Samovražda – pojem, ktorý v mnohých z nás vyvoláva strach, obavu, zúfalstvo, pocit nebezpečenstva, ale aj beznádej. V každej minúte sa niekoľko ľudí zaoberá myšlienkami na smrť a mnohí z nich už inú cestu ani nevidia. Sú to ľudia, ktorí do svojho okolia vysielajú varovné signály, ale tie zostávajú často nepostrehnuté. Sú to ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc. Ak im porozumieme a včas poskytneme odbornú starostlivosť, skutočne im môžeme zachrániť život.

Niekoľko základných pojmov

Samovražda (suicídium) je vedomé, chcené ukončenie života, ktorému predchádza suicidálny vývoj. Samovražedný pokus – ide o samovražedné konanie s úmyslom zomrieť, k úmrtiu však nedošlo, napríklad preto, že zvolený spôsob ukončenia života nebol dostatočný, alebo prebiehajúcu samovraždu prerušil zásah z okolia. Parasuicídium – niekedy je označované aj ako „demonštratívna“ samovražda. V tomto prípade nie je úmysel zomrieť úplne pevný, skôr ide o východisko zo stresujúcej situácie, ktorá je subjektívne vnímaná ako neriešiteľná. Väčšinou chýba príprava a rozhodovanie je impulzívne. Subjekt sa snaží takýmto konaním získať pozornosť okolia, v podstate volá o pomoc, čo nesmieme nikdy podceniť. Sebazabitie – chýba úmysel zomrieť a napriek tomu dôjde k ukončeniu života. Stretávame sa s tým u duševne chorých pacientov s halucináciami alebo bludmi, keď pod vplyvom chorobných vnemov dôjde k smrteľnému zraneniu. Rozšírená samovražda – samovrah prehovorí k samovražde blízku osobu. Ide vlastne o vraždu a samovraždu.

Sebaobetovanie – ide o smrť jednotlivca v prospech niekoho iného, nejakej ideológie, spoločnosti a pod. Sebapoškodzovanie – ide o aktivity, ktorými si človek vedome ubližuje, napríklad si spôsobuje rezné poranenia na tele, prehltne cudzie telesá a pod. V týchto prípadoch nie je prítomný úmysel zomrieť, skôr ide o znižovanie úzkosti, ale môže ísť aj o snahu vyhnúť sa nejakým stresujúcim situáciám. Aj keď má sebapoškodzovanie väčšinou manipulatívny charakter, nemožno ho podceňovať. Aj v tomto prípade môže človek prežívať krízu a potrebuje pomoc.

Štatistické údaje

Samovražda je celosvetový problém. Medzi krajiny s najvyšším počtom dokonaných samovrážd patria Maďarsko, Rusko, Bielorusko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Kazachstan, ale aj Slovinsko, Chorvátsko a Fínsko. Vyšší počet samovrážd zaznamenáva aj Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko a Dánsko. V USA je samovražda najčastejšou príčinou úmrtia vo veku medzi 15. a 24. rokom života.

Počet samovrážd s vekom stúpa. Muži dosahujú vrchol vo veku nad 65 rokov, hoci vysokorizikové je aj obdobie stredného veku. Pomer mužov a žien v dokonaných samovraždách sa udáva zhruba 2 : 1, na Slovensku a v Čechách 3 : 1. Pri samovražedných pokusoch je tento pomer opačný. Celkovo sa udáva, že samovražedných pokusov je 15 – 20-krát viac než dokonaných samovrážd. Najohrozenejšou skupinou sú však adolescenti a mladé ženy.

    Výskyt suicídia pred pubertou je veľmi vzácny, ale počas dospievania sa jeho výskyt s každým rokom zvyšuje. V neskoršej adolescencii je suicídium najčastejšou príčinou smrti. Štatistiky uvádzajú, že suicídium dokoná viac dospievajúcich chlapcov než dievčat – vo veku 15 až 19 rokov – v pomere 4 : 1, pričom suicidálne pokusy, tzv. parasuicídiá, sú častejšie u dievčat.

Rizikové skupiny pre zvýšený výskyt samovrážd:

• duševne chorí, najmä depresívni ľudia,
• osoby závislé na psychotropných látkach,
• osoby staršie, osamelé, opustené,
• subjekty, ktoré sa už v minulosti o samovraždu pokúsili,
• chronicky chorí pacienti,
• nezamestnaní,
• osoby v čase životnej krízy – úmrtie partnera, rozchod, rozvod,
• šikanované deti, týrané či zneužívané deti.

