Vo svete zmlúv, číselných operácií a kódov zdravotných výkonov je ako ryba vo vode. Napriek tomu, že v práci je veľmi dôsledná a pragmatická, nikdy jej nechýba široký úsmev na tvári. Svojich kolegov berie ako rodinu a niektorých s láskavosťou v hlase oslovuje ako vlastné deti. Jej nehasnúca energia, ktorú čerpá najmä z aktívneho pohybu, je hnacím motorom všedných kancelárskych dní pre mnohých z nás. Zoznámte sa s inžinierkou Kristínou Langerovou, manažérkou Alpha medical pre styk so zdravotnými poisťovňami.
Čo ste vyštudovali a prečo ste sa rozhodli pre tento odbor?
Mám vyštudovanú Vysokú školu poľnohospodársku, odbor agronómia, a niekoľko rokov som aj reálne pracovala v poľnohospodárstve. Potom som išla na materskú a po návrate z nej sa už práca nedala skĺbiť s rodičovskými povinnosťami, pretože moja pôvodná práca bola veľmi časovo náročná. V tom čase akurát vznikali zdravotné poisťovne a dostala som ponuku od pani riaditeľky Nemocnice s poliklinikou v Dunajskej Strede, či by som chcela byť súčasťou budovania nového poistného systému – od základov. Ponuku som prijala, zdalo sa mi to zaujímavé. V spojitosti s touto prácou som vyštudovala postgraduálne štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Banskej Bystrici – odbor zdravotnícky manažment. Čiže čo sa týka zdravotného poistenia na Slovensku po revolúcii, som v procese od samotného začiatku. Pôvodne to bol Úrad pre zavedenie zdravotného poistenia, potom to istú dobu patrilo pod Národnú a Sociálnu poisťovňu a potom sa sformovala Všeobecná zdravotná poisťovňa a oddelili sa súkromné zdravotné poisťovne. Od prvých kódov a jednoduchých systémov sme sa dostali až po dnešné elektronické zdravotníctvo. Je to nesmierny pokrok. Pôvodne som robila na pobočke v Dunajskej Strede, venovala som sa ekonomike a nákupu, potom som prešla so Trnavy na krajskú pobočku a odtiaľ ma stiahli na generálne riaditeľstvo do Bratislavy, kde som sa stala vedúcou odboru nákupu zdravotnej starostlivosti. Mala som na starosti všetky metodické pokyny, čo sa týka nákupu, komisie, sledovali sme poskytovateľov, lekárov, zmluvy, skrátka všetky tieto záležitosti.
Aká bola vaša cesta do Alphy?
Po 20 rokoch som zo sféry zdravotných poisťovní odišla a zamestnala som sa vo firme, ktorá vyvíjala informačný systém pre zdravotné poisťovne. Po roku ma oslovil bývalý pán obchodný riaditeľ Alphy, inžinier Paľko Handzuš, ktorý mi dal ponuku zastrešovať oblasť poisťovní v Alpha medical. To ma oslovilo, pretože predtým som vlastne robila to isté, iba z druhej strany. V Alphe som už sedem rokov. Oficiálny názov mojej pozície je Manažér pre styk so zdravotnými poisťovňami. Sledujem celé dianie okolo zdravotných poisťovní a vzťahu k našej spoločnosti. Náplňou mojej pracovnej pozície sa teda stalo sledovanie kontraktov s poisťovňami, zúčtovanie, vyúčtovanie, sledovanie chybovosti, komunikácia so zdravotnými poisťovňami, dohľad nad internými a externými kontrolami, návrh na úpravy a vylepšenia vo vzťahoch, kontrola nových informácií z poisťovní, aby sme ich správne zapracovali.
Ako by ste zhodnotili vývoj poistného systému u nás?
