus,“ odpovedal doktor Stibor. „Bola to sklopná protéza, ktorú pacient používa pri sexe.“
Na druhej strane telefónu bolo chvíľu ticho. „A neviete, kde mu ju voperovali?“ spýtal sa po krátkej odmlke urológ.
„To netuším. Asi niekde v Amerike.“
„Tak sa ho spýtajte. Určite by som tu mal zopár záujemcov.“