Podľa literatúry spácha samovraždu až 15 % pacientov s ťažkou depresiou. To isté platí o pacientoch so závislosťou od alkoholu a drog. Štatistiky uvádzajú, že až 10 % ľudí, ktorí sa v minulosti pokúsili o samovraždu, tak skutočne svoj život ukončí. Najrizikovejšie sú pritom prvé 3 mesiace od samovražedného pokusu.

Za posledných 20 rokov veľmi výrazne stúpol výskyt suicidálneho správania u adolescentov. Dáva sa to do súvislosti so zvýšeným výskytom depresie v detskej populácii, s výrazným nárastom zneužívania psychoaktívnych látok a s celkovou nestabilitou rodinných prostredí. Podľa odbornej literatúry má až 90 % obetí suicídia psychiatrickú diagnózu. U detí a adolescentov treba vždy myslieť na možnosť úvodného štádia závažného psychotického ochorenia, ktorého klinický priebeh je často komplikovaný zneužívaním drog. Časté sú, samozrejme, poruchy nálady. Významnú pozornosť treba venovať deťom, ktoré o samovražde rozprávajú, alebo sa ňou vyhrážajú. Zvýšené riziko možného samovražedného pokusu je aj u detí, ktoré sa stali obeťami fyzického násilia či dokonca sexuálneho zneužitia. Ďalej u detí, ktoré majú oslabené ovládanie impulzov, boli vystavené závažnému stresoru, prípadne pochádzajú zo slabých sociálnych pomerov alebo z nefungujúcich rodín, ktoré neberú problémy dieťaťa dostatočne vážne. Ohrozené sú aj deti z rodín, ktoré nie sú schopné poskytnúť svojmu dieťaťu oporu, bezpečie a dohľad.

Suicidálne riziko môže zvyšovať aj telesné ochorenie, ktoré sa týka centrálneho nervového systému, spôsobené úrazom, infekciou či záchvatom.

Motívy samovrážd

Väčšinou ide o spojitosť vzťahových, pracovných aj ekonomických faktorov. 
Podľa motívov rozdeľujeme samovraždy na:

a) biické samovraždy: motívom je vyriešiť neriešiteľný problém, subjekt sa domnieva, že sa prebudí v novom, lepšom svete, kde nie je problém, ktorý ho tak trápi,

b) bilančné samovraždy: motívom je ukončiť napríklad neznesiteľnú bolesť, nevyliečiteľné ochorenie, neriešiteľnú životnú situáciu a pod.,

c) pseudobilančné samovraždy: človek sa pre samovraždu rozhodne v dôsledku tzv. „tunelového videnia“ – vníma len svoj neriešiteľný problém (napríklad nezamestnanosť, dlhy, bankrot, atď.), ale nevníma, že má aj dôvody žiť, má svojho partnera, nezaopatrené deti, ktoré má rád a na ktorých mu záleží,

d) patické samovraždy: vyskytujú sa pri duševných ochoreniach, napríklad pri ťažkej depresii, keď je samovražda dôsledkom masívnych, ale potláčaných, nevedomých agresívnych fantázií zameraných napríklad na stratený objekt, ku ktorému mala depresívna osoba ambivalentný vzťah (láska aj nenávisť súčasne).

Vývoj a varovné signály

Osoba, ktorá rozmýšľa nad samovraždou, prechádza akousi cestou, ktorú nazývame suicidálny vývoj. Pri psychických krízach a skratovom konaní prebieha veľmi rýchlo. 

Suicidálny vývoj pozostáva z troch štádií:

1. štádium: samovražda ako možnosť úniku z neriešiteľných a pritom veľmi zaťažujúcich problémov,
2. štádium ambivalencie: ide o boj protichodných, sebazničujúcich (autodeštruktívnych) a sebazachovávajúcich tendencií; v tomto štádiu sa môžu objaviť aj samovražedné vyhrážky, volanie o pomoc, kontakty s lekárom alebo s krízovým zariadením, volanie na tiesňové linky a pod.; ak prevážia sebazničujúce tendencie, končí sa konfrontácia s rozhodnutím, že netreba zostávať medzi živými,
3. štádium upokojenia: buď je samovražda úplne vylúčená, alebo aspoň na nejaké obdobie odložená, prípadne je upokojenie len zdanlivé a subjekt je rozhodnutý ukončiť svoj život.

Ringel opísal varovné signály, ktoré môžu samovražde predchádzať, ako presuicidálny syndróm. Ide o:

1. uzatváranie sa, redukciu aktivity, oslabený záujem o okolité dianie aj o medziľudské vzťahy, zmenu správania,
2. zadržiavanie agresivity a jej otočenie proti sebe,
3. fantázie o samovražde – zo začiatku je to cielené zameriavanie myšlienok na samovraždu, ktoré sa neskôr pasívne začnú vnucovať a sú ďalej prepracovávané vrátane plánu na uskutočnenie samovraždy.