Všetko sa budovalo od počiatku. Plán bol, aby sa zdravotná starostlivosť začala nakupovať, zazmluvňovať a distribuovať. Dôležitým krokom bolo odštátnenie, pretože dovtedy boli nemocnice s poliklinikami a všetci zamestnanci boli štátni. Keď prišla privatizácia, postupne sa odčleňovali ambulancie a vznikla potreba zoskupovania. Na to slúžil Úrad pre zavedenie zdravotného poistenia. Rozpočet sa začal tvoriť z príspevkov zamestnancov a zamestnávateľov a vyberali sa peniaze cez zdravotné poisťovne na rôzne zdravotné starostlivosti. Systém, že lekár robil a zobral plat od svojho zamestnávateľa, zanikol. Lekári si museli na seba začať zarábať a zdravotnú starostlivosť museli zdokladovať. Museli sme vytvoriť komplexné informačné systémy – na strane lekára aj na strane poisťovní. Najprv sa všetko robilo papierovo a nahrávalo sa to, potom prišli diskety, USB kľúče a napokon sme sa dostali až ku plne elektronickej komunikácii. V tejto oblasti vidím úžasný pokrok za tých niekoľko desiatok rokov. Lekár musí evidovať pacientov, výkony, všetko. A na druhej strane, pacient má možnosť kontrolovať svoje predpísané lieky a podobne. Systém sa vďaka elektronizácii stáva čoraz prehľadnejším a efektívnejším. V tomto smere vnímam okrem praktickosti aj neskutočný prínos v rámci šetrenia zdrojov.
Aký problém vnímate pri súčasnom budovaní tohto systému?
Najväčším miestom, v ktorom zatiaľ badám problém, je to, že neexistuje efektívne prepojenie medzi jednotlivými lekármi. Napríklad, keď jeden lekár predpíše určité laboratórne vyšetrenie, pacient môže ísť ešte k ďalšiemu špecialistovi a ten mu môže predpísať rovnaké vyšetrenie. Takto vznikajú duplicity. K tomu by malo slúžiť eZdravie. Verím, že sa čoskoro podarí tento systém vyšperkovať tak, že bude slúžiť všetkým stranám a šetriť prostriedky. Základom je odstrániť duplicity a umožniť lekárom pozrieť predošlé výsledky od iných špecialistov. Rozbieha sa to možno pomalšie, než sa pôvodne plánovalo, pretože je to veľmi komplexný systém, v ktorom treba dbať na bezpečnosť dát. Ale vo finále bude tento systém, myslím, veľmi nápomocný a reálne situáciu v našom zdravotníctve zlepší.
Aké najvýraznejšie problémy aktuálne riešia poskytovatelia zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k poisťovniam?
Čo sa týka našej spoločnosti, sú to určite takzvané nadlimitné výkony. S každou zdravotnou poisťovňou máme zazmluvnený určitý rozsah vyšetrení a požiadavky lekárov bývajú vyššie. My sa niekedy ocitáme medzi dvomi mlynskými kameňmi. Jedna strana je indikujúci lekár, ktorý má pacienta, ktorému potrebuje dať urobiť určité vyšetrenia. Na druhej strane je poisťovňa, ktorá má stanovené pravidlá a tie by mali platiť aj pre lekárov. My sme tí, ktorí sú sledovaní, či dodržujú indikačné kritériá. Ale aj napriek snahe, napriek dodržiavaniu všetkých dohodnutých pravidiel, máme nadlimitné výkony, ktoré idú do výrazných výšok. Riešime to napríklad aj čiastočnou úhradou výkonov nad dohodnutý zmluvný rozsah. Táto situácia je dlhodobá, zažila som ju ešte, keď som robila na strane poisťovní. Súvisí to aj s plánom oddlžovania nemocníc, je to komplexný proces, ktorý vyžaduje čas.
Ako sa za posledné roky mení význam pojmu „bezplatné zdravotníctvo“?
Je pravda, že máme Ústavou garantovanú základnú zdravotnú starostlivosť bez úhrady. Doba však prináša nové možnosti, ľudia sa o diagnostiku a moderné spôsoby terapie zaujímajú čoraz viac a sú rovnako ochotní za ne aj platiť. Čas hrá rozhodujúcu rolu, stúpa záujem o rýchle vyšetrenia, ktoré prinesú presné odpovede v krátkom čase. Práve laboratórne testy sú tie, ktoré v rámci prevencie môžu relatívne jednoducho a dostupne napomôcť v identifikovaní pôvodu zdravotných ťažkostí v úplných začiatkoch. Pri správnej diagnostike je veľká úspora aj na samotnej liečbe. Teraz je aktuálna aj otázka genetických vyšetrení zriedkavých ochorení, ktoré sú finančne náročné. Avšak ľudia, ktorí majú v rodine nejaký problém, majú o tieto vyšetrenia záujem. Peňazí na zdravotnú starostlivosť nikdy nebude nazvyš. Vždy treba starostlivo zvážiť, čo treba uhradiť a čo je nadštandard. Ja osobne som naklonená myšlienke pripoistenia, ktoré je už dnes štandardné v krajinách Západnej Európy. U nás tento prvok chýba.
Viete nám povedať konkrétny príklad?
Zoberme si športovca, ktorý má zranenie kolena. Bol operovaný a lekár povie, o pár rokov vás čaká celková endoprotéza. Čo teraz, ako sa k tomu postaviť? Sú rôzne typy endoprotéz, lacnejšie aj drahšie. Ak by človek mal možnosť sa pripoistiť, mesačne si bude cielene platiť 5 alebo 10 eur a bude mať istotu, že po uplynutí potrebnej doby mu tento zákrok – aj s využitím drahšej protézy – uhradí poisťovňa. Rovnaký model si viem predstaviť napríklad aj v stomatológii. Zubné implantáty sú naozaj drahé a mnoho ľudí si na ne berie pôžičky. Sú to neskutočné sumy, mnohokrát sa človek zadĺži aj na dlhé roky. A je to problém, ktorý naozaj treba riešiť. Dnes sa už vie, že problémy so zubami môžu v konečnom dôsledku spôsobiť veľmi vážne komplikácie súvisiace s kardio-vaskulárnym systémom a celkovo s ostatnými orgánovými sústavami. Ďalší typ pripoistenia sa môže týkať napríklad výberu konkrétneho špecialistu. Ak človek chce, aby ho operoval najskúsenejší chirurg, dajme tomu primár, môže si to zabezpečiť vďaka pripoisteniu. Tento konkrétny príklad som videla v Rakúsku.
Od prvých kódov a jednoduchých systémov sme sa dostali až po dnešné elektronické zdravotníctvo. Je to nesmierny pokrok.
Čo je podľa vás najdôležitejšou zložkou procesu zdravotnej starostlivosti z hľadiska šetrenia zdrojov?
Je to jednoznačne dôraz na prevenciu. Prevencia je u nás hradená zo zdravotného poistenia a každý jeden človek by mal na ňu dbať. Malo by to byť urgované aj zo strany poisťovne, aj zo strany ošetrujúceho lekára. Každou preventívnou prehliadkou sa môže ochorenie zachytiť v počiatku, čo je nesmierne dôležité. Jednak má človek oveľa lepšie šance na úspešné vyliečenie, jednak sa v obrovských objemoch šetria zdroje na zdravotnú starostlivosť. Z pohľadu pacienta treba myslieť na to, že ak vynecháva preventívne prehliadky, musí si následne lekárske úkony hradiť. Totiž, ani lekárovi poisťovňa neuhradí takýto výkon. Je to nastavené správne, pretože prevencia by mala byť prirodzenou súčasťou starostlivosti o zdravie u každého z nás. Treba sa k nej postaviť zodpovedne. Včas podchytené a liečené ochorenia sú alfou a omegou ozdravného procesu nášho zdravotníctva.
Je niečo, čo by malo byť na Slovensku kontrolované prísnejšie?