Kind (1990) podľa svojej psychoterapeutickej skúsenosti rozdelil pacientov ohrozených samovraždou do troch skupín. Ide o tzv. interakčnú typológiu suicidálnych pacientov:

1. interakčne bohatý typ: osoba sa so svojím samovražedným úmyslom zverí blízkej osobe alebo lekárovi, často manipulatívne zdôrazňuje nebezpečenstvo samovraždy, čo jej slúži na zabezpečenie vzťahu s lekárom – takáto osoba v nás môže vyvolávať zlosť, hnev, úzkosť, pocity viny, treba si však uvedomiť, že presne takto sa cíti pacient,
2. interakčne chudobný typ: osoba o svojich samovražedných úvahách nerozpráva, môže vzbudzovať pocity prázdnoty, rezignácie, apatie – pri tomto type by sme mali byť veľmi obozretní, riziko spáchania samovraždy je vysoké a alarmujúce príznaky často chýbajú,
3. pseudostabilný typ: osoba, ktorá sa rozhodla pre samovraždu, sa správa pokojne a vyrovnane, lebo toto rozhodnutie jej prinieslo úľavu – v tomto prípade je riziko suicídia najvyššie. 

Praktické rady

Nepodceňujme varovné signály, ktoré do svojho okolia vysiela človek pociťujúci vnútornú nepohodu. Zhoršené sociálne fungovanie, uzavretie sa do seba, zhoršenie školskej výkonnosti, úteky z domu, nesústredenosť, netrpezlivosť, problémy so spánkom, zanedbávanie zovňajšku, pesimistické myšlienky, smutná nálada, telesné ťažkosti (bolesti brucha, hlavy) – toto všetko môže byť prejavom psychického napätia. Pozor na možné spúšťače suicidálnych pokusov. U detí sú nimi často konflikty s rodičmi, rozchod s priateľkou, s priateľom, zlyhanie v škole, šikanovanie, fyzické aj psychické násilie.

Ak sa nám niekto zdôverí s tým, že premýšľa o samovražde, nezľahčujme to. Nenechávajme takého človeka osamote a zabezpečme jeho vyšetrenie odborníkom, môžeme mu tak zachrániť život.

Na zabezpečenie dohľadu nad pacientom v akútnom štádiu je nevyhnutná spolupráca s rodinou, treba zabrániť prístupu k liekom a k strelným zbraniam, pacient nesmie šoférovať automobil a pod. 

Každé dieťa, adolescent či dospelá osoba, ktorá sa pokúsi o samovraždu, musí byť aspoň krátkodobo hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení. Psychiater musí podrobne zistiť všetky okolnosti, ktoré predchádzali a zároveň sprevádzali suicidálny pokus a to, čo po ňom nasledovalo. Psychiater obyčajne zisťuje, či je pacient liečený na nejaké duševné ochorenie, či došlo k požitiu narkotík, či bolo cieľom suicidálneho správania skutočne želanie zomrieť, alebo bolo smerované na nejaké iné osoby, prípadne či nejaký kamarát alebo rodinný príslušník nespáchal samovraždu. Paralelne treba získavať informácie o živote pacienta od rodičov, rodinných príslušníkov alebo iných blízkych ľudí. Počas hospitalizácie treba zrealizovať psychologické vyšetrenie, ktoré môže – okrem výskytu duševnej poruchy – preukázať aj potenciálne riziko zopakovania samovražedného konania. Na úspešnú liečbu potrebujeme získať dôveru pacienta, aby s nami počas terapie spolupracoval. Iba tak sa nám podarí odhaliť skutočnú príčinu správania daného pacienta. Svoje miesto má liečba psychofarmakami, ktorou u pacienta potrebujeme navodiť pocit bezpečia a uľaviť mu od psychickej nepohody. Aby sme pacientovi pomohli, je nevyhnutná spolupráca celej rodiny. Často potrebujú pomoc psychológa či psychiatra aj rodinní príslušníci, dostavujú sa u nich pocity viny a výčitky z toho, že danému správaniu nezabránili, že si nič nevšimli...

Záver

Venujme maximálnu pozornosť a nepodceňujme varovné signály, ktoré môžu predchádzať samovražednému konaniu. Buďme vnímavejší, poskytnime dostatočnú oporu a bezpečie ľuďom, ktorí prechádzajú náročnými životnými obdobiami. Môžeme tak zabrániť tragédii. 