Jednoznačne kúpeľná starostlivosť. Veľa pacientov si ju mýli s dovolenkou. Pacienti si „diktujú“ množstvo podmienok – či už čo sa týka termínu, samotného obsahu liečby, alebo toho, s kým pobyt strávia. V tomto vidím unikať množstvo peňazí zo zdravotníctva. Zoberme si príklad zo severských krajín. V týchto krajinách, pokiaľ viem, nemajú žiadne štátom hradené kúpele. Ak majú záujem, môžu si liečbu zaplatiť. Na toto by sa tiež dalo využiť pripoistenie. Výnimku by som dala len skutočne špeciálnym prípadom, ktoré nevyhnutne vyžadujú rehabilitáciu a kúpeľnú liečbu, napríklad po operáciách.
Každou preventívnou prehliadkou sa môže ochorenie zachytiť v počiatku, čo je nesmierne dôležité.
Ako vnímate súčasné trendy v rozmachu samoplatcovských vyšetrení?
Je veľmi pozitívne, že ľudia konečne začínajú mať možnosť výberu a môžu sa zaujímať aj o vyšetrenia, ktoré by im bežne možno neboli dostupné. My sme zaviedli niektoré genetické a preventívne vyšetrenia, o ktoré klienti prejavili veľký záujem. Patria tu najmä Tomorrow test v rámci neinvazívnej prenatálnej diagnostiky, potom TREC | KREC ako test určený na posúdenie vrodených imunodeficiencií u novorodencov či niektoré ďalšie. Zdravotné poisťovne uhrádzajú indikované testy. Ak má niekto záujem dať si urobiť niektoré testy, môže tak urobiť v samoplatcovskom režime – v niektorých prípadoch nepotrebuje teda priamu indikáciu od lekára. To je vhodné najmä pre ľudí, ktorí preferujú komfort, nechcú opakovane chodiť po lekároch, alebo chcú mať nezávislé informácie z viacerých zdrojov.
Ak má pár podozrenie, že by mohli trpieť nejakou dedičnou poruchou alebo by mohli mať nejakú vrodenú genetickú poruchu v rodinnej anamnéze, a uvažujú nad potomkom, platia si tieto vyšetrenia sami alebo je tu šanca, že ich budú mať hradené zo zdravotného poistenia?
V takomto prípade mnohé vyšetrenia uhrádzajú zdravotné poisťovne. Veľmi dôležitá pri rozhodovaní je genealógia, čiže rodokmeň – prítomnosť porúch v predošlých generáciách v rodine. Vyšetrenie môže byť indikované a uhradené aj zo zdravotného poistenia, musí to však byť objektívne opodstatnené. Revízni lekári to posudzujú veľmi dôsledne. Genetik musí jednoznačne podložiť dôvod, keď takéto vyšetrenia od laboratória pre svojich pacientov žiada. Tieto vyšetrenia bývajú zvyčajne pomerne finančne náročné, preto treba, aby sa indikovali iba v skutočne opodstatnených prípadoch.
Lyžovaniu sa stále venujem veľmi aktívne, aj moje deti lyžovali závodne a najnovšie učíme lyžovať vnúčika.
Aké možnosti má človek, ktorému diagnostikujú vážne ochorenie, ktorého liečba je veľmi nákladná? Od čoho závisí, či poisťovňa takúto liečbu uhradí?
V súčasnosti je evidovaných veľmi veľa žiadostí o schválenie zdravotnej starostlivosti. Často to býva zdravotná starostlivosť, ktorá nie je poskytnutá na území Slovenska. V tomto prípade, samozrejme, musí človek podať žiadosť o liečbu v cudzine a tá môže, ale nemusí byť schválená. Vplýva na to veľmi veľa faktorov. Záleží, o čo konkrétne ide a či je táto liečba indikovaná. Liečba v zahraničí je zvyčajne schválená vtedy, keď podobnú liečbu nevie poskytnúť nikto na Slovensku, alebo je toto poskytovanie obmedzené, napríklad kapacitne. Je s tým spojené množstvo vyšetrení, dokladovania, odporúčaní a podobne. Ak je šanca, že táto liečba pomôže, vo vysokom percente prípadov je schválená.
Vráťme sa ešte k vám. Aké vlastnosti oceňujete na človeku a čo vás, naopak, vie odradiť?
Oceňujem čestnosť, serióznosť, otvorenosť a priamosť. Odrádza ma zákernosť, nedochvíľnosť a najmä podrazáctvo, nečestnosť.
Čo vo svojom živote si najviac vážite?
Zdravie. A aj to, ako ma vychovali moji rodičia. Snažili sa ma vychovať k čestnosti, spravodlivosti, k láske k športu a k prírode. Rodičia nás všetkých súrodencov od útleho detstva viedli k športovaniu a to mi ostalo až doteraz.
Keď už sme pri športe, vieme o vás, že milujete turistiku, lyžovanie a aktívny odpočinok. Máte aj iné činnosti, pri ktorých dokážete vypnúť?
Najmä šport. Okrem toho sa venujem záhrade, od jari do jesene mnoho času strávim medzi kvetinami, stromami alebo len tak. Nemám potrebu ísť ďalej do prírody, lebo máme obrovskú záhradu. Okrem toho samozrejme stretnutia s priateľmi, niekedy aj dobrý film, prípadne športové prenosy. Knihám sa venujem už pomenej, dnes informácie človek čerpá skôr z internetu. A samozrejme rodina a hlavne môj trojročný vnúčik. Martinko ma dokáže unaviť viac ako celodenný šport, ale nabíja ma energiou a je to neskutočný náboj. Najväčší a najkrajší dar od vlastných detí sú ich deti.
Vy ste lyžovali aj súťažne?
Strýko mal chatu na Bezovci pri Piešťanoch. Mali sme osobného trénera, my traja súrodenci plus bratranec. Už v detstve sme začali s pretekmi, potom prišla stredná škola a k súťažnému pretekaniu som sa vrátila na vysokej škole. Neboli to svetové poháre, ale boli to vysokoškolské súťaže a bolo to veľmi fajn. Lyžovaniu sa stále venujem veľmi aktívne, aj moje deti lyžovali závodne a najnovšie učíme lyžovať vnúčika. Venujeme sa nielen zjazdovému lyžovaniu, s manželom sme vďaka môjmu bratovi prepadli aj skialpovému lyžovaniu, čiže turistike na pásoch a následnému zlyžovaniu. Má to neskutočný náboj. Idete mimo zjazdovky, užívate si nádherné výhľady a relaxujete. Môžete si zvoliť menej náročné aj náročnejšie trasy. Dlhodobo sme realizovali Silvestrovský výstup na Ďumbier ako partia. Mojou srdcovkou bola Turecká Krížna, ktorá už teraz nefunguje, ale chodíme tam na skialp. Potom sme často chodili aj na Donovaly a aj do iných slovenských lokalít. Potom prišlo také obdobie, keď sme začali chodiť aj do zahraničia, najmä do Rakúska a do Talianska. Je to z roka na rok ťažšie, kvôli tomu, že je čoraz menej snehu, ale keď sa chce, tak sa sneh nájde.
Milujem prírodu. Niekedy snívam o tom, že by som odišla do džungle a pozorovala zvieratá.
Snívali ste niekedy aj o inom povolaní? Napríklad o profesionálnej lyžiarskej kariére? O čom snívate dnes?
Ja som vždy snívala o tom, že budem robiť s deťmi. To si pamätám ešte z detstva, keď sa ma mama pýtala, čo chcem od Ježiška, odpovedala som jej: teplé bábo. (smiech) To znamená, že nie bábiku, ale živé bábätko. Mám veľmi rada malé deti. Aj teraz rozprávam, že keď pôjdem do dôchodku, založím si tu jasle a škôlku a budem sa kolegom starať o detičky. (smiech) O mojom smerovaní rozhodlo najmä to, že aj otec mal poľnohospodársku školu a určite aj láska ku zvieratám a k prírode, ktorú mám v sebe zakorenenú. Môj manžel do dnešného dňa robí v poľnohospodárstve, spoznali sme sa počas štúdia. Ja sama snívam niekedy o tom, že by som odišla do džungle a pozorovala zvieratá.