Príklad z praxe

16-ročný chlapec pochádzajúci z harmonického rodinného prostredia, bez psychiatrickej záťaže. Obaja rodičia vysokoškolsky vzdelaní, jeden mladší súrodenec. Doposiaľ bez závažnejších ochorení. Zaškolený bol načas, ZŠ absolvoval s výborným prospechom, ukončil 1. ročník na gymnáziu, študijné výsledky výborné. Povahovo uzavretý, introvert, v záujmoch dominuje šport, aj na súťažnej úrovni, rád počúva metalovú hudbu. Podľa informácií od rodičov prišiel chlapec jedného dňa za matkou do práce a povedal jej, že sa chcel pokúsiť o samovraždu, že chcel skočiť pod vlak, mal to naplánované, ale nakoniec to nedokázal. Rodičia boli v šoku, mysleli si, že niekde urobili chybu a začali sa so synom viac rozprávať, trávili s ním veľa času. Začali si uvedomovať, aký ich syn bol, zameraný v podstate na výkon, na dobré výsledky, ako si stále nakladal viac a viac povinností, ale zrazu akoby nevládal. Mysleli si, že je lenivý, ani škola mu už nešla tak dobre ako predtým. Zrazu začal rodičom rozprávať, že už dosiahol maximum, že to bude už len horšie a že by chcel odísť na vrchole. Že je slaboch, keď nedokázal spáchať samovraždu. Nemohol spávať, ráno býval depresívny, večer viac nabudený. Rodičia s chlapcom navštívili psychiatra, ktorý hneď odporučil hospitalizáciu, v tom období ju však rodičia aj pacient odmietli a podpísali reverz. Nasledovali ďalšie dva suicidálne pokusy idúce tesne po sebe. Najprv sa pokúsil zapiť tabletky alpou, s čím sa zdôveril kamarátke a tá alarmovala rodičov. Hneď na druhý deň sa pokúsil obesiť na gymnastických kruhoch, ktoré mal vo svojej izbe, našťastie z nich spadol. Nasledovala okamžitá hospitalizácia na oddelení detskej psychiatrie.

Pacient pri prijatí sám udával: „Vždy som mal vnútorný tlak, takú povinnosť, že musím niečo urobiť. Pred polrokom som si všimol, že mi odchádza sústredenie, vždy ma pri učení veľmi rozbolela hlava. Ľudia to považovali za lenivosť, ale mne sa nedalo. Mám problémy so spánkom, mal som ich už dlhšie, niektoré noci boli ťažké, nedalo sa mi zaspať, chcel som to pred okolím zakryť. Som športovec, cítim, že potrebujem jedlo, predtým mi nechutilo jesť... Prvýkrát som mal myšlienky na smrť už v šiestich rokoch. Vtedy som riešil, že ak raz rodičia zomrú, tak spácham samovraždu. Hovoril som si, že chcem odísť na vrchole, teraz to so mnou išlo dolu vodou, tak som chcel odísť. Bol som závislý na svojich schopnostiach, veril som len sebe. Keď mi odchádzalo sústredenie, chcel som skončiť, nechcel som ísť stále dolu vodou. Keby tu neboli tí ľudia, ktorých tým trápim... Ja som na nich teraz nahnevaný, už som tu nemusel byť.“

Diagnostikovaná bola epizóda ťažkej depresie s psychotickými príznakmi. Realizované psychologické vyšetrenie potvrdilo narušený kontakt s realitou až do psychotickej hĺbky, uvoľnenú integritu osobnosti nevedomými konfliktami, devalvovaný sebaobraz, zvýraznené depresívne obrany, oslabené stratégie zvládania emočnej záťaže, výrazne redukovanú sociabilitu. Pacient podstúpil liečbu psychofarmakami, individuálnu aj skupinovú psychoterapiu a po 6 týždňoch bol prepustený domov v zlepšenom stave. Naďalej však zostal v starostlivosti ambulantného psychiatra.

Literatúra

1.     Dulcan, M. K., Martini, D.R.: Detská a dorastová psychiatria, Vydavateľstvo F Trenčín, 2004, s. 162 – 164.
2.    Hort, V., Hrdlička, M., Kocourková, J., Malá, E.: Dětská a adolescentní psychiatrie, Portál, 2000, s. 405 – 409.
3.    Klimpl, P.: Psychická krize a intervence v lékařské ordinaci, Grada, 1998, s. 44 – 53.
4.    Pfeffer, C. R.: Suicidal Behavior in Children and Adolescents: Causes and Management. In: Lewis, M.(Ed): Child and  Adolescent Psychiatry. Williams and Wilkins, Baltimore 1996, s. 666 – 673.